Pochválený buď Ježiš Kristus! Bratia a sestry v Kristu Pánu, -takto hovorím. Môže byť, že čoskoro sa budeme zdraviť pozdravom: bratia a sestry v Bohu Stvoriteľovi.
Nateraz ešte prichádzam s kresťanským pozdravom a po určitej prestávke cítim potrebu, aby sme videli, čomu sa vyhýbajú; povedať o tom slovo, ktoré, dúfam, posilní, ale taktiež umožní si všimnúť niektoré veci, ktoré unikajú pozornosti; je ťažké varovať ľudí, ktorí nemusia mať možnosť správne rozoznať tieto informácie, čo sa deje vo svete a predovšetkým v Cirkvi.
Posledná téma, o ktorej som hovoril, sa dotýkala otázky udeľovania svätého prijímania na ruku a toho, prečo to nemožno robiť, prečo to je hriechom, prečo to je svätokrádežou a prečo to odporuje učeniu Cirkvi uzavretému v tradícii v Magistériu Katolíckej cirkvi, hlavne v dogmatickej náuke Cirkvi.
Považujem za správne v tejto otázke dopovedať niekoľko vecí, ale chcel by som naznačiť, ku čomu to všetko smeruje. Aby sme videli, že spôsob, akým naše cirkevné aj svetské orgány pristupujú k pandémii, akokoľvek by sme ju pomenovali, núti nás tu vidieť nezrovnalosti; klásť si otázky, že je tu druhé dno a že je za tým oveľa viac, než že by šlo o naše dobro, možno nie len duchovné.
Keď počúvame o prijímaní preventívnych opatrení, môžeme nadobudnúť obavu, že v samotnej Cirkvi pastoračný záujem nie je teraz na prvom mieste spojený s dobrom duší, s vedením do nebeského kráľovstva, ale so zachovaním dočasného fyzického života a zdravia za každú cenu.
Proti lámaniu svedomia, najmä kňazov, ktorí odmietajú udeľovanie svätého prijímania (na ruku) odvolávajúc sa na svoje svedomie, často sami nevedia, nedostali také informácie, že inštrukcia (nariadenie prijímať/udeľovať na ruku) ohľadne prijímania na ruku, na ktorú sa odvolávajú tie prichádzajúce osoby, môže byť v rozpore nie len so svedomím daného kňaza ale aj s právom stanoveným Cirkvou.
Preto chcem začať od akejsi očividnej samozrejmosti, ktorú by mal poznať každý kňaz, ale aj každý človek, pretože ako je hierarchia práva v svetskom práve, že napríklad najvyššou inštitúciou práva je ústava. Existuje samozrejme hierarchia zákonov, v ktorej ak nižšie právo je v rozpore s vyšším, tak nás zaväzuje ten vyšší zákon. V otázke nosenia rúšok sú známe už rozhodnutia súdov, ktoré odmietajú tresty v súvislosti s tým, že vydávané nariadenia nemajú moc ústavy, nie sú v súlade s ústavou a teda sú protiústavné.
Podobne v cirkvi, vie o tom každý kanonik (?) myslí sa zrejme cirkevný právnik ?-pozn. prekladateľa), každý morálny teológ; ja sám som to na prednáškach vyučoval, že existuje záväzná hierarchia práva: prirodzený zákon, zjavený zákon, ľudské cirkevné právo a ľudské občianske právo.
Existuje taká schéma práva, kde na vrchole cirkevného práva sú dogmatické dekréty, potom nižšie sú dekréty univerzálnej cirkvi a na konci, na samom spodku práva lokálne. Je dôležité, aby sme na vec nahliadali takým spôsobom, že by sme s inštrukciou (o prijímaní na ruku – pozn. prekl.) nezaobchádzali ako s niečím oddeleným od náuky cirkvi, od záväzného práva, akoby s najvyšším právom, ktoré by nemohlo byť nedodržané, zvlášť sa to týka kňazov.
Citujem veľmi krátku vetu, ktorá však objasňuje to, o čom hovorím, veľmi jasne a pochopiteľne: Ak kňaz zváži, že došlo k prekročeniu Božského práva skrze nariadenie biskupa, je povinný zachovať Božské právo.
V svetle toho, čo sa deje, v svetle toho, čo chcem povedať, chcem začať od toho, aby sa poslucháči postavili proti tomu, zvlášť tí, ktorí si myslia, že inštrukcia ukončila tému a akékoľvek argumenty sú neopodstatnené.
Nie, je to opačne a chcem doplniť niektoré veci k tomu, čo som už povedal predtým. Prednesiem teraz konkrétne jeden dogmatický úsudok cirkvi, ktorý uzatvára tému, či možno prijímať sväté prijímanie na ruku a či tá inštrukcia je v súlade so svedomím kňazov.
