Dňa 18. mája 2020 uplynulo sto rokov od narodenia Karola Jozefa Wojtylu – sv. pápeža Jána Pavla II.
Toto výročie bolo príležitosťou pripomenúť si veľkosť a zásluhy tohto mimoriadneho človeka, ktorý v rokoch 1978-2005 riadil a spravoval Katolícku cirkev a výrazne poznačil náboženský i politický vývoj udalostí v rodnom Poľsku, v Európe a vo svete.
Nepochybne patrí k najvýznamnejším postavám 20. storočia. Má trvalé zásluhy na povalení komunistickej tyranie v Európe; prehĺbil a rozšíril vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a judaizmom, islamom, Pravoslávnou cirkvou; vniesol poriadok a usmernenie do post-koncilového vývoja života Cirkvi v takých kľúčových otázkach, ako celibát, antikoncepcia, kultúra života od počatia až po prirodzenú smrť, kňazské vysviacky žien a iné vplyvy agresívneho sekularizmu. Počas svojho pontifikátu navštívil 129 krajín, čo mu vyslúžilo titul “lietajúci pútnik”. Blahorečil 1340 a kanonizoval 483 osôb svätého života; čiže viacej než všetci jeho predchodcovia dohromady.
Toto všetko ho urobilo “veľkým” už za jeho života a celkom prirodzeným kandidátom na blahorečenie po jeho smrti. Pri jeho pohrebe sa v zástupe smútiacich objavili transparenty a odznievali výkriky: Santo subito! – Blahorečiť ihneď! Ako na to poukazuje rímsky vikár, kardinál Camillo Ruini, ešte predtým než sa zišlo konkláve k voľbe jeho nástupcu, viac než 80 kardinálov predložilo petíciu, aby sa s procesom blahorečenia nečakalo päť rokov, ako to vyžadujú predpisy, ale aby sa urobila výnimka a proces sa začal hneď. Kardinál Ruini odovzdal túto petíciu novozvolenému pápežovi Benediktovi XVI., ktorý žiadosti vyhovel a proces blahorečenia sa začal necelé dva mesiaci po smrti Jána Pavla II., v júni 2005.
Slávnosť blahorečenia sa konala 1. mája 2011, na sviatok Božieho Milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci). O tri roky neskoršie, dňa 27. apríla 2014 – opäť v nedeľu Božieho milosrdenstva – bol Ján Pavol II. (spolu s Jánom XXIII.) slávnostne kanonizovaný. V liturgickom kalendári sa jeho sviatok slávi 22. októbra.
Obdiv a úcta, s akými si veriaci ľud pripomína jeho pamiatku, pokračovala aj po jeho smrti. Viditeľnými prejavmi toho kultu sú kaplnky a svätyne k jeho úcte, školy, organizácie, spoločnosti nesúce jeho meno, ulice, námestia, parky, sochy a iné materiálne pamätníky v celom kresťanskom svete. Napríklad v Spojených štátoch nesie jeho meno 23 základných škôl, 20 stredných škôl a jedna univerzita. Na Slovensku bol úcta a vďačnosť jeho pamiatky osobitne podčiarknutá dňa 17. decembra 2020, keď Bratislavské mestské zastupiteľstvo na návrh Jána Figeľa udelilo Jánovi Pavlovi II. čestné občianstvo in memoriam.
Najväčšej úcte sa tento svätý pápež teší v rodnom Poľsku. Svedčia o tom dve pozoruhodné akcie, ktoré sa tam udiali v posledných rokoch. Inšpirovaní blahorečením rodičov sv. Terézie z Lisieux (Louis Martin a Marie-Azelie, ktorí boli kanonizovaní v októbri 2015), aj poľskí katolíci zahájili podobnú akciu blahorečenia rodičov Jána Pavla II. – Karola a Emílie Wojtylových. Akcia sa stretla s nadšením veriacich a podporou Konferencie biskupov Poľska. Jej výsledkom bolo ceremoniálne vyhlásenie oficiálneho zahájenia akcie za blahorečenie vo Wadoviciach, v rodisku sv. pápeža, ktoré sa konalo dňa 7. mája 2020 za prítomnosti dlhoročného pápežovho spolupracovníka, kardinála Stanislava Dziwisza a súčasného krakovského arcibiskupa Mareka Jendraszewskeho. Postulátorom blahorečenia je Mons. Slawomir Oder, známy cirkevný právnik, ktorý mal na starosti proces blahorečenia sv. Jána Pavla II.
Ďalším veľavýznamným krokom v tomto smere bolo celosvetové hnutie vyhlásiť sv. Jána Pavla II. za učiteľa Cirkvi a spolupatróna Európy.
Hybnou silou tohto hnutia bol George Weigel, americký spisovateľ, cirkevný analytik, autor najznámejšieho životopisu Jána Pavla II., Witness to Hope: The Biography of Pope John Paul II. (Životopis vyšiel aj v slovenskom preklade, Svedok nádeje, 3 zv.) a bol podkladom dokumentárneho filmu o bohatom a príkladnom živote tohto svätého pápeža. Konferencia biskupov Poľska si osvojila tento návrh. Arcibiskup Stanislaw Gadecki, predseda Konferencie biskupov Poľska, formálne predložil žiadosť Sv. Stolici dňa 22. októbra 2019 (na sviatok sv. Jána Pavla) v nádejnom očakávaní, že by sa toto vyhlásenie mohlo uskutočniť ako koruna osláv storočnice narodenia Karola Wojtylu v roku 2020.
Zároveň sa poľskí biskupi obrátili na 150 sesterských biskupských konferencií na všetkých kontinentoch o vyjadrenie a podporu. Poukazovali na dôvody, ktoré ich viedli k tomuto kroku: Ján Pavol obohatil Cirkev svojimi encyklikami, katechizmom, cirkevným kódexom. Bol rovnako klasickým, tradičným i moderným pápežom. Do života Cirkvi vniesol hlbšie poznanie a moderné chápanie kultúry, politiky i vedy. Bol strážcom a učiteľom európskych duchovných hodnôt, ktoré tvoria základ modernej civilizácie. Pripomínali: “Keď nebezpečné svetské tendencie sa usilujú odvrátiť svet od kresťanských hodnôt a postaviť európske zjednocovanie na cudzie sekulárne základy, keď sa európske zjednotenie chápe len ako ekonomický proces na úkor pravej identity tohto kresťanského kontinentu, Ján Pavol II., ako patrón Európy by mohol slúžiť ako ochranca tých hodnôt, ktoré robia Európu veľkou a slávnou.”
Bohužiaľ, táto akcia sa nestretla s porozumením, akého si zasluhovala. Niektoré európske biskupské konferencie sa otvorene stavali k nej negatívne (francúzska, švajčiarska, rakúska) a označilo ju za “predčasnú”. K žiadosti poľských biskupov sa pozitívne vyjadrilo len sedem biskupských konferencií: nemecká, slovenská, slovinská, česká, filipínska, ukrajinská a čilská. Takmer 120 konferencií na výzvu vôbec neodpovedalo!
Takéto váhavé stanovisko väčšiny biskupských konferencií je odrazom súčasnej krízy v Cirkvi. Nie je nijakým tajomstvom, že Sv. Otec František a súčasné vedenie Cirkvi nekráčajú vo všetkom v stopách Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a viaceré ich výroky a opatrenia sú v rozpore s postojmi dvoch bezprostredných Františkových predchodcov. Vatikánsky štátny sekretár, kardinál Parolin sa verejne vyjadril, že odmieta podporiť akciu. Toto odmietnutie bolo jednou z tých neradostných epizód, ktoré zakalili slávnostný priebeh osláv storočnice sv. pápeža Jána Pavla II.
Bohužiaľ, ako každá dobrá vec, aj pontifikát Jána Pavla II. mal, má a bude mať svojich kritikov a odporcov; večných nespokojencov, ktorí vždy a každom ľudskom konaní vedia nájsť niečo, čo by sa malo robiť inak, ale nerobiť vôbec. Príležitosť prejaviť svoje nevraživé pocity voči svätému pápežovi sa im naskytla, keď celým katolíckym svetom otriasla škandalózna záležitosť niekdajšieho washingtonského arcibiskupa a kardinála Teodora Edgara McCarricka. McCarrick patril k najznámejším a najvplyvnejším cirkevným osobnostiam Ameriky. Za kňaza bol vysvätený v roku 1958, v roku 1977 sa stal biskupom a v tejto funkcii viedol diecézy Metuchen a Newark.
