Slovenský parlament chce, aby slovenské zlato bolo na Slovensku. Má pravdu? Má.
Zlatý poklad, teda zásoby menového zlata, sa v bývalom Česko-Slovensku začal tvoriť v roku 1919. Národná banka česko-slovenská (NBČS) vyhlásila zbierku a vypísala pôžičku, ktorú občania mohli upisovať zlatom či striebrom. Takto získala do roku 1925 3,2 tony zlata a 27 ton striebra. NBČS mala však vtedy už vyše 40 ton zlata. 12 ton prišlo z bývalej Rakúsko-Uhorskej banky v rámci delenia monarchie, časť zlata tvoril výsledok z podnikania štátu a nevedno aká časť pochádzala z Ruska, skade ho priniesli legionári. V roku 1918 dobyli Kazaň, kde bola uskladnená približne polovica cárskeho pokladu a časť z neho, zdá sa, že na pokyn Edvarda Beneša previezli cez Terst „do bezpečia“, do Čiech. V roku 1930 bolo v NBČS už 69 ton zlata a v roku 1938 takmer 95 ton. Väčšinu tohto zlata NBČS uložila v cudzine, najmä v Bank of England.
Po 15. marci 1939 skončilo česko-slovenské zlato, asi 68 ton, v rukách Nemcov. Zvyšok, 27 ton, ostal v Bank of England. Toto zlato sa stalo garanciou britských pôžičiek na financovanie česko-slovenskej exilovej vlády a zahraničného odboja. Povedzme otvorene, Česi a Slováci, ktorí s nasadením života bránili Britániu, si museli všetku výzbroj a výstroj zaplatiť našim zlatom…
Po 14. marci 1939 nemalo Slovensko žiadne menové zlato. Nemecko z česko-slovenského zlata nedalo Slovensku nič. A tak Slovensko vyhlásilo zbierku. Prvé vklady prijímala Slovenská národná banka (SNB) už v máji 1939. Pamätníci hovoria o nadšení, s akým vtedy dávali občania dary do zbierky. Vyzbieralo sa 3 kg čistého zlata, 60 kg čiastočne zlatého kovu, 1873 kg čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za dva a pol milióna korún cenných papierov a desať miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše deväťdesiattisíc darcov. Zlaté krytie vtedajšej slovenskej koruny dosiahlo dovedna 7,1 ton zlata.
Popri zbierke a daroch najväčšmi prispela ťažba v Slovenských rudných baniach, a ďalšia časť zlata pochádzala z vývozu osobitne hodnoteného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a pod. Slovenské menové zlato bolo deponované v švajčiarskych bankách. Koncom roka 1946 bol na žiadosť NBČS zlúčený zlatý depozit SNB deponovaný vo Švajčiarsku so zlatým depozitom NBČS do jedného depozitu s názvom „Národní banka československá – Depositum regulare“.
Spojenci po vojne zhromaždili zlato, ktoré v Nemecku objavili. Bolo to približne 277 ton, teda asi polovica zlata, ktoré Nemci stihli počas vojny ulúpiť. Komisia objavené zlato rozdelila medzi pätnásť centrálnych bánk európskych krajín. ČSR pripadol podiel 24,5 tony, z čoho v roku 1948 previezli do Prahy 6,1 tony. Zvyšok, 18,4 tony zostal v Bank of England a americkej Federal Reserve Bank ešte niekoľko desaťročí, do Prahy ho previezli až vo februári 1982.
Pri delení majetku ČSFR k 31. decembru 1992 sme chceli zlato zo Slovenského štátu (7,1 tony) vyčleniť z celkových zásob česko-slovenského zlata (102 ton) a zvyšok rozdeliť v pomere 2:1. Nestalo sa tak, federálne zlato – 102 ton – sa rozdelilo v pomere 2:1, ale z 34 ton vydala česká strana Slovensku 4 tony zlata až v roku 1999.
Takže, zhrňme:
1) Česko-slovenské zlato si po 15. marci 1939 privlastnilo Nemecko a časť ostala v Bank of England.
2) Na základe obchodnej a devízovej politiky, ťažby zlata a zbierky na Národný poklad mala prvá Slovenská republika na konci svojej existencie 7,1 tony zlata, ktoré bolo uložené vo Švajčiarsku, a ktoré sa v roku 1946 stalo súčasťou „československého“ zlata.
3) Osemnásť (presne 18,4) ton česko-slovenského zlata vrátili USA a Británia až 20. februára 1982 po zaplatení 81,5 milióna dolárov USA a 24 miliónov libier Británii ako kompenzáciu.
4) Pri delení majetku česko-slovenskej federácie na konci roku 1992 odmietla česká strana vyčleniť z česko-slovenského menového zlata „slovenských“ 7,1 tony, a navyše až do roku 1999 zadržiavala aj 4 tony, ktoré pripadli Slovensku z rozdelenia federálneho zlata v pomere 2:1.
Nuž zlato je veľmi silným artiklom, ktorý často slúži aj na vydieranie. Je lepšie ho mať doma, ako u suseda. Ktovie dokedy bude sused našim kamarátom.
Marián Tkáč: Autor je členom predsedníctva KDŽP
Od 1. januára 1993 bol viceguvernérom, povereným riadením Národnej banky Slovenska
https://blog.hlavnespravy.sk/15429/o-zlato-sme-uz-prisli-niekolkokrat-naposledy-o-71-tony/