Od 18. marca do 28. mája 1871 – teda pred 150 rokmi – bol Paríž pod nadvládou a kontrolou prvého revolučného pokusu socialistického spravovania a riadenia ľudskej spoločnosti.
Pokus, ktorý vošiel do dejín pod menom Parížska komúna (Commune de Paris), bol výsledkom pokorujúcej vojenskej porážky, ktorú Francúzsko utrpelo v tzv. Francúzsko-pruskej vojne 1870-1871. Porazené Francúzsko bolo prinútené vyplatiť víťaznému Prusku na tie časy neslýchane veľké odškodné vo výške jednej miliardy frankov a odstúpiť kus svojho územia (Alsasko a Lotrínsko), ktoré sa tak stalo čiastkou vznikajúcej Nemeckej ríše (Reichsland Elsaß-Lothringen).
Takéto drastické podmienky mieru vyvolali nielen celonárodné poníženie a smútok, ale aj hlboké sklamanie a chaos, ktoré čoskoro prerástli v hnev a rozhorčenie. V tejto atmosfére bola zvrhnutá monarchia Napoleona III. a vyhlásená republika, ktorej prezidentom sa stal Thomas Thiers. Ale pre niektoré radikálne skupiny a revolučné živly to nebolo dosť. Ich nespokojnosť vyústila do vyhlásenia tzv. komúny v Paríži a niektorých ďalších mestách.
Parížska komúna trvala len dva mesiace, ale aj za tento krátky čas sa natrvalo zapísala do francúzskych a svetových dejín. O jej dvojmesačnom riadení spoločnosti sa už napísalo mnoho zväzkov kníh, článkov a štúdií. Komunistické médiá, od Marxa, Engelsa a Lenina až po súčasných marxistov, maoistov, neomarxistov a módnych pseudo-revolučných radikálov, dodnes neprestávajú vychvaľovať a oslavovať ju ako prvú revolučno-socialistickú vládu. Pre nich je ona prototypom revolučnej vlády, prvá diktatúra proletariátu, ktorá mala viesť k odstráneniu kapitalistickej a buržoáznej spoločnosti, k zániku štátov a k internacionálnemu bratstvu.
V tomto ohľade sa obchádzajú, alebo zmalicherňujú jej ukrutnosti; ba naopak, ak sa jej niečo vyčíta, tak to je jej “nerevolučná ohľaduplnosť”, že komunardi nekonali dosť “autoritatívne” a nezasiahli tvrdšie proti reakcionárom. Lenin im zazlieval, že sa “zastavili na polceste… dali sa zviesť vidinám, že kapitalistickú spoločnosť možno pretvoriť evolučne. Ich nežiaduca ohľaduplnosť im zabránila rezolútne sa zbaviť triedneho nepriateľa”.
Nuž, pokiaľ by išlo o ich zásahy voči Katolíckej cirkvi, tu im ozaj netreba nič vyčítať. Medzi prvé opatrenia, ktoré komúna urobila, bolo nariadenie o odluke Cirkvi od štátu, ktorým mal byť odstrániť akýkoľvek vplyv Cirkvi na verejný život. Toto nevinne znejúce opatrenie v praxi znamenalo krvavé prenasledovanie.
Hneď na začiatku svojej existencie – 2. apríla 1861 – vedenie komúny odhlasovalo nariadenie o odluke Cirkvi od štátu. Cirkev bola označená za spojenca monarchie a za nástroj spiatočníctva. Všetok jej majetok, ako aj majetok rehoľných spoločenstiev, bol skonfiškovaný, vyučovanie náboženstva zakázané a všetky cirkevné i rehoľné školy poštátnené. V nasledujúcich dňoch boli takmer všetci kňazi a rehoľníci a rehoľnice v Paríži zaistení. Zatknutiu unikli len tí, čo sa mali kde ukryť, alebo mali možnosť z Paríža utiecť. V priebehu trvania komúny bolo do žalára vrhnutých vyše 200 kňazov a rehoľníkov.
