Pred 75 rokmi – dňa 27. júna 1946 – bola podpísaná tzv. Tretia pražská dohoda, ktorá predstavuje jednu z najtemnejších udalosti v politických dejinách Slovenska.
Slovensko sa ňou dostáva do vazalského područia, do takého pokorujúceho a nedôstojného položenia, aké nijako nesvedčí kultúrnemu a vyspelému národu v 20. storočí.
K oživeniu pamäti na tento smutný akt chce prispieť táto krátka spomienka:
Koniec vojny znamenal zánik štátnej samostatnosti a obnovenie Česko-Slovenskej republiky. Postavenie Slovensko v spoločnom štáte bolo definované v Programe vlády národného frontu Čechov a Slovákov (lepšie známy pod menom: Košický vládny program), ktorý bol verejne vyhlásený v Košiciach dňa 4. apríla 1945 a v ktorom sa Slovákom sľubovalo:
„Vychádzajúc z uznania Slovákov ako nacionálne samostatného národa, bude sa vláda od začiatku dôsledne snažiť, aby v česko-slovenskom pomere bola uskutočnená zásada ‚rovný s rovným‘ a aby sa tak uplatnilo skutočné bratstvo medzi obidvoma národmi. Uznávajúc, že Slováci majú byť pánmi vo svojej slovenskej krajine, práve tak ako Česi vo svojej českej národnej domovine, republika bude obnovovaná ako spoločný štát rovnoprávnych národov, českého a slovenského…
V rámci novobudovanej jednoty česko-slovenskej brannej moci a na základe jednotlivých služobných úradov budú sa tvoriť národné slovenské vojenské útvary (pluky, divízie atď.) zložené prevažne z mužstva, poddôstojníctva a dôstojníctva slovenskej národnosti a používajúce veliacu a služobnú reč slovenskú… Nová vláda republiky sa bude starať o to, aby pri ústavnom riešení pomeru národa slovenského a českého boli konštituované slovenské orgány zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci, tak ako to dnes má slovenský národ v SNR.“
Podľa tohoto vyhlásenia obnovená Republika mala byť federáciou dvoch bratských národov, kde by Slovensko malo širokú autonómiu v správe domácich záležitostí. Slovenskí povojnoví vládni predstavitelia sa ponáhľali legalizovať tento vzťah a už v máji 1945 predložili konkrétne a detailné návrhy, podľa ktorých sa mal slovensko-český pomer usporiadať na symetrickom federatívnom podklade. Tieto návrhy sa stretli s nečakanou opozíciou pražskej vlády, ktorá nielen že ich odmietla, ale aj prinútila slovenskú stránku prijať celý rad centralizujúcich opatrení. Tento zásah do politického diania na Slovensku vošiel do histórie pod menom Prvá pražská dohoda.
Ale pražským centralistom to nebolo dosť. O 11 mesiacov neskoršie, v apríli 1946, z podnetu prezidenta Beneša došlo k druhému kolu rokovaní. V ňom si vláda vynútila právo zasahovať do politického a verejného života na Slovensku kontrolou hospodárstva, plánovania, právo v personálnych otázkach pri vymenovaní vedúcich pracovníkov v súdnictva, v politickej správe, univerzity a vysokých škôl, atď. Toto bola tzv. Druhá pražská dohoda.
Slovenský ľud s nevoľou prijímal a s rozhorčením znášal tieto drastické zásahy do správy a administratívneho riadenia svojej domoviny. A ešte znepokojujúcejším pocitom bol pri tom postoj Komunistickej strany Slovenska (KSS), ktorá pri týchto opatreniach neobhajovala záujmy Slovenska, ale asistovala pražskej vláde. Ľudia sa postupne začínali uvedomovať, že zánikom Slovenskej republiky, zanikla aj samostatnosť KSS, ktorá sa teraz stala de facto odbočkou Komunistickej strany Česko-Slovenska. Bola úplne podriadená jednotnej politike spoločného ústredného vedenia, v ktorom mali prevahu českí súdruhovia.
