Francúzky filozof idei Besancon v knihe „Sloboda a pravda“ uvádza, že právo na názor je chápané ako nekritizovateľné. Každý má právo na názor, každá jeho prípadná kritika sa považuje za porušenie tohto práva.
Ľudia sú zmätení a nevedia čo je a čo nie je pravda. Naviac píše, na inom mieste, že kresťanstvo, svojimi čelnými predstaviteľmi nevidelo javy realistický, neučilo rozlišovať čo je a čo nie je kresťanské, zamieňalo si toleranciu za vše súhlas. Dôsledkom je kritický stav kresťanstva vo Francúzku. Aj v ponovembrovom vývoji spoločnosti je roztrúsená stratégia, ktorá má tieto kroky.
V prvom kroku sa objavujú v blízkosti kresťanských významov ľudia, ktorí vyznievajú priateľskí, hoci je zrejme, že kresťanmi nie sú. Po skúsenosti s bývalým ateistickým režimom, kedy takýto ľudia boli spojení s násilím voči kresťanom toto je novinka.
V druhom kroku je stále zrejmejšie, že títo ľudia, ktorí nie sú kresťanmi, majú svoje názory, ktoré hlásajú vedľa tých kresťanských. Zdôrazňujú, že je to len ich osobný, súkromný názor.
V treťom kroku sa očakáva, že aj kresťania svoje názory budú prezentovať iba ako osobné, privátne. Podobne ako to robia tí vedľa nich, ktorí sa necítia byť kresťanmi.
V štvrtom kroku sa ustaľuje, že každý má právo na svoj názor, ale iba ako privátnu záležitosť. To sa chápe ako pokrokové, progresívne.
V piatom kroku sa verejný priestor prezentuje ako svetonázorovo neutrálny. Ako prínos modernej doby. Ako priestor pre vedecké názory.
V šiestom kroku sa do pozornosti ľudí všakovými cestami dostáva povedomie psychotechník cez ktoré sa dá veľa dosiahnuť. Najmä takzvané dobra. Pomáhajú napríklad ku komfortu, spotrebe, ale nerobia život človeka priamo lepším.
V siedmom kroku sa ustaľuje, že to o čo ide je mať vplyv na ľudí a mať moc poznatkov. Prírodovedná objektivizácia zaplavuje humanitné vedy. Vytráca sa ontologické zázemie problémov. Ustaľuje sa, že vedecké poznanie je svetonázorovo neutrálne.
V ôsmom kroku dochádza k definitívnej výmene významov. Už na počiatku nie je Slovo, ale čin. Konanie. Vedecký čin. Náboženské konanie je vecou súkromnej sféry. Verejnú sféru obsadilo chápanie vedy ako nezlučiteľnú s vierou.
V deviatom kroku sa podozrivý stáva každý, kto sa riadi primárne náboženskými kresťanskými princípmi. U koho je na počiatku Slovo, nie vedou založený čin.
V deviatom kroku sa vykľulo šidlo z vreca celkom von. Ponúkajú sa slová ktoré tvrdia, že niet dobrého ani zlého. Je iba nedokonalé poznanie. Ak niečo označuješ starým spôsobom kresťanstva za hriech, znemená to, že v sebe potláčaš dôsledok nedokonalého poznania.
V jedenástom kroku sú všetci kresťania vyzvaní aby nepotláčali, ale priznali si to potláčané. Nemajú sa za čo cítiť vinní, ani zahanbení. Ide o prirodzené veci a javy. Vzorom sa stávajú homosexuáli, ktorí demonštrujú svoje postoje. Nič nepotláčať. Rob ako oni.
V dvanástom kroku sa všetkým, ktorí sa cítia kresťanmi prisudzuje štatút toho kto potláča v sebe niečo. To sa spresňuje ako sexuálne potláčanie. Tých, ktorí takto potláčajú je treba najprv usvedčiť. Celibát je napríklad neuvedomelá homosexualita. Manželská vernosť ilúzia, sebaklam. Následne majú byť potešený, že to nie je hriech, iba to netreba potláčať, ale zreflektovať. Všetko , čo sa stalo, alebo nestalo, treba iba zreflektovať a bude to v poriadku. Verejný priestor toto akceptuje. Neakceptuje kresťanov.
V trinástom kroku sa úspešný kresťanský život považuje za pretvárku, za neochotu byť zrelý a zreflektovať svoj strach z priznania si sexuálnych ťažkosti, ktoré chybne označujú ako hriech. Každému takému kresťanovi bude možné nariadiť liečbu, psychoterapiou, aby „netrpel“.
S týmto korešponduje názor C. W. Lewisa: „Nedajte sa zviesť názvom vecí. Keď nás odvlečú z nášho domu a od našich priateľov bez nášho súhlasu. Keď stratím svoju slobodu, keď ma najmä experti modernej psychoterapie podrobia rozličným zákrokom proti mojej osobe. Ak ma zreformujú podľa nejakej formulky „normálnosti“, vytvorenej v nejakom viedenskom laboratóriu, ktorému som nikdy neveril. Vediac, že tento proces sa nikdy neskončí, kým moji väznitelia nezvíťazia a je nezmúdriem natoľko aby som ich z úspechom oklamal – či na tom záleží, či sa to nazýva trestom, alebo nie? Že sú tu všetky prvky ako hanba, exil, väzenie a stratené roky, … Iba strašná podlosť by to ospravedlnila, ale práve podlosť je pojem, ktorý teória humanizmu zavrhla.
Skutočne vedecký názor je ale iný. Napríklad v publikácii „Psychológia mravnosti“, prof. J. Grác medzi iným upozorňuje“ na tú časť morálky, ktorej normatívne regulátory mravnosti začínajú zápornou predponou „ne“, teda nekradni, nepoškodzuj, neubližuj, neohováraj, netýraj a atď. Aj v dekalógu je viacero prikázaní ktoré začínajú predponou „ne“.Spoločným znakom všetkých týchto myšlienkových reflexii je, že akceptácia normy morálností sa realizuje inhibíciou, t.z.n. doslova zákazom, zastavením, alebo útlmom záporného prejavu, na ktorý sa vzťahuje. Teda, uzatvára, že ak včera ani dnes sme sa nestali obeťou ľudskej zloby, môžeme ďakovať práve pôsobeniu etickej inhibície u všetkých ľudí s ktorými sme sa priamo či nepriamo stretli“. Môžeme dodať, že je tu vzťah medzi tým čo robíme a ako sa potom cítime. Čo je záležitosťou svedomia. Čo iste napomáha tejto etickej inhibícii a to nie len v rovine prejavených úmyslov, ale aj v rovine záporného úmyslu, ktorý si zasluhuje etickú analýzu. V spoločenskom vývoji sa táto stratégia prehliadla.
Stanislav Hvozdík