Tak ako pod krížom, tak aj na svätú omšu prichádzajú dva druhy ľudí. Jednak tí, ktorí urobia vo svojom živote všetko preto, aby si nenechali ujsť sebe nijakú príležitosť byť účastní na Kristovej obeti.
To sú tí, ktorí, keď prichádza chvíľa svätého prijímania, tak padajú na svoje kolená, pretože si uvedomujú, koho že to vlastne prijímajú. Prijímajú sviatostného Krista. Živého Ježiša Krista, ktorého láska ide až tak ďaleko, že sa pre nás, z lásky ku mne stáva väzňom lásky.
Potom prichádzajú tí, ktorí sa hrdo postavia, natiahnu ruky, príjmu Krista a v okamihu, keď im sviatostného Krista podám, tak sa otáčajú a utekajú späť do lavice.
Možno teraz sa na mňa pozeráte a hovoríte, čo to rozprávam. Tak jeden prípad za všetky. Nedávno sa mi stalo v jednej z tých farností, ktoré naozaj zraňuje moje kňazské srdce bolesťou, že som podal jednému človeku zhruba vo veku sedemdesiat päť rokov sväté prijímanie. Chcem vám povedať, že to nie je ojedinelý prípad, je to jeden z mnohých. Ale príbeh, ktorý so mnou otriasol a aj keď si nemyslím, že so mnou len tak niečo zamáva, tak toto so mnou zamávalo.
A to preto, že sa to týkalo Krista. A ak som Kristov kňaz, tak Krista milujem. A ak niekto miluje Krista, tak mi to robí radosť. A ak niekto Krista nenávidí, tupí, špiní a hanobí, alebo profanuje akýmkoľvek spôsobom, tak moje kňazské srdce krváca.
A teraz si predstavte, že som prišiel slúžiť svätú omšu do tejto farnosti a v okamihu svätého prijímania prišiel muž zhruba tak vo veku sedemdesiat päť rokov, natiahol ruky, ja som mu podľa nariadenia biskupov podal na ruku, pretože nemôžem inak, zajtra by som bol suspendovaný, a ten človek si zobral na ruku Najsvätejšiu sviatosť, otočil sa a išiel do lavice. Tak ja s cibóriom s Najsvätejšou sviatosťou som išiel za ním a hovorím, prosím vás, Najsvätejšiu sviatosť, Telo Kristovo musíte prijať predo mnou. On sa otočil a hovorí mi, nehovoril mi, reval: Čo ma otravuješ? Neotravuj ma! Aby ste videli, kam až ide nenávisť ku Kristovi. Tento človek si ide pre svoje odsúdenie. Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň (Jn 6, 54). Ale jesť Kristovo Telo a piť Kristovu Krv sa dá z veľkou láskou a úctou, ale dá sa tiež prijímať bez akejkoľvek úcty a bez lásky. Ten príbeh som vám práve opísal.
Bol som z toho taký zničený, že do dnešného dňa neviem, či ten človek nakoniec tú Eucharistiu prijal, alebo nie. Ale kladiem si otázku: Nie je načase, aby autorita Cirkvi, pápež, kardináli, biskupi, obnovili a vrátili úctu k Eucharistii tam, kde bola v dobách našich predkov?
Kladiem si otázku: Nie je načase, aby pápež, kardináli a biskupi, tí ktorým zveril Boh moc v Cirkvi, aby konečne zakázali rúhavé dielo Satana v Cirkvi? Keď namiesto úcty sa po tejto úcte šľape. Namiesto toho, aby ľudia pristupovali ku Kristovi s veľkým chvením, tak ho prijímajú rúhavo?
Katalina Rivas vo svojom prekrásnom diele Umučenie píše. Je toľko katanov, ktorí zraňujú moje presväté telo. Nie je ich ani dvadsať, ani tridsať. Dnes by som povedal, že až na vzácne výnimky, ktorou je o. i. napríklad táto farnosť. Kde sa nehanbia za to, že je tu mriežka. Kde sa nehanbia za to, že prídu a pokľaknú pred Kristom a prijímajú do úst. Nielen, že sa nehanbia, ale ja ich povzbudzujem k tomu, aby boli hrdí na to, že práve týmto spôsobom Krista prijímajú. Viete prečo? Pretože tá mriežka, ktorá tu je v skorších dobách bývala miestom, kde naši predkovia padali na kolená. Oni tam nepadali preto, že im to niekto nariadil, oni tam padali preto, že vo svojich srdciach mali veľkú úctu a lásku ku Kristovi.
