V tomto roku si Slováci – a s nimi aj ostatný slovanský svet – pripomínajú výročie dvoch významných pápežských dokumentov spojených s menami našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda: 140 rokov encykliky Leva XIII. Grande Munus, ktorou bol sviatok solúnskych bratov rozšírený pre celú Katolícku cirkev (30. septembra 1880) a 40 rokov apoštolského listu Egregiae virtutis, ktorým Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy (31. decembra 1980).
Sviatok sv. Cyrila a Metoda v Katolíckej cirkvi má pomerne krátku, ale veľmi pestrú, históriu. Na Slovensku sa začal liturgicky sláviť až niekedy na prelome 18/19. storočia. Zapríčinili to nepriaznivé spoločensko-náboženské okolnosti a nedostatok národne cítiacich prelátov Cirkvi, ktorí by túto záležitosť presadzovali.
Jestvujú náznaky, že cyrilo-metodská úcta medzi katolíckymi Slovákmi sa prechovávala a pestovala od nepamäti. Implicitne to naznačuje v úvode spevníka Cantus Catholici, Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávné jeho zostavovateľ jezuita Benedikt Szőllősi, rodák z Rybníka nad Hronom /1609-1656/. V cirkevnom kalendári Katolíckej cirkvi nebol však nijaký špecifický deň určený ako sviatok pripomínajúci ich pamiatku. Sviatok zaviedol až pápež Pius VI. v roku 1777 na žiadosť kráľovnej-cisárovny Márie Terézie.
Niektorí odborníci na toto obdobie teoretizujú, že podnet k tejto žiadosti dal blízky poradca Márie Terézie, Slovák Adam František Kollár, rodák z Terchovej a odchovanec jezuitov. Adam F. Kollár mal totiž veľmi blízky vzťah k Márii Terézii, o čom svedčí aj skutočnosť, že táto panovníčka bola krstnou matkou jeho dcéry. Slovenský historik Michal Lacko S.J., náš vrcholný odborník na cyrilo-metodskú problematiku, na otázku, či by to tak mohlo byť, mi odpovedal: credibile, possibile, sed non probatum – je to uveriteľné i možné, ale nedokázané.
Je však dokázateľné, že v roku 1776 sa Mária Terézia obrátila na Svätú Stolicu s prosbou o zavedenie liturgickej spomienky sv. Cyrila a Metoda pre západné latinské diecézy jej mocnárstva.
Na východe Habsburskej ríše – v Sedmohradsku, na Podkarpatskej Rusi a Galícii – kde obyvateľstvo bolo prevažne pravoslávne a grécko-katolícke, sa totiž spomienka sv. Cyrila a Metoda slávila. Pápež Pius VI. tejto prosbe vyhovel dekrétom z 21. júla 1777 . V nasledujúcich rokoch sa rakúskej časti monarchie táto spomienka uviedla do praxe a sviatok sa slávil ako semiduplex (menší sviatok) 9. marca, v uhorskej časti 14. marca.
O rozšírenie kultu sv. Cyrila a Metoda sa u nás vo veľkej miere zaslúžil kardinál Alexander Rudnay, rodák zo Sv. Kríža nad Váhom (dnes: Považany), povestný svojím výrokom: Som Slovák a Slovákom zostanem, aj keby som sedel na Petrovom stolci. Rudnay sa roku 1819 stal ostrihomským arcibiskupom a v roku 1822 v svojej arcidiecéze, ktorá sa z troch štvrtín rozprestierala na území dnešného Slovenska, zaviedol osobitné kňazské ofícium (liturgiu hodín, breviár) na tento sviatok. Takto sa potom slávnosťou sv. Cyrila a Metoda oživovala spomienka na našich vierozvestov aj medzi nižším klérom a hlavne veriacim ľudom.
V roku 1863 si celý slovanský svet pripomínal tisícročie príchodu sv. bratov na územie Veľkej Moravy. Na Slovensku hybnou silou cyrilo-metodských osláv bol banskobystrický biskup Štefan Moyses. Všetkým kňazom svojej diecézy poslal obežník, v ktorom im prikazuje, “aby vo všetkých chrámoch odbavovali sa slávnostné služby Božie v sobotu dňa 14. a v nedeľu dňa 15. marca na pamiatku blahozvestov Cyrila a Metoda. Dňa 15. marca prikazuje kázať vo všetkých chrámoch o živote a účinkovaní apoštolov slavianskych. Spievať sa má ambroziánske Te Deum a pod svätou omšou modliť sa modlitbu k sv. Cyrilovi a Metodovi…
Moyses vynaložil celú svoju arcipastiersku starosť, aby slávnosť tisícročnej pamiatky pokresťančenia slovenského národa bola dôstojne zasvätená… On chcel, aby tento jubilárny rok bol svätený jednomyseľne a jednočasne na celom Slovensku! Najdôležitejší moment, ktorý má celý národ upomenúť na jeho organickú jednotu a duchovnú jednoliatosť, a spolu pripomenúť mu, že nenie sám, ale má spoločný duchovný interess s miliónami jednokrevných bratov. Veľká duša, veľká hlava, v ktorej mohla zarodiť sa taká myšlienka! Keby Moyses nebol nič iného urobil, ako priviedol národ na túto blahú myseľ, jeho meno zostalo by nesmrteľné nielen v slovenskom národe ale i v celom slavianstve.” (Svetozár H. Vajanský, Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa, T. Sv. Martin 1897, s. 96-98).
Z iniciatívy biskupa Moysesa vyšla aj žiadosť, aby sa sviatok sv. Cyrila a Metoda preložil zo zimného obdobia do letného, zo 14. marca na 5. júla. Viedli ho k tomu praktické dôvody. V letných dňoch, ktoré sú dlhšie a teplejšie, sa bude môcť tento sviatok sláviť okázalejšie. Pre túto akciu získal podporu aj záhrebského arcibiskupa, trnavského rodáka Juraja Haulíka (1788-1869), ako aj Josipa Juraja Strossmayera, chorvátskeho biskupa Bosny a Syrmie so sídlom v Djakove. Spoločne sa obrátili na Sv. Stolicu a žiadali, aby sa pamiatka sv. Cyrila a Metoda mohla sláviť 5. júla, keď nie v celom Uhorsku, tak aspoň v ich diecézach. Pápež Pius IX. sympaticky prijal ich žiadosť a dekrétom z 2. júna 1864 preložil sviatok zo 14. marca na 5. júla.
(Len tak okrajovo by som tu chcel pridať tri poznámky:
1. Pri poslednej reforme cirkevného kalendára, v roku 1969, bol sviatok sv. Cyrila a Metoda preložený na 14. februára, na výročie smrti sv. Cyrila, (14. feb. 828).
2. Naši pravoslávni bratia slávia sviatok sv. Cyrila a Metoda 24. mája.
3. Proti cyrilo-metodským aktivitám Štefana Moysesa sa veľmi rozhorčene stavali maďarské a maďarónske kruhy. Maďarské noviny a časopisy sa naňho vrhli a obviňovali ho zo všelijakých podvratných a nevlasteneckých úmyslov. Dokonca mu vyčítali, že “si vymyslel nových svätých“!
Bohužiaľ, medzi vtedajšími biskupmi na Slovensku Moyses nenašiel rovnako zanietených spolupracovníkov, ani nasledovníkov.
Po jeho smrti (zomrel na sviatok sv. Cyrila a Metoda, 5. júla 1869!) cyrilo-metodská idea na Slovensku stagnovala. Ujala sa však a rástla na Morave, v Chorvátsku, v Poľsku. Dalo by sa povedať, že Moysesovu zástavu vzal do rúk biskup Josip J. Strossmayer (1815-1905), veľký slavianofil s víziou zjednotenia južných Slovanov a používania staroslovanského jazyka v nielen v gréckokatolíckej, ale aj v rímskokatolíckej liturgii. Strossmayer upútal na seba svetovú pozornosť na I. vatikánskom koncile (1868-1869), kde predstavoval najvýraznejšieho oponenta dogmy o pápežskej neomylnosti. Medzi účastníkmi tohto koncilu, ktorí síce nesúhlasili s jeho stanoviskom vo veci neomylnosti, ale obdivovali jeho dokonalú a vybrúsenú latinčinu a jeho elegantnú rétoriku, bol aj arcibiskup diecézy Perugia, kardinál Vincenzo G. R. L. Pecci, neskorší pápež Lev XIII.
Postupom času tento obdiv vyústil do vrelého vzájomného vzťahu medzi týmito dvoma arcipastiermi. Biskup Strossmayer využil toto priateľstvo na zvýšenie pozornosti o slovanské záležitosti vo vatikánskom prostredí. Prvým viditeľným znakom toho priaznivejšieho postoja bola encyklika Grande munus, ktorú Lev XIII. – od roku 1878 nástupca Pia IX na tróne sv. Petra – vydal 30. septembra 1880, teda pred 140 rokmi. V nej Sv. Otec oboznamuje celý kresťanský svet s mimoriadne dôležitou, ale v západnom svete málo známou misionárskou činnosťou sv. Cyrila a Metoda a vyzdvihuje ich zásluhy o pokresťančenie slovanských národov.
V úvode encykliky pápež porovnáva sv. bratov s postavami známych ohlasovateľov a šíriteľov blahozvesti evanjelia v západnej Európe a píše: „Petrovi ako hlave apoštolov a jeho nástupcom zveril Kristus povinnosť ohlasovať jeho učenie po celom svete. Táto povinnosť viaže pápežov vyslať ohlasovateľov Evanjelia všetkým národom zeme. Toto je dôvod, prečo pápeži poslali Augustína k Britom, Patrika Írčanom, Bonifáca Nemcom a Willebrorda Flámom, Holanďanom a Belgičanom. Podobne posielajú ďalších misionárov ďalším národom, aby sa venovali starostiam o ich duše. A tak v zmysle tejto apoštolskej povinnosti poslali aj svätých bratov Cyrila a Metoda, aby išli ohlasovať Krista slovanským národom. Ich úsilie a vytrvalá práca doviedla tieto národy k svetlu Evanjelia a previedla ich od pohanského spôsobu života do života ľudskejšej a vyššej kresťanskej kultúry.”
V závere encykliky pápež opätovne potvrdil rozhodnutie svojho predchodcu a ustanovil 5. júl ako deň zasvätený pamiatke slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda týmito vzletnými slovami: “Ďakujeme Pánu Bohu, že nám dožičil túto vhodnú príležitosť vyjadriť vďaky slovanským národom… Predvídame a želáme si, aby tieto národy čerpali poučenie z hojnosti svojich biskupov a kňazov. Aby boli posilňované vo vyznávaní pravej viery a v poslušnosti Kristovej cirkvi. Aby si každým dňom čím hlbšie uvedomovali, aká veľká sila rodinného a spoločenského života a vychádza z náuky Katolíckej cirkvi… Nech Všemohúci Boh, ktorý je tak veľmi bohatý na milosrdenstvo, láskavo pohliadne na toto naše želanie. A nech sv. Cyril a Metod, učitelia Slovanov, sú nám v tom mocnými pomocníkmi a orodovníkmi u Boha. Ako si želáme, aby ich úcta všestranne vzrastala, rovnako pevne dúfame v ich nebeské orodovanie za nás.
A preto ustanovujeme, aby v liturgickom kalendári celej Rímskokatolíckej cirkvi deň 5. júl bol zasvätený spomienke sv. Cyrila a Metoda, ako to bol nariadil Pius IX. V tento deň sa budú každoročne konať bohoslužby a kňazské modlitby (breviár) podľa obradov príslušných sviatku stupňa duplex minor, ako to bolo Posvätnou radou Cirkvi schválené… Vyzývame a povzbudzujeme všetkých vás, ctihodní bratia, k modlitbám sv. Cyrilovi a Metodovi, aby orodovali u Pána Boha a bedlivo strážili kresťanstvo na Východe. Nech vyprosia jednomyseľnosť všetkého veriaceho ľudu i dobrú vôľu zmieriť všetkých kresťanov a priviedli odlúčených bratov do jednej pravej Cirkvi.”
Encyklika Grande munus bola významným míľnikom v dejinách stredoeurópskych a balkánskych Slovanov. V roku 1881 biskup Strossmayer bol vedúcim delegácie slovanských biskupov, ktorí prišli osobne pozdraviť Sv. Otca a poďakovať mu za tento veľkolepý prejav priazne. V delegácii boli biskupi z Moravy, Poľska, Chorvátska…, ale neboli tam biskupi zo Slovenska. V tom čase slovenský národ už nemal národne cítiacich biskupov na svojom území. Od roku 1867, keď sa Habsburská ríša pretvorila na duálnu Rakúsko-Uhorskú monarchiu, Slováci boli vystavení krutej maďarizácii, slovo pansláv sa stalo synonymom vlastizrady a každý prejav slovenského cítenia v spoločenskom, politickom a – bohužiaľ – aj náboženskom živote bol tvrdo a neľútostne potláčaný. Tento všestranný útlak je aj vysvetlením, prečo na Slovensku v období 1870-1918 ani jeden novopostavený kostol alebo kaplnka nesmeli byť zasvätené sv. Cyrilovi a Metodovi, ale desiatky z nich boli zasvätené sv. Štefanovi, Imrichovi, Ladislavovi… Iba v Amerike, kde vysťahovalci zo Slovenska mohli voľne prejaviť svoje národné cítenie a slobodne konať, sa stavali kostoly zasvätené sv. solúnskym bratom. V Amerike vznikla aj prvá a zatiaľ jediná slovenská rehoľná kongregácia sestier sv. Cyrila a Metoda.
