Pravé meno Kaifášovo je Jozef. Kaifáš je priezvisko a znamená „kéfas“., priezvisko Šimonovo označuje skalu. Medzi tieto dve skaly sa dostal Syn človeka.
Šimon Peter predstavuje bojazlivých priateľov, ktorí ho nevedia zachrániť. Jozef Peter predstavuje nepriateľov, ktorí ho chcú za každú cenu zničiť. Medzi zaprením Šimonovým a Jozefovou nenávisťou, medzi hlavou umierajúcej cirkvi a hlavou cirkvi rodiacej sa, medzi týmito dvoma kameňmi je Ježiš ako zrno života medzi dvoma mlynskými žarnovmi.
Najvyšší židovský súd sa už zišiel a čaká. Sú tam Annáš a Kaifáš, ktorí predsedajú, Ján, Alexander a pyšný výkvet vysokých tried. Bol pravidelne zložený z 23 kňazov, 23 zákonníkov, 23 starších a z dvoch predsedov. Dovedna ich bolo sedemdesiat jeden. Teda toľko, koľko bolo približne apoštolov obžalovaného. Ale niektorí chýbali. Chýbali tí, ktorých väčšmi odradil strach pred zmätkom ako hnev na rúhača.
Chýbalo tých niekoľko, ktorí by neboli chceli pozdvihnúť ruku na jeho odsúdenie, ale ani na jeho ospravedlnenie. Medzi nich patril Nikodém, nočný učeník, a Jozef Arimatejský, zbožný muž, ktorý pripravil pohreb.
Ale prítomných bolo dosť na to, aby potvrdili zákonitosť vraždy, napísanú už dávno v ich srdciach. Zástupcovia chrámu , školy a peňažníctva sa už nemohli dočkať, aby každý svojimi dôvodmi potvrdil rozsudok pomsty. Veľké sieň rady, naplnená ľuďmi, podobala sa brlohu prízrakov. Približoval sa nový deň. Bledé plamene fakieľ sa mihali v bledom svetle ranného brieždenia.
V tom zlopovestnom pološere čakali sudcovia: starí, urastenej postavy, nosatí, drsní, zachmúrení, zahalení do bielych plášťov, hlavy pokryté vlnenou látkou, s vypestovanými a úctyhodnými bradami, a s vyvalenými očami, sediaci v polkruhu, zdalo sa, akoby to bola rada čarodejníkov, ktorí čakajú na svoju živú obeť. Ostatok izby vypĺňali klienti zasadajúcej skupiny, strážnici s palicami, a domáce služobníctvo. Vzduch bol hustý a ťažký, akoby tam nebol len dych živých.
Ježiša, majúceho dosiaľ spútané ruky povrazom, postrčili doprostred toho brloha, ako sácali doprostred cisárskych amfiteátrov odsúdeného „ad bestias“. Annáš, trošku pobúrený prvou odpoveďou vzbúrenca, našiel v prítomnom dave niekoľko živých svedkov, aby zmarili, keby bolo treba, každú prípadnú námietku alebo obranu. Nastrojený súd začal sa výsluchom týchto dvoch zaplatených svedkov.
Mons. Viganò žiada biskupov a kňazov, aby sa na Bielu sobotu modlili exorcizmus „proti Satanovi“
Dvaja z nich predstúpili a prisahali, že ho počuli povedať tieto slová: „Môžem zboriť tento chrám, postavený ľudskou rukou, a za tri dni vystavím nový, ktorý nebude urobený ľudskou rukou“.
Obžaloba bola na tie časy a vzhľadom na poslucháčstvo veľmi ťažká. Bola to obžaloba zo svätokrádeže a z rúhania. Veď jeruzalemský chrám, podľa domnienky tých, ktorí z neho žili, bol jediným a nedotknuteľným domovom Pána, a ohrozovať chrám značilo urážať jeho pravého Pána, Pána všetkých Židov. Avšak tieto slová Ježiš nikdy nepovedal, alebo ak aj, tak nie v tejto forme a nie v tom význame.
Predpovedal síce, že z chrámu neostane kameň na kameni, ale nie jeho pričinením. Zmienka o chráme, vystavanom nie ľuďmi a za tri dni, bola časťou inej reči, v ktorej obrazne hovoril o svojom vzkriesení. Ba je pravda, že sa falošní svedkovia nemohli dohodnúť ani na tých slovách, ktoré uvádzali nejasne a zlomyseľne a ustavične si odporovali, takže by stačila jedna odpoveď Ježišova, aby ich zmiatla a pritlačila k stene. Ale Ježiš mlčal.
Veľkňaz nemohol zniesť toto mlčanie, vstal a zvolal: „Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia proti tebe?“
Ježiš neodpovedal. Ježišove mlčania pôsobia takou veľkou a nadprirodzenou výrečnosťou, že nimi vie podráždiť svojich sudcov. Mlčal na prvú otázku Annášovu. Teraz mlčí aj na výzvu Kajfášovu a bude mlčať aj u Antipasa a Piláta. Veci, ktoré by mohol povedať, povedal už tisíc ráz; iné, ktoré by mohol povedať, aj tak by nerozumeli, alebo by sa stali novou zádrapkou, aby ho chytili. Nadprirodzené pravdy sú svojou povahou nevysloviteľné a ak môžeme pomocou lásky podať ústami aspoň ich odblesk, prijímajú ich len tí, v ktorých tento tieň už spočíva a aj im sa dostáva skôr tušením srdca ako klamlivou a nedostatočnou rečou.
Ježiš nehovorí, ale sa díva dookola veľkými a jasnými očami na žiadostivé a pokrivené tváre vrahov a súdi už na večnosť tieto fantazmy sudcov. V okamihu každého odváži a každého odsúdi tým pohľadom, ktorý preniká priamo do duše. Či tieto červivé a pokazené duše vyvrheľov a lumpov, duše ktoré neznamenajú nič, aj kým nie sú plné vredov a hniloby, či vôbec budú niekedy hodné počúvať jeho slová? Či sa vôbec môže nepredstaviteľným zázrakom ponížiť tak hlboko, aby sa pred nimi ospravedlňoval?
To mohol urobiť syn babice a super sofistov. Aténskym sudcom mohol sedemdesiatročný hašterivý starec, ktorý toľko rokov unúval remeselníkov a nezamestnaných na námestí, deklamovať prekrásnu a pekne rozdelenú obrannú reč, ktorá zo závratných výšin dialektiky zostupovala až k sofistike súdnej siene. Starý ironik, ktorý si dal za úlohu opraviť spôsob myslenia i spôsob života, nezavrhol ani úžernícke úroky z pôžičiek, a keď mu nestačila Xantipa, splodil dvoch synov s konkubínou Myrto, ktorý si veľmi rád dal lichotiť, väčšmi, ako sa patrilo na otca rodiny s odrastenými mladíkmi, bol ochotný umrieť a umrel s ušľachtilou nebojácnosťou. Ale veru radšej by bol odišiel prirodzenou cestou do Hádu. Je pravda, že na konci svojej uhladenej reči pokúsil sa získať sudcov, pripomínajúc im svoju starobu a ponúkol sa, že zaplatí tridsať mín pokuty, aby ho nechali odísť v pokoji.
Ale Kristus, čo ho aj niekoľko neskorších Pilátov porovnávalo so Sokratom, o toľko nižším od neho – nemá nič z toho, čo by pripomínalo sofistu alebo advokáta, a opovrhuje ako Danteho anjel ľudskými dôkazmi. Odpovedá mlčaním alebo, ak je donútený odpovedať, hovorí úprimne a stručne.
Kaifáš, podráždený tým neúctivým mlčaním, našiel nakoniec spôsob, ako Ježiša donútiť k reči. „Zaprisahám ťa skrze Boha živého, či si ty Kristus, Syn Boha živého!“ Dokiaľ ho skúšal obyčajným ľstivým spôsobom, pripisujúc mu nepravdy, alebo žiadajúc od neho pravdy, známe všetkým, Ježiš mlčal. Ale zaklínanie na Boha živého je neodolateľné aj v nespočetných ústach veľkňaza. Bohu, ktorý žije, Bohu, ktorý bude večne žiť, ktorý žije v nás všetkých a je prítomný aj v tom brlohu nehanebníkov, nemôže Ježiš odoprieť odpoveď. Predsa chvíľu váha, kým osvieti tých naničhodníkov žiarou svojho veľkého tajomstva.
„I keby som vám povedal, neuverili by ste mi, a keby som sa vás spýtal, neodpovedali by ste mi.“
Teraz sa už nespytuje Kaifáš, ale všetci povstávajú a kričia na neho, naťahujúc ruky ako pazúry šelmy: „Teda ty si Kristus, Syn Boží?“
Ježiš nemôže zaprieť, ako to urobil Šimon, nemôže zaprieť to čo je základom jeho života a jeho smrti. Cíti zodpovednosť k svojmu národu a k všetkým národom. Zodpovedný je ten, kto môže odpovedať a kto vie odpovedať, kto, ak je osobne predvolaný, aj odpovedá. Ale on chce, aby ako vo Filipovej Céasarei ostatní vyslovili nahlas jeho meno, a keď ho vyslovia, neodmieta, čo ho aj za to očakáva trest smrti.
„Sami ste povedali, že som, ba vravím vám, že od tohto času uvidíte Syna človeka sedieť po pravici božej a prichádzať v oblakoch nebeských.“
Vyniesol rozsudok vlastnými ústami. Táto zberba, ktorá cerí zuby a ktorá ho obklopuje, má na ústach penu radosti i zlosti. Vyhlásil vrahom verejne do očí, čo tajne vyznával svojím priateľom. Ak ho zradili oni, nezradil On seba a svojho Otca. Teraz môže už prijať všetko až do posledného: to, čo mal povedať, povedal.
Kaifáš triumfoval. Predstieral úžas, ktorý necítil, lebo ako všetci saduceji neveril zjaveniu a staral sa len o dôchodky a o pocty chrámu – trhá si veľkňazské rúcho a kričí: „Rúhal sa! Rúhal sa! Načo potrebujeme ešte svedkov, počuli sme jeho rúhanie! Čo vy na to?“
A svorka psov zaštekala v zbore: „Hoden je smrti!“ A všetci bez ďalšieho vypočutia, bez toho, že by sa aspoň jeden pozdvihol, odsúdili ho ako falošného proroka a bohorúhača na smrť.
Súdna komédia sa odohrala. A larvy, zahalené v plášti, cítia, že z nich spadlo veľké bremeno. Veľkňaz doplatil na to svojím šatom a necháva kúsky svojho šatu viať na znak víťaznej bitky. Nevie, že sa toho dňa roztrhne oveľa cennejšia látka, než akú má on, a netuší, že jeho čin, tak hrozne symbolický, je uznaním nového odsúdenia. Kňazstvo, ktorého je on hlavou, je zbavené moci a navždy zrušené. Jeho nástupcovia budú len naoko kňazmi a o niekoľko rokov nádherné mramorové rúcho židovskej svätyne bude rozmetané rímskou zúrivosťou.
Giovanni Papini: Život Krista
Pripravil: Anton Čulen
Foto zdroj Internet
Prosba o podporu činností AZN
Bankové spojenie IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056