Kresťanstvo je náboženstvom lásky. Jeho prvé hlavné prikázania káže milovať Boha nadovšetko a druhé prikazuje: „Milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého” (Mk 12, 30).
V duchu tejto všetko-zahrňujúcej lásky Sv. Pavol nabáda prvých kresťanov: “Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich (domesticis fidei) (Gal. 6, 10). Tieto citáty pripomínajú súčasnému pápežovi Františkovi jeho kritici, keď vyslovujú svoje znepokojenie nad nedávnymi prejavmi a udalosťami jeho pontifikátu. Poukazujú, že mierou lásky je človek sám, prípadne komunita, ktorej je členom. Teda prejavy lásky voči druhému majú svoje medze v tom zmysle, že nie je žiaduce byť štedrejší, ústretovejší, veľkorysejší… voči cudziemu, ako voči sebe; voči vzdialeným, ako voči blízkym členom rodiny veriacich.
V poslednom čase sa totiž vyskytlo viacero takých prípadov, kde v konaní Sv. Stolice sa katolícki veriaci cítia ukrivdení na úkor nekatolíkov, dokonca na úkor nepriateľov Cirkvi. Pre mnohých pozorovateľov najvypuklejšie sa to prejavilo v dvoch nedávnych udalostiach: v súvislosti s dohodou Sv. Stolice s vládou Čínskej republiky a pri postoji Sv. Otca k svätorečeniu bl. Alojza Stepinaca.
V septembri 2018 Vatikán uzavrel provizórnu dohodu s komunistickou vládou Číny. Hnacím motorom tohto unáhleného kroku bol štátny sekretár Sv. Stolice kardinál Pietro Parolin.
Ako vo všetkých krajinách, kde sa komunizmus zmocnil vlády, tak aj v Číne, ateistický režim sa pokúsil odlúčiť Cirkev od Ríma a dostať ju pod svoju kontrolu. Podarilo sa mu to, ale len v malej miere. Väčšina veriacich sa utiahla do katakomb, žila celé desaťročia ako prenasledovaná tajná Cirkev so svojimi vernými kňazmi a biskupmi. Skupina veriacich a kléru, ktorá sa nechala ovládnuť komunistickým režimom, vytvorila tzv. Čínsku vlasteneckú katolícku pospolitosť, Chinese Patriotic Catholic Association (CPCA).
Proklamovaným cieľom dohody bolo zjednotiť tieto dve zložky a zaistiť širšiu náboženskú slobodu takto zjednotenej cirkvi.
Text dohody dodnes ostáva utajený. Z vonkajších prejavov však jasne vyplýva, že hoci Vatikán urobil v zmluve veľké ústupky, postavenie veriacich sa nijako nezlepšilo. Dohoda totiž vyzvala tajnú Cirkev, aby vyšla z katakomb, spojila sa s úradnou “vlasteneckou” Cirkvou, uznala vládou ustanovených biskupov vlasteneckej Cirkvi a podriadila sa vládnym predpisom, ktoré z nej robia slúžku režimu. Dohoda síce presadila, že budúcich biskupov bude menovať pápež. Ten však pri tom veľký výber nemá, pretože biskupov môže vymenovať iba spomedzi kandidátov, ktorých mu predloží komunistická vláda.
Čínska prenasledovaná Cirkev má svojho ohnivého advokáta v osobe kardinála Jozefa Zena, emeritného biskupa v Hong Kongu. Kardinál Zen pozná čínsky komunizmus zblízka. Bol dôverníkom a poradcom predchádzajúcich pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Na základe svojich pozorovaní a skúseností opätovne varoval pred unáhlenými krokmi. Poukazoval, že Ján Pavol II. i Benedikt XVI. sa tiež usilovali o dohodu s čínskou vládou, ale robili to s otcovskou starostlivosťou, majúc na zreteli predovšetkým duchovné potreby veriacich a záujmy Cirkvi. Nešlo im o iluzórny diplomatický úspech, ale o dobro veriacich a česť Cirkvi.
V máji 2007 pápež Benedikt XVI. adresoval hrdinským “biskupom, kňazom, zasväteným osobám a veriacemu ľudu Čínskej ľudovej republiky” obsiahly list. V ňom vysvetľuje, že Cirkev nemôže prijať podmienky, ktoré sa ponúkajú pod takými zvučnými frázami ako “nezávislosť, autonómia, samospráva, demokratické riadenie Cirkvi”, pretože za tým sa skrýva schizma v Cirkvi, ktorá je „jedna svätá, katolícka a apoštolská“. Také postavenie Cirkvi v Číne by bolo nezlučiteľné s katolíckou náukou.