V roku 2000 sa stal arcibiskupom vo Washingtone a krátko na to, v roku 2001, ho pápež Ján Pavol II. kreoval na kardinála. Urobil tak aj napriek tomu, že už od roku 1993 prichádzali do Vatikánu informácie a obvinenia zo sexuálnych priestupkov a z obcovania s mladými seminaristami. Avšak opatrenia, očakávané zo strany jeho kritikov, z Vatikánu neprichádzali, Vatikán zrejme nevyvodil z týchto obvinení patričné dôsledky. Pápež Ján Pavol II. nijakým viditeľným trestom nezasiahol a toto sa mu dnes veľmi zazlieva. Prvé opatrenia v tomto smere urobil až jeho nástupca pápež Benedikt XVI., keď mu nariadil, aby resignoval zo svojho postu a viedol život pokánia. Stalo sa tak v máji 2006. Jeho nástupcom sa stal arcibiskup Donald Wuerl.
McCarrick sa však po tomto zákroku neutiahol do ústrania z verejnej činnosti, ale aj po roku 2006, ako emeritný arcibiskup, vykonával rozličné služby a osobitné poslania “z poverenia Vatikánu”. V lete 2018 denník The New York Times uverejnil obsiahly a dôsledne dokumentovaný článok o pedofílii a iných morálnych pokleskoch kardinála. V tomto čase boli však už v behu aj rázne disciplinárne opatrenia a obmedzenia jeho aktivít.
V júli 2018 kardinál oznámil, že opúšťa svoje postavenie v zbore kardinálov (čo je v dejinách Cirkvi veľmi zriedkavý jav) a odchádza “do dôchodku”. Krátko na to bol postavený pred cirkevný súd, ktorý vyniesol výrok, že obvinenia proti nemu sú “uveriteľné” (credible) a vo februári 2019 bol laicizovaný.
Prípad kardinála McCaricka rozvíril v Amerike vlnu znepokojenia a pohoršenia. Veriaci i klérus si kládli otázky, ako sa mohlo stať, že takýto kňaz mohol celé roky nielen pokračovať vo svojich mravných pokleskoch, ale aj robiť priam závratnú kariéru v cirkevnej hierarchii.
Pod tlakom tohto všeobecného rozhorčenia v októbri 2018 pápež František ustanovil špeciálnu komisiu, ktorá by celú záležitosť preskúmala. V novembri 2020 komisia zverejnila výsledky svojho šetrenia. Podstata dlhého vyšetrovania a ešte dlhšej 450-stránkovej výslednej správy, sa dá zhrnúť do 2-3 viet: Kardinál sa skutočne dopustil nielen mravných pokleskov, ale aj sústavných lživých výrokov na svoju obranu. Ján Pavol II. o týchto jeho slabostiach vedel, ale odmietal im uveriť. Uveril kardinálovi, ktorý rozhodne popieral všetky obvinenia a presvedčoval pápeža, že tu ide iba o výmysly jeho osobných nepriateľov a nepriateľov Cirkvi. Keďže obvinenia z morálnych pokleskov boli známou komunistickou taktikou na diskreditovanie režimu nepohodlných kňazov – taktikou, ktorú pápež dobre poznal z Poľska – Ján Pavol II. McCarrickovi uveril.
Správa vatikánskej komisie poskytla protivníkom a kritikom Jána Pavla II. vítanú príležitosť hlasite prejaviť svoje opozičné postoje voči tomuto veľkému pápežovi. Vplyvný americký portál National Catholic Reporter v svojom redakčnom prehlásení z 13. novembra 2020 píše, že “prvé desaťročie 21. storočia bude naveky poznačené bezcitnými (callous) rozhodnutiami pápeža Jána Pavla II. Prišiel čas rozhodne konať, aj keď to nepadne ľahko. Tento človek, ktorého v roku 2014 pápež František vyhlásil za svätého, svojvoľne vystavil riziku deti a mladých ľudí nielen vo washingtonskej arcidiecéze, ale v celom svete. Týmto svojím necitlivým prístupom podkopal globálnu autoritu Cirkvi, oslabil jej dôveryhodnosť a dal žalostný príklad ostatným biskupom, ako sa správať voči obetiam sexuálneho zneužívania.”
Prehlásenie ďalej pokračuje v tomto štýle a končí výzvou: “Pravda je tvrdá a nemožno ju umlčať. Ján Pavol lI. bol v mnohom ohľade mimoriadna osobnosť, bol však vedome slepý k zneužívaniu detí a mladistvých kňazmi. Potlačenie jeho kultu neznamená, že by sme chceli povedať veriacim, aby odhodili medaile a relikvie, ktoré vlastnia – ešte stále ho môžu súkromne uctievať. Avšak pre obete zneužívania, ich zástancov, priateľov a mnohých iných pamiatka Jána Pavla II. už nie je požehnaním. Prejavy verejnej úcty by mali prestať.”
Známy americký jezuita-publicista a cirkevný analytik Tom J. Reese ide ešte ďalej: “Spôsob, akým pápež Ján Pavol II. riešil prípad kardinála McCarricka názorne dokazuje, že je veľkým omylom ponáhľať sa s kanonizáciou, nech by už išlo o kohokoľvek… Staviam sa proti tomu, aby sme vôbec kanonizovali pápežov, pretože v takých prípadoch ide častejšie cirkevnú politiku, než svätosť života. Svätí nám majú slúžiť príkladom.”
Profesorka na University of Notre Dame, bývalá predsedníčka American Catholic Historical Association a autorka diela A Saint of Our Own, Kathleen Cummings tiež vyhlasuje, že Ján Pavol II. bol kanonizovaný predčasne. Vraj keby sa s procesom blahorečenia bolo čakalo aspoň tých predpísaných päť rokov, a nie iba niekoľko dní, proces by sa pravdepodobne nebol ani začal, pretože Ján Pavol II. nesie veľkú zodpovednosť za sexuálne škandály nielen ex-kardinála, ale aj mnohých katolíckych kňazov.
Oveľa drsnejšie vyznievajú výroky na stránkach sekulárnych médií. Eileen McNamara, novinárka a profesorka žurnalistiky na Brandeis University vynáša takýto výrok: „Vatikán sa ponáhľal s kanonizáciou Jana Pavla II. hneď po jeho smrti v roku 2005. S rovnakou rýchlosťou by mal teraz rozbehnúť aj proces zrušenia jeho kanonizácie. Je síce pravda, že Cirkev v minulosti nikdy nikoho nevyhodila zo zoznamu svätých. Mala by to však urobiť teraz, aby dala jasný signál, že konečne, pevne a raz navždy stojí na strane kňazmi sexuálne zneuctených obetí.”
Vedúca redaktorka denníka The Boston Globe, Joan Vennochi, svoj pravidelný stĺpec (zo 16. nov. 2020) opatrila nadpisom: „Pope John Paul II was no saint.”- Pápež Ján Pavol nebol nijaký svätec. V podobnom tóne sa nesú kritiky aj z iných kútov západného sveta. Vo Francúzsku vyšla kniha Jean Paul II., l´ombre du saint, (Ján Pavol II.; tienisté stránky svätca, autori: Christine Pedotti a Anthony Favier), v ktorej sa s rovnakým rozhorčením obviňuje sv. pápež. Vyčíta sa mu, že “sa tváril nezaujato, keď mal konať a mlčal, keď mal kričať” a to nielen v prípade kardinála McCarricka, ale aj v prípade zdiskreditovaného zakladateľa Kristových legionárov Marciala Maciela. (Mimochodom: Ešte tvrdšia a údernejšia kritika je namierená na dlhoročného pápežovho tajmníka, na Stanislawa Dzivisza, ktorého meno sa v správe spomína 44-krát. Ale to by mohla byť téma na osobitný článok).
Priatelia a obdivovatelia svätého pápeža boli ostrosťou týchto kritík viac zhrození než prekvapení a pohotovo vystúpili na obranu Jána Pavla II.
Životopisec George Weigel na portáli First Things pripisuje týmto kritikom ideologickú zaujatosť, ktorá hraničí s nevraživosťou a odkazuje im: “Ján Pavol II. sa stal obeťou podlej lži. Podviedol ho človek, ktorému on plne dôveroval. Teodor E. McCarrick bezočivo luhal a predstieral falošný obraz charakteru svojej osoby… Svätci sú koniec-koncov iba ľudia a svätci vo svojej ľudskosti nie sú imunizovaní pred klamstvom. Teda aj v tomto ohyzdnom prípade buďme trošku viac ohľaduplní, pretože stredobodom celej aféry nie je Ján Pavol II., ale McCarrick…. McCarrick bol patologický luhár a vieme, že patologickí luhári sú schopní oklamať kdekoho. Vrátane ľudí svätého života.”
