Predstavený synagógy úpenlivo prosí Ježiša, aby položil ruky na jeho zomierajúcu dcéru, aby vyzdravela a ostala žiť.
Ježiš ide s ním, kladie ruku na dieťa a prikazuje mu vstať. 12 ročné dievča vstáva a chodí.
Telesná smrť je obraz smrti duševnej. Je bolestné pozerať, koľko ľudí je dnes vnútorne mŕtvych, Boží život už v sebe nenosia alebo už dlhé roky sú duševne ťažko chorí a duša im krváca tak, ako telesne už viac rokov krvácala chorá žena. Ako táto žena, ktorej žiaden lekár nevedel pomôcť, tak by sme aj my mali naliehavo prosiť Spasiteľa a s pevnou vierou sa ho snažiť dotknúť vo sviatostiach. Potom by aj nám mohol pomôcť a mohli by sme v pokoji kráčať životom ďalej.
Jairus prosí za svoju chorú dcérku a keď mu prichádzajú ľudia z jeho domu naproti a vravia, že jeho dcéra práve zomrela, Ježiš mu dodáva odvahu a vraví, aby sa nebál a veril. To je dnes zvláštnym spôsobom naša úloha – prosiť Ježiša, aby ľudí bez viery a vzťahu k nemu vzal za ruku a prikázal im vstať.
Naša úloha je priviesť ľudí bližšie k Ježišovi našim životom z viery. Mnoho ľudí dnes už málo počuje či číta o Ježišovi – a keď, tak často posmešne, znevažujúco a urážlivo – ale sväto žijúci či o svätosť sa snažiaci človek ich doslova prinúti rozmýšľať. Ľudia chcú dnes viac vidieť než počúvať, resp. počúvajú a prijímajú slová až potom, keď vidia skutky, ktoré sa so slovami zhodujú.
V piesni jednej rockovej skupiny sú slová:“…všetci, všetci odchádzajú a idú a nikto nevie, kam. Cesty bez cieľa …vezme ma niekto za ruku a privedie do dobrej krajiny?“. My všetci, ktorí sa tu stretávame so sviatostným Spasiteľom, my a všetci pokrstení musia Ježišovi požičať ruky, aby sme ľuďom – najmä bezradným mladým ľuďom – ukázali cestu, vedúcu k cieľu. Tou cestou je Ježiš – Cesta, Pravda a Život – a s Ježišom ich priviesť do tej dobrej krajiny, po ktorej tak v piesni túžia. Aj apoštol Tomáš chce vložiť svoje prsty a ruku do Kristových rán, aby sa presvedčil, aby sa uistil. Apoštol Ján hovorí: „… dosvedčujeme a ohlasujeme to, čo sme počuli, čo sme videli vlastnými očami, na čo sme pozerali a dotýkali sa našimi rukami…“.
Aj my- keď ľuďom našim životom z viery doslova prinesieme Ježiša bližšie – môžeme im pomôcť vyslobodiť sa zo strachu a beznádeje a naplniť ich život radosťou a istotou. V čítaní sme počuli, že Boh smrť nestvoril, že smrť prišla do sveta cez diabla a teda bude stále do sveta prichádzať, ale že Boh stvoril človeka k nepominuteľnosti, k večnosti.
Je známa skutočnosť, že kto má do činenia s celkom roztrasenými a zruinovanými ľuďmi, ten vie, že o ich záležitostiach a problémoch dokáže hovoriť s nimi vlastne len Kristus. Oni cítia, že Ježiš prichádza do ich temného pekla a jasne hovorí o ich skrytej túžbe po vyššom živote. Tu sa dajú pochopiť slová Tomáša Kempenského: „ Ja som ten zo všetkých Najvzdialenejší a ten zo všetkých Najbližší“. Musíme si položiť pár otázok: či sme už zachránili mýliacich sa ľudí, či sa nám podarilo rozhýbať ochrnutú, ochromenú vôľu, či sme priviedli tvrdohlavých k obráteniu, či sme sklamaným a pochybujúcim vrátili radosť zo života. A na tieto otázky treba hľadať aj odpoveď a zrejme aj nápravu – svoju, nielen tých druhých!!!
Milá sestra, milý brat – ver len, ver len, že ľudia ťa potrebujú . Potrebujú ťa tí ľudia, ktorí sú s tebou na ceste života, potrebujú tvoju dobrotu a pochopenie, tvoje jasné a priame zmýšľanie, oslobodené od rýchlych súdov, sľubujúce pravdu, poznajúce vernosť. Ľudia potrebujú čistotu tvojho života a jasnú silu tvojho slova. Najviac ale potrebujú tvoje vedomie a presvedčenie o večnom svetle, ktorým je Ježiš Kristus.
Dennodenne pros o silu a milosť, prinášať do sveta živého Krista a nie akúsi atrapu, ktorá skôr odradí a evokuje to strašné obvinenie: lekár, lieč sám seba. Ak by na teba platilo, rýchle sa vráť – je lepšie vrátiť sa, ako bežať nesprávnym smerom po ceste, ktorá nevedie k cieľu.
I. K.
Foto zdroj: Internet