Mnohí ma považujú za slabocha, ktorý si nevie jasne a jednoznačne povedať svoje. Ľudovo povedané, to, čo neúnavne a otravne opakujem, nemá gule…
Berte to moji drahí tak, že mám vážne dôvody, aby som sa zbytočne nehádal a vyjadroval sa príliš jemne. Nikdy som nemal chuť nikomu rozkazovať, ani nasilu vnucovať svoje pomerne bohaté skúsenosti.
Nie je to moja zásluha ani vina, nesťažujem sa na to a ani sa s tým nechválim.
Stal som sa takým preto, že v sedemnástich som mal taký ťažký úraz, že ma operovali postupne v troch nemocniciach a jasne som už vtedy pochopil, že život je príliš krátky na to, aby sme si ho prehádali a vzbudzovali voči sebe vzájomnú nenávisť.
Trochu neskôr a postupne som pochopil aj to, že ľudia sú síce všelijakí a občas aj nebezpeční, ale musíme ich mať radi takých, akí sú. V tom je aj zmysel Kristových slov o odpúšťaní a neposudzovaní. Málokto dokáže pochopiť ich zmysel teoreticky, naopak, musí zažiť všeličo konkrétne, aby tieto slová pochopil ako svoj životný problém a nedostižný cieľ.
Na druhej strane, treba sa k mnohému, čo sa momentálne deje, jasne vyjadriť a celý ten autobiografický úvod smerujem k prezentácii mojich skúseností v oblasti náboženstva, politiky i filozofie. Pretože všetky tieto teórie sú prakticky a nerozborne prepojené.
Zase trochu zacitujem Bibliu tak, ako si verše pamätám, teda voľne. „Hovorte každý pravdu svojmu bratovi.“ /Zachariáš 8, 16 a Efezanom 4, 25/ a „Povstane mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých a pretože vzrastie nezákonnosť, v mnohých vychladne láska.“ / Matúš 24, 11 – 12/ Pridal by som k tomu ešte Chestertona, ktorý sa vyjadril, že ak človek prestane veriť v Boha, uverí každej hlúposti.
Človek je totiž nepochybne tvor náboženský a nemá v srdci pokoj, kým nenadobudne dojem, že pochopil, čo je dobré a čo je zlé a aký je medzi tým rozdiel. Vidíme, že v náboženstvo sa zvrhol aj vedecký ateizmus so svojím večne živým Leninom, svätou triednou nenávisťou a obradmi viery v „Morálny kódex budovateľa komunizmu“ a v boj za mier prostredníctvom vojenských prehliadok a medzinárodného premenenia všetkých na svoj neomylný vzor. Tieto idey nezmenili človeka a hoci sa určité vymenované tendencie držia, nikto im už príliš neverí.
Vznikli teda rôzne neomarxizmy a cez heslá Frankfurtskej školy o rozvrate hierarchií a inštitúcií sa propaguje rovnosť všetkých a každého, teda vyznávanie princípu „vsio ravno“, alebo „total egal“, len v novšom vydaní.
Žiaľ, treba na rovinu povedať, že po II. vatikánskom koncile sa touto cestou vydala aj katolícka Cirkev a postupne prešla až do dnešného smutného stavu faktického odmietnutia celej posvätnej tradície. Veľa som už o tom písal a som k smrti unavený to opakovať. Zdá sa, že sme podľahli aj novej diktatúre svojho dokonalého zdravotného stavu, ekologického modlárstva a odmietnutiu zdravého rozumu v problematike vzťahov medzi mužmi a ženami a medzi deťmi a ich rodičmi.
Ako knihovník, ktorý 40 rokov chodil medzi regálmi, kde sa týčili nezmysly rokov tridsiatych, päťdesiatych i šesťdesiatych, som vakcinovaný nepriestrelným optimizmom a naďalej verím v Boha, ktorý je semper maior / vždy väčší/ ako všetky možné mutácie našich hlúpostí.
Maranatha! Príď Pane!
Vlado Gregor