Tieto pocity sklamania a spravodlivého hnevu sa výrazne prejavili vo voľbách v máji 1946, keď na Slovensku Komunistická strana utrpela pokorujúcu porážku. Získala 30.4 % hlasov, zatiaľ čo Demokratická strana, s podporou slovenského katolíckeho voličstva dostala 62 % hlasov.
Kým Slovensko hlasovalo protikomunisticky, v západnej časti Republiky dosiahla marxistická ľavica, t.j. komunisti a sociálni demokrati, absolútnu väčšinu a po voľbách sa predsedom vlády stal komunista Klement Gottwald.
Ako ukázali nasledujúce týždne a mesiace, volebný úspech demokracie na Slovensku bol vlastne klamným víťazstvom, ktoré neprinieslo očakávané ovocie. Naopak, výsledky volieb rozhnevali nielen komunistov, ale aj české občianske strany – národných socialistov a lidovcov – ktorí uverili komunistickým klebetám, že Slovensko je reakčné a ľudácke… a že pre dobro Republiky, je potrebné zakročiť.
A pražský centralizmus aj zakročil. Pražská komunistická centrála pohotovo vypracovala plán, ako pokoriť Demokratickú stranu (DS) a nedovoliť jej, aby sa mohla tešiť z plodov víťazstva. Úlohou realizovať tieto protislovenské direktívy Ústredného výboru KSČ (ÚV KSČ) boli poverení dôveru pražského vedenia požívajúci súdruhovia Viliam Široký a Július Ďuriš.
Tri dni po voľbách (29. mája 1946) prišiel z Prahy do Bratislavy Viliam Široký, dal zvolať predsedníctvo KSS a tam rozvinul podrobnosti plánu na paralyzovanie politického víťazstva DS. Podľa zápisničného záznamu predložil im taktické kroky, ktoré sa odohrajú v krátkej budúcnosti: Klement Gottwald, ako budúci predseda vlády, pozve predstaviteľov DS na rokovanie do Prahy, kde „im predloží určité podmienky. Na prvom mieste to, že Zbor povereníkov bude totálne podriadený vláde a povereníci ministrom. Keď to nepodpíšu, utvorí sa vláda bez DS… Urobíme Národný front bez reakcie… Myslím (pokračoval V. Široký), že práve Gottwald má to byť, ktorý má úžasnú autoritu na Slovensku a ktorý vyhlásil „magnu chartu“ v Košiciach, aby také podmienky kládol strane, ktorá v mene ľudáctva vyhrala voľby na Slovensku.
Keby demokrati neprijali tieto podmienky, utvoríme vládu bez nich, lebo si nerobím ilúzie, že sa nám do 15. júna podarí rozbiť DS… Minister vnútra, súdruh Nosek, má v pondelok (t.j. 3. júna – F.V.) podať správu Národnému frontu, že DS je štátne nespoľahlivá, môže teda vláda stranu rozpustiť. Nariadi sa preregistrácia členstva. Máme určité smernice, kto nemá volebné právo a všetkých tých treba vylúčiť…“
Pre slovenských komunistov to bol povel zaútočiť na DS ako na oživenú Hlinkovu ľudovú stranu, ako fašistickú a reakčnú organizáciu, ktorá vyhrala voľby podvodom. Gustáv Husák pohotovo vykonával Širokého inštrukcie a v Novom slove (z 31. mája 1946) písal, že DS vyhrala voľby len preto, lebo sa jej „podarilo zaktivizovať všetky zvyšky ľudáctva, gardistov, pozbierať všetkých kolaborantov“. Vraj víťazom nie je Lettrich, ale Tiso; „DS sa jednoducho zľudakizovala“.