Autori zmluvy zo septembra 2018 tvrdia, že zmluva medzi Vatikánom a Čínskou ľudovou republikou je pre budúcnosť Katolíckej cirkvi v Číne potrebná a operujú podobnými argumentmi, ako tomu bolo v prípade smutno-známej vatikánskej Ostpolitik v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Kardinál Giovanni B. Re, bývalý prefekt kongregácie pre biskupov, dokonca tvrdí, že dohoda s Čínou je vlastne výsledkom iniciatívy pápežov Jána Pavla II a Benedikta XVI. a že Benedikt, krátko pred svojou abdikáciou návrh dohody schválil. Kardinál Zen toto popiera a tvrdí, že pápež Benedikt v spomínanom liste prenasledovanej Cirkvi v Číne odmietol schváliť akékoľvek úsilie zo strany čínskej vlády o uznanie Cirkvi, ktorá by bola “autonómna, nezávislá, demokratická, etc.” Takáto “národná” cirkev by bola nevyhnutne podriadená svetskej vrchnosti práve tak, ako je jej podriadená súčasná patriotická cirkev CPCA.
Zmluva je v platnosti už skoro dva roky a toto sú výsledky: Vatikán uznal ôsmich vládou vymenovaných biskupov “vlasteneckej” cirkvi, ktorí boli predtým exkomunikovaní, pretože boli vysvätení bez súhlasu Sv. Stolice. Spomedzi biskupov prenasledovanej podzemnej a Rímu lojálnej cirkvi, iba traja biskupi dostali súhlas vlády, ostatní sú vystavení šikanovaniu a iným administratívnym zákrokom. Ďalší traja biskupi prejavili svoje sklamanie zriekli sa funkcie a na ich miesto prišli vládou schválení biskupi. Katolícke kostoly, kde veriaci odmietali odovzdať ich používanie vlasteneckým kňazom, boli úradmi zatvorené. V kostoloch visia červené zástavy, na stenách visia obrazy komunistických velikášov. V mnohých kostoloch boli namontované televízne kamery, ktorými sa sleduje priebeh bohoslužieb a zisťuje identita účastníkov. V niektorých oblastiach miestni predstavitelia komunistickej strany zakázali sláviť Vianoce, katolícke pohreby, atď. Vyskytli sa prípady, kde boli veriacim konfiškované biblie, inde zas bola zakázaná účasť na bohoslužbách deťom a mládeži do 19 roku. Inými slovami: jednota, o ktorú v zmluve išlo, sa nedosiahla, postavenie veriacich sa nezlepšilo.
Kardinál Zen v interview, ktoré dňa 3. decembra 2019 poskytol magazínu New Bloom, s oprávneným rozhorčením sa sťažoval: “Nedávno som sa dozvedel, že Sv. Otec pri návrate z apoštolskej cesty – neviem si spomenúť odkiaľ – povedal novinárom: Samozrejme, ja si neželám schizmu. Ale ja sa schizmy nebojím! Nuž, ja mu idem povedať: Sv. Otče, Vy podnecujete schizmu. Vy legalizujete schizmatickú cirkev v Číne. To je neuveriteľné!” Na adresu architekta zmluvy, kardinála Parolina vyslovil kardinál Zen takýto trpký súd: “Je mi veľmi ľúto, keď musím povedať, že on nie je mužom viery, pretože opovrhuje skutočnými hrdinami viery.”
Iný zatrpklý čínsky pastier prenasledovanej Cirkvi charakterizoval neutešenú situáciu Kristovými slovami: “Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám” (Mt 15, 26).
Podobné sklamanie preciťujú aj katolíci v Chorvátsku. Chorvátsky národ prechováva zbožnú úctu voči svojmu kardinálovi-mučeníkovi bl. Alojzovi Stepinacovi.
Blahoslavený kardinál Stepinac, ktorého sviatok sa slávi 16. februára, umrel ako väzeň komunistického režimu v domácej väzbe dňa 10. februára 1960. Pápež Ján XXIII., len čo dostal správu o jeho smrti, odslúžil zádušnú sv. omšu vo Svätopeterskej bazilike. Pápež Ján Pavol II. ho slávnostne vyhlásil za blahoslaveného. Bolo to dňa 3. októbra 1990 v pútnickom meste Marija Bistrica neďaleko Záhrebu počas apoštolskej cesty Sv. Otca v Chorvátsku,. Pri tejto príležitosti Ján Pavol II. predniesol takúto eulógiu: „V osobnosti tohto nového blahoslaveného akoby bola stelesnená celá ohavná tragédia, ktorá dopadla na chorvátsky ľud a na Európu v 20. storočí a ktorá toto storočie poznačila tromi veľkými zlami: fašizmom, národným socializmom a komunizmom. Dnes však už tento blahoslavený mučeník prežíva radosti raja, obklopený tými všetkými, ktorí ako on, bojovali dobrý boj a prečistili svoju vieru v taviacom kotle utrpenia.”