A keby v tej ich dobe prišiel niekto, postavil sa so vztýčenou hlavou, špinavými rukami a kňaz mu mal podať na ruku, tak by všetci boli pohoršení. A dnes je tomu práve naopak. Keď prídete kdekoľvek do farnosti, pokľaknete a budete chcieť prijať v pokľaknutí a do úst, tak vám ten kňaz vôbec nepodá, alebo vám podá s veľkým sebazáporom a všetci sa otočia a budú sa na vás pozerať, čo ste to zač. Že čo ste to zač? Ste človek, u ktorého ešte diabol úctu a vieru zo srdca nezobral.
Človek, ktorý si aj v tejto ťažkej dobe, dobe, kedy vyčíňa diabol, a možno použil za svoj nástroj aj Cirkev, lebo je mnoho biskupov a kňazov, ktorí masovo podporujú, aby ľudia prijímali na ruku. Tak diabol v tejto dobe už nemusí ani bojovať, preto že mu v tom pomáhajú tí, ktorí majú byť strážcovia Božích tajomstiev. Ale ak je kňaz strážcom Božieho tajomstva, tak si kladiem otázku: Čo je väčšie tajomstvo, ako je Eucharistia? A keď ako Kristov kňaz mám niečo a niekoho chrániť, tak je to práve Eucharistický Kristus, väzeň lásky v Eucharistii.
A práve táto doba sa vyznačuje tím, že diabol to má strašne jednoduché. Pod zámienkou pandémie zasial medzi ľudí strach. Pod zámienkou pandémie zastrašil biskupov, veď ide o život človeka. Prijímajte na ruku, nech sa nenakazíte. A ja si trúfam povedať, že diabol už nemusí ďalej bojovať. Preto, že už nie je o čo. Keď stratíte vo svojom živote Krista, stratili ste všetko. Už nežijete. Už nie ste ľuďmi, u ktorých by mal diabol o niečo bojovať.
Ja vás chcem poprosiť, žite veľkú úctu a lásku ku Kristovi. Nepozerajte sa napravo a naľavo, či tí, alebo iní prijímajú rúhavo. A dokonca vás chcem povzbudiť a poprosiť o jednu vec: Nepohŕdajte nimi! Prosím, nepohŕdajte nimi! Sú to chudáci, za ktorých sa obetujte a modlite sa za nich. Aby aj oni pochopili, čo je Eucharistia. A keď pochopia, čo je Eucharistia, a kto je eucharistický Kristus, potom biskupi, i ktokoľvek môže hovoriť, prijímajte na ruku, ale tí ľudia padnú na svoje kolena, a príjmu po kľačiačky do úst. A tomu biskupovi, kňazovi, či pápežovi vysvetlia, že prijímajú sviatostného Krista.
Pán Ježiš skrze svätého apoštola Pavla hovorí v jednom liste prekrásnu vec: Predo mnou musí pokľaknúť každé koleno na nebi i na zemi a každý jazyk musí na slávu Boha Otca vyznať, Ježiš Kristus je Pán (Flp 2, 10-11). Kto teda chce, aby som padal na kolena? Svetská moc? Keď Boh povie, tak každý človek padne na kolená, a musí vyznať, že Ježiš Kristus je Pán. Kto si trúfa zasahovať do toho, čo si Boh praje? Kto je ten, kto bude rozhodovať o tom, čo sa bude diať v mojom živote s Kristom?
Viete, zamiloval som si svätého pápeža Jána Pavla II. To bol svätý pápež, možno aj preto, že som sa s ním stretol práve v dobe, keď prišiel tu na prvú návštevu. A bola to chvíľa, kedy som stál nehybne, je to chvíľa, ktorá sa nedá opísať.