S nepochopením sa pozastavuje nad kritikou Jána Pavla II. aj kardinál Ruini, ktorý pápeža dobre poznal a stál veľmi blízko neho najmä v posledných rokoch jeho života. Hovorí: “Ľudia, ktorí takto svojrázne obviňujú svätého pápeža, sú zaslepení vlastnými predsudkami a nevedia, o čom hovoria. Ja som mal šťastie pozorovať ho zblízka a mnoho rokov. Bol to zbožný a súcitný muž. Vedel sa tak zahĺbiť do modlitieb, že nič z toho, čo sa dialo okolo neho, nedokázalo ho vyrušiť.”
Najvýraznejšie sa ohradzujú proti týmto jednostranným obvineniam pápežoví poľskí krajania. V decembri 2020 približne 1700 poľských popredných osobností verejného života – profesorov, vedcov, spisovateľov, výtvarných umelcov, diplomatov, politikov – vydalo vyhlásenie: Výzva intelektuálov k pravde a rešpektu voči pamiatke Jána Pavla II. (Apel ludzi nauki o prawde i szacunek w pamieci o Janie Pawle II).
Výzva poukazuje na tie najznámejšie udalosti a činy v živote pápeža, ktorými sa natrvalo zapísal do dejín: “Pre katolíkov bol pápež Ján Pavol II. príkladom svätého života, pre mnohých príslušníkov iných vierovyznaní a pre mnohých nevercov bol inšpiráciou… Hral významnú rolu v procese oslobodenia východo- a stredoeurópskych národov spod bremena sovietskej nadvlády. Bol duchovným vodcom Poliakov počas obdobia Solidarity a v nasledujúcich rokoch… Jeho názory a výroky obsahovali myšlienky, ktoré si nadšene osvojili jeho poľskí rodáci a ktoré potom pozitívne ovplyvnili občanov Poľskej republiky, keď išlo o také historické rozhodnutia ako bolo, napríklad, referendum o vstupe Poľska do Európskej únie…“
Ďalej vyslovujú vážne obavy nad takýmto obrazoborným prístupom: “Obdivuhodne dlhý zoznam zásluh a úspechov Jána Pavla II. sa tu dnes spochybňuje a hrozí nebezpečenstvo jeho vymazania z pamäti. Mladým ľuďom, ktorí sa narodili po jeho smrti, sa tu predstavuje iba zdeformovaný, falošný a zmenšený obraz tohto veľkého pápeža. Toto je krivda a nespravodlivosť voči veľkej osobnosti cirkevných i svetských dejín.”
V závere sa obracajú na ľudí dobrej vôle: “Apelujeme na všetkých ľudí dobrej vôle, aby si uvedomili, o čo tu ide. Ján Pavol II., ako každá iná osobnosť, si zasluhuje, aby sa o ňom uvažovalo triezvo, čestne a spravodlivo. Hanobením a odvrhnutím jeho pamiatky, škodíme nie jemu, ale sami sebe, lebo tým vlastne ukazujeme, že si nevieme uctiť ani pravdivo hodnotiť historické výdobytky a najjasnejšie stránky modernej histórie.”
Úsilie o záchranu povesti svätca pokračuje. Ono je iba jednou stránkou krízy, ktorá sužuje a rozdeľuje súčasnú Cirkev. Niekto v tom zjednodušene vidí konflikt „liberálneho“ krídla Cirkvi s „konzervatívnym“, iný zas zápas synov sveta so synmi svetla. V každom prípade je to však veľmi škodlivá záležitosť, ktorá ohrozuje jednotu Cirkvi, v čase, keď jednota zmýšľania a sŕdc je to najcennejšie, čo Cirkev potrebuje.
Svätý Ján Pavol, oroduj za nás! Oroduj za ťažko skúšanú Cirkev v západnom svete!
František Vnuk (Písané pre časopis Kultúra)
