Dôstojný pán Martin Kramara, hovorca KBS.
Útoky na Boha, Cirkev a veriacich na Slovensko neustále vzrastajú a sú čoraz agresívnejšie, čo potvrdzuje aj posprejovanie štátnych kultúrnych pamiatok, kam naše Božie chrámy určite patria, rúhavými nápismi TU: https://www.youtube.com/watch?v=jOjA4_oDvOI alebo TU: http://alianciazanedelu.sk/archiv/9539.
Rád by som sa preto opýtal, či by KBS po stanovisku k očkovaniu nevydala teraz stanovisko na obranu Boha a Cirkvi? Podala KBS trestné oznámenie v tejto veci? Alebo kardinál Jozef Tomko, na stretnutí s biskupmi a veriacimi v roku 2005 mal pravdu, keď povedal: „Našiel som na Slovensku umlčanú Cirkev?“
V súvislosti z útokom pani prezidentky Zuzany Čaputovej, (ktorá sa o. i. otvorene hlási aj k zen budhizmu) na predsedu Poľskej biskupskej konferencie za jeho odvážnu kázeň v Nitre na slávnosť sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2021, kde sa rozhodne postavil na obranu Desatora, som Vás 19. júla 2021 požiadal (http://alianciazanedelu.sk/archiv/9431 ) aby ste cteným otcom biskupom navrhli, aby sa arcibiskupa Stanislava Gądeckého zastali aj oni. Do dnešného dňa som žiadne oficiálne stanovisko KBS nikde v tejto veci nenašiel.
Ďakovný list poznaňskému arcibiskupovi Gądeckému napísal otec arcibiskup Ján Orosch, ten ale nieje predsedom KBS, hoci vzhľadom na jeho odvahu brániť Desatoro, Cirkev, biskupov, kňazov a práva veriacich na dodržiavanie základných ľudských práv a úplnej náboženskej slobody na Slovensku, by ním zrejme mal byť.
Dovoľujem si Vám pripomenúť, že som Vám ako hovorcovi KBS v minulosti poslal viacero emailov, (o.i. napr. 19. 7. 2021; 12. 5. 2021 ; 26. 4. 2021; 17. 4. 2021; 21. 3. 2021; 11. 1. 2021;
29. 1. 2021; 30. 12. 2020 ; 5. 11. 2020 ; 20. 10. 2020;
14. 9. 2020; 31. 12. 2020 ; 31. 10. 2019 😉 na ktoré ste mi doteraz nijako neodpovedali, čo je zrejme v oblasti Vašej “funkcie hovorcu” možno svetový unikát…
Dovoľujem si Vám pripomenúť aj Vaše zvláštne stanoviská, ktoré dosť pripomínajú prácu Pacem in terris voči aktívnym laikom.
i TU: alebo kresťanským webom , ktoré ako hovorca KBS priam chrlíte, akoby na objednávku extrémistických zástancov bojového ateizmu a vzbúrencov proti Bohu z radov eštebácko – pacistických štruktúr. Ale paradoxne mlčíte, keď protikresťanské organizácie hanobia Boha, Cirkev a zatvárajú a ničia Božie chrámy.
Uvedomujete si, prosím, pán hovorca, že ak budete mlčať, tak onedlho už tu môžu horieť aj kostoly tak, ako napr. v súčasnosti v Kanade? Bratislava a to najmä centrum mesta, kde k poškodeniu kostolov prišlo je plná kamier, ktoré centrum monitorujú. Žeby žiadna kamera nenasnímala páchateľov? Ani tá pred vchodom do budovy Ministerstva spravodlivosti pri kapucínoch, kde tento extrémista tiež vyčíňal? Verím, že takéto hrubé útoky na Boha a Cirkev neprejde naša ctená a dôstojná biskupská konferencia len tak – mlčaním.
Na záver Vám aj našim drahým otcom biskupom dávam do pozornosti list vdp. Mons. Viktora Trstenského redakcii Duchovný pastier z jeho knihy Nemôžem mlčať, v ktorom o. i. uvádza aj tieto prorocké a pravdivé slová: “Nič sa nezmenilo od vypovedania boja proti Cirkvi v roku 1948, ba je to čoraz horší boj a ťažší”.
Boh žehnaj Vás, otcov biskupov i celé Slovensko.
Anton Čulen
List Viktora Trstenského redakcii Duchovný pastier
Titl.
Redakcia DUCHOVNÝ PASTIER
BR A T I S L A V A
Trstená 20. septembra
1989
Vážená redakcia,
ťažko pochopiť oltárnym bratom a tiež laickým veriacim, ako je to možné, že i napriek Deklarácii Posvätnej kongregácie pre klérus Quidam Episcopi z 8. marca 1982 „Vyhlásenie o niektorých združeniach alebo spolkoch kléru zakázaných“ i jasnému listu otca biskupa Jána Korca z 21. mája 1989 ďalej propagujete zakázané kňazské združenie Pacem in terries v Duchovnom pastierovi i v Katolíckych novinách.
Všetkým nám platia slová Pána Ježiša: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal“ (Lk 10, 16). A teda: „Keby ani ich nepočúvol, nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18, 17). Ako môžeme žiadať veriacich, aby nás počúvali?
Ku doplneniu Deklarácie i listu otca biskupa Jána Korca a k pochopeniu ozajstného poslania združenia Pacem in terris dovoľujem si pridať tieto riadky, overené dlhým stúpaním hore strminami väzenia, mimopastoračnej práce pri stavbách, v baniach, v lesoch, v stykoch s ľuďmi každého veku, stavu, vzdelania, v mnohých súženiach, akými boli časté vyšetrovania, viaceré domové prehliadky a rabovačky v nich, v rozličných debatách aj o Pacem in terris, najmä o tých problémoch, ktoré spomínam v liste. Mal som na ne času počas štyridsiatich rokov ťažkého života strávených mimo oltára a stretávam sa s nimi aj teraz v čase „perestrojky“ a „glasnosti“.
„Clara pacta – boni amici…“ [Jasné zmluvy, dobrí priatelia] Poslanie Pacem in terris. S radostnými pocitmi čítame v Skutkoch apoštolov: „…Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení… Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli s veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich, a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval“ (Sk 2, 42-47 a 4, 32-36).
Bol to skutočne „Zlatý vek“ Ovídiov, ktorý tak vzletne zbásnil tento básnik. A bol by možno býval až dosiaľ, nebyť zloby satana a jeho nasledovníkov mimo i v samej spoločnosti kresťanov a vládychtivých samozvancov v osobách druhu zradcu Judáša, chamtivcov Ananiáša a Zafiry, Šimona Mága, prevráteného teológa Aria, vládcu Juliána odpadlíka a tých, čo vidiac rozkvet tejto novej Božej rodiny a bojac sa o svoje latifundiá, o svoje tróny, prosbami i hrozbami, mečom i žalárovaním ničili Kristovo dielo tak sľubne sa rozvíjajúce.
Tak to bolo vo všetkých dobách Kristovho spoločenstva. Najbolestnejšie pri tom šliapaní po záhonoch Božích kvetov bolo, že mnoho ráz tí, ktorých povinnosťou bolo i svojím životom byť pevnou ochranou týchto teplých hriadok proti väčším i menším šelmám rozličných mocenských, ideologických a všetko dobro ničiacich jednotlivcov i spoločenstiev, to jest tých, čo Pánom Ježišom boli vyhlásení za soľ zeme a za svetlo sveta, pomáhali križovať a pochovávať Krista v Jeho Cirkvi. Dejiny Kristovej Cirkvi nám nielen predstavujú premnohých hrdinov, ktorí obetovali svoju slobodu, ba i život za túto Kristovu Cirkev, ale i slabochov, zlomyseľných „zlepšovateľov“ pravdy, hrobárov spravodlivosti a lásky, a to nielen v časoch barbarského náporu na Európu v tzv. tmavom stredoveku, lež v časoch brieždiacej sa ľudskosti a ospevovanej kultúry za vlády anglického Henricha VIII., krvilačného besnenia Robespierra, Marata a Dantona vo Francúzsku, keď zradní kňazi, ako Tomáš Cranmer v Anglicku, parížsky arcibiskup Cobel a konštitucionálni duchovní vo Francúzsku radili nepriateľom Cirkvi, ako ju zlikvidovať.
I Bismarck v Nemecku a Jozef II. v Rakúsko-Uhorsku mohli ďakovať za svoje vratké úspechy pri škrtení Cirkvi zradcom z jej lóna. Nebolo to ináč ani v počiatkoch našej prvej Československej republiky, keď v Čechách tristo katolíckych kňazov svojím vystúpením z katolíckej Cirkvi veľmi výdatne podporilo snahu nevercov pochovať túto Cirkev. Slovensko mohlo vtedy ďakovať Hlinkovi, Jánovi Vojtaššákovi a iným veriacim kňazom, že sa neocitlo tam, kde zašli vyššie spomenutí kňazi. To tiež bol a je dôvod nepriateľom Cirkvi tej skoro neprekonateľnej nenávisti, pomstychtivosti voči Hlinkovi a otcovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi.