Ale ja vám teraz chcem povedať ešte o väčšom okamihu. Keď som bol potom v seminári a on sem prišiel druhýkrát, a bol v Hradci Králové i v Olomouci, tak sme my ako bohoslovci za tú návštevu išli do Ríma poďakovať. A tam som mal zážitok, na ktorý do konca života nezabudnem, zážitok, o ktorom som ešte nikdy nehovoril, ktorý vám poviem práve teraz. Je to zážitok, ktorý si odnesiem na večnosť.
Dnes existuje pápež, ktorého som ešte nevidel pokľaknúť pred Najsvätejšou sviatosťou.
Bolo to na Božie, my sme boli v uliciach Ríma, a on prechádzal v papamobile s monštranciou… A teraz si predstavte, že celý ten čas, kedy išiel v tom papamobile, on kľačal. To je pre mňa obrovské svedectvo. Dnes existuje pápež, ktorého som ešte nevidel pokľaknúť pred Najsvätejšou sviatosťou. A tento pápež, svätý pápež Ján Pavol II., kľačal v tom papamobile, pred Najsvätejšou sviatosťou a prechádzal rímskymi ulicami. My sme tam stáli asi v takej vzdialenosti, ako tu dnes mám od pána organistu, možno ešte bližšie. A teraz, keď bol blízko nás, tak sme mu všetci mávali.
A teraz si predstavte, čo sa stalo, práve preto vám to rozprávam. Tento svätý pápež Ján Pavol II. sa na nás vyčítavým pohľadom pozrel, a ukázal na Eucharistiu. A tým ako keby nám povedal: „Kde je vaša viera? Vy tlieskate mne, ale ja tu v papamobile mám sviatostného Krista!“
Tým vám chcem povedať jednu vec: nielenže ten zážitok bol pre mňa nesmierne silný, ale bolo to pre mňa obrovské povzbudenie, že tento svätý pápež, mal k Eucharistii takú veľkú úctu a lásku, že Eucharistia ho premieňala a premenila jeho život natoľko, že sa sám stal Eucharistiou pre tých druhých. A každé stretnutie s týmto svätým pápežom znamenalo stretnutie s živým Kristom. Pretože ten človek bol plný Krista.
A ak máme a chceme hovoriť o Eucharistii, tak je potrebné začať s tým, že k tomu tajomstvu pristúpime s veľkou úctou a láskou. A potom už nemusíte robiť vôbec nič, lebo sám eucharistický Kristus začne premieňať naše životy, naše srdcia, do svojej Kristovej podoby. A potom zrazu zistíte, že to, čo mnohí robia z nejakej zotrvačnosti, zo strachu pred druhými ľuďmi, pozrite sa, to je miesto, kde je mriežka a tu sa prijíma kľačí a prijíma sa do úst. A prídu sem ľudia a pozrú sa napravo, naľavo a aj keď nemajú úctu v srdci, vidia, že všetci kľačia, tak si tiež pokľaknú. Ale trúfam si povedať, že človek, ktorý miluje Eucharistiu, túži po tom, aby pochopil, čo Eucharistia je a čo znamená. Takto Pán Ježiš skrze seba samého, skrze ten zázrak nad všetky zázraky premení srdce človeka, ktorý sem prišiel najprv zo strachu, s obavami, takým spôsobom, že ten človek sa nebude viac pozerať ani napravo, ani naľavo, ale zrazu zistí, že je mu vlastné to, čo začal robiť.
Ja som svätého pápeža Jána Pavla II. nevidel nikdy, aby si pred Eucharistiou nepokľakol.
Svätý pápež Ján Pavol II. viete, ja ho milujem, a chcem vám povedať, že bol a horel veľkou úctou k Eucharistii. A keď už bol tesne pred koncom svojho pozemského života, a slúžil Kristovu obetu, a už nevládal sám, vždy si pokľakol, aj keď sa už musel držať oltára. Ja som svätého pápeža Jána Pavla II. nevidel nikdy, aby si pred Eucharistiou nepokľakol. Aj keby ho to malo stáť akýkoľvek veľký sebazápor, aj keby pri tom pokľaknutí mal umrieť. Ja som si povedal, tohto svätého pápeža musí svet postaviť pred seba ako prevzácny vzor naozajstnej úcty a lásky k Eucharistii. A to, že sviatostný Kristus ho ako pápeža premenil do svojej Kristovej podoby, o tom svedčí okamih jeho smrti.
