Ján Mária Vianney a sviatosť zmierenia: „Opravdivé dejiny sveta sú dejinami milosti Božej na tomto svete“.
Za tridsať rokov bol arský kostolík denne hostiteľom nepretržite prichádzajúcich pútnikov, ktorí hľadali duševnú úľavu v Jánovej spovedelnici. Pútnikov neubúdalo ani cez zimné mesiace, od novembra do marca spovedal arský farár denne 10- 12 hodín.
Nerád nechával ľudí nevyspovedaných na druhý deň. Niekedy cez deň chcel prerušiť spovedanie v kostole. Odišiel do sakristie, aby si vyzliekol superpelíciu. Tam však tiež čakali ľudia a s rozličnými duševnými vecami hneď sa naň obrátili, takže sa vôbec nedostal von. Neskôr vychádzal z kostola v superpelícii, ktorú celý deň nosil na sebe.
Pútnici, ktorí sa chceli spovedať, postavali sa do radu pred spovedelnicu. V arskom kostole, hovorí misionár Dufour, bolo vidieť dva rady pútnikov a tieto dva rady sa nikdy nezmenšovali. Z arských farníkov boli vždy niekoľkí v kostole a dobrovoľne dozerali na poriadok a boli poruke svojmu farárovi, ak bolo treba.
Od roku 1845 bývalo v Arse denne 300 – 400 pútnikov. Na Lyonskej stanici bolo osobitné oddelenie. Kde sa celý deň vydávali lístky pre arských pútnikov. Lístky mali platnosť osem dní, lebo neraz bolo treba toľko času, kým na niektorého pútnika prišiel rad, aby sa dostal k Jánovi na spoveď.
„Opravdivé dejiny sveta sú dejinami milosti Božej na tomto svete“.
Tento výrok je pre veriaceho katolíka dostatočným vysvetlením toho, čo sa dialo v Arse. Odohrával sa tam tuhý zápas medzi Jánom a diablom o ľudské duše, o ich večnosť. Pútnici putovali za milosťou Božou, z Arsu si ju odnášali do svojich domovov, aby s ňou kráčali v ústrety večnej blaženej budúcnosti. Tam si išli pre odpustenie, tam dostávali hlbší pohľad do duchovného života, tam sa im otvárali oči a videli, prečo je pre katolíka odriekavý život podmienkou šťastia a spokojnosti.
Medzi pútnikmi boli zastúpené všetky vrstvy národa. Boli tam biskupi, jednoduchí kňazi, rehoľníci všetkého druhu, nechýbala ani šľachta, inteligencia, no najpočetnejší boli jednoduchý veriaci. Nábožní roľníci v celých zástupoch prichádzali na vozoch zo vzdialených krajov. Päť štátnych vozov denne dovážalo pútnikov do Arsu.
Veľký príval ľudu vyvolal potrebu postaviť ubytovacie hotely. Päť ich postavili. Tie pravda nemohli pojať všetkých pútnikov na nocľah a stravu. Ktorým sa neušlo miesto v hoteli, hľadali pohostinstvo v súkromných domoch. Nik nebol náročný, aspoň, aby mal strechu nad hlavou za nepriaznivého počasia. Noc i tak bývala krátka. Kostol sa večer zatváral o 9. hodine a skoro po polnoci už Ján sedel v spovedelnici. Za necelých štyridsať rokov sa nestala v kostole nijaká výtržnosť, hoci sa tam zhromažďoval národ z rozličných kútov Francúzska. Pútnici sa prišli vyspovedať alebo si vyprosiť nejakú milosť na orodovanie svätej Filomény a podľa toho sa aj správali. Trpezlivo čakali v rade, ktorý sa tiahol až von z kostola. Skoro každý mal pri v modlitebnej knižke Jánovu fotografiu, hoci zrejme nikdy pred tým arského farára nevidel. Fotografie boli dosť nepodarené, lebo Ján sa nikdy nedovolil fotografovať. Len niektorým sa podarilo nepozorovane zachytiť ho na platňu.
Keď nastali teplejšie dni, Ján spovedal 16- 18 hodín denne. Každému spovedajúceme sa venoval náležitý čas. Nikdy sa pri spovedi neponáhľal. Nešlo mu o to, aby čím viacerých odbavil, ale aby všetkých dobre odbavil. Preto skoro pravidelne každý pútnik musel čakať aspoň 2-3 dni, niekedy až 8 dní, kým prišiel naňho rad. Ba boli prípady, že takýto čakateľský čas trval aj dlhšie.
V roku 1855 sa prišla poradiť k Jánovi vo veci svojho rehoľného povolania Ľudovika Dortanová. Čakala už tri dni. So slzami v očiach rozmýšľala, že odíde z Arsu. V tom sa ozval hlas arského farára zo spovedelnice: „Dieťa moje, trpezlivosť, ešte ste tu len tri dni a už chcete odísť? Treba tu počkať pätnásť dní. Choďte sa pomodliť k sv. Filoméne, aby vám pomohla poznať vaše povolanie a potom prídete ku mne.“ Dievča poslúchlo a dosiahlo, čo chcelo- rehoľný život ako sestra Mária Ježišova.
Majetnejší pútnici si kupovali mieta v rade od tých, čo boli bližšie k spovedelnici. Keď niekto musel odísť z kostola, do radu na svoje miesto postavil nástupcu, aby nestratil miesto. Keď sa večer zatváral kostol, pozostalí sa odpočítali tak, ako v rade za sebou nasledovali a ráno v tom istom poriadku sa postavili pred spovedelnicu.
Ráno okolo 9. hodiny odobral sa Ján do spovedelnice za oltár. Tam spovedával kňazov a rehoľníkov. Aj belleyský biskup, ktorému podliehal arský farár, zaujal miesto medzi kňazmi a a trpezlivo čakal, kým naňho prišiel rad, aby sa mohol vyspovedať.
Pri spovedaní dal Ján prednosť len svojim farníkom, chorým, slabým alebo tým, o ktorých z vnútorného osvietenia vedel, že im je naponáhlo. Takých vyvolával spomedzi čakajúcich znenazdajky, bez úvodu a neraz bez toho, žeby bol patričného niekedy videl.
Pripravil A. Čulen