Pred 70 rokmi – od Vianoc 1949 do Vianoc 1950 – veriaci ľud Katolíckej cirkvi prežíval rok mimoriadnych milostí.
Pápež Pius XII. bulou Jubileum maximum vyhlásil toto rozpätie dvanástich mesiacov za annus sanctus, svätý rok, za obdobie mimoriadnych odpustkov a milostí. Spomenutá bula vyzýva veriacich k pokániu a modlitbám, za návrat k viere predovšetkým tých, čo sa odcudzili Kristovi: „Aby tí, čo nenávidia Boha, uvideli svetlo; aby sa na celom svete uplatnila sociálna spravodlivosť a odstránil hlad a nedostatok; aby pokoj vstúpil do sŕdc jednotlivcov a rodín; aby Boh žehnal a posilňoval všetkých tých, čo trpia prenasledovanie pre spravodlivosť.“
Kým v slobodnom svete milióny veriacich odpovedali na pápežovu výzvu modlitbami, putovaním do Ríma a inými prejavmi živej viery, kresťania na Slovensku a v ostatných krajinách za železnou oponou prežívali stupňujúce prenasledovanie, obmedzovania ľudských práv a potláčanie základných ľudských slobôd.
Vo svätom roku 1950 boli na Slovensku zlikvidované mužské i ženské rehoľné spoločenstvá, bola násilne potlačená gréckokatolícka cirkev, boli vynesené proticirkevné zákony, stovky občanov boli pre svoju vieru diskriminovaní, pozbavení zamestnania a majetku, uväznení, mučení a popravení. Svätý rok 1950 bol pre slovenských katolíkov – biskupov, kňazov a veriacich – viac rokom hrôzy a utrpenia (annus horribilis) než svätým rokom radostí (annus sanctus).
V roku 1950 bolo ostrie komunistickej zloby a krutých administratívnych zásahov namierené predovšetkým proti biskupom, vrcholným predstaviteľom Katolíckej cirkvi. Dialo sa to v zmysle starej biblickej pravdy Udriem pastiera a rozpŕchne sa stádo (Zach 13,7; Mt 26,31). A tak svet bol svedkom (bohužiaľ, iba pasívne sa prizerajúcim svedkom), ako boli do všetkých biskupských úradov dosadení tzv. vládni zmocnenci, najodvážnejší biskupi boli uväznení, ostatní boli izolovaní, čo prakticky znamenalo domáce väzenie. Medzitým sa pripravoval veľký súdny proces, ktorý odsúdil a príkladne potrestal Bohu a Rímu verných biskupov ako nepriateľov a vykorisťovateľov pracujúceho ľudu, podnecovateľov novej svetovej vojny…
V prvých mesiacoch po skončení vojny a násilnom zániku prvej Slovenskej republiky zbor slovenských biskupov predstavoval jedinú všeobecne uznávanú a dôveryhodnú autoritu na Slovensku. Keď bola dovolená len komunistická a s komunistami spriahnutá politická strana, všetky katolícke časopisy zakázané, všetky náboženské časopisy zastavené, katolícke školy a sociálne ústavy poštátnené, katolícki biskupi boli jediní, ktorí cestou pastierskych listov a prostredníctvom katolíckych kňazov nalievali veriacim nádej a poskytovali morálnu podporu. Podobnú úlohu hrali vedúci predstavitelia Katolíckej cirkvi aj po februári 1948. Po neúspechu s rozkolníckou „Katolíckou akciou“ v roku 1949 komunisti videli v biskupoch hlavného triedneho nepriateľa a ich hlavný útok smeroval proti nim.
Do vyostrenej konfrontácie s vládnou mocou vstupuje zbor slovenských biskupov značne oslabený. V priebehu necelých troch rokov stratil troch svojich najrozvážnejších členov: v júni 1947 zomrel v Trnave biskup Pavol Jantausch, v decembri 1948 v Nitre arcibiskup Karol Kmeťko a v januári 1950 v Banskej Bystrici biskup Andrej Škrábik. Medzitým pribudli k biskupom traja novo-vysvätení arcipastieri: dňa 14. augusta 1949 boli v Trnave vysvätení za biskupov Ambróz Lazík (Trnava) a Róbert Pobožný (Rožňava) a dňa 5. novembra 1949 bol v tichosti vysvätený za biskupa Štefan Barnáš (Spiš).
Prvým opatrením, ktoré signalizovalo túto proti biskupom namierenú fázu proticirkevného boja, bolo dosadenie vládnych zmocnencov do biskupských úradov. Zmocnenci, ktorých oficiálne vymenovalo povereníctvo školstva, vied a umení (pretože kultové záležitosti patrili pod správu tohto povereníctva), mali pôsobiť ako kontrolóri a usmerňovatelia všetkého, čo sa na biskupských úradoch deje. Cenzurovali poštu a telefonické rozhovory, rozhodovali, kto smie vykonať návštevu u biskupov, bez ich súhlasu nemohli vyjsť nijaké obežníky alebo informácie, atď.
Tu treba s ľútosťou vsunúť smutnú skutočnosť, že v ťažení proti biskupom, spojencami komunistov – aj keď nie vždy dobrovoľnými, ale pre komunistické ciele užitočnými – boli tzv. „vlasteneckí“ alebo „mieroví“ kňazi.
Išlo tu asi o 50 jednotlivcov (z celkového počtu 2 517 katolíckych kňazov k 1. jan. 1950) , ktorí podľa kádrového posudku mali „pozitívny vzťah k socialistickému zriadeniu“. Títo kňazi sa v roku 1950 pravidelne stretávali na rozličných konferenciách a manifestáciách (napríklad v marci 1950 na Sliači, v júli na Devíne a na Velehrade, v septembri opäť na Sliači), odkiaľ posielali prejavy vernosti a oddanosti vládnym predstaviteľom a osvedčovali svoju vernosť ľudovodemokratickému zriadeniu. Niektorí z nich sa stali ochotným nástrojom komunistov v ich ofenzíve proti biskupom.
Prví biskupi, ktorých postihla tá nevítaná pozornosť vládnych kruhov, že im dosadili do úradu zmocnencov, boli: spišský biskup Ján Vojtaššák (kam bol ustanovený za zmocnenca Ľudovít Kňazovický) a trnavský apoštolský administrátor Ambróz Lazík (kam bol poslaný Rudolf Martiš). Títo zmocnenci začali „úradovať“ 23. júna 1949. V nasledujúcich mesiacoch dostali zmocnencov aj ostatní biskupi. Posledným v poradí bol gréckokatolícky biskup v Prešove, Pavol Gojdič (9. decembra 1949).
V jeseni 1949 – podľa pokynov z Prahy – Ústredný výbor KSS určil Slovenskému úradu pre veci cirkevné úlohu „preberať vedenie jednotlivých diecéz do našich rúk pomocou obsadenia kľúčových funkcií cirkevných organizácií lojálnymi nášmu režimu oddanými kňazmi vlastencami.“ To znamenalo, že tlak na biskupov sa začal zvyšovať, ich činnosť bola postupne obmedzovaná. Dochádza k tzv. „izolácii biskupov“, čo je iba eufemistický termín pre domáce väzenie.
Takto v dňoch 2.-5. júna 1950 boli „izolovaní“ biskupi Lazík, Nécsey a Vojtaššák, v septembri 1950 boli izolovaní biskupi Škrábik a Čársky a v marci 1951 biskup Pobožný. Medzitým v apríli 1950 prebiehal v rámci „Akcie P“ tzv. prešovský sobor. Jeho tragickým výsledkom bola násilná likvidácia Grécko-katolíckej cirkvi na Slovensku a jej dvaja – dnes už blahorečení – biskupi, Pavol Gojdič a Vasil Hopko, boli uväznení dňa 28. apríla 1950.
Toto bol začiatok zatýkania režimu nepohodlných slovenských biskupov a popredných cirkevných predstaviteľov. V júli 1950 bol uväznený trnavský pomocný biskup Michal Buzalka a v septembri 1950 sa ocitli za mrežami väzenia spišskí biskupi Ján Vojtaššák a Štefan Barnáš. A načim spomenúť, že súčasne s biskupmi boli uväznení aj ich najbližší spolupracovníci, generálni vikári: Ján Onderuf (Košice), Jozef Tomanóczy (Spiš) a veľprepošt Karol Holszký (Banská Bystrica).
Takýmto spôsobom v jeseni 1950 komunisti dosiahli už plnú administratívnu kontrolu všetkých biskupských úradov na Slovensku. Nominálne mali v rukách vedenie „duchovné osoby“, ale v skutočnosti to boli bezmocní, zastrašení a bohužiaľ i povoľní jednotlivci, pomocou ktorých štátna moc prevádzala svoju cirkevnú politiku:
1. V Trnave bol pre spoluprácu s režimom získaný staručký 83-ročný generálny vikár J. Minárik, pomocou ktorého sa prevádzalo rozsiahle premiestňovanie duchovných. Vlasteneckí kňazi obsadzovali fary v Bratislave a v iných väčších mestách, ako aj funkcie na biskupskom úrade. Režimu nevyhovujúci kňazi boli premiestnení na osamelé fary, alebo zbavovaní štátneho súhlasu k pastorácii.
2. V Banskej Bystrici po smrti biskupa Škrábika (v januári 1950) bol svojvoľne a svetskou mocou dosadený za administrátora diecézy vlastenecký kňaz Ján Dechet. Svätá stolica s rozhorčením reagovala na tento protizákonný zásah a na komunistického kandidáta bol uvalený najťažší cirkevný trest excommunicatus vitandus. Novoustanovený „kapitulný vikár“ Ján Dechet vo februári 1950 poslušne vymenoval novú sídelnú kapitolu zloženú z vlasteneckých kňazov.