Pripomeňme si historickú argumentáciu. Vynechávam fakt – také bezduché opakovanie, bez podpory – že prvých 10 storočí sa všade a všeobecne prijímalo iba na ruku. Nie je na to prameň. Na miesto toho chcem povedať dôležitú vec: Historická argumentácia nie je rozhodujúcou, nie je závažným konečným argumentom, na základe ktorého by bolo možné rozhodnúť, či máme právo také nariadenia vydávať v Cirkvi, či nie.
Referenčným bodom v cirkevnom práve sú dogmatické dokumenty Cirkvi, Magistérium Cirkvi, existujúce, nezávislé od toho, čo bolo predtým. O tom som tiež hovoril v predchádzajúcej prednáške. Aký je problém historickej argumentácie, ktorá sama o sebe nedáva zmysel. Ide akoby o ping-pong citovaním svätých, citátov rôznych synod a iných historických prameňov, ktoré jedny hovoria tak a iné inak. A tak si môžeme navzájom donekonečna odbíjať loptičku, každý si nájde v argumentoch podporu pre svoju tézu, ktoré si vyselektuje.
Potom máme dogmatické dokumenty cirkvi, ktoré nezávisle od našich historických záverov stanovia záväzný bod a nie to, čo sa nám zdá.
Chcel by som zacitovať vetu – opodstatnenie možnosti prijímať sväté prijímanie na ruku rok po vydaní spomínanej inštrukcie Apoštolskou Stolicou cez Rakúsky episkopát, ktorá hovorí veľmi veľa o motívoch zavedenia prijímania na ruku a odkazoch na Magistérium. Už v roku 1970 Viedeňská arcidiecéza potvrdila modernú prax prijímania sv. prijímania na ruku takýmto vyhlásením: „Fakt, že veriaci by mohli vziať do vlastných rúk sväté prijímanie tak, ako berú do rúk obyčajný chlieb, by mohol byť chápaný ako prosté prirodzené gesto, ktoré odpovedá tomu znameniu. Ide o to, že ten Chlieb je Telo Pána Ježiša, ktorý prijíma podstatu chleba; nie je len znakom a svätá omša nie je jedálňou, ale je najsvätejšou obetou, v ktorej prijímame vo svätom prijímaní telo i krv, dušu a Božstvo Pána Ježiša dôstojne po kľačiačky a do úst vlastne preto, že to nie je len chlieb a nie je to len znak.“
Tu už preskakujem skutočnosť úplného vynechania zaväzujúceho nás Magistériom v tomto rozsudku. Prichádzam do bodu, ktorému som sa venoval už predtým na plátne, nanovo zaznie mocne, zvlášť v odkaze na historickú argumentáciu, kapitola 8., citujem: Vo sviatostnom obrade bol v Božej cirkvi vždy tento zvyk.
Zastavte sa, všimnite si, prosím: počujeme argumentáciu často nepodporenú dokonca žiadnym historickým citátom, ktorá sa nesie v duchu hádzania slov: desať storočí iba na ruku. Pri pohľade na dokumenty Tridentského koncilu sa môžeme pýtať, či tu niekto nie je klamárom. Alebo otcovia Tridentského koncilu, ktorí hovoria, že v Cirkvi vždy bola taká tradícia (prijímať kľačiačky do úst – pozn. prekl.) a že pochádza z apoštolskej tradície.
Alebo, nehovorím, že zo zlej vôle, ale z istej nevedomosti, sú v Cirkvi osoby, ktoré opakujú určité slogany, ktoré sú, mierne povedané v nejakom rozpore s tým, čo tu teraz uvádzam. Takže vo sviatostnom prijímaní bol vždy ten zvyk v Božej cirkvi, že laici prijímali prijímanie od kňazov a že kňazi slúžiac svätú omši ho udeľovali sami sebe, čo je zvykom z apoštolskej tradície a tento zvyk by mal byť čo najlepšie zachovávaný.
I všetky inštrukcie a dekréty, či už Apoštolskej Stolice, či hlavne episkopátov, alebo biskupov, toto osvedčenie ostáva v platnosti. Aké záväzky z toho vyplývajú -to sami bratia a sestry iste chápete.
Je veľmi dôležité si veci ujasniť, pretože niekto môže povedať:
Ale kňaz dáva sv. prijímanie aj do ruky, nie je to tak? Je potrebné upresniť, poukázaním na to, že udeľovanie svätého prijímania do ruky nie je udelením kňazom, ale toto udelenie je činnosťou osoby, ktorá sv. prijímanie dostane do ruky, v kňazskom geste ho berie do ruky a udelí ho sama sebe.
Citujem: Položenie svätej hostie na niečiu ruku nie je udelením mu svätého prijímania. Sviatosť svätého prijímania spočíva v požití chleba života.
V skutočnosti tu máme situáciu, kedy každá osoba, ktorá dostane do ruky hostiu, udeľuje si sama sväté prijímanie. Každý je sám sebe rozdávateľom svätého prijímania. Mimoriadne sa stane normálnym. Takto sa služba kňazov, či diakonov, či mimoriadnych laických rozdávateľov stane neviditeľnou, či celkom zaniká.
Prichádzame k veľmi vážnej veci, ktorá nám ukazuje, že zavádzanie liturgických činností nezlučiteľných s dogmatickou náukou Cirkvi bolo Cirkvou už dávno odsúdené a bolo nazvané Herézou archeologizmu.
Prosím, všimnite si, že za tým, či rovno súčasne so zavádzaním prijímania do ruky sa začalo zavádzať aj procesijné chodenie na sväté prijímanie po stojačky zdôvodňujúc, že sa to tak robilo v prvých storočiach. Keď sa chodí procesijne, tak si to tak akoby pýta pre Telo Krista vytiahnuť ruku a nie otvoriť ústa.
Je to veľmi šikovné správanie tých, ktorí realizujú majstrovský plán zničenia Katolíckej Cirkvi zvnútra.
Treba dodať, že v súvislostí s tým, ako sme v seminári vzdelávaní, s tým, ako dlho už tento proces beží; musím tiež povedať, že veľa biskupov a kňazov to nerobí so zlým úmyslom; treba sa nám vrátiť pred Druhý vatikánsky koncil; nota bene pastoračný, nie dogmatický; porovnať ho a pozrieť sa na jeho vzťah k tradícii, že by sme tie dve veci od seba neoddelili, že by sme nezostali len pri posudzovaní dekrétov Magistéria Cirkvi, počnúc od Druhého vatikánskeho koncilu, ale prijali ich v celosti, v celej tradícii a vo všetkých dekrétoch, ktoré nachádzajú odzrkadlenie v následných katechizmoch katolíckej cirkvi.
Citujem: Návrat do zvykov starožitnej Cirkvi je herézou archeologizmu odsúdenou skrze Magistérium Cirkvi, presne Piom XII. v Mediator Dei; fragment o chvíľu zacitujem; čiže odmietnutie dogiem a asistencie Ducha Svätého v procese povstávania tradície a jeho rozsudkov. Je to hriech proti Duchu Svätému.
Prosím, všimnite si: Ak sa zavádza nariadenie, alebo dekrét, podopretý tvrdením, že ten, ktorý tú inštrukciu, či dekrét vydáva, robí to za asistencie Ducha Svätého a je to v konflikte s dekrétmi Magistéria skôr vydanými, ktoré sú (v hierarchii práva) umiestnené vyššie, jedným slovom spochybňujem pôsobenie Ducha Svätého v týchto súdoch.
Teraz môžeme pochopiť, čo myslel Svätý Štefan, keď povedal členom Sanhedrinu: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia.“ (Sk 7,51); hoci tí si boli istí, že to bolo na základe zákona, ktorý ustanovili, že právom odsúdili Pána Ježiša na smrť.
Máme tu historický príklad. Synoda jansenistov a ich prívržencov v 18. storočí (Pistojská synoda, 1786), ktorej dekréty odsúdil pápež Pius VI., opakovane používala také výrazy, ako lipnutie na starodávnych pravidlách v súlade so starodávnymi zvykmi. Na moju otázku na jednom z kňazských stretnutí, či evolúcia liturgie sa môže konať mimo realitu dogiem; na svoju rétorickú otázku som nedostal odpoveď. Pretože by bola veľmi nepríjemná.
Tu chcem citovať fragment z encykliky Pia XII. Mediator Dei, bod 24 (v slovenskom texte ide zrejme o bod 62): Tak ako ani jeden rozumný katolík v snahe vrátiť sa k starým formuláciám použitým prvými cirkevnými snemami, nemôže zavrhnúť výroky v kresťanskej náuke, ktoré Cirkev, nadchýnaná a vedená Duchom Svätým, v novších časoch na veľký osoh zostavila a prikázala zachovávať.
Vlastne v tom, čo som tu povedal, prosím, vráťte sa k tomu, čo som povedal na začiatku: k hierarchii práva, o ktorej som hovoril. Krátky historický prierez bez vyťahovania králikov z klobúka, ale na základe toho; teraz je to vlastne miesto historickej argumentácie, ktorá by mala byť doplnením dogmatickej a nie dôkazom sama o sebe.
„Sväté prijímanie na ruku je v zhode s praxou prvých storočí.“ Čo na to môžeme povedať z hľadiska argumentácie aj z historického hľadiska?
Je ťažké nájsť falošnejšie tvrdenie vo svetle histórie liturgie a vývoja všetkých známych kresťanských obradov. Forma, v ktorej sa podávanie sv. prijímania na ruku rozšírilo počas reformácie, je totožná s tou, ktorá sa dnes presadzuje v katolíckej cirkvi, je ordinárnou novinkou, ktorá je v jasnom rozpore s praxou staroveku a raného stredoveku. Nejdem do dilem rôznych tradičných výnimiek, ku ktorým samozrejme mohlo dochádzať. Najdôležitejším rozdielom je skutočnosť, že nikdy a nikde – okrem prípadov urgentnej potreby, ako je hrozba znesvätenia alebo doba prenasledovania – veriaci nemohli prijímať sami.
V známych patristických opisoch sa dočítame o prijatí tela Pánovho na pravú, nie ľavú ruku (tento rozdiel sám o sebe dokazuje úplný rozdiel medzi týmito dvoma porovnávanými praktikami), z ktorej veriaci klaňajúci sa hlbokým úklonom, chytil Hostiu svojimi perami a jedol a potom si dôkladne olízol vnútro svojej ruky, čím zabránil zneucteniu zvyšných častíc Pánovho tela. O tom nemohlo byť ani reči, že by ste Hostiu zdvihli sami prstami k ústam. Prosím všimnúť si, že Telo Pána bolo kladené na pravú dlaň, teda na tú, ktorá je predurčená do správcovstva (udeľovania).
Tým, že pravákom, osobe, ktorej sa podá sv. prijímanie na pravú ruku, sa zabráni udeliť si sv. prijímanie pravou rukou. Ďalej sa robí akt purifikácie. (Vidíme na historickom príklade prijímania do ruky, že si osoba prijímajúca do ruky olízala dlaň.) Nevidel som, že by akákoľvek osoba, ktorá prichádza na sv. prijímanie (do ruky), vykonala purifikáciu. Keď si ide kňaz očistiť prsty v nádobke (vasculum), nemusí mať na nich viditeľné čiastočky; môžu zostať čiastočky, ktoré nevidíme a ktoré sú zmyté vodou nad kalichom alebo vasculum kňazom. Prosím aj nad týmto sa tak s vážnosťou pozastaviť. Tu je odkaz na sv. Bazila. Jasne hovorí, že prijímanie sv. prijímania do ruky je prijateľné jedine v čase prenasledovania, alebo v prípade mníchov, ktorí žijú na púšti a nemajú kňaza ani diakona, ktorý by im ho podal.
V čase prenasledovania keď je niekto nútený z dôvodu chýbania kňaza alebo diakona vziať sv. prijímanie vlastnou rukou, vtedy to nie je hriechom. List 93.
Nasleduje text, že ak by sa prijímanie do ruky dialo za iných okolností, keď nie je prenasledovanie, bolo by to ťažkým previnením. Ďalej sa môžeme dočítať v článku o svätom prijímaní v Slovníku kresťanskej archeológie (Słownik archeologii chrześcijańskiej i liturgii, Dictionnaire d’archéologie Chrétienne et de liturgie, wyd. Fernand Cabrol, Henri Leclercq, Paris 1907- 1953). Leclerc uvádza, že dekrét Konštatnína ukončil prax rozdávania sv. prijímania na ruku. Potvrdzujú to slová sv. Bazila, že prenasledovanie zrodilo dilemu, či prijímať do ruky alebo neprijímať vôbec. Vtedy sa tiež zrodila potreba duchovného svätého prijímania. Ale to už je iná téma.
Keď prenasledovania prestali, tento zvyk sa ešte kde-tu udržal. Cirkevné úrady ošetrili tento zvyk ako isté zneužitie, ktoré treba vykoreniť, nakoľko je to považované za v rozpore so zvykom odovzdaným cez apoštolov. Pozri kapitolu 8 Tridentského koncilu.
Synoda v Rouen zvolaná v 650. roku hovorí: Nedávajte Eucharistiu do ruky žiadneho laického muža, či ženy, ale iba do ich úst. Synoda v Zaragoze exkomunikovala každého, kto by sa odvážil prijať sv. prijímanie do ruky. Tento dekrét zostal neskôr potvrdený synodou v Toledo. A to je veľmi dôležité z hľadiska problémov protestantizácie Najsvätejšej Obete. Toto sa deje rôznymi spôsobmi. Medzi iným odvolávaním sa na starobylú prax, čo je, ako som spomínal, hriechom archeologizmu.
Jedinými, ktorí vždy pristupovali ku sv. prijímaniu stojac a s vytiahnutou rukou, boli od samého začiatku ariáni, ktorí tvrdohlavo popierali Božstvo Krista a nevideli v Eucharistii nič iné, iba symbol „jednoty“, ktorého sa môžu dotýkať a rozdávať ďalej. Ešte raz sv. prijímanie postojačky a na ruku zaviedli protestantskí reformátori v roku 1549, hlavne s tým úmyslom, aby opätovne popreli katolícke dogmy o kňazstve a skutočnej prítomnosti Krista v Najsvätejšej Sviatosti. Táto prax sa od tej doby stala odznakom antikatolicizmu.
