Slováci, Slovenky, spoluobčania!
Byť Slovákom nikdy nebolo ľahké. Dobrotivý Boh nám dal do vienka prekrásnu krajinu s rozmanitosťou prírodných krás, aká ťažko hľadá sebe podobnú, s bohatstvom nerastných surovín, úrodnej pôdy, lesov, čistej vody, krajinu, ktorú keby mali za svoju iní, isto by ju nazvali krajinou medu a mlieka. Krajinu na križovatkách diaľkových ciest a priesečníku vplyvov, akú moderní teoretici nazývajú geopoliticky kľúčovým územím.
O takýto kus zeme mali vždy záujem koristníci zo všetkých strán a naši praotcovia a pramatere, bez ochrany vlastného štátu, sa často museli prizerať, ako boli sluhami vo vlastnej domovine a hoci sedeli na bohatstvách, ich údelom bola často iba bieda a utrpenie. A predsa prežili, pretože si uchovali pevnú vieru v Boha a kresťanské mravy, lásku k rodnej hrudi a k národu, z ktorého vyšli a zdravý rozum, a tak boli nezničiteľní.
Vďaka úsiliu generácií a Božiemu požehnaniu podarilo sa nám obnoviť si vlastný štát. Každý Slovák i každý obyvateľ Slovenska, ktorý Slovensko miloval ako svoju domovinu, bol vtedy naplnený radosťou a optimizmom. Kým Slováci sa tešili a napli sily do práce, aby si budovali konečne slobodnú a nezávislú budúcnosť pre seba a svoje deti, tí, ktorí mali pocit, že sa im Slovensko vymklo z rúk, že im ušla korisť, škrípali zubami a hnevali sa. Zubami škrípali a hnevali sa aj tí, ktorým prekážala, ba ktorých do zúrivosti privádzala kresťanská viera a kresťanská kultúra obyvateľov Slovenska, stelesnená v dvojkríži, ktorý nás sprevádza, odkedy sme vystúpili na javisko dejín a ktorý je kvintesenciou nášho bytia, kľúčom k pochopeniu našich dejín a zárukou našej budúcnosti.
Vojny o korisť sa kedysi viedli so zbraňou v ruke. Hoci dodnes sa aj také vedú, pre srdce Európy sa zadefinovali iné postupy – subtílnejšia stratégia ekonomického a ideologického imperializmu, ktorá je o to ničivejšia, že postupuje skrytejšie a zákernejšie, cestou vnútorného rozkladu, korupcie, kupovania duší a vymývania mozgov, využíva služby ľudí bez charakteru a chrbtovej kosti, často už obetí vlastnej manipulácie, a takto nekántri iba fyzické životy a materiálne hodnoty, ale aj dušu človeka, dušu a identitu národa a mravný, duchovný a kultúrny fundament štátu.
Cieľ tejto ofenzívy, v ktorej politicko-ekonomický imperializmus postupuje ruka v ruke s liberálno-neomarxistickou ideologickou revolúciou, ktorá je v západnom svete na pochode už niekoľko desaťročí, je jasný: pozbaviť národ a jeho štát materiálnej podstaty – lebo chudák zostane vždy bezbranný a nezostane mu iné, ako zraziť opätky a slúžiť -, vygumovať jeho historickú pamäť, obrať ho o identitu, zakorenenú vo viere, kultúre, dejinách, v prirodzenoprávnych hodnotách národa a rodiny. Dnes táto špinavá vojna už dokonca ohrozuje aj najelementárnejšiu identitu ľudskej osoby, človeka, ktorého Boh stvoril ako muža a ženu, aby tak ľudské spoločenstvo pretvorila na biologickú masu ľahko ovládateľných otrokov, uspokojiteľných trochou lacného tovaru a ešte lacnejšej zábavy.
Slováci, spoluobčania!
Všimli ste si, že dnes, smutno paradoxne vo vlastnom slovenskom štáte, ktorý má ešte stále dvojkríž v štatnom znaku, záväzok cyrilometodskej úcty v preambule ústavy a sviatok Sedembolestnej Panny Márie za štátom uznaný sviatok, je pomaly zločinom hlásiť sa k slovenskej a kresťanskej identite a osobitne k obom naraz? Ktosi sa veľmi bojí tohto spojenia, ktoré po tisícročie nieslo náš národ… Aj to svedčí o tom, ako ďaleko sme už ustúpili, že už stojíme temer chrbtom pri múre. Ekonomicky nám už Slovensko pomaly nepatrí: nepatrí nám väčšina veľkého priemyslu, najlukratívnejších nehnuteľností, ani jedna jediná komerčná banka. O našom rozpočte a väčšine našich zákonov sa rozhoduje v zahraničí, líniou našej zahraničnej politiky je nerobiť problémy cudzine.
Stravujeme sa odpadkami v pekných obaloch, ktoré za drahé peniaze kupujeme v supermarketoch, naši starí rodičia na dôchodku živoria, mnohí naši chorí zbytočne umierajú. Naši najschopnejší ľudia, nenachádzajúci primeranú obživu doma, utekajú do cudziny a je ich tam už viac, než ich bolo za najväčšej vlny vysťahovalectva pred prvou svetovou vojnou.
Čo je najhoršie, strácame dušu, zmysel pre pravdu, teplé srdce. Prestali sme si spievať, prestávame rozlišovať dobro od zla, otupeli sme. Dovolili sme, aby nám vyrástla mladá generácia, ktorú naše upadnuté školstvo skôr ohlúplo, než vzdelalo, ktorá vie o slovenských dejinách a slovenskej kultúre menej, než vedeli mladí Slováci za najtuhšej maďarizácie, ktorá sa kresťanskej viere svojich otcov a matiek vzdialila viac, než za najtvrdšieho prenasledovania komunistickým režimom a ktorú ktosi ženie v ústrety prázdnote a manipulovateľnosti. Už nechýba veľa a prídeme o všetko, nebudeme iba nájomníkmi vo vlastnom dome, ale ako Slováci a kresťania nebudeme vôbec.
Stojíme na križovatke a iba od nás záleží, ktorým smerom urobíme osudové najbližšie kroky. Nemajme strach byť opäť sebou samými, vernými vlastným kresťanským a národným koreňom. Stále platia slová veľkého pápeža Pia XII., že strach máme mať iba pred vlastným strachom. A rovnako stále platia slová otca národa Andreja Hlinku, že Slováci si slobodu a práva nevyplačú, ale musia si ich vytrvalou prácou vymôcť. Pretože „národy holubičie”, ktoré sa nevedia či nechcú postaviť na obranu svojich najvzácnejších hodnôt, „nestoja fajku tabaku” a „veľká škoda bola poetovi o nich básniť”.
Nezabudnime, že 29. februára 2020 pôjde o veľmi veľa. Boh žehnaj Slovensko!
Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec