Odporcovia slovenskej štátnosti sa znova rozostavujú na scéne.
S blížiacim sa okrúhlym výročím tzv. nežnej revolúcie sa objavujú ako huby po daždi projekcie, ktoré upozorňujú na akési ukradnutie štátu. Ako prvé hovorilo o potrebe znovu postaviť štát Hlinovo KDH. Kiska sa na veľkoplošných pútačoch domáha: Vráťme Slovensko všetkým ľuďom. Zuzana Piussi sa pripomína dokumentárnym filmom Ukradnutý štát… O čo im ide? Čo sa dá tušiť za týmito odkazmi? Anton Selecký, do roka 1989 katolícky disident, v tomto roku uviedol na trh knižku Kanál, o ktorej historik Martin Lacko napísal, že je „dôležitým príspevkom hľadania pravdy o našich najnovších dejinách“. Lenže dnešná doba opäť nepraje hľadačom pravdy, a preto sa Selecký sotva dočká uznania za svoje dokumentačné dielo ešte počas svojho života. Sotva. Je také impozantné, také pravdivé až mrazí.
PODOBY NEŽNOSTI
Kto pozorne sleduje masmediálny priestor, neunikla mu čoraz očividnejšia propagácia Česko-Slovenska. Kto sa pozorne začíta do Seleckého knižky, neuniknú mu poznámky odhaľujúce pravú tvár nežnej revolúcie. A súčasne si môže položiť otázku, o aký štát odporcom slovenskej štátnosti ide. O Slovensko zrejme nie.
Selecký druhýkrát stál pred súdom na sklonku vlády jednej strany. Išlo o proces s bratislavskou päťkou: Jánom Čarnogurským, Miroslavom Kusým, Hanou Ponickou, Vladimírom Maňákom a Antonom Seleckým. Spomína, že už počas príprav procesu i po oslobodzujúcom rozsudku sa u Kusého stretávalo veľa ľudí. Aj Karl Schwarzenberg. Spomína na moment, keď Milan Šimečka st. „prepukol vo zvláštny smiech“, keď opakoval: „Anton Selecký, historická postava, Anton Selecký, chacha…“ A zdôrazňuje vetu, ktorú tam počul: „A teraz nastúpime my.“ Ďalším textom potvrdzuje to, čo mnohí iba tušili: „Nuž porozumel som tomu všetkému až neskôr, ako aj viacerým súvislostiam okolo Novembra. Už 15. decembra 1989, teda o mesiac po našom súde, sa s premiérom už ‚novembrovej vlády‘ Československa, teda s Mariánom Čalfom, dočasne povereným prezidentskými právomocami, a 25. januára 1990 aj s Alexandrom Dubčekom stretol finančník George Soros.“
Kto a pre koho pripravoval Česko-Slovensko? Prečo boli vo voľbách v roku 1992, keď sa rozhodovalo aj o ďalšom štátoprávnom usporiadaní federácie, nasadené britské tajné služby? Smutnou skutočnosťou zostáva fakt, že pri tomto procese pomáhali aj niektorí kňazi. Seleckého skúsenosť: Súd síce oslobodil štyroch disidentov z päťky, ale Čarnogurský zostal v Justičnom paláci ďalej. „Opäť prišiel čas pre bratislavský kostol Blumentál, akési stredisko slovenských kňazov disidentov. Pani Hanka v mene nás všetkých napísala výzvu bratislavským veriacim.“ Mala sa prečítať na konci svätej omše. Selecký ju začal čítať pri oltári, no „po prvých mojich slovách niekto v sakristii vypol mikrofón. Tým sa len potvrdilo, že ŠtB mala svoje páky priamo v kostoloch“.
SOROSOVE CHÁPADLÁ
Kde sa našlo toľko konfidentov? Korupčníkov? Komunisti to vedeli. Korumpovali vo väzniciach i na slobode. Pre daktorých bol pocit výnimočnosti viac než život v pravde. To sa, žiaľ, neskončilo ani po roku 1989. Štát zaplavili cudzí korupčníci pod ušľachtilým názvom nadácie či mimovládky. Z ich aktivistov sú dnes politici bez zábran. Jeden z nich, čerstvý člen Kiskovej strany Šeliga, sa nechal počuť, že Harabin nie je dobrým kandidátom na predsedu Najvyššieho súdu SR. Progresívcom v Lamači nebola dobrá skupina, ktorá v minulom režime mala konflikty s totalitnou mocou. Takže, kto a pre koho pripravoval pred tridsiatimi rokmi štát, je už dnes dosť známe. Aj keď je málo takých svedkov doby ako Selecký.
Neukradli nám štát v roku 1992. No neprestali ho vykrádať.
Eva ZELENAYOVÁ ‒ Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Slovenské národné noviny v najbližšom čase prinesú Rozhovor týždňa s disidentom A. Seleckým.