Svetoznámy sochár umelec Ivan Meštrovič vytesal do kameňa toto svedectvo: „Arcibiskup Stepinac nebol človekom prázdnych slov, ale skôr mužom činu, ktorý aktívne pomáhal každému, ako len mohol a nakoľko stačil. Nerobil rozdiely, či dotyčný jednotlivec v núdzi bol Chorvát alebo Srb, či bol katolík alebo pravoslávny, či bol kresťan, alebo nekresťan. Túto skutočnosť nemôžu zmeniť nijaké útoky, ktorými je napádaný, či sú ony už výsledkom falošných informácií, alebo výsledkom zaslepenej mysle.”
Vďačný chorvátsky národ vyvinul veľké úsilie, aby si svojho hrdinu mohli uctievať nielen ako blahoslaveného, ale ako svätca. V pomerne krátkom čase sa podarilo nazhromaždiť všetky potrebné predpoklady pre kanonizáciu. Celá záležitosť potrebovala už len podpis Sv. Otca. Ale medzitým pápež Benedikt abdikoval a nastúpil František.
Túto príležitosť využili protivníci chorvátskeho katolicizmu, ktorého jasným symbolom bol kardinál Stepinac.
Patriarcha srbskej pravoslávne cirkvi Irinej v roku 2014 a opäť v 2015 poslal Františkovi listy, v ktorých protestuje proti kanonizácii kardinála Stepinaca. Námietky, ktoré proti nemu vzniesol, sú dokázateľne falošné a vo viacerých aspektoch sa v nich iba opakujú obvinenia komunistickej justície smutno-známeho maršala Tita. Na ich zaujatosť a nepravdivosť poukazovala aj konferencia chorvátskych biskupov a ďalší hodnoverní svedkovia. Ale márne. Nevedno, či Sv. Otec viac verí cudzím ako svojim, alebo či svojím postojom chce upevniť ekumenické vzťahy s pravoslávnou cirkvou a s patriarchom Irinejom; ale skutočnosť je taká, že dosiaľ nedal svoj podpis na kanonizačný dokument.
Ba čo viac, pri svojom návrate z pastoračnej návštevy Bulharska a Macedonska, dňa 7. mája 2019, na palube lietadla, ktoré ho odvážalo zo Skoplje do Ríma, sa k otázke kanonizácie kardinála Stepinaca vyjadril takto: „Kanonizácia Stepinaca je historický prípad. Je počestným mužom Cirkvi, ktorá ho vyhlásila za blahoslaveného a môžete ho uctievať, a o orodovanie žiadať. Ale v určitých momentoch kanonizačného procesu, sa vyskytujú nejasné body, historické body a ja mám podpísať kanonizáciu, to je moja zodpovednosť; modlil som sa, uvažoval, žiadal o radu a videl som, že by som sa mal obrátiť o pomoc na Irineja, veľkého patriarchu. Ustanovili sme spolu historickú komisiu a pracovali sme spoločne a nám obom – Irinejovi a mne – ide o pravdu. Komu je dobrá kanonizácia, ak nie je vyjasnená pravda. Vieme, že Stepinac bol dobrý človek, ale aby som urobil tento krok, hľadal som pomocníka v Irinejovi a komisia vec skúma.
V prvom rade bola zriadená komisia a predložila nám svoju mienku. Teraz skúmajú iné pramene, prehlbujú určité body, takže pravda sa stáva jasnejšou. Ja sa nebojím pravdy, ja sa nebojím. Ja sa bojím Božieho súdu.”
Je to trošku nesúvislá a štylisticky nevybrúsená odpoveď, ale jej obsah jasný. Hlboko zarmútila každé chorvátske srdce, tak v Chorvátsku ako aj v každom kúte sveta, kde Chorváti žijú.
Arcibiskup Želimir Puljič v mene biskupov Chorvátska žiadal Sv. Otca, aby sa nedal zviesť falošnými námietkami nekatolíckych kruhov a poukazoval, že zásahy Srbskej pravoslávnej cirkvi do procesu kanonizácie kardinála Stepinaca vytvárajú nebezpečný precedens. Emeritný biskup Mile Bogovič, označil výrok pápeža Františka za “škodlivý pre Cirkev.” A katolícky svet si s nepochopením kladie otázku: „Čo sa to len robí?“
Na začiatku Františkovho pontifikátu – v rokoch 2013-2014 – sa s úsmevom hovorilo, že nový nástupca sv. Petra je “pápežom prekvapení”. V tomto očakávaní naozaj nesklamal; prekvapenia prichádzajú jedno za druhým. Ale už nie sú vždy iba milé a úsmevné.
František Vnuk (Písané pre časopis Kultúra)
Foto zdroj internet