Krížová cesta slovenského katolicizmu sa začala v auguste 1944, keď nariadením povstaleckej Slovenskej národnej rady č. 5/44 boli poštátnené všetky katolícke školy a internáty, mnohé vedúce osobnosti katolíckeho života zaistené, väznené a trýznené, niekoľkí katolícki kňazi zavraždení (Anton Šalát, Ján Martinko, Ján Šeda, Ján Nemec).
Postavenie Katolíckej cirkvi sa poznateľne nezlepšilo ani po skončení bojov na fronte, ale aspoň sa nezhoršilo. Nová fáza v postavení Cirkvi sa však zreteľne začala prejavovať od februára 1948.
Po komunistickom uchvátení moci vo februári 1948 nasledovali kruté opatrenia a zásahy, ktorými víťazná robotnícka trieda sa neľútostne vyrovnávala s porazenými triednymi nepriateľmi v znamení hesla, kto nie je s nami, je proti nám. Medzi predstaviteľmi tzv. vykorisťovateľských tried, spojencami a agentmi západných imperialistov a inými skutočnými a vymyslenými nepriateľmi víťazného proletariátu, bola aj Katolícke cirkev.
Zúčtovanie s reakčnou bužoáziou to išlo pomerne rýchlo, takže už 4. mája 1948 generálny tajomník KSČ, Rudolf Slánský mohol referovať: „Církev je jediny vážny protivník, který nám zůstal.“
A tak od mája 1948 sa komunistický režim sústreďoval svoje likvidačné úsilie predovšetkým na Katolícku cirkev. Činnosť všetkých katolíckych spolkov bola zakázaná, katolícke časopisy (okrem tyždenníka Katolícke noviny a mesačníka Duchovný pastier) boli zastavené, Spolok sv. Vojtecha dostal za správcu exkomunikovaného kňaza Alexandra Horáka, internáty a malé semináre, ktoré unikli prvej vlne poštátnenia, boli bez výnimky poštátnené a rehoľníci z nich odstránení, Ústredná katolícka kancelária bola v decembri 1948 zatvorená a jej vedúci (Anton Botek a Dominik Bartosiewicz) zatknutí, žobravým reholiam bolo zakázané vyberať almužnu, atď.
Už vo februári 1948 poslal predseda Ústredného akčného výboru Národného frontu (ÚAV NF) Alexej Čepička všetkým katolíckym biskupom list, v ktorom ich žiadal, aby vydali prehlásenie, prípadne pastiersky list a v ňom jednoznačne vyslovili svoju lojalitu vláde Klementa Gottwalda.
Slovenskí a českí biskupi to urobili spoločným listom, v ktorom veľmi opatrne odpovedajú, že „Cirkev sa neviaže na nijakú štátnu, alebo politickú formu, pretože má zvláštne poslanie a v tomto zmysle chce vždy slúžiť najvyšším záujmom ľudu.“
Komunisti dali tejto odpovedi vlastný výklad i širokú publicitu a označili ju za cirkevné odobrenie nového politického vývoja u nás.
Medzitým sa konali všeobecné voľby (30. mája 1948) s jednotnou kandidátkou (ktorá získala na Slovensku 84,91 % hlasov, v českých krajinách 87,12 % hlasov), bola prijatá nová ústava, abdikoval prezident Dr. Edvard Beneš a dňa 14. júna bol zvolený za prezidenta Klement Gottwald.
Po svojom zvolení za prezidenta Gottwald požiadal pražského arcibiskupa Jozefa Berana, aby celebroval v katedrále sv. Víta slávnostné Te Deum. Bolo to nečakané gesto, ktoré prekvapilo každého. Komunistický prezident sa z vlastnej iniciatívy zúčastňuje tradičného cirkevného aktu vďakyvzdania, čo predošlí českí prezidenti Masaryk a Beneš po svojom zvolení nikdy neurobili. Gottwaldova žiadosť a ochota arcibiskupa Berana prekvapila mnohých katolíkov a pomýlila mnohých veriacich.