Celkove 26 kostolov bolo “natrvalo” zatvorených a tie, čo ostali otvorené, boli prístupné pre modlitby a náboženské účely len ráno a popoludní; večer mali slúžiť ako priestory pre politické zhromaždenia a iné občianske aktivity. Rozvášnené revolučné kluby a skupiny organizovali demonštrácie, alebo paródie cirkevných obradov, posmešné procesie, ktoré boli hrubou urážkou náboženského cítenia veriacich. A tak ďalej. Za tie dva mesiace svojej pôsobnosti komúna názorne a presvedčivo prejavili svoju protináboženskú nevraživosť.
Medzi uväznenými kňazmi sa nachádzal aj 58-ročný parížsky arcibiskup Georges Darboy. Najprv ho väznili v žalári Mazas, odkiaľ ho neskôr premiestnili do väznici Roquette. Tam bol dňa 24. mája 1871 – spolu s ďalšími piatimi kňazmi – postavený k múru a zastrelený. O dva dni neskoršie bolo z tejto väznice vyvedených 50 väzňov-rukojemníkov, medzi nimi 10 kňazov. Pod strážou ozbrojených komunardov boli odvlečení asi štyri kilometre na odľahlé miesto, kde boli kruto popravení.
Parížsky kňaz Pierre-Henri Lamazou, ktorý bol tiež väzňom parížskych komunardov, ale mal šťastie prežiť toto obdobie teroru, opisuje svoje väznenie a hrôzy, ktorým boli zaistenci vystavení v diele La place Vendôme et la Roquette; souvenirs du commencement et de la fin de la Commune. V tejto knihe abbé Lamazou opisuje aj heroickú smrť arcibiskupa, ktorý pred popravou žehnal svojich katov a uisťoval ich, že im odpúšťa. Po potlačení komúny priatelia a ctitelia exhumovali jeho telo z masového hrobu, zabalzamovali a s veľkou úctou pochovali dňa 7. júna 1871.
Za smrť týchto väzňov sú však do určitej miery zodpovední aj vládni predstavitelia Tretej francúzskej republiky na čele s prezidentom Adolphom Thiersom, ktorí vojenským zákrokom Parížsku komúnu zlikvidovali. Legendárne boje na barikádach sa začali 21. mája a v priebehu jedného týždňa – tzv. krvavý týždeň (la semaine saglante) – bola komúna krvavo potlačená.
Ešte pred zahájením tejto ofenzívy komunardi navrhli, že prepustia arcibiskupa Darboya a 74 rukojemníkov, ako výmenu za prepustenie z republikánskeho väzenia revolucionára Louis Auguste Banquiho. Banqui mal povesť ohnivého revolucionára a bol hneď na začiatku v svojej neprítomnosti vyhlásený za vodcu Parížskej komúny. Ale prv než sa mohol svojej funkcie ujať, republikáni ho zatkli a držali vo väzbe. Komunardi boli ochotní vymeniť ho za arcibiskupa, kňazov a ďalších civilných rukojemníkov.
So smútkom treba dodať, že republikáni návrh odmietli. Lebo ani medzi republikánmi nebol príliš veľa súcitu s katolíckymi kňazmi. Ba dalo by sa povedať, že mali rovnaký – aj keď nie tak otvorene krutý a vražedný – postoj voči Katolíckej cirkvi, ako ich protivníci. Aj oni, pod vplyvom slobodomurárov a voľnomyšlienkárov videli v Katolíckej cirkvi svojho protivníka, spojenca čiernej reakcie, obhajcu monarchie a nepriateľa Tretej republiky. Aj v ich radoch sa nachádzali mnohí vplyvní predstavitelia sekularizmu a bojovní nepriatelia “anti-klerikalizmu”.
Prejavilo sa to v nasledujúcich rokoch, keď republikáni “demokratickou cestou” pokračovali v tom, čo komunardi uskutočňovali “revolučne”. Táto republikánska „laicizácia verejného života“ (laïcité) sa realizovala takými vládnymi opatreniami, ako bola napríklad školská reforma v r. 1880-1881 (notorické “Jules Ferry zákony”) a bola zvŕšená formálnou odlukou Cirkvi od štátu v roku 1905 (Loi du 9 décembre 1905 concernant la séparation des Églises et de l’État).
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra
Foto zdroj: Internet