To je zberba, ktorá sa rojí ako včely okolo chrámu, ktorá ho obžiera, súc platená najvyšším súdom; najnižší paraziti svätyne, len ledabolo prestrojení za vojakov; zametači a vrátnici, ktorí v ten večer namiesto metiel a kľúčov pobrali meče.
Bolo ich veľa, „veľký zástup“, hovoria evanjelisti, čo aj vedeli, že idú proti dvanástim, ktorí majú len dva meče. Proroci, čo aj neohrození, naháňajú strach tej hlúpej spodine.
Tento napochytro zohnaný zástup prišiel s lampášmi a fakľami, akoby šlo o nejakú nočnú slávnosť. Bledé tváre učeníkov, fialová tvár Judášova akoby sa chveli v temravej žiare fakieľ. Kristova tvár, poznačená usadnutou krvou, ale žiarivejšia ako svetlo, skláňa sa k bozku Iškariotského.
„priateľu, načo si prišiel? Bozkom zrádzaš syna človeka?“
Ty vieš, prečo prišiel a vieš aj to, že ten bozk je prvým z múk a že ho najťažšie znáša. Ten bozk je znamením pre hajdúchov, ktorí nepoznajú tvár vinníka- „koho prvého pobozkám, ten je, a vezmite ho so sebou do bezpečia,“ – povedal predavač krvi cestou tým lumpom, ktorí šli za ním. Ten bozk je súčasne najhroznejším poškvrnením tých úst, ktoré v pekle tejto zeme hovorili rajské slová. Pľuvanie, údery na tvár a na ústa, ktoré uštedrí židovská zberba a rímska soldateska, ba aj huba namočená do octu, ktorá sa dotkne jeho úst, ľahšie sa dajú zniesť, ako to pobozkanie, pobozkanie úst, ktoré ho nazývajú priateľom a majstrom, ktoré pili z jeho pohára a ktoré jedli z jedného taniera.
Keď im bolo dané znamenie, najodvážnejší z nich sa priblížil k nepriateľovi svojích pánov. „Koho hľadáte?“ „Ježiša Nazaretského.“ „Ja som.“
A len čo povedal „ja som“, možno že zvuk jeho pevného hlasu, alebo lesk jeho božských očí spôsobili, že títo psi cúvli. Ale Ježiš myslí aj v tej chvíli na záchranu svojich verných: „Povedal som vám, že ja som; keď teda mňa hľadáte, nechajte týchto odísť.“ V tej chvíli Šimon, využijúc zmätok rabov, naraz sa zobudil zo spania a z údivu, vytrhol meč a veľmi ľahko odsekol Malchusovi, služobníkovi Kaifášovmu ucho. Peter je tej noci samý úskok a samé protirečenie. Po večeri prisahal, že on sám, nech sa stane čokoľvek, neopustí Ježiša; potom v záhrade zaspal a nebolo ho možné pohnúť, aby bdel. Teraz, čo je trochu neskoro, stane sa krvavým obhajcom: trošku neskoršie zaprie, že niekedy poznal svojho majstra.
Nevhodný a nezmyselný čin Šimonov Ježiš hneď odmietne: „Schovaj svoj meč do pošvy, ktokoľvek berie meč, mečom zahynie. Či azda mám odmietnuť kalich, ktorý mi dal Otec?“
Nadstavil ruky najbližším paholkom, ktorí mu ich rýchlo sputnali prineseným povrazom. Zatiaľ, čo ho sputnávajú, zajatec im vyčíta z ich očí zbabelosť.
„Vyšli ste na mňa z mečmi a s palicami, ako keby som bol zlodej. Každý deň som sedel v chráme a vyučoval som a nechytili ste ma, ale toto je vaša hodina, v ktorej vládne moc temnôt.“
On je svetlo a temnoty ho chcú zahasiť, ale budú ho môcť len zakryť, aj to len na krátky čas, tak, ako slnko v júlové poludnie zahalí sa temnými mrakmi búrky, ale o hodinu zase vyjde žiarivejšie ako pred tým. Stráže, ktoré sa veľmi ponáhľajú, aby sa víťazne vrátili a aby dostali odmenu, nestarajú sa o to, aby mu odpovedali a uberajú sa, vlečúc ho za povraz, ako mäsiari vedú hovädo na bitúnok. „Vtedy,“ priznáva Matúš, „ všetci učeníci ho opustili a utiekli.“ Majster zakázal akúkoľvek obranu; Mesiáš namiesto toho, aby rozptýlil nepriateľov, podával ruky na zviazanie; Spasiteľ nemohol spasiť ani seba. Čo teda mali robiť?. Zmiznúť, aby sa aj im nestalo to, že ich predvedú pred tých mocných, ktorých včera vo svojom blúznení chceli zvrhnúť, ktorí sa však teraz pri svetle a pri mečoch javili v ich rozbúrenej obrazotvornosti strašnými. Len dvaja išli za potupným sprievodom, ale zďaleka, a stretávame sa s nimi na nádvorí Kaifášovho domu.
Tento hluk zobudil mladíka, ktorý spal v olejárni. Zvedavý, ako všetci mladí ľudia, nechcel premárniť čas obliekaním, a zahaliac sa do plachty, vyšiel von, aby sa pozrel, čo sa robí. Služobníci, mysliac, že je to učeník, ktorému sa včas podarilo utiecť, chytili ho, ale mladík sa vyšmykol z plachty, utiekol nahý a nechal im plachtu v rukách.
Nikdy sa nevysvetlilo, kto to bol ten tajomný prebudený, ktorý znenazdania zmizol v noci, ako z nej znenazdania vyšiel. Možno, že to bol mladý Marek- ten, ktorý jediný z evanjelistov vypráva tento príbeh- a ak to bol on, mohol by si myslieť, že v tú noc, keď sa mimovoľne stal svedkom počiatku Umučenia, vznikol prvý popud, aby sa stal, ako sa aj naozaj stal, jeho prvým rozprávačom.
Giovanni Papini: Život Krista
Pripravil A. Čulen