Spomínam si presne na ten okamih, bolo to o 21. hodine a 36. minúte, keď sa zhaslo svetlo v jeho izbe a tým vlastne Vatikán povedal celému svetu, že Pán svätého pápeža Jána Pavla II. povolal na večnosť. Viete, čo sa v tom okamihu stalo? Zavreli sa všetky obchody, všetky služby, prestal sa hrať futbal. Taliansko, ktoré má futbal na prvom mieste a potom je až Pán Ježiš, tak zrušilo všetky zápasy. A viete, čoho je to svedectvom? Svedectvom toho, že tento pápež svojím životom ukázal svetu úctu a lásku ku sviatostnému Kristovi. On všade, kade chodil, tak hovoril o láske k Eucharistii, k Panne Márii. Človek, ktorí je preniknutý Eucharistiou, láskou ku Kristovi, potom už nemusí vôbec nič hovoriť. On prišiel na balkón, aby požehnal ľuďom, pri tom požehnaní, ktoré dával každú nedeľu napoludnie, a tí ľudia, keď on vstúpil na ten balkón, tak nemusel ani hovoriť vôbec nič, a tí ľudia vedeli, že ten pápež ich nekonečne miluje. Tak, ako ich miluje Kristus.
To hovorím práve preto, že ste z rôznych častí zeme, zo Slovenska, z Moravy, odvšadiaľ, tak, ako to otec Zdenek nádherne povedal v tom príhovore, že ste prišli, aby ste svoje bolesti, ťažkosti, radosti, vďaky, zložili pred oltár Pána, do jeho rúk. A tak vám zo srdca prajem, aby ste každý z vás dokázali za tento prevzácny dar, ktorým je Eucharistia vždy poďakovať.
Dnes žijeme v dobe, kedy ľudia berú všetko ako samozrejmosť. Ráno sa zobudia a je to samozrejmosť, ale ono to samozrejmosť vôbec nie je. Pretože každé ráno je obrovským Božím darom. Pretože zajtra už byť nemusí.
A ak sa človek naučí v duchu svätého Františka z Asisi ďakovať za všetko, a vieme, že on nazýval slnko Brat slnko. Na tom chcem poukázať na jednu vec, že človek, ktorý je natoľko preniknutý Kristom, môže povedať to, čo povedal už svätý apoštol Pavol: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus (Gal 2, 20). A aby v človeku žil Kristus, tak musí žiť z Krista. A nakoľko je človek preniknutý Kristom, tak natoľko z neho ten Kristus vyžaruje. A potom všade tam, kam ten človek príde, tak prináša Krista.
Otec Zdenek dnes prekrásnym spôsobom hovoril o Panne Márii, ako ona v okamihu svojho Zvestovania bola živým svätostánkom. Ona v sebe niesla Krista. A prvé, čo urobila, ponáhľala sa do hôr, k Alžbete, aby jej toho Krista priniesla. Ju nezaujímalo, to čo bude teraz v jej dome, ju nezaujímalo to, čo sa bude teraz diať okolo nej, zaujímalo ju iba to, aby tú radosť svojho života doniesla všade tam, kam ju Boh posiela. A to je aj život svätého pápeža Jána Pavla II. Keď on išiel na nejakú návštevu, a kdekoľvek letel, vždy sa ukázal všetkým, čo boli na palube lietadla, a tak ľudia boli naplnení láskou. Lebo tam neletel pápež Ján Pavol II., ale letel s nimi Kristus. Lebo tento pápež bol nositeľom Krista.
Z pápeža Jána Pavla II. vyžarovala láska ku Kristovi. A potom si človek povie, že v živote nemusí napísať veľa vecí, nemusí povedať mnoho viet, ale stačí byť naplnený Kristom, a potom tam, kam prídete, toho Krista nesiete.
Človek, ktorý však Krista nemá, nie je Kristom naplnený, nie je preniknutý Kristovou láskou, tak všade tam, kam príde, tak prináša nepokoj, nelásku, neodpustenie, smútok, strach. To nie sú plody Kristovej lásky! Lebo všade tam, kam prišiel svätý pápež Ján Pavol II., tak tam priniesol Kristov pokoj. Priniesol tam Kristovu lásku, Kristovo milosrdenstvo, a priniesol tam obrovskú radosť. Jeho kázeň začínala vetou: „Nebojte sa!“ „Nebojte sa!“
Aj dnes by tento svätý pápež povedal tomuto ustrašenému svetu, ustrašeným kardinálom, biskupom, kňazom „Nebojte sa“, veď je s vami Kristus. Je to málo?
Ak je s nami eucharistický Pán, ak s nami je eucharistický Kristus, a Pán Ježiš povedal: ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta, tak čoho sa bojíte? Gatesa? Babiša? Primulu? Čoho sa bojíte? Bojme sa jediného, a o to vás veľmi prosím, majme strach z toho, aby sme hriechom nezraňovali Pána Ježiša. Z toho jediného majme strach. Z ničoho iného.
Človek, ktorý miluje Krista, nemôže mať v srdci nenávisť. Ale ja vás teraz prosím, nenáviďte! Nenáviďte hriech, lebo hriech je najväčšie zlo. Hriech zraňuje toho, ktorého sa snažíte milovať. A pokiaľ nebude v našich srdciach nenávisť voči hriechu, tak tam nemôže byť ani láska ku Kristovi.
A ja vám zo srdca prajem, aby ste boli ľuďmi, ktorí nielenže horia láskou ku Kristovi, ktorí ho nadovšetko milujú, ale ja by som vám zo srdca želal, aby ste toho Krista niesli celému svetu. Tak, ako Panna Mária ho niesla tej Alžbete a celému Zachariášovmu domu. Aby ste bežali, ponáhľali sa povedať všetkým tým ustrašeným, ktorí zomierajú hrôzou a strachom, že tým strachom a hrôzou budú zomierať len do okamihu, kým do svojho života nepustia Krista.
A keď otvoria dvere svojich sŕdc a životov, a k sebe domov, do svojho domu pustia Krista, tak je po strachu a po zúfalstve.
Spomeňme si aj na ten pekný príbeh, mne sa veľmi páči, ako mýtnik Zachej, ktorý bol malej postavy, bol to lump, a teraz si predstavte, že Pán Ježiš kráča tou cestou a Zachej je na figovníku a Pán Ježiš sa na neho pozrie a povie: Zachej, poď rýchlo dole! A ten Zachej zlezie a teraz si predstavte, že v tom okamihu stretnutia Zacheja a Pána Ježiša už to nie je „Zachej“, to už je nový človek. V okamihu stretnutia človeka s Kristom, dochádza k premene človeka. A Pán Ježiš mu hovorí prekrásne slová: „Zachej, poď rýchlo dole“, rýchlo. Ja neviem, či zoskočil, alebo padol, neviem… Poď rýchlo dole…
Ale to dôležité, čo vám chcem povedať, on ho prijal do svojho domu a Pán Ježiš mu hovorí: „Zachej, dnes prišla spása do tvojho domu“. Keď človek príjme Pána do svojho domu, do svojho života, do svojich sŕdc, tak s Pánom prichádza spása. Prichádza radosť, nevýslovná radosť, odchádza strach, a človek je naplnený tým, a prežíva to, čo prežívali všetci svätí, ktorí dokázali toto rozhodnutie v svojom živote vykonať. Zo svojho života odstrániť všetko to, čo prekáža Božej láske. Vziať a vytrhnúť aj s koreňom všetko to, čo tam nepatrí, kvôli čomu tam Pán nemôže vstúpiť. A keď pripraví dom, obydlie svojho tela, spomeňte si na slová Písma, „Neviete, že ste chrámom Ducha Svätého a že vo vás prebýva Boží Duch! Kto by ničil Boží chrám, toho Boh zničí! Boží chrám je svätý a tým chrámom ste vy“ (1Kor 3, 16-17)
Zo srdca vám prajem, aby ste boli živými chrámami Ducha Svätého a aby si vo vašich životoch Pán Ježiš našiel zaľúbenie. Amen.
Pripravil Anton Čulen – krátené