3. Na Spiši, po uväznení Vojtaššáka, Barnáša a Tomanóczyho, bol dňa 26. októbra 1950 za kapitulného vikára „zvolený“ Ondrej Scheffer (slávnostne uvedený do úradu dňa 5. novembra), ktorý – podobne ako Ján Dechet v Banskej Bystrici – bol poslušným nástrojom Slovenského úradu pre veci cirkevné a podľa pokynov tohto Úradu premiestňoval, zosadzoval a menoval, ako mu prikazovali. Po smrti svätiaceho biskupa, veľprepošta Martina Khebericha (v apríli 1951), zástupcom kapitulného vikára a riaditeľom biskupskej kancelárie sa stal kanonik Štefan Lach.
4. V Rožňave boli z biskupského úradu odstránení a izolovaní viacerí blízki spolupracovníci biskupa Pobožného (napr. kanonik Ihra) a dosadení vlasteneckí kňazi. V novembri 1950 biskup Pobožný bol prinútený prijať ako generálneho vikára Zoltána Beláka a zároveň rozšíriť sídelnú kapitolu na desať členov. Bolo vymenovaných päť nových kanonikov „z radov vlasteneckých kňazov“.
5. Do Košíc bol nanútený za generálneho vikára ďalší vlastenecký kňaz Ján Tuleja a do Nitry Michal Beňo.
Dňa 1. januára 1951 dostal diktátor cirkevného života na Slovensku, prednosta Slovenského úradu pre veci cirkevné Ladislav Holdoš, pozdravné telegramy zo všetkých biskupských úradov.
Telegramy boli podpísané vikármi dosadenými štátnou mocou: Ján Dechet (Banská Bystrica), Michal Beňo (Nitra), Jozef Šesták (Košice), Štefan Záreczký (Trnava), Zoltán Belák (Rožňava) a Štefan Lach (Spiš).
O dva týždne neskoršie bola slovenská verejnosť otrasená správami, že biskupi Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a Pavol Gojdič sú „zločinci a velezradcovia“, ktorých súdy ľudovodemokratickej republiky odsúdili buď na doživotné väzenie (Buzalka, Gojdič), alebo na 24 rokov (v prípade 74-ročného biskupa Vojtaššáka).
Izolovaní biskupi, ktorí boli v domácom väzení (A. Lazík, J. Čársky, E. Nécsey a R. Pobožný), hľadeli na proces s biskupmi a na desekráciu biskupských úradov s veľkými obavami. Bez stykov s Rímom a bez možnosti komunikácie medzi sebou prepadali depresii a trápili sa myšlienkami, či v danej situácii spolupráca s režimom nie je menším zlom. A tak už od novembra 1950 sa niektorí českí a slovenskí biskupi začali obracať na český a slovenský úrad pre veci cirkevné s ponukou ochoty spolupracovať (Pícha, Trochta, Čársky, Pobožný).
Oba úrady predložili tieto ponuky Ústrednému sekretariátu KSČ. Tam církevní šestka rozhodla, že o tejto ponuke sa bude rokovať až po procesoch s českými cirkevnými predstaviteľmi a slovenskými biskupmi, ktoré prebiehali v novembri-decembri 1950 (Zela, Opasek a spol.) a v januári 1951 (Vojtaššák a spol.)
Dňa 12. marca 1951 bola slovenská a česká verejnosť svedkom veľmi ponižujúceho zjavu: do rúk prednostu Státního úřadu pro věci církevní Zdenka Fierlingera zložili sľub vernosti Česko-slovenskej ľudovodemokratickej republike štyria českí biskupi (M. Pícha, Št. Trochta, F. Onderek a A. Stehlík) a dvaja slovenskí (Jozef Čársky a Ambóz Lazík). Dňa 11. apríla zložil sľub vernosti nitriansky biskup Eduard Nécsey a krátko po ňom aj Róbert Pobožný.
V lete 1951 komunisti sa už mohli pochváliť, že sa im podarilo pretvoriť katolícku hierarchiu podľa svojho želania. Traja biskupi sedeli vo väzení ako odsúdení zločinci (Vojtaššák, Buzalka a Gojdič), dvaja boli vo väzení (Barnáš, Hopko), štyria boli zlomení (Lazík, Čársky, Nécsey a Pobožný). V Bystrici a na Spiši riadili biskupské úrady štátom dosadení kapitulní vikári (Dechet a Scheffer). Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove bolo úradne zrušené.
Okrem oficiálnych a uväznených biskupov malo však Slovensko od novembra 1949 aj troch tajných biskupov: Anton Richter (ktorého v novembri 1949 tajne vysvätil biskup Buzalka), Pavol Hnilica, ktorého vysvätil biskup Pobožný 2. januára 1951) a Ján Ch. Korec (ktorého v auguste 1951 vysvätil biskup Hnilica).
Ale to je už ďalšia zastávka krížovej cesty slovenských katolíkov v bôľnych päťdesiatych rokoch 20. storočia.
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra