Dnes sú už takmer ošúchanými frázami rozličný výroky o „vážnej kríze“, ktorou prechádza súčasná Cirkev.
Radikálne revolučné zmeny v spoločnosti a cesty, akými sa Cirkev s nimi vyrovnáva, prispôsobuje, alebo odmieta prispôsobiť, vyvolávajú v radoch kléru i veriacich na jednej strane pochybnosti, neistotu, skepsu a na druhej strane totálny nezáujem. Nemožno zatvárať oči pred takými neutešenými skutočnosťami, ako je tragický pokles kňazských a rehoľných povolaní, vlažnosť a ľahostajnosť, ktorá sa prejavuje v klesajúcom počte skutočných veriacich – takých, čo sa pravidelne zúčastňujú na bohoslužbách, prijímajú sviatosti, podporujú, materiálne i morálne, náboženské podujatia a akcie.
V niektorých západných štátoch najsilnejšou religióznou skupinou v 21. storočí sú tzv. „nones“, t.j. osoby, ktoré sa už nehlásia k nijakému náboženstvu. Najbolestnejšie pri tom je však zistenie, že až príliš často tu ide o ľudí, ktorí boli pokrstení v katolíckom kostole, alebo ktorí by za priaznivejších okolnosti boli aktívnymi členmi v spoločenstve Katolíckej cirkvi. Vyhliadky do budúcnosti sú až príliš pesimistické, prognózy priam deprimujúce.
Tieto melancholické skutočnosti nevyhnutne vedú k otázke: Aká je budúcnosť Katolíckej cirkvi – najmä pokiaľ ide o Cirkev v západnom svete?
Nad týmto stavom Cirkvi sa zamýšľali nielen sociológovia a svetskí odborníci sociálnych vied, ale aj mnohí teológovia, duchovné osobnosti a veriaci laici. Avšak aj tí, čo hľadia na súčasnú krízu „sub specie aeternitatis“ pod zorným uhlom večnosti, upozorňujú a varujú…
Profesor Jozef Ratzinger: „Ako bude vyzerať budúca Cirkev?“
Jedným z týchto starostlivých pozorovateľov neutešeného vývoja bol aj profesor Jozef Ratzinger, ktorý už pred 50 rokmi poukázal na symptómy krízy a pokúsil sa o osobný náčrt budúceho vývoja. Na Vianoce v roku 1969 predniesol rozhlasový prejav s prorockým názvom „Ako bude vyzerať budúca Cirkev?“ V prejave ponúka na zamyslenie svoj pohľad na vývoj udalostí, na ktoré sa mnohí z nás pozerajú s obavami.
Profesor Ratzinger poukazuje, že ako v minulosti tak aj teraz, súčasná kríza preoseje Cirkev. Preosiata Cirkev bude oveľa menšia, chudobnejšia, ale o to duchovne bohatšia. Kríza ju prečistí. Nebude sa spoliehať na prestíž, alebo postavenie v hierarchii svetských hodnôt, ale skôr sa bude podobať prvotnej Cirkvi v svojej jednoduchosti, nábožnosti a horlivosti.
Je vhodné a priam žiaduce, aby sme si pripomenuli tieto slová prof. J. Ratzingera – súčasného emeritného pápeža Benedikta XVI. – v tomto vianočnom období. Nielen preto, že sa ukazujú byť pravdivými aj po 50 rokoch, ale aj preto, lebo môžu byť aj útechou s nádejou tým, čo sú príliš ustarostení o budúcnosť. Prof. Ratzinger píše:
Budúcnosť Cirkvi môže vyrásť a vyrastie z tých veriacich, u ktorých je hlboko zakorenená a ktorí žijú z plnosti svojej viery.
Nevyrastie z tých, ktorí sa ochotne prispôsobujú chviľkovým a prechodným javom doby, alebo takých, ktorí iba kritizujú iných a žijú v zajatí vlastnej neomylnosti. Ani z takých, ktorí z pohodlnosti volia ľahšiu cestu. Obchádzajú vnútorný plameň viery a vyhlasujú za falošné a staromódne, za tyranské a legalistické všetko, čo kladie na veriacich určité požiadavky sebazaprenia, premáhania a osobnej obety.
Aby som to vyjadril pozitívnejšie: Budúcnosť Cirkvi opäť – ako to bolo vždy – budú formovať svätci, čiže osoby, ktorých myslenie ide hlbšie než módne heslá dňa, ktoré vidia viac, než ich súčasníci, pretože ich životy zahrňujú širšiu realitu. Altruizmus, ktorý oslobodzuje ľudí, sa dá dosiahnuť iba trpezlivosťou v drobných každodenných maličkostiach a sebazaprením. Takýmito drobnými udalosťami a skutkami dňa sa človek dozvedá, do akej miery je otrokom vlastného “ja”; toto mu otvára oči a on potom vidí zmysel svojho života a utrpenia.
Ak dnes sme iba s ťažkosťou schopní uvedomovať si všadeprítomnosť Boha, to je preto, lebo v dnešnej situácii je až príliš ľahké odpútať sa a uniknúť z hĺbky našej bytosti k rozličným narkotickým pôžitkom a zážitkom, ktoré ponúka svet. Takto zatvárame Bohu svoje vnútro. Ak je pravdou, že človek vidí iba cez svoje srdce, potom my sme poľutovania hodní slepci.
Ako to všetko súvisí s našimi súčasnými problémami? V prvom rade to naznačuje, že všetky tie pompézne reči, ktoré predpovedajú budúcu Cirkev bez Boha a bez viery sú iba mlátením prázdnej slamy. My nepotrebujeme Cirkev, ktorá hlása kult svetských aktivít a politických modlitieb. Taká Cirkev si sama vykope hrob. Ostane však po nej Cirkev Ježiša Krista, Cirkev veriaca v Boha, ktorý sa stal človekom a sľubuje nám život aj po smrti. Lebo kňaz, ktorý je viac-menej sociálnym pracovníkom, je ľahko nahraditeľný psychterapistom, alebo iným špecialistom; ale kňaz, ktorý nie je “špecialistom” v sociálnej oblasti, ktorý nepozoruje dianie zvonka a neposkytuje odborné rady, ktorý sa však v mene Boha dáva do služieb človeka, stojí pri ňom v jeho žiaľoch, radostiach a obavách, taký kňaz istotne bude v budúcnosti veľmi potrebný.
Z krízy dneška vyrastie Cirkev zajtrajška
Postúpme o krok ďalej: z krízy dneška vyrastie Cirkev zajtrajška. Bude to Cirkev, ktorá utrpela značné straty. Bude menšia a bude musieť začínať znova, viac-menej od začiatku. Už nebude môcť bývať v svojich mnohých veľkolepých budovách, ktoré si postavila v časoch svojho rozkvetu. Počet jej stúpencov poklesne a tým aj ona sama stratí mnohé sociálne privilégiá. Na rozdiel od predchádzajúcich čias, pretvorí sa v čosi ako dobrovoľná spoločnosť, do ktorej sa vstupuje rozvážne a dobrovoľne. Ako malá komunita, bude klásť oveľa väčšie a náročnejšie požiadavky na iniciatívu svojich jednotlivých príslušníkov.
Nepochybne objaví nové formy pastorálnej služby a do kňazského stavu bude vysviacať osvedčených kresťanov, ktorí sa preukázali schopní v svojej profesii.
Tí potom budú vykonávať túto novú formu pastorácie v mnohých menších komunitách, alebo uzavretých sociálnych skupinách. Popri tom však tradičná pastorácia ostáva platná a nenahraditeľná, ako bola od nepamäti. Možno však s presvedčením predpokladať, že vo všetkým zmenách, v ktorých Cirkev objaví a občerství svoju podstatu, bude stredobodom až do konca sveta, čo tam bolo vždy: viera v trojjediného Boha, v Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a prítomnosť Ducha svätého. Vo viere a modlitbe vždy bude pokladať sviatosti za prejav úcty k Bohu a nie za predmet liturgického študijného bádania.
Táto budúca Cirkev bude už viacej duchovná, nebude mať nároky na politický mandát a nebude hľadať priazeň raz s pravičiarskymi, inokedy s ľavičiarskymi politickými kruhmi. Nebude to mať ľahké, pretože proces hľadania a skúšania novej cesty si bude vyžadovať značné vypätie síl. Stane sa chudobnou Cirkvou chudobných a pokorných. Proces premeny bude sťažený prítomnosťou malomyseľných sektárskych skupín, ako aj samovoľnej pompezity, ktorej sa bude musieť zbaviť. Možno predpokladať, že to potrvá určitú dobu.
Proces bude dlhý a namáhavý, tak ako tomu bolo v predvečer Francúzskej revolúcie – v období prechodu od falošného pokroku k duchovnej obnove v 19. storočí – keď módnym a populárnym bol taký biskup, ktorý si robil vtipy z dogmy a naznačoval, že pochybovať o existencii Boha je celkom normálne.
Ale potom, keď sa táto zaťažkávajúca skúška skončí, z tejto duchovne obrodenej a jednoduchšej Cirkvi vytryskne veľká sila. Ľudia v totálne programovanom svete zistia, že sa nachádzajú v neopísateľnej samote. Tým, že zo svojho pohľadu úplne stratili Boha, precítia v plnom rozsahu hrôzu svojej chudoby. A vtedy objavia, že “malé stádo” veriacich predstavuje niečo celkom nové. Objavia nádej, ktorá bola mienená pre nich a odpoveď, ktorú v súkromí svojho srdca vždy hľadali.
Dnes možno celkom iste konštatovať, že Cirkev čelí veľmi vážnej situácii.
No, skutočná kríza sa iba začala. Treba počítať s tým, že nás čakajú búrlivé časy. Ja však s dôverou a istotou predvídam, ako to všetko skončí: z krízy sa nevynorí Cirkev politického kultu – ktorá je prakticky mŕtva už dnes – ale Cirkev viery. Už nebude predstavovať vedúcu sociálnu mocnosť v takom rozsahu, v akom bola až do nedávna, ale bude prežívať obdobie čerstvého rozkvetu a bude útulným domovom, v ktorom ľudia nájdu život a nádej nesmrteľnosti.
(J. Ratzinger: What Will the Future Church Look Like? Z knihy Faith and the Future, Ignatius Press, San Francisco, CA, 2009).
Túto neotrasiteľnú vieru v budúcnosť Katolíckej cirkvi prejavuje Benedikt XVI. /Jozef Ratzinger/ aj dnes. Svedčia o tom jeho slová prednesené na pohrebe kolínskeho arcibiskupa-kardinála Joachima Meisnera, ktorý zomrel 5. júla 2017. Benedikt XVI. nemohol byť prítomný osobne a jeho list prečítal biskup Georg Gänswein. List obsahuje aj túto uisťujúcu vetu: “Kristus nikdy neopustí svoju Cirkev, ani vtedy nie, keď zúri búrka na mori a lodička je tak zaplavovaná vlnami, že stroskotanie sa zdá byť neuniknuteľné.”
František Vnuk