Krutá maďarizačná politika Budapešti bola hlavným dôvodom, že encyklika Grande munus bola na Slovensku veľmi málo známa a následne jej ohlas sa nemohol prejaviť tak, ako tomu bolo v ostatných západoslovanských oblastiach Európy.
K oživeniu cyrilo-metodskej úcty mohlo teda dôjsť len po roku 1918, keď sa skončilo panstvo cudzej nadvlády a slovenské diecézy dostali za arcipastierov mužov slovenskej krvi. Všetci traja novo-vysvätení biskupi – Kmeťko, Vojaššák a Blaha – boli poprednými šíriteľmi cyrilo-metodského kultu. Tu možno spomenúť, že jedným z prvých opatrení Dr. Karola Kmeťka bolo uvedenie príslušných liturgických textov do breviárového ofícia pre kňazstvo nitrianskej diecézy na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Súčasne prebiehalo celoštátne úsilie katolíkov v Česko-Slovensku, aby pamiatka sv. bratov sa slávila nielen ako cirkevný, ale aj ako štátny sviatok, t.j. deň pracovného pokoja. Liberálne a pokrokárske kruhy, keď už nemohli prekaziť slávenie sv. Cyrila a Metoda, presadili a dosiahli v roku 1925, aby sa bezprostredne po sviatku sv. solúnskych bratov, t.j. 6. júla, ako pamätný deň a štátny sviatok slávila spomienka upálenia majstra Jána Husa.
Až v rokoch 1939-1945, počas trvania Slovenskej republiky, mohol náš národ opravdu sviatočne a dôstojne sláviť svojich vierozvestov. Bohužiaľ, vojnové pomery prekazili veľkolepý plán, ktorého iniciátorom bol nitriansky župan Štefan Haššík. Tento projekt predpokladal stavbu veľchrámu zasväteného sv. Cyrilovi a Metodovi s komplexom účelových budov pre štúdium a výskum cyrilo-metodského obdobia s osobitným zreteľom na ich pôsobenie v krajine našich predkov.
Sv. Cyril a Metod sa do povedomia a pozornosti celého katolíckeho sveta dostávajú zásluhou “pápeža slovanskej krvi” Jána Pavla II. V treťom roku jeho blahodarného pontifikátu a na 100. výročie encykliky Grande munus uzrel svetlo sveta ďalší veľavýznamný pápežský dokument, apoštolský list Egregiae virtutis. Pápež-svätec v ňom píše: “V tomto roku si už po druhýkrát všetci slávime dve významné storočnice, keď si pripomíname pamiatku mužov vynikajúcich čností, sv. Cyrila a Metoda. Uplynulo sto rokov od zverejnenia encykliky Grande munus (30. sept. 1880), ktorou veľký pápež Lev XIII. pripomenul celej Cirkvi osobnosti a apoštolskú horlivosť týchto mužov, ich pamiatku zaviedol do liturgie a začlenil ich do kalendára Katolíckej cirkvi. Uplynulo tiež 1100 rokov od vydania bully Industriae tuae, ktorú môj predchodca Ján VIII. (v júni 880) poslal kniežaťu Svätoplukovi. V nej schválil a odporučil používanie staroslovanského jazyka v posvätnej liturgii, aby sa slovo Božie a skutky Pána nášho Ježiša Krista ohlasovali v tomto jazyku.”
V ďalšom texte Ján Pavol II. vyzdvihuje ekumenický ráz misijného pôsobenia sv. Cyrila a Metoda medzi Slovanmi, kde “ vykonávali svoju misionársku činnosť tak, že svorne pracovali nielen s carihradskou Cirkvou, ktorá ich vyslala, ale aj rímskym stolcom sv. Petra, ktorý ich činnosť potvrdil na znamenie jednoty Cirkvi, ktorá za ich života a pôsobenia nebola ešte rozdvojená na východnú a západnú, aj keď už jestvovali vážne nedorozumenia medzi Rímom a Carihradom.”
Ján Pavol II. chcel význam sv. Cyrila a Metoda zdôrazniť aj výraznejšie a pripomenúť ho slávnostnejšie. Inšpiroval ho príklad jeho predchodcu, pápeža Pavla VI., ktorý v roku 1964 apoštolským listom Pacis nuntius vyhlásil sv. Benedikta za patróna Európy. V tomto dokumente pápež ustanovuje za ochrancu Európy svätca, ktorý “rozptýlil tmu svetlom kresťanskej civilizácie a vyžaroval dar pokoja.” Obracia sa naňho s prosbou, aby aj v súčasnom období pomáhal riadiť a usmerňovať všetko dianie v Európe a svojím orodovaním napomáhal vzrastu a šíreniu dobra.