Pripomeňme si tiež ten fakt, že apoštoli v čase poslednej večere prijali sviatosť kňazstva. Vieme, že boli ustanovené dve sviatosti: sviatosť kňazstva a sviatosť Eucharistie. Prijímajúc Telo Krista; pričom nie je isté, to ešte poviem, či prijímali do ruky, či nie jednoducho do úst; v každom prípade boli už konsekrovaní a neboli laikmi, pričom to niektorí tiež považujú za argument.
Veľmi vážnou vecou sú tie tendencie, ktoré nás postupne vzďaľujú od prežívania Najsvätejšej obeti zhodného so záväzným, zvášť dogmatickým učením Cirkvi. Pokúsil sa to zadržať Benedikt XVI.; a po ňom prišiel valec obnovy; a skutočne nám ukázal smer návratu (Benedikt XVI.)
Oficiálne, v roku 2008 Benedikt XVI. odmietol všetkým, ktorí chceli prijať sv. prijímanie -je to zdokumentované, sú kňazi, ktorí to na you tube zverejnili, hovorili o tom lepšie odo mňa, ja sa o tom len zmieňujem – z jeho pápežských rúk pristupovať inak, ako kľačiačky a do úst. Zvyšok katolíckeho sveta bol strašne urazený. No, nie celá, ale určite významná časť. A tento postup pokračoval až do samého konca. To znamená, že Benedikt XVI. v tom zostal konzistentný až do konca ukazujúc nám správnu cestu. Nejde o ojedinelú činnosť, pretože sprevádzalo to aj iné, práve vtedy vyšlo Summorum Pontificum obnovujúce možnosť slúženia svätej omše tzv. omše všetkých časov v ríte tridentskom a ešte poviem o inom fakte o chvíľu.
Dosť rozšíreným argumentom je: Nedržme sa čiastočiek, Ježiš dobre predvídal, že sa budú lámať. Je to v rozpore s dogmatickým tvrdením, že: v každej aj najmenšej čiastočke je prítomný celý Pán Ježiš s telom a krvou, dušou a božstvom. Celé zabezpečenie čiastočiek a purifikácia, ktorá sa koná v kostole nie len v starom ríte, ale aj na novej omši (novus ordo missae). Treba povedať, že Pán Ježiš to predvídal, rovnako, ako Pán Boh predvídal, že Pán Ježiš bude ukrižovaný. To nemení fakt, že teologicky to, čo Pán Ježiš predvídal, nazývame hriechom svätokrádeže. To, že je niečo predvídané, neznamená, že to je bez následkov.
Zacitujme slová sv. Pavla: „27 Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. 28 Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. 29 Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. 30 Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú. „ (1Kor11,27-30)
Kapitálne vo veci vzrastajúcej epidémie je, že prostredníctvom znesvätenia Najsvätejšej Sviatosti určite môže nás stretnúť ešte niečo horšie.
„Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,25) O to viac, keď sa to týka takého vážneho problému. Nejedná sa tu len o vnútornú nehodnosť, ale o prijímanie sv. prijímania v nezhode so záväznou náukou Cirkvi – tento skutok je hriechom svätokrádeže a mali by sme si toho byť vedomí.
Skôr, než by som prešiel k tomu, prečo sa tak deje; že sa to nedeje náhodou, epidémia, taktiež v iných prípadoch nesúvisiacich s Cirkvou, je veľmi dobrou príležitosťou na zavedenie nepriaznivých zmien do nášho života dočasného aj duchovného; by som chcel odprezentovať 3 biblické citáty k téme.
Ten citát ukazuje ten okamih, keď sa kráľ Dávid rozhodne previezť Božiu archu do Svätyne; bola umiestnená na voze.
Pamätáme si, že keď sa naklonila, 2 mládenci ju chceli zastaviť. Úryvok hovorí o mládencovi menom Oza: „3 Božiu archu naložili na nový voz a odviezli ju z Abinadabovho domu, ktorý bol na kopci. Abinadabovi synovia Oza a Ahio viedli nový voz. 4 Keď ju vzali z Abinadabovho domu, ktorý je na kopci, (a išli s Božou archou), Ahio šiel pred archou. 5 Dávid a celý Izrael tancovali z celej sily pred Pánom pri piesňach (za sprievodu) citár, hárf, bubienkov, zvončekov a cimbalov. 6 Keď prišli k Nákonovmu humnu, vystrel Oza (ruku) k Božej arche a zachytil ju, lebo voly sa potkli. 7 Preto sa Pán rozhneval na Ozu a Boh ho tam udrel pre opovážlivosť, takže zomrel tam pri Božej arche. 8 Dávid sa zarmútil pre to, že Pán zasadil Ozovi úder. Preto sa to miesto po dnešný deň volá Ozov úder.“ (2Sam 6,3-8)
Treba predpokladať, že Oza nebol levitom, nebol osobou, ktorá by mala právo dotýkať sa archy. Preto ho stretol hnev Pána. To je dôležitý odkaz na to, prečo majú kňazi konsekrované dlane, a preto nikto, okrem nich nesmie sväté prijímanie udeľovať ani prijímať na ruku.
Iný fragment sa týka rozmnoženia chleba a vieme, že to rozmnoženie chleba má eucharistický rozmer. „Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. 42 Všetci jedli a nasýtili sa, 43 ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov z rýb. 44 A tých, čo jedli chleby, bolo päťtisíc mužov“. (Mk 6,41-44)
je to odkaz na premenenie chleba na Telo Pána, akým spôsobom Pán Ježiš mohol svoje telo dávať za pokrm mnohým. Vieme, že zostali zobrané koše plné úlomkov. Môžeme sa nad tým zamýšľať, prečo sa to v tom úryvku spomína ale z hľadiska eucharistického to môžeme chápať ako čiastočky Eucharistie, ktoré by nemali byť rozhádzané, ale musia byť pozbierané a zabezpečené pred znesvätením.
Nakoniec fragment, ktorý odkazuje na fakt, nám kultúrne cudzí; neviem, či len v staroveku, alebo všeobecne, ale v kultúre východu bol zvyk, že hostiteľ; pravdepodobne sa jednalo o kúsok chleba; ponúkajúc hostí vkladal chlieb priamo do ich úst. Naznačoval by to fragment z poslednej večere, kedy Pán Ježiš namočiac smidku chleba vzal a podal ju Judášovi, synovi Šimona Iškariotského. Sú také zobrazenia Pána Ježiša, ktorý podáva Judášovi chlieb rovno do úst. Pretože asi nikto nebude chlieb namáčaný v omáčke podávať do ruky, pretože by si ten zašpinil ruku.
Prosím stiahnite si zdroj a pozrite a preskúmajte tému. (Jn 13,21-30) „21 Keď to Ježiš povedal, zachvel sa v duchu a vyhlásil: „Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ 22 Učeníci sa pozerali jeden na druhého v rozpakoch, o kom to hovorí. 23 Jeden z jeho učeníkov, ten, ktorého Ježiš miloval, bol celkom pri Ježišovej hrudi. 24 Jemu dal Šimon Peter znak, aby sa opýtal: „Kto je to, o kom hovorí?“ 25 On sa naklonil k Ježišovej hrudi a spýtal sa: „Pane, kto je to?“ 26 Ježiš odpovedal: „Ten, komu podám namočenú smidku.“ Namočil smidku chleba a dal ju Judášovi, synovi Šimona Iškariotského. 27 A hneď po tejto smidke vošiel do neho satan. Ježiš mu povedal: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr.“ 28 Ale nik zo stolujúcich nerozumel, prečo mu to povedal. 29 Judáš mal mešec, preto si niektorí mysleli, že mu Ježiš povedal: „Nakúp, čo budeme potrebovať na sviatky,“ alebo aby dal niečo chudobným. 30 On vzal smidku a hneď vyšiel von. A bola noc.“
Teraz prejdeme k najťažšej časti. Treba si položiť otázku, prečo tak dotieravo, znásilňujúc svedomie zvlášť kňazov, vynucuje sa udeľovanie sv. prijímania na ruku.
1. Prijímanie na ruku je hygienickejšie.
2. Strach pred infikovaním oslabuje vieru a zmysel pre posvätnosť.
3. Ukladanie sv. prijímania na ruku je zjavne tendenčné.
Po prvé. Citoval som tu rakúskych lekárov, ktorí poslali list rakúskej biskupskej konferencii prosiac o vrátenie sa k podávaniu sv. prijímania do úst ako viac hygienického spôsobu. (Pozn.: pravdepodobne v inej prednáške)
Lekári: Ukončite zákaz prijímania do úst! Z hygienického hľadiska je nepochopiteľné prečo je prijímanie do úst zakázané
V skutočnosti aj inštrukcia ukazuje, že sv. prijímanie máme prijímať podľa hygienických odporúčaní, takže vydezinfikovať si ruku, čo sa nerobí. Preto sa to nerobí, aby ste sa pred sebou a pred ostatnými vyhli pravde, že týmto spôsobom sa sv. prijímanie uskutočňuje ako sanitárna činnosť.
Odkazuje sa na starú prax Cirkvi, o čom sa v tomto celom manuáli naozaj nehovorí.
1. Prijímanie na ruku je hygienickejšie.
-tak by malo byť spojené s dezinfekciou ruky, ak už..
2. Strach pred infikovaním oslabuje vieru a zmysel pre posvätnosť.
-ak sa dali tie nariadenia v súvislosti so strachom pred nakazením, tak si musíme uvedomiť, že pozbavujeme osoby prijímajúce sv. prijímanie; ignorujúc fakt, že to odporuje náuke Cirkvi; pozbavujeme ich duchovného ovocia; osoba, ktorá prijíma sv. prijímanie so strachom pred nákazou, uráža Boží majestát. …(?) podobne so svätenou vodou, či sviatosťou birmovania – že kontakt so svätým olejom môže spôsobiť nejaké nebezpečenstvo.
To už je proti logike. Narúša to logiku myslenia. Niečo, čo je sväté, môže nakaziť…..??? Strach pred nákazou nesmie byť motívom takého konania, takého nariadenia. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď sa ľudia upovedomia o tom, čo je sväté prijímanie, ľudia bez problémov prijímajú sv. prijímanie do úst, čoraz viac ľudí aj po kľačiačky, a prestali nakláňať hlavy a pozerať sa na prsty kňaza. Takýmto spôsobom vzopierajúc sa strachu sa prebúdza viera ľudí, posilňuje sa, strach slabne, až sa zničí.
3. Ukladanie sv. prijímania na ruku je zjavne tendenčné.
-tretia vec, veľmi smutná- Pochádza z toho, že tradičné prijímanie; nazvime to tradičné = v súlade s náukou Cirkvi = do úst a po kľačiačky; zvlášť v západných farnostiach Poľska je veľkým problémom, na ktorý je chudokrvná odpoveď zo strany mnohých diecéz. V episkopáte Poľska vyšlo také jedno písmo, zatiaľ, čo generálne, keď je reč o sv. prijímaní na ruku neudelenie kňazom je považované za veľký priestupok, už sú dokonca kňazi z tohto dôvodu suspendovaní. Akoby na základe inštrukcie v rozpore so záväznou náukou Cirkvi.
Odvolávajúc sa na hierarchiu práv podobne máme v súčasnosti krajiny, kde existujúce príkazy sú režimové; protiústavné kroky sú krokmi diktátorskými, kde penalizácia nenosenia rúška bez odkazu na zákon alebo výnimočný stav a jedine podľa nariadenia, ktoré môže len niečo odporúčať, je penalizáciou na základe nižšieho práva s vynechaním vyššieho, akým je ústava.
Presne to isté miesto má vynucovanie na kňazoch podávania svätého prijímania na ruku na základe nižšieho práva vzhľadom na Božské právo. Preto som to na začiatku tak silno zdôrazňoval.
Ak sa pozrieme na proces, ktorý prebieha v Cirkvi, na proces, ktorý čoraz viac mieri; vlastne už povstáva pred našimi očami; k ekumenickému svetovému náboženstvu, treba vidieť, že ak má dôjsť ku konečnému spojeniu; tu v tejto chvíli konkrétne cirkví; hovorím to slovom niekoho iného, lebo Cirkev je jedna. Hovoriť o cirkvách trochu tak vsugerováva ekumenizmus, v ktorom nejde o zjednotenie v jednej Cirkvi ale o akúsi alianciu. Tak môžeme predpokladať, že v tej ekumenickej jednote protestanti nezohnú kolená a neotvoria ústa, aby prijali to, v čo neveria: Telo Pána Ježiša.
Ale to my budeme musieť povstať z kolien a vytiahnuť ruky pre to, čo bude čoskoro: čo už nebude telom a krvou Pána Ježiša. Ekumenický misál, v ktorom by chýbali slová konsekrácie, zdá sa nám teraz nemožnou vecou, ale za chvíľu sa ukáže, že tá perspektíva sa stane veľmi skutočnou. Tu chcem prejsť k téme ohľadom toho, čo sa už deje.
Zmena konsekračných slov, ktorá bola potvrdená Františkom pre 3. vydanie talianskeho Rímskeho misálu pre Novus ordo missae nám ukazuje, že zmena konsekračných slov je maximálne otvorená a možná.
A tu v tomto bode, skôr ako sa na to odvolám, vám chcem ukázať, že tieto rozhodnutia Františka vzhľadom na to, čo sa stalo, a to: druhá edícia; je možné sa o tom dočítať; vydania anglického Rímskeho misálu – boli tam implemenované slová „all“ – za všetkých, nie za mnohých. Pozn.: v Poľsku v konsekračných slovách je výraz „za wielu“ čo odpovedá latinskému „pro multis“, po slovensky „za mnohých“. Slovenský preklad používa sporný výraz „za všetkých“.
A vďaka zásahu Benedikta XVI. tá zmena bola stiahnutá, ako som to čítal – môžete skontrolovať, a 3. edícia anglického vydania zahŕňa už opäť slová „za mnohých“. Taký je bežný preklad gréckeho originálu, latinskej Vulgáty a celá dvojtisícročná tradícia Cirkvi. Ak nastupuje zmena „za všetkých“, vieme, že tá zmena sa čohosi týka, čosi nám podsúva, má nejaký cieľ. Mali by sme na ňu hľadieť v perspektíve encykliky, ktorá sa má objaviť o niekoľko dní Fratelli tutti – Všetci sme bratmi. To slovo „všetci“ korešponduje s tou zmenou a vlastne ju určuje – „per tutti“ – „za všetkých“ Čo to sugeruje „za všetkých„? Že ovocie obety Pána Ježiša nezávisle od toho, či tí všetci prijímajú Krista raz: stanú sa kresťanmi a druhý: či prijímajú reálnu prítomnosť Pána Ježiša pod spôsobom chleba a vína. A či sú katolíkmi. A tu pripomínam veľmi konkrétne Ježišove slová:
Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. (porov. Jn 6,53)
Tak Pán Ježiš sám hovorí, že zomrel za všetkých, ale treba prijímať s vierou jeho telo a krv, aby sme mali v sebe život. Z tých slov vyplýva preklad, prečo je „za mnohých“. A to, čo ostalo potvrdené v Katechizme Katolíckej cirkvi vydaným dekrétom Tridentského koncilu na odporúčanie pápeža sv. Pia V., ktorý uvádza: Z dobrého dôvodu neboli použité slová „za všetkých“, keď sa na tom mieste hovorí len o plodoch umučenia, len vyvoleným prinieslo (umučenie) ovocie spásy.
A tak tá zmena konsekračných slov, bez ohľadu na to, kto ju schválil, nie je zhodná s náukou Cirkvi a so slovami samého Pána Ježiša a je neprijateľná z hľadiska viery.
Fratelli tutti – Všetci sme bratmi, encyklika bude podpísaná v Assisi a súvisí so slovami sv. Františka z Assisi. Nanešťastie slov vytrhnutých z kontextu. Je pravda, že máme kozmické bratstvo. Vyplýva z toho, že všetci sme stvorení jedným Bohom. Jedná sa o založenie nového svetového náboženstva, ktoré sa zjednocuje z hľadiska toho predpokladu: všetci sme bratmi, pretože sme stvoreniami jedného a toho istého Boha. Je to pravda sama o sebe. Ale je tiež pravdou, že v dôsledku prvotného hriechu sme prestali byť všetci bratmi, stvorenie sa vzdialilo od Boha a vracia sa k Bohu skrze spásne dielo Ježiša Krista. V Ježišovi Kristovi sa nanovo stávame bratmi, nie mimo neho.
Nie je to tak, že Pán Ježiš zomrel za všetkých, a nezáleží na tom, či budeme prijímať telo a krv Pána Ježiša, alebo symbol jeho umučenia, či budeme pokrstení alebo nebudeme pokrstení; všetci budeme spasení, alebo môžem povedať, že všetci sme bratmi. Takže predpoklad, že všetci sme bratmi pre autentizáciu bratstva jednoty všetkých náboženstiev, vynechanie faktu prvotného hriechu, spásneho diela Ježiša Krista, potreby krstu, požívania jeho tela a krvi je predpokladom, ktorý podkopáva samotné základy evanjelia.
Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium celému stvoreniu.
Ale čo sa otvorilo medzináboženským dialógom, to sa v tejto formulácii presne uzatvára. Samotný dialóg sugeruje, že sa zanedbáva Pán Ježiš v jeho autorite postaviac človeka pred rozhodnutie podľa jeho výberu. Ale vedie sa dialóg. A dialóg je niečo ako partnerstvo, ktoré hľadá podobnosti a vyhýba sa rozdielom. Zásadným rozdielom je Ježiš Kristus a podobnosťou Boh Stvoriteľ. A tak je tento náboženský dialóg zavŕšený, v tejto dobe. A veľmi jasne sa dnes napĺňajú slová proroctva: S mnohými uzavrie zmluvu. Mnoho aktivít, ktoré sa uskutočnili v posledných rokoch, spomeniem tu najmä deklaráciu z Abu Dhabi, ustanovenie Výboru pre ľudské bratstvo, ktorý je pôvodcom tohto Nového svetového náboženstva; či tiež uznanie legálnej, slovom niekoho iného, cirkvi v Číne; s uvedením takto už zjavného prenasledovania, ktoré prebieha v Čínskej cirkvi.
To sú len príklady uzavretia zmluvy s mnohými, ktoré majú ohnisko v sformulovaní Fratelli tutti – Všetci sme bratmi. Za akú cenu sa všetci staneme bratmi, kam nás tento účet nakoniec privedie, proroctvá o tom hovoria veľmi jasne, Starého aj Nového zákona a veľa mariánskych zjavení. Tých cirkvou uznaných, zvlášť vo Fatime.
Bratia a sestry v Kristu Pánu, všetci sme sa dnes postavili na okraj rozhodnutia, ku ktorému sa zakrátko budeme musieť zaviazať, či sme si toho vedomí, či nie, či sa toho bojíme, či nie.
Ďakujem za pozornosť.
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Preklad: Monika Školnová