Medzitým v Prahe dňa 30. mája 1946 zasadal ÚV KSČ, kde hlavným bodom programu bola diskusia, aké konkrétne opatrenia treba urobiť, aby sa Slováci naučili móresu raz a navždy. Gottwald predostrel svoj návrh: vraj treba všetky slovenské orgány úplne podriadiť kontrole Prahy, „aby centrálna vláda a pražský parlament mali možnosť kedykoľvek urobiť na Slovensku poriadok… Tieto opatrenia sa musia urobiť – pokračoval Gottwald – aj keby malo ísť o to, že porušíme formálne nacionálne práva, alebo nejaké sľuby, alebo záruky…“ A veľavýznamne dodal: „Slovenskí súdruhovia budú azda mať toľko rozumu, aby to pochopili.“
Každému pozorovateľovi týchto zásahov a opatrení bolo jasné, že sa nimi uvádza do praxe vládny centralizmus v tej najkrutejšej forme, že sa tu Slovensko degraduje na poslušného satelita Prahy. Dalo by sa čakať, že „slovenskí súdruhovia“ budú protestovať proti takémuto okliešteniu ich vlastných právomocí a tých výdobytkov SNP, na ktoré boli takí hrdí a ktorými sa tak radi oháňali. Ale ako možno čítať v Prehľade dejín KSČ na Slovensku (Bratislava 1971, s. 362): „Slovenskí komunisti nielen že pochopili nevyhnutnosť týchto opatrení a spoločne postupovali v Národnom fronte Čechov a Slovákov, ale na pôde SNR a Slovenského národného frontu aj obhajovali a zdôrazňovali ich oprávnenosť.“
Je poľutovania hodné, že v tomto ťažení proti Slovákom komunista Gottwald získal ochotných spojencov v českých nekomunistických stranách (národno-socialistickej, lidovej a sociálno-demokratickej). Posmelený ich podporou Gottwald predložil komunistický plán „súborných opatrení proti reakcii“ na zasadnutí Českého národného frontu dňa 12. júna 1946. S rozhorčením upozorňoval, že vraj na Slovensku „dvíha hlavu reakcia“, ako to ukazujú volebné výsledky. Navrhol podriadiť slovenské národné orgány pražskej vláde a parlamentu a zároveň urobiť politickú čistku „od ľudáckych elementov“, zaistiť odsúdenie väzneného prezidenta J. Tisu a ďalších slovenských politikov a zaviesť patričné opatrenia proti slovenskému episkopátu i kléru, ktorý tieto „ľudácke elementy“ podporuje.
Český národný front tento postup bez námietky schválil.
Gottwald na to zvolal spoločné zasadanie Národného frontu Čechov a Slovákov (14. júna 1946), kde vystúpil s požiadavkou novej úpravy slovensko-českého pomeru. Ako podklad rokovania predložil návrh, podľa ktorého:
1. zákonodarná činnosť Slovenskej národnej rady (SNR) bude podriadená pražskej vláde,
2. výkonná moc Zboru povereníkov (ZP) bude podriadená ministrom ústrednej vlády,
3. hospodárske záležitosti Slovenska budú podliehať kontrole pražských ústredných orgánov,
4. právomoc menovať vyšších štátnych úradníkov bude vyhradená ústredným štátnym orgánom.
5. v zmysle týchto nových opatrení sa vykoná nová úprava vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi.
Predstavitelia DS boli krutosťou týchto požiadaviek zhrození. Žiadali, aby sa rokovania odložili a aby sa k nim mohli vyjadriť aj slovenské národné orgány ako SNR, Zbor povereníkov, plénum Slovenského národného frontu. Debata, ktorá sa okolo tejto témy rozvinula, bola veľmi rušná a agresívne protislovenská. Zvlášť útočne vystupoval minister informácií Václav Kopecký, ktorý nazval Zbor povereníkov „pokračovaním tisovského režimu“ a právomoc slovenských národných orgánov označil za „dedičstvo po Tisovi a Hitlerovi“.
Predstavitelia DS svojimi protestnými námietkami dosiahli iba toľko, že dostali týždeň na rozmyslenie. Počas tých siedmich krušných dní sa snažili získať na obranu slovenských záujmov aj ostatné politické strany. Podpory sa im dostalo iba od maličkej Strany slobody (ktorá reprezentovala 3.7 % slovenského voličstva), slovenskí komunisti a sociálni demokrati asistovali Čechom pri likvidácii právomoci slovenských národných orgánov. Denník Čas (16. júna 1946) napísal: „Toto obdobie vojde do slovenských dejín ako obdobie najhroznejšieho teroru, aký poznajú slovenské dejiny… V celom pohone proti DS vidíme vyhladzovací boj proti slovenskému národu.“
Rokovania o novom usporiadaní slovensko-českého pomeru prebiehali v Prahe v dňoch 21. – 27. júna 1946. Bol to však skôr monológ než dialóg a výsledná tzv. Tretia pražská dohoda bola viac diktátom než dohodou. Zaviedol sa ňou na Slovensku ešte tuhší centralizmus než bol v predmníchovskej Republike. Forma samosprávy síce ostala, ale jej obsah bol úplne vyprázdnený. Slovenskej národnej rade i Zboru povereníkov ostala iba sprostredkovateľská úloha, stali sa pasívnymi nástrojmi pražskej centralistickej politiky.
Tretia pražská dohoda bola podpísaná 27. júna 1946 a ňou SNR i ZP boli úplne podriadení pražskej vláde. Menovanie povereníkov schvaľovala ústredná vláda a sľub skladali do rúk ministerského predsedu pražskej vlády. Právomoc SNR bola obmedzená do takej bezvýznamnosti, že už nefigurovala ani ako zmluvná stránka Tretej pražskej dohody. Namiesto SNR dohodu podpísali zástupcovia Slovenského národného frontu.
O kompetencii, ktorá ostala slovenským národným orgánom po Tretej pražskej dohode, vydáva výrečné svedectvo člen SNR Ľ. Šenšel, ktorý na zasadaní pléna SNR dňa 4. decembra 1947 povedal: „Ako člen SNR nemám možnosť uplatňovať suverennú vôľu ľudu a nemôžem vynášať zákonné nariadenia iba tretieho rádu, čo najlepšie charakterizujú dve dnes odhlasované nariadenia, že sme Dobrú Vodu narazili z Piešťan do Trnavy a že sme sa dali do čistenia firemných tabúľ. Ale keď ide o životné záujmy slovenského národa, keď ide o čisto špeciálne slovenské otázky, ktoré sa ohraničujú na územie Slovenska a sú výslovnou záujmovou sférou nás, Slovákov, tu už je naša zákonodarná moc na konci. V takých prípadoch: Vláda Č-SR posudivši podle Třetí pražské dohody osnovu nařízení SNR, nesouhlasí s tím, aby se osnova stala předmetem jednání schůzi SNR…“
Nie je náhodou ani to, že súčasne s Gottwaldovými tvrdými protislovenskými zásahmi vzniká aj zlopovestné „Memorandum o Slovensku“ českých národných socialistov (s dátumom 7. júla 1946). V tomto dokumente, ktorý v odmäkovom období roku 1968 uverejnil M. Barnovský v Historickom časopise (č. 2/1968, s. 193-195) sa nehanebne rozvádzajú plány „duchovnej asimilácie slovenského ľudu a mocenskej asimilácie slovenského národa… aby slovenský národ byl po všech stránkách oslaben tak, že vůbec ani nebude moci pomýšleti na vytvoření samostatného státu“.
Britský konzul v Bratislave J. A. Grant v svojej výročnej správe za rok 1946 takto hodnotil náladu Slovenska po Tretej pražskej dohode: „Among Slovak politicians there is a feeling of frustration at the sapping of their power by Prague since last May’s elections. They tend to say that the Košice Program is as dead as the Pittsburgh Agreement. (Medzi slovenskými politikmi vládne pocit bezmocnosti spôsobený tým, že Praha po voľbách v máji 1946 úplne podkopala základy ich právomoci. Majú sklony sťažovať sa, že Košický vládny program je takou mŕtvou literou ako Pittsburská dohoda)“.
Inými slovami: v júni 1946 boli „výdobytky SNP“ i „magna charta slovenského národa“ už iba reminiscencie, ktoré vyvolávali trpké spomienky na českú vierolomnosť. Tretia Pražská dohoda bola posledným klincom rakvy slovenskej samostatnosti. V priebehu 15 mesiacov sa českým politikom podarilo dostať Slovensko do úplnej závislosti na Prahe a obnoviť tvrdý centralizmus v jeho tvrdej ľudovodemokratickej podobe.
Obsah Tretej pražskej dohody prijala slovenská verejnosť s obrovským sklamaním, ktoré sa prejavovalo v mnohých výbuchoch hnevu, rozhorčenia a žiaľu. V dušiach ľudí sa rozhostil pocit, že sme boli opustení a zradení nielen Čechmi, ale aj ľuďmi vlastnej krvi. Kde boli tie tisíce ilegálnych pracovníkov a partizánov, keď bolo treba hájiť „výdobytky“ ich slávneho Povstania, výsledky ich hrdinskej a obetavej ilegálnej práce? Väčšinou mlčali alebo – ako členovia KSS – pomáhali otrokárom pliesť korbáč na vlastný národ. Iba niektorí novinári mali smelosť opatrnou štylizáciou vyjadriť všeobecné znepokojenie. Ináč však vedúci politickí pracovníci – a to aj demokrati – predstavovali toto poníženie národa ako slovenský príspevok k jednote štátu a k upevneniu slovensko-českého bratstva.
Slovensko utrpelo ťažké rany a medzi aktívnymi slovenskými politikmi nebolo nikoho, kto by sa ho zastal, kto by vystúpil na jeho obranu.
Slovenskí komunisti pozdravovali Tretiu pražskú dohodu nielen ako posilnenie jednoty, ale aj ako záruku víťazstva nad reakčnými silami. „Bol už najvyšší čas,“ písali v Pravde (z 27. júna 1946), „zaistiť spomenutými opatreniami jednotnú celoštátnu politiku, tým skôr, že ľudácko-gardistické podzemie začalo na Slovensku v poslednom čase povážlivo dvíhať hlavu a že sa mu podarilo prešpikovať svojimi ľuďmi i na vedúcich miestach jednu vládnu stranu. Preto je aj rýchla očista nášho verejného života, najmä tiež Demokratickej strany, od nebezpečných kolaborantských živlov, životným záujmom Slovenska i celej republiky.“
Tretia pražská dohoda bola aj témou debaty pléna SNR na zasadnutí 16. júla 1946. Hlavné referáty mali Jozef Lettrich za Demokratickú stranu a Laco Novomeský za KSS. Lettrich síce dohodu kritizoval, ale nakoniec ju odporúčal prijať. Novomeský zaodieval do politickej prózy stranícke témy, ktoré mu predpísal Gottwald a Kopecký: útočil na slovenských „fašistov“ a katolícky klérus, prekypoval vďakou strane a vďačnosťou robotníckej triede i pokrokovým silám bratského českého národa. Vraj Slovensko sa nemusí báť nijakého nebezpečia zo strany Čechov, iba zo strany Slovákov.
Oveľa realistickejšie posudzoval politickú situáciu britský konzul v Bratislave J. A. Grant, ktorý takto charakterizoval stiesnenú náladu na Slovensku: „Konštitučná úprava slovensko-českých vzťahov, podpísaná predstaviteľmi Českého a Slovenského národného frontu dňa 27. júna, ktorou sa slovenskí povereníci priamo podriaďujú príslušným ministrom v Prahe, sa v kruhoch DS pokladá za smrteľnú ranu slovenskej samostatnosti. Vysvetľuje sa to ako odplata za volebnú porážku, ktorú komunisti na Slovensku utrpeli.“
Nad Slovenskom sa stiahli mraky politickej poroby a poddanstva. Z hrdého samostatného národa sa stala bezprávna národnostná menšina – nájomníci vo vlastnom dome, sluhovia na rodnom poli. Na tomto postavení sa po „víťaznom februári 1948“ zmenilo iba to, že naša zotročená krajina sa stala satelitom najservilnejšieho satelita sovietskeho bloku.
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra