Dnešná všadeprítomná globálna kríza zdôrazňuje výzvu pre všetkých kresťanov, aby sa v čo najväčšej možnej miere zjednotili.
Katolícka cirkev musí toto volanie po autentickej kresťanskej jednote tiež brať vážne. Pápež František počas svojho pontifikátu kládol na ekumenizmus veľký dôraz, tak slovami ako aj skutkami. Ako však môže Cirkev v týchto ťažkých časoch najlepšie dosiahnuť skutočný ekumenický pokrok a napredovať v pravej kresťanskej jednote?
Už od Druhého vatikánskeho koncilu ekumenické snahy vo všeobecnosti vyústili do plodných foriem spoločných modlitieb a bratských dialógov medzi rôznymi kresťanskými tradíciami, zdôrazňujúc najmä to, čo majú všetky kresťanské vyznania spoločné. Stačí to však? Môžeme skutočne naplniť ekumenickú modlitbu Ježiša „aby všetci boli jedno” (Jn 17,19) tak, že budeme hovoriť len o tom, čo majú všetci kresťania spoločné?
Mnohí katolíci zúčastňujúci sa na ekumenickom poslaní Cirkvi si s pokorou uvedomili, že ekumenické hnutie sa do veľkej miery dostalo do slepej uličky. Spoločná kresťanská modlitba a dialóg sú bezpochyby veľmi dôležité, avšak sami o sebe neprivedú rôznorodé kresťanské vyznania k jedinému Kristovmu telu.
Čo je teda potrebné? Aby nastala konečná ekumenická jednota, plnosť katolíckej doktríny a života sa musia komunikovať čestne, transparentne a bez akéhokoľvek redukovania či kompromisu. Akokoľvek dogmaticky či „neekumenicky” to môže na prvý pohľad znieť, plnosť kresťanského zjavenia je napriek tomu jediným základom a podmienkou pre skutočnú, pravdivú a trvajúcu kresťanskú jednotu. Jednota pramení z pravdy, prijímanie z doktríny.
Svätý Ján Pavol II. to vo svojom ekumenickom učení povedal jednoznačne:
Jednotu, ktorú chce Boh, možno uskutočniť len spoločným prijatím neporušiteľnosti obsahu zjavenej viery. V otázke viery je kompromis protikladom Boha, ktorý je pravda. Kto by mohol považovať za správne zmierenie, ku ktorému by v tele Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), došlo za cenu pravdy?1
Slobodná ľudská spolupráca na vykúpení
Na začiatku celej ekumenickej diskusie leží kľúčová otázka: legitímnosť a potreba slobodnej ľudskej spolupráce na vykúpení. Zdá sa, akoby táto podstatná katolícka pravda strácala svoj kritický dogmatický status, či v niektorých prípadoch akoby bola v rámci súčasných ekumenických diskusií dokonca popieraná.
Karl Barth, jeden z vplyvných protestantských teológov dvadsiateho storočia, videl podstatu tejto otázky a jej osobitný Mariánsky komponent. Barth označil Mariánsku doktrínu a úctu ako „jednu veľkú herézu“ Katolíckej cirkvi, z ktorej sa odvíjajú všetky ďalšie katolícke herézy: „V doktríne a uctievaní Márie sa ukazuje jedna heréza Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá vysvetľuje všetky ostatné.”2
Konkrétne označil Máriinu ľudskú spoluprácu na vykúpení za bezprostredný príklad tejto tzv. katolícko-mariánskej herézy: „Božia matka“ rímskokatolíckej mariánskej dogmy je jednoducho princíp, typ a podstata ľudského stvorenia spolupracujúceho ako služobníctvo na svojom vlastnom vykúpení na základe predchádzajúcej milosti, a do tej miery princíp, typ a podstata cirkvi.“3
Barth svoju úvahu o Mariánskej doktríne uzatvára nasledovne: „Mariológia je zbytočnosť, t.j. chorý teologický konštrukt. Zbytočnosti musia byť odstránené.“4 Všimnime si, že vo svojom odsúdení katolíckej doktríny Mariánskeho spoluvykúpenia sa Barth konkrétne odvoláva na koncept „spolupracujúceho ľudského stvorenia” na „vykúpení“.
To, že významný protestantský teológ odmietol celé katolícke učenie o Márii a jej ľudskej spolupráci na vykúpení na základe reformačných pojmov „solus Christus“, „sola fide“, a „sola scriptura“ by nemalo prekvapiť nikoho. Ak však súčasná katolícka teologická diskusia predkladá podobné odmietnutia ohľadom Máriinho spoluvykúpenia sa pod Kristom, potom to musíme pripísať vážnemu zanedbaniu katolíckej viery. Toto zanedbanie viery značne presahuje tému Mariológie.
V podstate ohrozuje samotnú podstatu základných katolíckych soteriologických právd týkajúcich sa podstaty viery, milosti a vykúpenia. Spochybňuje to otázku kresťanského imperatívu slobodnej ľudskej spolupráce na našom vlastnom vykúpení a na vykúpení iných.
Členovia cirkvi vo svojich vyjadreniach o mylných predstavách Bartha, ako napríklad „iba v Ježišovi môžeme mať účasť na vykúpení“ a „žiadny človek nemôže spolupracovať na vykúpení“ popierajú základné katolícke učenie ako aj účasť v Máriinej jedinečnej spolupráci na vykúpení.
To predstavuje, síce neúmyselne, ale predsa, odmietnutie kritického dogmatického komponentu katolíckej tradície, pravdy a depositum fidei: že a) na prijatie ovocia vykúpenia je potrebná slobodná a aktívna ľudská spolupráca s milosťou; a že b) všetci kresťania sú pozvaní k tomu, aby sa zúčastnili na Kristovom všeobecnom poslaní ľudského vykúpenia samých seba i ostatných ľudí. Ako potom Cirkev pozitívne komunikuje prozreteľnú nevyhnutnosť slobodnej ľudskej spolupráce na božom diele vykúpenia?
Sloboda, stvorenie, vykúpenie
Najväčší dar, ktorý nám Stvoriteľ dal, a ktorý je nerozlučiteľne spätý s ľudským životom, je ľudská sloboda. Ľudská sloboda, ako podstatná vlastnosť človeka, že je stvorený na Boží obraz a podobu, nám umožňuje rozhodnúť sa a milovať. Boh je slobodný a Boh urobil človeka slobodným.
Ak je sloboda takým neoddeliteľným prvkom bytia človekom, malo by nás prekvapovať, že uplatnenie ľudskej slobody je takým kľúčovým rozmerom v ľudskom vykúpení? Boh Otec sa slobodne rozhodol poslať svojho Syna aby sa stal telom pre naše vykúpenie. Ježiš sa slobodne rozhodol, že bude poslušný Otcovmu plánu pre ľudské vykúpenie tým, že za nás zomrel na Kalvárii. My, na oplátku, sa musíme slobodne rozhodnúť, že prijmeme milosti vykúpenia, ktoré sme dostali zásluhou Krista pre naše osobné spasenie. Je to prozreteľný plán osobnej slobody, tak božský ako aj ľudský, ktorý umožňuje naše ľudské vykúpenie.
Ježiš Kristus je Boží syn, ktorý sa stal človekom, aby vyslobodil ľudské pokolenie tak, ako to mohol urobiť len Božský vykupiteľ. Ježiš zaplatil tú najväčšiu cenu, zaplatil svojou vlastnou vzácnou krvou za ľudský hriech, a ponúkol tak nebeskému Otcovi na Kalvárii seba ako nekonečnú cenu za ľudské
urážky proti nekonečnému Bohu. Jedine božská bytosť mohla takto odškodniť všetky ľudské hriechy. Jedine Ježiš, božsky a ľudsky, vykupuje svet v poriadku spravodlivosti – a tu je pre každého pravoverného kresťana koniec diskusie o absolútnej nevyhnutnosti božského vykupiteľa v otázke spásy človeka.
Ďalšia otázka znie: Môžu sa ľudské bytosti spolupodieľať na poslaní ľudského vykúpenia, ktoré dosiahol jediný božský Vykupiteľ?
„Boh, ktorý … ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba”5 Svätý Augustín jasne definuje potrebu ľudskej slobody na dosiahnutie ľudskej spásy.6 Podstatné, večné a nepopierateľné dogmatické katolícke učenie spočíva v tom, že každý človek musí slobodne a osobne prijať vykupiteľské milosti, ktoré nám Ježiš vydobyl svojim historickým a objektívnym vykúpením na Kalvárii.7
Katolícky imperatív nespočíva len v slobodnej spolupráci s Ježišom na našom vlastnom vykúpení, ale tiež na dynamickej spolupráci na vykúpení iných ľudí. To predstavuje univerzálne kresťanské povolanie od Spasiteľa: ísť, učiť všetky národy a krstiť ich v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého (porov. Mt 28,19); modliť sa a orodovať jeden za druhého (porov. 1 Tim 2,1); ponúknuť naše utrpenie a obety za dobro cirkvi a jej rast (porov. Kol 1,24) a byť „Božími spolupracovníkmi“ na kľúčovom poslaní ľudského vykúpenia (porov 1 Kor 3,9).
Spolupracovať znamená spoluvykúpiť
Pozvanie zúčastniť sa na vykúpení iných, jedným slovom „spoluvykúpiť“, uznáva absolútnu teologickú, metafyzickú a existenčnú nevyhnutnosť Ježiša Krista ako jediného božského vykupiteľa. Na druhej strane, toto pozvanie však nerobí podobne nevyhnutnú ľudskú spoluprácu na vykúpení triviálnou či dokonca len symbolickou. Ako môžu obe tieto nevyhnutnosti existovať v jednom čase bez toho, aby sa tým narušila integrita alebo sloboda?
Vezmime si ako príklad (samozrejme, berúc do úvahy limitácie konkrétnych príkladov), že istý počet ľudí spadne do hlbokej jamy bez možnosti dostať sa z nej bez pomoci. Dolu do jamy však siahla božská ruka, ruka Krista. Jeden človek v jame sa slobodne rozhodne chytiť Kristovu ruku a tá ho z jamy vytiahne. Tento človek je z jamy vykúpený Kristovou mocou.
Povedzme ale tiež, že zatiaľ čo Kristova ruka vyťahuje z jamy tohto jedného človeka, ten chytí ruku ďalšieho človeka v jame, ktorý jeho ľudskú ruku dobrovoľne prijme a tak sa z jamy dostane aj on. Druhý človek je z jamy vykúpený všade potrebnou rukou Krista, ale aj pomocou ľudskej spolupráce prvého človeka. Tak sa môže ľudstvo prakticky spolupodieľať na Kristovom vykúpení, pričom je stále vždy, absolútne a úplne závislé na Kristovi, jedinom Božskom vykupiteľovi.
Ak sme boli my, kresťania, padnutí, no vykúpení, opakovane pozývaní Rímskymi pápežmi verne napĺňať našu krstnú povinnosť stať sa „spoluvykupiteľmi s Kristom“8, môžeme vôbec uprieť tú istú úlohu ľudskej matke Krista?
Jedinečnosť Mariánskeho spoluvykúpenia
Jedinú ľudskú bytosť Boh Otec stvoril „plnú milostí“. Máriino nepoškvrnené počatie, vďaka ktorému bola oslobodená od hriechu a rozhodla sa nikdy neprotirečiť Otcovmu plánu, pripravilo a živilo jej špeciálnu ľudskú úlohu v Kristovom vykupiteľskom poslaní. Ktorý rozumný človek by mohol tvrdiť, že dal božskému Vykupiteľovi samotný nástroj vykúpenia, jeho ľudské telo? „Sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy” (Hebr 10,10), a ľudské telo bolo Ježišovi dané prostredníctvom jeho ľudskej matky, cnosťou jej slobodného, aktívneho a ženského „áno“.
Keďže Máriino ľudské materstvo nebolo dočasné, ale bolo večné, jej ľudská spolupráca sa nekončí božským počatím v Nazarete ani so zázračným narodením v Betleheme. Jej spoluvykupiteľské poslanie s Ježišom pokračuje v priebehu celého jej pozemského života, počas ktorého, ako potvrdzuje koncil, „verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž“9. Matka trpela vo svojom ľudskom srdci tak, ako Ježíš trpel vo svojom božskom srdci, a ponúkla celú svoju materskú agóniu v ľudskom spoluvykupiteľskom spojení s Ježišom za vykúpenie sveta. Mária slobodne a ľudsky súhlasila s „obetovaním obety, ktorú porodila“10 v tomto vznešenom učení Druhého vatikánskeho koncilu. Sv. Ján
Pavol II. ďalej vysvetľuje, že Máriine ľudské utrpenia spojené s Ježišom predstavovalo „nadprirodzenú spoluprácu“ s „vykúpením všetkých:“ Predovšetkým je potešujúce – ako to dokazuje evanjelium a história – uvedomiť si, že vedľa Krista na prvom a najvýznamnejšom mieste je vždy jeho najsvätejšia Matka, ktorá celým svojím životom vydávala nasledovaniahodné svedectvo o tomto evanjeliu utrpenia.
Veľké a mnohé utrpenia sa v nej spojili akoby v jedno neprerušené pásmo, svedčiace nielen o jej nezlomnej viere, ale aj prispievajúce k vykúpeniu všetkých. Už od chvíle anjelovho zvestovania a rozhovoru tuší vo svojom poslaní matky „určenú“ úlohu, ktorou sa stane jedinečným a neopakovateľným spôsobom účastnou na tom istom poslaní svojho Syna… A potom po udalostiach skrytého a verejného života Syna, ktoré prežívala celým svojím nežným srdcom, utrpenie najsvätejšej Matky Márie dosiahlo svoj vrchol po boku trpiaceho Ježiša; a toto utrpenie presahuje všetky ľudské predstavy. Ale zaiste to bolo tajomne a nadprirodzene plodné pre všeobecné vykúpenie sveta.11
Už polstoročie predtým pápež Pius XI. definoval Máriinu úlohu jedinečnej ľudskej spolupráce na vykúpení, ktoré dosiahol Kristus, a nahlas obraňoval svoje používanie titulu Spoluvykupiteľka na označenie tejto úlohy:
Vykupiteľ nevyhnutne nemohol inak, ako spojiť [non poteva, per necessità di cose, non associare] svoju Matku so svojim dielom vykúpenia. Preto ju vzývame s titulom Spoluvykupiteľka. Ona nám dala Spasiteľa, sprevádzala ho v diele vykúpenia až po kríž, zdieľala s ním trápenie agónie a smrti, ktorou Ježiš dovŕšil vykúpenie ľudstva.12
Používanie titulov ako Spoluvykupiteľka má za cieľ zobraziť v jednom slove srdce doktríny a zároveň zdôrazniť kľúčové pravdy našej viery a spásy. Spoluvykupiteľka slúži obom týmto účelom, a zároveň nám pripomína verný a vznešený Máriin príklad pozvania na to, aby sme ponúkli naše modlitby a utrpenia na čo najväčší úžitok novej evanjelizácie, teda ide skrátka o šírenie viery a spásu duší. Dávno pred 20. storočím nás princíp Máriinho ľudského spoluvykúpenia vracia do pôvodného učenia Cirkvi v apoštolských časoch.
Podľa slov Koncilu, Mária ako „nová Eva“ „slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej spáse.“13 Ako v druhom storočí učil Sv. Irenej, Máriina jedinečná ľudská účasť na univerzálnom, historickom vykúpení bola slobodná, aktívna a dokonca bola príčinou spásy „pre celé ľudstvo“: A tak Mária, …ako Pánova služobnica celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia. Preto svätí otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v Božích rukách, ale že slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej spáse.
Svätý Irenej hovorí, že „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba i pre celé
ľudstvo“.14 Evina účasť s Adamom na strate milosti pre ľudstvo bola skutočná a podstatná. Účasť Márie, novej Evy s novým Adamom na vykúpení, ktoré obnovilo milosť, bola a je rovnako skutočná a podstatná. Ako potom môže Cirkev popierať, či dokonca spochybňovať legitímnosť Máriinej ľudskej aktívnej
spolupráce na vykúpení? Táto mariánska pravda prebieha celou teologickou a historickou škálou autentickej katolíckej tradície a Magistéria, tak koncilového ako pápežského.
Spolupracovať znamená spoluvykúpiť. Ľudská spolupráca na vykúpení je potrebná na ľudské spoluvykúpenie.
Niekto môže namietať, že pojem „vykúpenie“ by sa mal vyhradiť iba pre Ježišov božský čin. To by však logicky poprelo ďalšie základné katolícke učenie a poslanie: slobodne a aktívne sa zúčastňovať na živote a spásonosnom poslaní Ježiša Krista. Keď sa podriadená bytosť, človek, podieľa na kvalite alebo dokonalosti nadradenej bytosti, Boha, táto účasť neuberá nič a ani nesúťaží s dokonalosťou Božou. Ak sa teda ľudská bytosť spolupodieľa na diele Ježiša, božského Vykupiteľa, neuberá tým nič ani nesúťaží s Ježišovým sprostredkovaním (porov. 1 Tim 2, 5), ale skôr prejavuje jeho slávu.
Koncil o jedinečnej účasti Panny Márie na sprostredkovaní Krista učí: „Máriino materské poslanie voči ľuďom však nijako nezatieňuje ani neumenšuje Kristovo jediné prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc.“ Rovnaká realita ľudskej účasti na božských skutkoch a živote sa liturgicky slávi v slovách diakona, alebo v jeho neprítomnosti kňaza, ktorý sa počas prilievania vody do vína pri príprave obetných darov úctivo modlí: „Tajomstvo tejto vody a vína nech nám dá účasť na božstve toho, ktorý láskavo prijal našu ľudskú prirodzenosť.“
Ľudská účasť na božskej činnosti a živote sa nesie naprieč celým katolíckym sviatostným životom. Koncil ďalej obraňuje kresťanskú realitu „spolupodieľania“ a „spolupráce“ na božskom prostredníctve Vykupiteľa:
Nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa. Ale podobne ako na Kristovom kňazstve majú rozličným spôsobom účasť aj vysvätení služobníci, aj veriaci ľud, a ako sa jediná Božia dobrota rozmanitým spôsobom skutočne rozlieva v stvoreniach, tak aj jediné Vykupiteľovo prostredníctvo nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú spoluprácu tvorov, pochádzajúcu z jediného prameňa.15
Analógia je klasický teologický prostriedok používaný naprieč históriou katolíckej teológie. To, že niekto alebo niečo môže mať naraz podstatnú podobnosť aj podstatnú rozdielnosť vyžívali už apoštolskí otcovia, keď hovorili o ľudskej účasti na božských realitách. Počas prvých troch storočí kresťanstva sa termíny ako „deifikácia“ a „divinizácia“ používali na označenie účasti kresťanského jednotlivca na živote a láske Trojice – jedným slovom, milosť. Používanie výrazov ako „spoluvykupitelia v Kristovi“ na označenie univerzálnej kresťanskej povinnosti podieľať sa na vykúpení (porov. Kol 1,24) alebo nazývanie Márie ľudskou „spoluvykupiteľkou“ jednoducho nasleduje bohatú teologickú tradíciu katolíckej analógie. Oboje opakovane používal aj Ján Pavol II.16 Mária Spoluvykupiteľka a ekumenizmus Anglikánsky teológ John Macquarrie ponúkol múdru a čestnú radu tak katolíckym ako aj protestantským osobnostiam zúčastňujúcim sa na ekumenických aktivitách týkajúcich sa diskusie o Mariánskom spoluvykupiteľstve a prostredníctve:
Túto záležitosť nie je možné vyriešiť poukázaním na nebezpečenstvo zveličovania a zneužívania alebo odvolaním sa na izolované texty Svätého písma, ako je 1. list Timotejovi 2,5, ani na základe meniacich sa prúdov v teológii a spiritualite, ani tým, že nechceme povedať nič, čo by mohlo uraziť partnerov v ekumenickom dialógu.
