Veľa rozmýšľam nad tým, čo je podstatou evanjeliovej zvesti. Ježiš nebol teoretik, filozof, či inak abstraktný vedec, on bol človek, ktorý mal rád ľudí okolo seba a vnímal ich problémy.
A takisto oni mali radi jeho a práve preto jeho učenie pretrvalo a pretrvá. Aj bez toho, že by on sám niečo napísal. K čomu sa však kresťanstvo po dvoch tisíckach rokov dopracovalo? Ako my moderní a svetaznalí chápeme evanjeliovú radosť?
Na podnet jedného z mnohých znepokojených Božích služobníkov sa pokúsim komentovať pár viet z modernej encykliky Evangelii gaudium.
1. Čas je nadradený priestoru.
To je nezmysel už z fyzikálneho hľadiska, pretože jedno bez druhého nemôže existovať, jedine ako časopriestor. Okrem toho, nie všetko, čo bolo predtým, bolo zlé a čo vzniklo za otca Františka, je dobré. Kráľovstvo Božie je ako horčičné zrnko, ktoré postupne v časopriestore vzrastá na veľký strom, ale ide o rast toho pôvodného zrnka a zámeru, nie o ich vykorenenie.
2. Jednota prevláda nad konfliktami.
Prečo potom Ježiš hovorí, že nepriniesol pokoj, ale rozdelenie? Vieme z čias komunizmu, kam vedie násilné zjednocovanie. Ježiš sa nemodlí za akýsi jednotný svet, ktorý je prakticky nerealizovateľný, ale za tých, ktorých mu jeho Otec dal.
3. Skutočnosť je dôležitejšia ako myšlienka.
Na počiatku bolo Slovo, Logos, teda myšlienka a bez myšlienky nevytvoríme žiadnu špecificky ľudskú skutočnosť. Otec František si asi uvedomuje, že jeho myšlienky nie sú účinné a dôležité…
4. Celok je viac ako jednotlivé časti.
Ježiš prišiel spasiť jednotlivých ľudí, osoby, nie akýsi nedefinovateľný celok. Uprednostňovanie celku nad jednotlivcov je charakteristické pre programovo neslobodné spoločnosti východne od nás. Je smutné, že otec František chce Cirkev práve tam nasmerovať.
My všetci a veriaci ľudia zvlášť máme veľké pokušenie zovšeobecňovať to, čo sa zovšeobecňovať nedá a vyhlasovať nenáležité súdy o tom, čo je dobré a čo je zlé pre všetkých ľudí a za každých okolností. Všetky násilné zmeny, revolúcie a opovážlivé posudzovania „inakších“ ľudí skončili katastrofami, priviedli okolitý svet z blata do kaluže. My všetci sme v živote niečím ukrivdení, ostihnutí a znevýhodnení, i keď si to niekedy kvôli vlastnej hlúposti a či pýche neuvedomujeme. Preto radi všetkých okolo seba s pasiou posudzujeme, vysmievame sa im a vo svojom kútiku ich niekedy potichu a niekedy hlasnejšie nenávidíme.
Staviame sa do pozície nepochopeného vzoru a podľa svojho etalónu by sme najradšej zmenili, zreformovali či zmoralizovali všetkých ľudí. Nám osvieteným nebude nikto hovoriť, čo máme robiť, my to chápeme a ľubovoľne môžeme iných vysmievať a ubližovať im. Ak vidíme, či už kňaza, alebo svetského šéfa robiť hriechy, omyly a podrazy, nie sme povinní ho poslúchať, ale môžeme ho aj násilím priviesť k tomu nášmu správnemu rozumu…
Koľko takýchto rôznych nápadov, teórií a žiaľ aj pokusov o ich praktické realizácie, sa zrodilo a nakoľko rovnako všetky dopadli! Práve kvôli tomu, že Ježišove evanjelium tvrdí niečo úplne opačné ako naznačené superreformy, tak je vysmievané, prenasledované, označované za príčinu všetkého zla a je vyhlasovaná potreba od koreňa ho zničiť a jeho reálny pohľad na človeka zásadne zmeniť.
Pretože len my sami a práve teraz dokážeme ľudí urobiť inými a lepšími… A túžbu po slobode a možnosť si ju užívať a mať potvrdenú zákonmi a zvykmi, si môžeme akurát tak strčiť za klobúk… Zrodilo sa teda spolu s kresťanstvom niečo, čo dalo iné a neopakovateľné základy celej ľudskej civilizácii a pri všetkých potknutiach a chybách to pretrváva.
Nepokazme si to!
Vlado Gregor