Rovnako prekvapivá bola aj naliehavosť a úsilie, ktorým sa komunisti snažili o „dohodu“ s Katolícou cirkvou v Česko-Slovensku. Z ich iniciatívy sa už v marci 1948 začali rokovania medzi predstaviteľmi Katolíckej cirkvi a česko-slovenskou vládou. Rokovania intezívne pokračovali v máji 1948, kedy sa obe delegácie stretli trikrát (10., 14. a 24. – 26. mája). I keď sa rokovalo väčšinou o „vnútornych záležitostiach“, biskupi si postupne uvedomovali, čo je pravým cieľom rokovaní: obísť Vatikán a odpútať Katolícku cirkev v Česko-Slovensku od Ríma.
Dnes bezpečne vieme, čo slovenskí a českí biskupi vtedy iba tušili, že stranícke orgány mali už vypracovaný plán stratégie boja proti Cirkvi. Klement Gottwald to vyjadril na schôdzke Ústredného výboru Komunistickej strany Česko-Slovenska (ÚV KSČ) dňa 9. júna 1948 týmito slovami: „Docílit, aby se katolíci s Vatikánem rozešli a stali sa národní církví… Pryč od Říma a směrem k národní církvi.“
Zamyšľanú metódu vynorujúceho sa zápasu o dušu národa definoval predseda Ústredného akčného výboru Národného frontu, Alexej Čepička, takto : „Cílem církevní politiky Národního frontu po únoru je získávat pro Národní front drobné duchovenstvo a neutralizovat církevní hierarchii.“
Snaha odtrhnúť Katolícku cirkev od Vatikánu bola silná, ale odhodlanie biskupov ostať vernými Rímu bolo ešte silnejšie. Táto neústupnosť katolíckej hierarchie sa pripisovala Vatikánu a jeho diplomatickému zástupcovi v Prahe Gennarovi Verolinovi, ktorý stál na čele pražskej nunciatúry od 12. marca 1948.
Niektorí biskupi pokladali rokovania za zbytočné, iní si zas mysleli, že je možno nájsť prijateľný kompromis. Medzitým prebiehali ďalšie a stále ťažšie stretnutia predstaviteľov Katolíckej cirkvi s predstaviteľmi štátu. Stanoviská sa stále rozchádzali a vyhliadky na dohodu sa skôr vzďalovali než zbližovali. Postavenie Katolíckej cirkvi sa však stále viac a viac zhoršovalo, ako o tom svedčia početné vláde adresované memorandá a sťažnosti krivdami postihnutej Cirkvi.
Koncom februára 1949 odcestoval do Ríma olomoucký arcibiskup Josef K. Matocha, ktorý – spolu s nitrianskym biskupom Eduardom Nécseym a litoměrickým biskupom Štěpánom Trochtom – bol vedúcim hovorcom a delegátom pri rokovaniach s vládou. V Ríme informoval vatikánske kruhy o situácii u nás a žiadal o rady a pokyny do ďalšej konfrontácie, ktorá bola nevyhnutná. Z Ríma sa vrátil 4. marca.
V dňoch 22.-23. marca sa konali porady slovenských a českých biskupov v Dolnom Smokovci. Počas porád sa našlo v konferenčnej sieni odpočúvacie zariadenie: zrejme o obsahu porád chcel vedieť aj niekto druhý. Konferencia bola hneď prerušená a biskupi poslali protest predsedovi vlády A. Zápotockému i ministrovi vnútra V. Noskovi. Po dlhšom čase im odpovedal minister Nosek, vysvetlujúc, že odpočúvacie zariadenia namontovali „západné spravodajské agentúry, alebo Vatikán!“
Po tomto incidente ďalšie rokovania s vládou uviazli a v apríli 1949 skončili definitívne. Komunisti sa teraz rozhodli uskutočniť svoj projekt „národnej“ cirkvi iným spôsobom: bez biskupov, iniciatívou „drobného kléru a pracujúceho veriaceho ľudu“. A aby konfúzia bola čím väčšia, projekt dostal meno Katolícka akcia.
V máji 1949 boli zriadené pri krajských a okresných národných výboroch (KNV a ONV) tzv. cirkevné referáty, ktorých úlohou bolo sledovať, kontrolovať a usmerňovať náboženský život v každej obci a osade. Osobitná pozornosť sa mala venovať činnosti jednotlivých kňazov, mali sa zisťovať ich postoje k režimu, ich osobné vlastnosti a slabosti, ich vplyv v prostredí, v ktorom pôsobia.
Na podklade takto získaných informácií boli kňazi postupne rozdelení do štyroch skupín:
1. vlasteneckí kňazi, ochotní spolupracovať s režimom,
2. nerozhodní, ale potenciálni spolupracovníci,
3. politicky neutrálni, ale bez vyhliadky na spoluprácu,
4. vyložene reakční a zaujatí voči režimu.
Spomedzi vlasteneckých kňazov a „pokrokových“ katolíckych laikov bolo vybraných asi 70 delegátov, ktorí boli pozvaní do Prahy na 10. júna 1949. Iba v Prahe im prezradili pravý cieľ ich schôdzky: založenie Katolíckej akcie, ktorá mala byť „celonárodným hnutím veriaceho ľudu a drobného duchovenstva“. Hneď bol ustanovený aj celoštátny výbor KA, ktorého predsedom sa stal Ing. Ferdinand Pujman, režisér opery Národního divadla a tajomníkom Vojtech Török, učiteľ a poslanec z Trstenej. Zhromaždeniu sa prečítal už vopred pripravený Ohlas Katolíckej akcie, ktorý bol „jednomyseľne prijatý“ a adresovaný slovenskej a českej verejnosti.
Išlo tu o zákernú akciu, ktorá mohla mať ďalekosiahle dôsledky. Biskupi však odvážne odhalili tento pokus o schizmu pastierskym listom, ktorý mal názov Hlas českých a slovenských biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky. List sa mal čítať vo všetkých katolíckych kostoloch pri nedeľných bohoslužbách 19. júna 1949. Komunisti chceli čítaniu listu zabrániť a zakázali jeho čítanie. Podarilo sa im to iba čiastočne. Pri pokuse zasiahnuť proti kňazom, čo napriek zákazu list čítali, došlo na Slovensku v 34 obciach k zrážkam bezpečnostných zložiek s veriacimi, ktorí sa odvážne postavili na obranu svojich kňazov.
Tieto vzbury, ktoré prebiehali od 19. júna do 10. júla 1949 patria k najmasovejším prejavom odporu proti komunistickému násiliu v Česko-Slovensku. Neboli však celoštátne, vyskytli sa iba na Slovensku, a preto nemohli v patričnej miere ovplyvniť proticirkevnú politiku v štáte. Podľa úradnej správy sa na týchto protestných vzburách „zúčastnilo dohromady 22 – 25 000 osôb v 34 obciach… stíhaných bolo 756 osôb, počet odsúdených činil 467 osôb, odsúdených dohromady na 547 rokov.“
V tomto štádiu radikálne zasiahol do vývoja udalostí Vatikán. Dekrétom Kongregácie Svätého Ofícia z 20. júna 1949 odsúdil komunistami sponzorovanú Katolícku akciu ako podvodnú, lebo chce „naviesť katolíkov Republiky, aby odpadli od Katolíckej cirkvi a odstúpili od poslušnosti povinnej zákonitým pastierom Cirkvi.“ Preto „všetci ktorí sa k nej pripojili a pripoja, ako schizmatici a odpadlíci… upadnú do exkomunikácie… v zmysle kánona 2314.“
O desať dní neskoršie, 1. júla 1949, Kongregácia Svätého Ofícia vydala ďalšie rozhodnutie, podľa ktorého “veriaci, čo vyznávajú materialistickú a protikresťanskú náuku, ju obhajujú a šíria…, podliehajú exkomunikácii osobitným spôsobom vyhradenej Svätej stolici.” Oba dokumenty boli publikované v oficiálnom vatikánskom buletíne Acta Apostolicae Sedis 2. júla 1949.
V krátkosti: podvod s „Katolíckou akciou“ komunistom nevyšiel.
Po neúspechu Katolíckej akcie sa hľadali vinníci. Nie však v kádroch strany, ale v radoch “triedneho nepriateľa”. Prvou obeťou, ktorú bolo treba potrestať, bol Vatikán, konkrétne chargé d‘affaires Svätej stolice v Č-SR, Gennaro Verolino, ktorý bol v júli 1949 z Prahy vypovedaný ako persona non grata. Po ňom ostal na apoštolskej internunciatúre už iba jeden úradník, Ottavio de Liva. Pražská vláda úmyselne sťažovala jeho prácu, aby ho prinútila k odchodu. A keď sa – napriek mnohým pokoreniam – nepoberal sám, bol dňa 16. marca 1950 z Prahy vypovedaný. Obvinili ho zo zasahovania do vnútorných záležitostí štátu a zo zneužívania svojho postavenia. Súčasne bol v apríli 1950 odvolaný česko-slovenský vyslanec pri Vatikáne Dr. Ilja Rath a týmto činom diplomatické styky medzi Svätou stolicou a Č-SR boli na dlhé roky prakticky prerušené.
Oveľa vážnejšie a v dôsledkoch škodlivejšie boli vnútro-politické proticirkevné opatrenia a zásahy, ktoré nasledovali v zápätí fiaska s Katolíckou akciou a v rokoch 1949-1950 dopadali na Cirkev veľmi husto. Prv než sa mohla spamätať z jedného úderu, už nasledoval druhý.
Rozhodnutie ovládnuť Katolícku cirkev cestou legálnych opatrení padlo na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ dňa 12. júla 1949.
V auguste 1949 dostali biskupi a všetci na slobode sa nachádzajúci kňazi text návrhu zákona o úprave platových a majetkových pomerov duchovenstva a cirkví spolu s dôvodovou správou a so sprievodným listom, ktorým boli vyzvaní, aby sa k návrhu vyjadrili.
Biskupi včas postrehli potenciálne nebezpečenstvo toho zákona a na svojom stretnutí v Trnave dňa 14. a 15. augusta (kde sa zišli z príležitosti biskupskej vysviacky Ambróza Lazíka a Róberta Pobožného) sa dohodli obrátiť sa na kňazov osobitným obežníkom. V obežníku vyzvali kňazov, aby sa k návrhu postavili odmietavo a súčasne im naznačili, v akom zmysle majú odpovedať.
V tom istom čase tlač a oznamovacie prostriedky vykresľovali tento „zákon o kongrue“ ako veľkorysé gesto zo strany štátu, ktorým sa po zásluhe oceňuje a každému rovnakou mierou odmeňuje kňazská práca.
V podstate išlo o dva zákony: zákon č. 218/1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom (tiež známy pod menom “zákon o kongrue”) a zákon č. 217/1949 o zriadení Úradu pre veci cirkevné. Oba zákony boli odhlasované v pražskom parlamente dňa 14. októbra 1949.
Pravým cieľom týchto zákonov bolo ďalšie oslabenie postavenia Cirkvi. Jej pôsobenie malo podliehať vládnej kontrole a kňazi mali byť hospodársky závislí na štáte a nie „na ľubovôli biskupa“. Zákonom č. 217/49 bol zriadený Státní úřad pro věci církevní (na čele ktorého stál Z. Fierlinger) a jeho odbočka na Slovensku Slovensky úrad pre veci cirkevné (na čele ktorého stál G. Husák a od 3. apríla 1950 L. Holdoš). Tieto dva úrady mal „dohliadať, aby cirkevný a duchovný život sa vyvíjal v súlade s ústavou a so zásadami ľudovodemokratického režimu.“ Zákon č. 218/49 mal urobiť z kňazov platených štátnych zamestnancov, úplne podriadených štátnej moci.
Nevyhnutným predpokladom vyplácania pravidelného mesačného platu (kongruy) bol však štátny súhlas k výkonu pastoračnej práce a prvou podmienkou súhlasu bolo zloženie sľubu vernosti republike.
Tieto sľuby sa skladali v januári 1950. V tomto štádiu biskupi už nenariaďovali kňazom odmietnuť osvedčenie vernosti štátu, iba implicitne naznačovali, že to ponechávajú ich osobnému rozhodnutiu. Tých však, čo sa rozhodnú sľub zložiť, žiadali, aby k sľubu pridali písomné, alebo ústne vyhlásenie: „Sľubujem…Dokiaľ to nebude v rozpore so zákonom Božím a s prirodzenými právami človeka.“
Kým Katolícka akcia skončila pre komunistov pokorujúcou porážkou, výsledky zákonov č. 218 a 219/49 pokladali za veľký úspech a ideologický triumf. Ladislav Holdoš hrdo vyhlasoval (v Banskej Bystrici dňa 17. februára 1950): „Vysoká cirkevná hierarchia sa pokúšala terorizovať kňazov, aby nebrali platy a predsa dnes niet na Slovensku ani jediného duchovného, ktorý by plat od štátu odmietol. Viedla tiež kampaň proti skladaniu sľubov vernosti Republike a dnes niet na Slovensku jediného duchovného, ktorý by tento sľub odoprel zložiť.“
Podobne jasal aj vedúci Slovenského úradu pre veci cirkevnné, Dr. Gustáv Husák. V svojej Správe o niektorých cirkevných otázkach, predloženej predsedníctvu KSS dňa 2. feb. 1950, víťazoslávne referoval, že „k zloženiu sľubu bolo vyzvaných 1775 rímsko- a gréckokatolíckych kňazov, z ktorých 1719 zložilo sľub hneď a 56 sa ospravedlnilo a tí potom zložili sľub neskoršie.“
Tieto čísla hovoria veľa, ale nehovoria všetko.
Podľa vatikánskej ročenky Annuario Pontificio 1950, v r. 1949 bolo na Slovensku 2128 svetských a 408 rehoľných kňazov. Spolu teda Slovensko malo 2536 kňazov. K skladaniu sľubov vernosti bolo pozvaných však iba 1775 kňazov, t.j. asi 70 %. Neboli pozvaní rehoľní kňazi, kňazi IV. kategórie (tzv. vyložene reakční) a samozrejme ani kňazi v žalároch a pracovných táboroch. Dohromady bolo teda obídených asi 350 svetských a 400 rehoľných kňazov. Medzi nimi sa istotne nachádzali mnohí, ktorí by boli vedeli povedať „nie“.
Tieto dva pôsobenie Cirkvi obmedzujúce zákony boli iba úvodom krutých opatrení, ktorými režim prostredictvom Úradu pre veci cirkevné terorizoval biskupov, kňazstvo a veriacich v ďalších mesiacoch a rokoch. V apríli 1950 nasledovala likvidácia mužských reholí, likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi, izolácia (domáce väzenie) biskupov, v auguste 1950 likvidácia ženských reholí, mierové výbory duchovenstva, zatvorenie biskupských seminárov a iné zásahy do výchovy kňazského dorastu a mládeže, kontrola činnosti Spolku sv. Vojtecha a Katolíckej charity, v januári 1951 monster-proces s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom… a tak ďalej až do novembra 1989.
Hodno si pripomenúť tieto bolestné udalosti, ktoré pred 70 rokmi zasiahli nielen nejakú abstraktnú cirkev, ale priamo aj rodičov a starých rodičov súčasnej generácie. S úctou sa treba pokloniť týmto trpiteľom a ich vernosti Cirkvi a národu. Boli vystavení tvrdým skúškam a statočne v nich obstáli, neváhajúc priniesť ani tie najťažšie osobné obete.
Ich zásluhou sa náboženský život mohol naplno rozprúdiť po páde prenasledovateľov v roku 1989. Svojím hrdinským postojom zanechali nasledovania hodný príklad. Bohužiaľ, dnes so sklamaním musia prijať trpkú skutočnosť, že ich odhodlanosť a vernosť má stále menej a menej nasledovateľov. Ich potomci nevedia odolávať nástrahám liberálnych a sekularizačných vplyvov s tým vnútorným presvedčením, ktoré inšpirovalo a viedlo ich.
Dnes sme svedkami všeobecného úpadku religiozity a tradičných mravných hodnôt. Strácame to, čo naši rodičia a starí rodičia zachovali za cenu veľkých obetí. Sme svedkami, ako sa suchou cestou do verejného života vtiera to, čo ateistický režim nevedel presadiť násilnými prostriedkami. Bolo všetko to utrpenie, ten svätý vzdor a tá neochvejná viera v rokoch 1944-1989 nadarmo?
Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!
František Vnuk
Písane pre časopis Kultúra