Realisticky o prejave Dr. J. Tisu v Holíči
Dr. Jozef Tiso a židovská otázka je dodnes témou, ktorá je predmetom ostrých sporov a vášnivej výmeny názorov, v ktorých sa skúma miera jeho viny a zodpovednosti. Názorové konflikty sa vyostrujú hlavne v súvislosti s Tisovým prejavom na dožinkovej slávnosti v Holíči dňa 15. augusta 1942, kde podľa textu uverejneného v denníku Slovák, Dr. Tiso údajne povedal:
“Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď národ slovenský chce sa zbaviť svojho večného nepriateľa žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať… Vo veľkých mestách, ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy (v roku 1840) 30-40 Židov. A za sto rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých! Nie na poli, ale v úradoch, bankách, na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Tí odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38 percent národného dôchodku mali Židia.
Vtedy, keď tri milióny národa mali 62 percent, vtedy 5 percent Židov malo 38 percent národného dôchodku! A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále zväčšoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme to z príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu! V tomto zmysle robíme a budeme robiť i ďalšie poriadky. Iste, ľudské poriadky a zákony zachováme, mieru spravodlivosti dodržíme, ale čo národu slovenskému patrí, z toho nikomu nič neprepustíme! … Slovensko Slovákom.“ (Jozef Tiso, Prejavy a články, Zv. II. (1938-1944). Ed. Miroslav Fabricius a Katarína Hradská, HÚ SAV Academic Electronic Press 2007)
Ak prezident Dr. Jozef Tiso skutočne povedal takéto slová, tak je to opravdu smutné a poľutovaniahodné prerieknutie z úst zodpovedného politického činiteľa, štátnika, kňaza a teológa.
Jestvujú však vážne pochybnosti, či niečo takého Dr. Tiso skutočne vyslovil.
Je totiž známe, že Dr. Tiso svoje príležitostné prejavy nezvykol čítať z pripraveného textu, ale rečnil bez predlohy. Vtedy ešte nebolo ani chýru o smartfónoch a iných vymoženostiach modernej technológii. Ani nijaký účastník oslavy jeho reč stenograficky nezachytil. Inými slovami: to, čo sa objavilo v denníku Slovák, bolo iba žurnalistickou rekonštrukciou Tisovej reči a nie jej doslovné znenie. A preto je celkom možné, že horlivý novinár vložil Tisovi do úst slová, ktoré on vôbec nepovedal.
Pred Národným súdom Dr. Tiso takto zhrnul podstatu svojho prejavu: „Čo sa týka mojej reči v Holíči v r. 1942, tam som povedal medzi iným, že čo národu patrí, toho sa kvôli nikoho nezriekneme a keď sa niekto bráni proti nepriateľovi, že je to kresťanské – a teda nie to, čo my robíme so Židmi.” (Slovenský národný archív, Fond: NS, Tnľud 6/46, inv. č. 71, kart. 52)
Pri procese s Dr. Tisom a spol., ktorý prebiehal od decembra 1946 do marca 1947, bol Tisov prejav v Holíči hlavným bodom obžaloby proti prezidentovi v súvislosti so židovskou otázkou. Pred Národným súdom sa reč dostala na pretras niekoľkokrát, po prvýkrát dňa 14. decembra 1946. Toto je úradný záznam z priebehu vypočúvania:
Predseda (Dr. Igor Daxner) číta obžalobou vyznačenú časť prejavu Dr. Jozefa Tisu z 15. augusta 1942, povedaného v Holíči.
Obžalovaný Dr. Jozef Tiso k tomu poznamenáva:
„Táto reč, ako tu aj niektorí svedkovia vypovedali, vzbudila určitú pozornosť pre svoju stať o židovskej otázke…. Stať o židovskej otázke sa delí na dve čiastky.
Prvú časť charakterizujem tým, že sa v podobe otázky pýtam, či je to kresťanské, či je to ľudské a či to nie je rabovka, čo sa so židmi robí. Ja som sa pohyboval hodne medzi ľuďmi a počul som, ako sa vyslovovali najmä o arizácii, že je to také, ako v osemnástom roku (t.j. počas prevratu v roku 1918 – FV), keď sa rabovalo. Táto prvá čiastka riešenia židovskej otázky týkala sa preberania židovských majetkov. Preto som sa pýtal, či to nie je rabovka.
Ja som vo svojich prejavoch povedal, že to nie je rabovka, lebo my židovské majetky vykupujeme. Vtedy ešte o zbavovaní štátneho občianstva židov nebolo reči.
Toto preberanie židovských majetkov, to je tá prvá čiastka riešenia židovskej otázky, ktorú sme robili v tom duchu, že všetko, čo sa preberie, sa zaplatí, takže ten nový nadobúdateľ nič nedostane zadarmo. Dotyčný žid s určitým Slovákom podnik ďalej viedol a týmto spôsobom sa Slovák učil a žid zostal v živobytí ďalej.
Nebolo to nič nekresťanského, lebo láska k sebe je príkazom Božím a táto láska mi prikazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí a čo ohrozuje život a keby som to neurobil, previnil by som sa oproti sebe.
Nehovorím, že židia ohrozovali ľudské životy. Že však hospodársky život ohrozovali, to vysvitá z toho, že 38 % celkového dôchodku mala v rukách 4- alebo 5-percentná menšina.
V druhej stati tejto reči je protikapitalistický zámer, kde hovorím, že bojujeme proti kapitalizmu, a síce v akejkoľvek forme. Hovorím, že znižujeme bezprácny dôchodok, znižujeme úrokovú mieru, rušíme, alebo obmedzujeme tantiémy teda príjem bez práce.
Boli veľmi široké kruhy, ktoré sa nad týmto pozastavovali…Vláda zaviedla na návrh NÚZu (Najvyšší úrad pre zásobovanie – FV) dorábateľský príplatok na zbožie. Pre roľníkov sa žiadalo zvýšenie cien obilia. Boli sme si vedomí toho, že keď sa zvýšia ceny obilia, zvýši sa všetko ostatné. Preto vláda nepripustila, aby sa zvýšili ceny obilia, ale zaviedla dorábateľský príplatok pre toho, ktorý obilie dorába. Nedostal ale príplatok ten majiteľ pôdy, ktorý svoju pôdu dal do prenájmu. Dostal len ten roľník, alebo majiteľ, ktorý si pôdu sám obrábal. Proti tomuto dorábateľskému príplatku sa mnohí pohoršovali, najmä majitelia pôdy, ktorí na nej nepracovali.” (SNA, Fond: NS, Tnľud 6/46, inv. č. 71, kart. 52).
K prejavu Holíči sa počas trvania procesu vracala obžaloba aj v nasledujúcich týždňoch. Dňa 6. januára 1947 vypovedal ako svedok arcibiskup Kmeťko. Na otázku obžalobcu Dr. J. Šujana, čo si arcibiskup myslí o takejto reči, Dr. Kmeťko dal túto odpoveď: „O tom vôbec neviem, že by to bol povedal, alebo že by to mohol povedať.“ (SNA, Tn ľud 6/46-3/II.A – 885, s. 65).
Vo svojej svedeckej výpovedi arcibiskup Kmeťko ďalej uviedol: „Je zistené, že vydanie židovského kódexu on ako prezident nepodpísal. Aj to viem, že keď vyšiel kódex, slovenskí biskupi na svojej konferencii v Bratislave vydali memorandum ako protest proti zavedeniu kódexu, lebo sa protiví morálke. Zvlášť potom, keď začalo vyvážanie slovenských židov do Nemecka mal som príležitosť rozprávať sa v Nitre s obžalovaným. Povedal som mu, že ako to môže vláda dovoliť, keď sa predsa všeobecne hovorí, že židov vyvážajú na smrť… Viem, že židia aj mne povedali, že je potrebné, aby Tiso aj naďalej ostal prezidentom, lebo že ako on tam nebude, všetci židia zahynú do posledného. My sme v židovskej otázke podali na vládu päť memoránd. On neveril, že by sa s nimi zle zachádzalo. Bol presvedčený, že sa s nimi nakladá dobre.“ (Tamže).
O štyri dni neskoršie, dňa 10. jan. 1947 Národný súd vypočúval prof. Imricha Karvaša. Tu šlo o veľmi dôležitého svedka a o kľúčové svedectvo. Prof. Karvaš bol totiž osobne prítomný na dožinkovej slávnosti, kde tento inkriminovaný prejav prezidenta Tisu mal odznieť. Okrem toho prof. Karvaš bol človek, ktorému prezident plne dôveroval a ponechával mu voľnú ruku v riadení slovenského verejného hospodárenia. Bol jedným z najvplyvnejších osobností v hospodárskom živote prvej Slovenskej republiky a pravidelne sa zúčastňoval zasadania vlády. Od leta 1943 však spolupracoval s ilegálnymi odbojovými skupinami proti štátu. V septembri 1944 ho Nemci zaistili a posledné vojnové mesiace prežíval ako väzeň nemeckých koncentračných táboroch. Po vojne pôsobil ako univerzitný profesor na Vysokej škole obchodnej. Medzi sudcom obžaloby Dr. J. Šujanom a svedkom I. Karvašom prebiehal tento dialóg:
Dr. Šujan: Sledovali ste, čo hovoril verejne Dr. Tiso o židovskej otázke?
Prof. Karvaš: Bol som prítomný na jeho reči v Holíči.
Dr. Šujan: Čo tam hovoril?
Prof. Karvaš: Presne sa na obsah nepamätám, ale viem, že celková tendencia bola asi tá, že odôvodňoval správnosť protižidovských opatrení, ktoré vyvierajú z podstaty slovenského národa.
Dr. Šujan: Nepovedal, že to, čo sa deje so židmi je aj z kresťanského hľadiska správne, lebo zbavovať sa nepriateľa je kresťanské?
Prof. Karvaš: Možno že to povedal, ale ja sa na taký výrok nepamätám.
Dr. Šujan: Hovorili ste, že ste pozorovali, že vláda cítila v ňom duchovnú oporu.
Prof. Karvaš: V riešení židovskej otázky určite. Pochybujem, že by sa z toho (t.j. z výroku ospravedlňujúceho vládne opatrenia a zásahy proti židom – FV) dala dedukovať jeho podpora, alebo súhlas s deportačnou akciou. Nakoľko som ho poznal, toto som pokladal u neho za vylúčené. (Pred súdom národa, Povereníctvo informácií, Bratislava 1947, Výpoveď I. Karvaša, s. 61).
Je ľudsky nepredstaviteľné, že by si niečo tak otrasného – ak to v Holíči skutočne odznelo – prof. Karvaš nebol zapamätal.
Počas celého procesu Národný súd nepredložil nijaký nepodvratný dôkaz, že Tisov prejav sú jeho ipsissima verba, t.j. doslovný prepis reči, ktorú v Holíči povedal.
Národný súd, a osobitne sudca obžaloby Dr. J. Šujan, bol však priam posadnutý ideou urobiť z holíčskeho prejavu rukolapný dôkaz Tisovho priameho podielu na tragickom „riešení židovskej otázky“ na Slovensku. Ale ako vidno, ani napriek ich všestrannému úsiliu nenašiel sa svedok, ktorý by bol autoritatívne potvrdil autenticitu Tisovej reči.
Žalobcov však toto nijako neodradilo vrátiť sa k problému znova. Urobili tak dňa 30. januára 1947, keď bol predvolaný ako svedok biskup Michal Buzalka. Pri tejto príležitosti Dr. J. Šujan spolu s Dr. I. Daxnerom pristupujú k celej záležitosti z druhej strany. Keď neuspeli dokázať Tisove inkriminované vety v politickom kontexte, pokúsili sa zdiskreditovať obžalovaného v teologickom zmysle. Chceli, aby im biskup Buzalka svojou svedeckou výpoveďou potvrdil tézu, že prezident Tiso bol nielen politickým previnilcom, ale aj nehodným kňazom, ktorý prestúpil ten najzákladnejší princíp katolíckej viery. Toto je doslovný prepis z vypočúvania biskupa Buzalku:
Predseda (Dr. Igor Daxner) číta holičský prejav: Dovoľuje to mravné postavenie kňaza, aby niečo takého povedal, čo by bolo proti jeho náboženskému názoru…
Biskup Buzalka: Nie.
Predseda: …a proti učeniu Cirkvi?
Biskup Buzalka: Nie, totižto taká je vec, učenie viery a učenie mravov, a potom je zase bočná koľaj – politika.
Predseda: Učenie – Miluj blížneho svojho ako seba samého – je učenie viery a či mravov?
Biskup Buzalka: To je učenie aj viery aj mravov.
Predseda: Keď urobil to svoje známe prehlásenie v Holíči, bolo to proti tomuto učeniu viery alebo to nebolo?
Biskup Buzalka: Nebolo proti učeniu viery, ale to bola akási taká oportunistická pomôcka výpovede, o ktorej som potom neskoršie počul, to mi minule neprišlo hneď na rozum, to sa pravda tak hovorilo, ja neviem povedať mená, kedy a kde som to počul, že mal naznačené z nemeckej strany, že v týchto dňoch by mal niečo povedať, aby sa zachránil jeden veľký záujem Slovenska, Slovákov. Keď to povie, že bude všetko v poriadku.
Predseda: No a trebárs by bola tuná hrozba bývala, mohol on niečo takého povedať, čo proti učeniu viery bolo?
Biskup Buzalka: To sotva.
Predseda: A preto ste krútil hlavou, že to povedal, pán biskup?
Biskup Buzalka: Že to nie je opatrné takto hovoriť…
Potom sa na svedka obrátil Tisov obhajca.
Obhájca Dr. Tisu (Dr. Ernest Žabkay): Povedzte, pán svedok, zasahovali ste u Dr. Tisu v nejakých veciach, povedzme v prospech Židov alebo v prospech ľudí, ktorí boli politicky preháňaní?
Biskup Buzalka: Mnoho ráz.
Dr. Žabkay: Mali vaše zásahy úspech?
Biskup Buzalka: Mali.
Dr. Žabkay: Bolo to viac prípadov, závažnejších prípadov?
Biskup Buzalka: Tých tzv. výnimiek mohlo byť zo jednosto až stodvadsať. Tehdajší pán prezident Dr. Tiso povedal niekedy na tie moje intervencie, že už aj druhí sa na nich ohlásili.
Dr. Žabkay: Vychádzal vám pán obžalovaný Dr. Tiso v ústrety pri takýchto vašich zákrokoch?
Biskup Buzalka: Hej, vychádzal, to je zrejmé…
Dr. Žabkay: Prejavil v otázke výnimiek svoje stanovisko, čo tým chcel dosiahnuť a vôbec celé svoje stanovisko o ustanovení zákona o výnimkách?
Biskup Buzalka: To mi bolo tak raz povedané, že ako to páni zosnovali, to by bolo bývalo veľmi zlé, lebo si chceli všetko u seba podržať, ale keď som videl, na čo sa to má zvrhnúť, tak som si ponechal právo dávať výnimky. To som asi tak doslova počul.
Predseda: Boli prípady, že aj nebolo vyhovené vašej intervencii?
Biskup Buzalka: To, pravda, nebolo v tom zmysle, pán predseda…
Predseda: Boli prípady alebo neboli?
Biskup Buzalka: No, neboli, že by som mohol direkt poukázať.
Predseda: V každom prípade, keď ste intervenovali za niekoho, bolo vám vyhovené obžalovaným?
Biskup Buzalka: Ráčite vedieť, bolo prijaté, že bude sa o tom jednať, vzal si to a či o každom…
Predseda: Ani raz vám nepovedal, že v tomto prípade nemôže alebo nebude?
Biskup Buzalka: To som nepočul.
Predseda: Pamätáte sa, čo ste nám vypovedal vo Vaškovom procese?
Biskup Buzalka: Prosím.
Predseda: Súhlasí dnešná vaša výpoveď s tým, čo ste nám vtedy hovoril?
Biskup Buzalka: Ja neviem to skontrolovať. Ja to neviem, ani sa nehlásili všetci, takže ja nemôžem povedať, že by sa v niektorom prípade nebolo vyhovelo.
Dr. Žabkay: Nemám otázky.
Obhájca A. Macha (Dr. Kšiňan): Nemám.
Dr. Tiso: Prosím, pán predseda, aby mi bolo naznačené, či môžem otázku tej mojej reči v Holiči tu nastoliť a dopodrobna prebrať alebo nie.
Predseda: Môžete otázky dávať a robiť poznámky na jeho výpoveď.
Dr. Tiso (biskupovi Buzalkovi): Ja len pre pamäť: V určitej veci ste robili rozdiel medzi vierou a mravoukou a medzi bočnými tendenciami učenia. Ja myslím, že to sa nedá vzťahovať na holíčsku reč, ale ja vám chcem pripamätať, že to bola reč v Považskej Bystrici, kde som rozprával o encyklikách a o stavovských zriadeniach. Moja reč bola potom reprodukovaná chybne. V Slováku sa hovorilo, že pápežské prejavy, tak ako vo vierouke a mravouke sú nezáväzné, tak i encykliky. Takto bola reprodukovaná moja reč. Či ste na toto nemysleli, keď ste krútili hlavou?
Biskup Buzalka: Nie, lebo mňa sa direkt pýtal pán obžalobca, či som počul alebo čítal holíčsku reč.
Dr. Tiso: Teda, na holíčsku reč.
Biskup Buzalka: Len na tú.
Dr. Tiso: Ja toto preto uvádzam, lebo vskutku táto reč v Považskej Bystrici bola tak uverejnená v Slováku, že nad tým každý teológ musel pokrútiť hlavou a keďže som bol ja na to upozornený i ja som pokrútil hlavou, ale som to nerektifikoval, lebo by bolo bývalo ešte snáď viac zmätku z toho. Čo sa týka tej holíčskej reči, pamätáte sa na slová, na ktoré sa vzťahovala otázka obžaloby?
Biskup Buzalka: Ja sa tak pamätám, že mi to bolo tak podané, že v tej reči bolo povedané, že sa to všetko deje na základe kresťanského svetonázoru. Tak asi mi to bolo povedané. Pán obžalobca to z nejakého časopisu citoval.
Dr. Šujan: Môžem znova citovať tú stať. Ten holičský prejav je z STK (Slovenská tlačová kancelária – FV). Tuná je ten text tej inkriminovanej čiastky: „Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to o otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja – je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa – žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi prikazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrožuje život a že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.“ To je tá inkriminovaná časť.
Dr. Tiso: Ja by som teraz rád počul od pána svedka, čo je v tomto proti viere a mravouke.
Biskup Buzalka: Tak, ako je to povedané, teda je to nie, ale mne to bolo tak povedané, že to, čo robíme, sa zrovnáva s kresťanským svetonázorom.
Dr. Šujan: Pán svedok, (číta) je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi prikazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život…“ Je to, prosím, podľa tej zásady: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ A kto je tvojim blížnym? Tvojim blížnym je i priateľ i nepriateľ. Je podľa tejto zásady to, čo povedal pán obžalovaný?
Biskup Buzalka: Nuž, v tomto zmysle ja som to nepočul…
Predseda: Tuná je otázka položená tak, pán biskup, či je podľa kresťanskej vierouky správne to, že príkazom Božím je, aby som ja svoj záujem kládol na prvé miesto a poneváč je to príkazom Božím, tak môžem poprípade niekomu aj zle urobiť, keď je to na ochranu môjho záujmu.
Biskup Buzalka: Takto nie.
Dr. Šujan: Takto je to tu.
Biskup Buzalka: Pravda, dá sa to…(prerušený)
Dr. Tiso: Tu je teologická dišputa a to sú mienky také alebo onaké a ja tvrdím, že tam nič nie je proti viere a mravouke. Prosím, nech mi je dovolené o tomto…(prerušený)
Predseda: To si potom môžete povedať vo svojej obrane.
Dr. Tiso: Tvrdím to, áno: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ To predsa už v elementárnej škole sme sa učili.
Predseda: Ja by som bol zvedavý, kde je v kresťanskej vierouke príkaz, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí?
Dr. Šujan: Teda, aby som aj toho Žida odstránil?
Dr. Tiso: Iste, všetko, čo mi škodí, ja som povinný od seba odstrániť, lebo vtedy láska k sebe mi to diktuje. Jedná sa len o spôsob, akým spôsobom a na tom sa zvrtne potom.
Predseda: Tuná tak hovoríte: „Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi prikazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí…“ Bolo napríklad príkazom Božím to, aby ste aj tých bláznivých a chorých Židov odstránili od seba?
Dr. Tiso: Ja som ani jedného neodstránil.
Predseda: Vy ste bol zodpovedný za to, ako hlava štátu, že boli odstraňovaní i blázniví.
Dr. Tiso: Zodpovedným môže byť človek za to, o čom vie. To je základná podmienka.
Predseda: Vašou povinnosťou bolo vedieť.
Dr. Tiso: O čom nevie človek, za to nemôže byť ani zodpovedným činený. Ja tvrdím, že v tejto reči nie je nič takého, čo by sa protivilo kresťanskej viere a mravouke.
Predseda: Nebudeme sa o tom hádať. Základnou tézou kresťanskej viery je: „Miluj blížneho svojho, ako seba samého.“ A nie: „Miluje seba samého, ako blížneho svojho.“
Dr. Tiso: Odtiaľ vychádzam, že tak musím milovať svojho blížneho, ako seba samého. Teda prvotným príkazom…
Predseda: Zakončujem debatu.
Dr. Tiso dostal ešte možnosť vysvetliť svoje chápanie zákona o láske k sebe a k svojmu blížnemu. V tejto súvislosti povedal:
„Láska k sebe je príkazom Božím. Láska k blížnemu sa práve odvodzuje od lásky k sebe.
V príkaze “Miluj blížneho svojho ako seba samého” je prirodzený predpoklad, že každý miluje seba a ten predpoklad je príkazom Božím, že samého seba máš tiež milovať. … Seba milovať, to je vštepený príkaz prirodzený. Ja som toto celý svoj život tak chápal a si to tak vysvetľoval. Z lásky k sebe vyvodzujem povinnosť seba brániť proti zlému. Príkaz lásky k sebe vyplýva z prirodzeného zákona a aj katechizmus to takto učí…. Ja som židov neposielal do plynových komôr a ani som to neschvaľoval. Ja som sa však o tom, že židov dávali do plynových komôr dozvedel až dodatočne a v tej dobe som o tom nevedel a ešte ani v r. 1944 a len tie správy z Poľska, ktoré sa dostali na Slovensko, veľmi podozrivým činili celý postup a preto vláda ako taká zastavila deportáciu.
Ježiš Kristus tak miloval nás, že sám seba obetoval a od seba zlé neodstránil a vytrpel na kríži mučenícku smrť. To je niečo iného, lebo to bola vykupiteľská práca a nie len jednoducho práca lásky k sebe alebo blížnemu. Že človek sám seba miluje, to je prejav prirodzeného a do človeka vštepeného zákona. Prirodzený zákon je zákon Boží.“ (Slovenský národný archív; Fond: Národný súd, Tnľud 6/46, inv. č. 71, kart. 52).
Pozorné čítanie týchto výpovedí jednoznačne potvrdzuje, že ani Národný súd pri všetkej svojej zaujatosti a vynaliezavosti nevedel dokázať autenticitu Tisovho prejavu v Holíči. Celé obvinenie sa zakladalo na novinárskej správe upravenej uspokojiť požiadavky doby a v určitom zmysle aj na zaslepenie očí nášho vtedajšieho spojenca, s ktorým bol štát viazaný tzv. ochrannou zmluvou (Schutzvertrag). Každý súd, ktorý sa riadi tradičnými pravidlami západoeurópskej jurisdikcie, by takéto svedectvo odmietol ako nezávažné, nehodnoverné a pochybnej hodnoty. Oháňať sa dnes takýmto obvinením je prejavom intelektuálnej plytkosti a ideologickej zaujatosti.
Podľa môjho názoru, každý historik, politik a publicista, ktorý objektívne a svedomite sleduje Tisovo verejné pôsobenie, musí dôjsť k záveru, že inkriminovaná holíčska reč nijako nezapadá do obsahu a štýlu jeho celoživotnej politickej a rečníckej činnosti.
A na koniec osobné stanovisko Dr. Jozefa Tisu k židovskej otázke a k svojmu podielu na jej tragickom priebehu v rokoch trvania Slovenskej republiky, ako to podáva v svojej obhajobnej reči, dňa 17. marca 1947. Dr. Tiso vtedy povedal:
„Myslím, že obžaloba nemá žiaden dôkaz, že by som bol iniciatívne dával akýsi popud k tomuto, že by som sa bol zúčastnil na vykonávaní tohto, že by som bol schvaľoval, alebo že by som bol toto ešte nejakým spôsobom podporoval. Áno, že som to prekaziť nemohol, nuž teda k tomu sa hlásim. Ale to, čo človek nemôže, myslím, že mu nemožno ani pripísať za vinu. Na tomto základe musia padnúť potom všetky obžaloby, všetky body, ktoré sa týkajú týchto vecí, kde sa pripisuje mne neviem koľko tisíc židov, že sme ich odtransportovali do Nemecka do istej smrti. Teda žiadnu účasť nemám na tomto, a preto ani vina v tomto ohľade sa nemôže pripisovať.“ (Dr. Jozef Tiso o sebe, Passaic N.J. 1952, s. 322).
František Vnuk