V tom istom duchu koná aj pápež Ján Pavol II. a v roku 1980 vyhlasuje za spolupatrónov Európy sv. Cyrila a Metoda ako rovnováhu medzi západným a východným kresťanstvom, aby “Európa dýchala obomi polovičkami pľúc.”
V apoštolskom liste Egregiae virtutis sa hovorí: “Vyhlásenie sv. Cyrila a Metoda spolu so sv. Benediktom za patrónov Európy plne zodpovedá znameniu doby a post-koncilového vývoja plného spoločenstva medzi Západom a Východom. Tým skôr, že sa to koná v tomto roku, ktorom obe cirkvi – katolícka i pravoslávna – nastúpili cestu dialógu a začali rokovať o zásadných problémoch… Cieľom tohto vyhlásenia je aj to, aby si naši súčasníci uvedomovali akou dôležitou činnosťou je ohlasovanie Evanjelia, ktoré Ježiš Kristus naložil cirkvám a o šírenie ktorého títo bratia, apoštoli Slovanov, sa tak výrazne zaslúžili. Dobrá zvesť Evanjelia bola cestou i príčinou, že národy vytvárajúcej sa Európy sa navzájom poznávali a spájali. Toto bol počiatok a základ spoločného celoeurópskeho vlastníctvo nábožnosti a kultúry… A tak týmto apoštolským listom prehlasujem a natrvalo ustanovujem svätého Cyrila a Metoda za nebeských spolupatrónov Európy u Boha so všetkými poctami a liturgickými privilégiami, ktoré patria hlavným miestnym Patrónom. Pokoj ľuďom dobrej vôle!“.
Týmto vyhlásením sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy pápež Ján Pavol II. uviedol do európskeho kresťanstva rovnováhu Západu s Východom. O 19 rokov neskoršie – 1. októbra 1999 – apoštolským listom Spes aedificandi počet patrónov Európy rozšíril aj o tri postavy zbožného ženského pokolenia („devotus femineus sexus“) a vymenoval za spolupatrónky Európy: sv. Brigitu Švédsku, sv. Katarínu Siensku a sv. Teréziu Benediktu od Kríža (Edita Steinová)… „tri veľké svätice, tri ženy, ktoré v dvoch kritických obdobiach – prvé dve uprostred stredoveku a tretia v našom storočí, ktoré sa chýli ku koncu – boli vynikajúcimi príkladmi blahodarnej lásky voči Kristovej cirkvi a verné svedkyne Kristovho kríža.“
Na záver sa žiada spomenúť dve udalosti, ktoré dokumentujú vrelý vzťah svätého pápeža Jána Pavla II. k našim slovanským vierozvestom. Prvá udalosť má celosvetový význam a týka sa jeho encykliky Slavorum apostoli, ktorá vyšla s dátumom 2. júna 1985, aby pripomenula celému kresťanskému svetu 1100. výročie príchodu sv. bratov na územie Veľkej Moravy a začiatok ich misijnej práce.
Druhá udalosť je mimoriadne dôležitá pre nás Slovákov. Dňa 8. novembra 1981 navštívil Svätý otec Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Bola to jeho prvá verejná návšteva po zotavení sa z atentátu. Slovákom sa tejto mimoriadnej pocty dostalo v prvom rade preto, že v celom Ríme bol iba jeden chrám alebo svätyňa zasvätená k novo-vyhláseným patrónom Európy a to bola kaplnka v Slovenskom ústave!
V svojom príhovore k Slovákom, ktorí sa pri tejto slávnostnej príležitosti v Slovenskom ústave zhromaždili, povedal –medzi iným – aj tieto povzbudivé slová: „Moji drahí, zostávajte verní tomuto vášmu cyrilo-metodskému dedičstvu! Poznávajte ho stále lepšie a do hĺbky, vo všetkých životných rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život! Žite podľa neho neprestajne, buďte mu verní, ochraňujte a zveľaďujte ho v tej istote, že ono je základom vašej duchovnej veľkosti a skutočnej výšky vášho národa a každého národa. Nech vás v tom vedie príklad vašich svätých vierozvestov a ochrana Sedembolestnej Patrónky Slovenska!“ (Slovenské Hlasy z Ríma, 1981, č. 12, r. 31, s. 4)
Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!
František Vnuk