Niektorí horliví nadšenci možno povýšili Máriu na pozíciu virtuálnej rovnosti s Kristom, ale táto odchýlka nie je nevyhnutným dôsledkom faktu, že na výrazoch Prostrednica a Spoluvykupiteľka bude čosi z pravdy. Všetci zodpovední teológovia by súhlasili s tým, že Máriina vykupiteľská úloha je vedľajšia a pomocná voči ústrednej úlohe Krista. Ak však túto úlohu má, čím jasnejšie jej rozumieme, tým lepšie. Je to záležitosť teologického skúmania. A rovnako ako ďalšie doktríny týkajúce sa Márie: nejde tu iba o to, čo hovoríme o nej, ale aj o niečo všeobecnejšie, čo sa týka Cirkvi ako celku alebo dokonca ľudstva ako celku.17
Teraz nastal čas, aby Cirkev v úplnej ekumenickej transparentnosti vyslovila svoje doktrinálne učenie o potrebe ľudskej spolupráce na vykúpení a dôverovala v moc Ducha Svätého zjednotiť kresťanov v mysliach a srdciach. Teraz nastal čas, aby Cirkev jednoznačne hlásala kresťanské učenie a povolanie aktívne a slobodne spolupracovať na našom vlastnom vykúpení i na vykúpení ostatných.
Teraz nastal čas zvolávať plnú moc orodovania Panny Márie jej slávnostným prehlásením za Matku Cirkvi, našu skutočnú ľudskú Spoluvykupiteľku a Prostrednicu, pre svet, ktorý tak zúfalo potrebuje vykupiteľské milosti Ježiša Krista a autentickú kresťanskú jednotu.
Dr. Mark Miravelle
Katedra Mariológie Sv. Jána Pavla II., Františkánska univerzita v Steubenville
Predseda Medzinárodnej mariánskej asociácie
1 JÁN PAVOL II.: Encyklika Ut Unum Sint, 1995, č. 18.
2 KARL BARTH: Church Dogmatics: The Doctrine of the Word of God, Časť 2, ed. G.W. Bromiley a T.F. Torrance (Londýn
a New York: T&T Clark, 2004) s. 143.
3 Tamže.
4 Tamže, s. 139.
5 SV. AUGUSTÍN: Sermon 169, 11, 13. In: PL 38, 923; Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1847.
6 Samozrejme, špecifické prípady, ako napríklad krst dieťaťa, rešpektujú princíp ľudskej slobody v tom zmysle, že Cirkev
ako duchovná matka v spojení s vierou rodičov rozhoduje za dieťa, dokým dieťa nie je dostatočné staré na to, aby slobodne
spolupracovalo s rozhodnutím viery, ktoré urobili jeho rodičia v rámci Matky Cirkvi (porov. SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ.: Suma
teologická III., Ot. 68, a. 9, odpovede na námietky 1 a 2.
7 Tridentský koncil, 1547; DS 1525 a 1554.
8 Porov. PIUS XI.: Príhovor pútnikom z Vicenzy, Taliansko, 30. november 1933, L’ Osservatore Romano, 1. december
1933, s. 1; PIUS XI.: Príhovor španielskym pútnikom, L’ Osservatore Romano, 25. marec 1934, s. 1; PIUS XI.: Rozhlasová
správa pri príležitosti ukončenia svätého roka v Lurdoch. L’ Osservatore Romano, 29-30. apríl 1935, s. 1.
Pozri JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia, 10. december 1980 (Insegnamenti di Giovanni Paolo [Inseg] II, III/2 [1980], s.
1646); Generálna audiencia 8. september 1982 (Inseg V/3 [1982], s. 404); Pozdrav pri modlitbe Anjel Pána, 4. november
1984 (Inseg VII/2 [1984], s. 1151); Prejav na Svetových dňoch mládeže 31. marca 1985 (Inseg XVIII/1 [1985], s. 889-
890); Príhovor chorým 24. marca 1990 (Inseg XIII/1 [1990], s. 743); Prejav z 6. októbra 1991 (Inseg XIV/2 [1991], s.
756). Ďalej, v homílii v meste Guayaquil, Ekvádor, 31. januára 1985, Ján Pavol II. hovoril o „spoluvykupiteľskej úlohe
Márie (El papel corredentor de María: Inseg VIII [1985], s. 319), ktorá bola preložená ako „Máriina úloha ako
Spoluvykupiteľky“ v L’Osservatore Romano, anglické vydanie, 11. marec 1985
9 Druhý vatikánsky koncil, Lumen Gentium, č. 58.
10 Tamže.
11 JÁN PAVOL II.: Apoštolský list Salvifici Doloris, 1984, č. 25.
12 PIUS XI.: Príhovor pútnikom z Vicenzy, Taliansko, 30. november 1933, L’Osservatore Romano, 1. december 1933, s.1.
13 Druhý vatikánsky koncil, Lumen Gentium, 56.
14 Tamže.
15 Lumen Gentium, 62.
16 Pre použitie termínu spoluvykupitelia v Kristovi, pozri napr. Ján Pavol II.: Príhovor k personálu nemocnice Fatebenefratelli,
L’Osservatore Romano, 5. apríl 1981. Pre použitie termínu Spoluvykupiteľka, porov. Ján Pavol II. Generálna
audiencia, 10. december 1980 (Insegnamenti di Giovanni Paolo [Inseg] II, III/2 [1980], s. 1646); Generálna audiencia, 8.
september 1982 (Inseg V/3) [1982], s. 404); Pozdrav pri Modlitbe Anjel Pána, 4. november 1984 (Inseg VII/2) [1984], s.
1151); Prejav na Svetových dňoch mládeže 31. marca 1985 (Inseg VIII/1 [1985], s. 889-890). Príhovor k chorým 24.
marca 1990 (Inseg XIII/1 [1990], s. 743); Prejav z 6. októbra 1991 (Inseg XIV/2 [1991], s. 756). Ďalej, v homílii v meste
Guayaquil (Ekvádor) 31. januára 1985 Ján Pavol II. hovoril o „spoluvykupiteľskej úlohe Márie (El papel corredentor de
María, Inseg VIII [1985], s. 319), ktorá bola preložená ako „Máriina úloha ako Spoluvykupiteľky“ v L’Osservatore
Romano, anglické vydanie, 11. marec 1985.
17 JOHN MACQUARRIE.: Mary Co-redemptrix and Disputes Over Justification and Grace: An Anglican View. In: Mary Coredemptrix
: Ecumenically Doctrinal Issues Today (Goleta, CA : Queenship, 2002), s. 140
https://www.motherofallpeoples.com/post/is-mary-being-sacrificed-on-the-altar-of-ecumenism