Zo všetkých týchto starších i novších čias vyšli veľké zástupy sebažertvujúcich kňazov i laikov, ale, žiaľ, našli sa i takí, ktorí za misu šošovice hmotných výhod, za pekný úsmev, za nejakú tú červenú čačku, za voľnejší život, buď opustili Cirkev, alebo ostanúc v nej, snažili sa zvnútra ju rozložiť. Mená nenačim spomínať, aby sa nezdalo, že sa chceme kochať na duchovnej biede tých, ktorí už podliehajú Božiemu hodnoteniu.
Ide nám len o to, aby sme týmto dlhším úvodom naznačili, ako sa mohlo stať, že po druhej svetovej vojne a najmä po víťazstve robotníckej triedy v roku 1948 sa naše veriace katolícke Slovensko tak spotvoruje.
Každý z nás sa tešil, keď sa 9. mája 1945 ozývalo v našich kostoloch radostné Teba Boha chválime , že po prežitých hrôzach i po zlých skúsenostiach z prvej republiky, ktorá tak hrozne doplatila na svoj odboj proti Rímu, vôbec proti Bohu, a najmä proti katolíckej Cirkvi, a to, žiaľ, i za asistencie odpadlých kňazov, budeme stále ďakovať Pánu Bohu za Jeho lásku, ktorou nás zachoval pri živote a budeme sa usilovať milovať sa ako ozajstní bratia a sestry.
Dočkali sme sa však opaku. Boh prestal jestvovať pre novú spoločnosť. Náboženstvo sa začalo vyhlasovať za ópium ľudstva. Začalo sa to praktizovať už pri útlych deťoch. Naši noví vládcovia totiž vydali naraz na počiatku svojho vladárenia zákon o poštátnení katolíckych a vôbec cirkevných škôl.
Nepomohli memorandá otcov biskupov a veriacich. Nemali ozveny protesty. Nebolo odvolania. Šmahom zmizli z povrchu našej vlasti ľudové i stredné katolícke školy a nahradené boli školami štátnymi. Aby meno Božie a mienka o kladoch práce Cirkvi vymizli z pamäti občanov našej vlasti, bolo zakázané vydávať katolícku tlač. Rad za radom sa vytratili z našich domácností: Posol Božského Srdca Ježišovho, Kráľovná svätého ruženca, Svätá rodina, Pútnik svätovojtešský, Plameň, Verbum, Kultúra… a všetky ostatné. Zostali len vypitvané Katolícke noviny a Duchovný pastier.
Keďže podľa vyhlásenia Pána Ježiša: „Kde sú dvaja alebo traja, tam som aj ja medzi nimi“ , náboženské spoločenstvá mládeže, mužov, žien, rozplameňovali nielen vzájomnú lásku medzi členmi, ale i k nemu, a to bolo pre nový režim najnebezpečnejšie, museli prestať jestvovať náboženské združenia každého druhu, aby sa nemohol do duše mládeže i dospelých občanov injektovať „jed prežitkov náboženských“.
Satan však videl, že sám si neporadí s Božím dielom a že mu nepomôžu ku víťazstvu ani jeho priami pomocníci v radoch nových štátnych činiteľov, lebo veriaci ľudia už neraz na počiatku prezerali jeho nečisté plány, prišiel na svojský, diabolský plán: Získať pre spoluprácu pomocníkov z radov Kristových učeníkov. Mal poučenie z Judášovej chamtivosti v dejinách svojho boja proti Bohu. Začal plán uskutočňovať.
V Karlových Varoch, po prevzatí vládnej moci tzv. robotníckou triedou, bojoví ateisti sa zišli: Zápotocký, Gottwald, Zorin, Vyšinskij, Nejedlý a tam vypracovali strategický plán boja proti „ópiu ľudstva“, a to pomocou zradných kňazov. Obsah rokovania zachycuje táto správa. Pravdivosť tejto správy potvrdil na súdnom procese so mnou 23. apríla 1951 predseda súdu Pavol Korbuly, keď vyhlásil, že ma budú súdiť za prezradenie tajného štátneho karlovarského tajomstva. No nesúdil ma, lebo by bol musel tajomstvá prečítať, a to nebolo vhodné pre nový režim.
„Komunistická strana musí predstierať, že nechce zničiť Cirkev. Najprv musí plánovite obmedziť činnosť na poli výchovy a tlače. Zvlášť je treba vytlačiť katolícku Cirkev z jej pozície. Treba čo najviac obmedziť činnosť arcibiskupa Berana i ostatných biskupov. Bez ohľadu na pokrik Západu treba vysokú hierarchiu izolovať od klérusu a vraziť klin medzi Vatikán a veriacich. Tento ťah sa musí podariť „Katolíckej akcii“, ktorá sa musí stať hnutím celoštátnym. Podľa toho, ako sa osvedčí v Československu, bude uvádzaná do života v Poľsku a Maďarsku a v iných krajinách, kde nieto pravoslávnej cirkvi. Postup musí byť opatrný.
Akonáhle sa dosiahne to, čo si strana sľubuje od „Katolíckej akcie“, potom bude Praha výpadovou bránou proti Vatikánu. Nie je treba nič meniť na vierouke a mravouke, musíme dočAasne trpieť i hierarchickú štruktúru, ale treba dbať, aby sa na vedúce miesta dostali ľudia, s ktorými strana môže počítať.
Treba plne využiť otázky platov a sústavne poukazovať na nespravodlivosť v platovej otázke u duchovenstva. Táto akcia bude mať za následok, že nižšie duchovenstvo oddelí sa od vyššieho a ľud sa bude stále štvať proti hierarchii. Súdruhovia nech nevystupujú z Cirkvi. Čas si to nevyžaduje.
Na čelo Cirkvi postaví sa úrad pre cirkevné záležitosti. Ak je možné, nech je obsadený duchovným s veľkou právomocou. O tom rozhodnú okolnosti. Keby hierarchia vyvíjala opozíciu, nech sa dosadí na vedúce miesto súdruh Husák. Cirkev treba zastrašiť a umlčať. Platom budú získané dve veci: 1) separovanie duchovných od hierarchie, pokiaľ sa táto postaví do opozície; 2) duchovní budú získaní ako nástroj pre ďalšiu činnosť.
Vláda stanoví prísažnú formulu. Zákon bude treba pevne realizovať. Treba si všímať mienku obyvateľstva, najmä robotníkov/ roľníkov. Tým musíme hovoriť svoje. Oni sú jediným zostatkom buržoázneho sveta a sveta kapitalistického. Keď sa postaví duchovenstvo na stranu roľníkov, obviníme ich z protisocialistického myslenia. Keď sa roľníctvo postaví – a to sa postaví, ako už dnes pozorujeme – za klérus, budeme mať prácu s odstránením roľníctva uľahčenú pri združstevňovaní vidieka. Formou represálií proti roľníkom za to, že podporovali duchovenstvo, zbavíme sa roľníctva, na nich hodíme neúspech v prípade zlého stavu v zásobovaní.
Proti hierarchii musíme stále bojovať, aby na začiatku decembra cirkevná vec bola v našich rukách, a po očiste strany pristúpime k likvidácii sedliakov.
Postup v boji proti Cirkvi bude nasledovný: Povinnosťou komunistickej strany v tomto štádiu boja je zapojiť slabých, karieristov, lakomcov a im na rovnakej úrovni postavených duchovných do práce v duchu Marxa, Lenina a Stalina, a to ako vo verejnom, tak aj v súkromnom živote pri styku s veriacimi.
Súdruhovia nech upozorňujú duchovných na všetko, čo dala, dá a chce im dať komunistická strana podľa pokynov, ktoré strana sama pripravuje. Nech sa v nich kladie dôraz na to, aby duchovní tvorili socialistické záväzky, a to všade podľa potreby a vzhľadom na okolie, v ktorom duchovní pracujú.
Strana nech od nich bezpodmienečne žiada, aby šírili vedu všetkých vied, marxizmus-leninizmus-stalinizmus, a to v kázňach, katechézach, prednáškach, na kurzoch a vôbec pri styku s veriacimi. Musia sa i sami vzdelávať vo vede všetkých vied. Týchto kňazov musí strana všemožne podporovať a uprednostňovať. Z nich sa musia vyberať profesori náboženstva, vychovávatelia v seminároch, táboroch, rekreačných strediskách a mestských farách. V tomto smere by bolo zradou šetriť peniazmi strany.
Treba im dať k dispozícii auto, benzín, rozhlas, tlač, atď. Postupovať treba opatrne. Kňazov, ktorí sú verní strane, dať do redakcie Katolíckych novín, „Katolíckej akcie“ a uvádzať ich do verejnej činnosti. Je potrebné povzbudzovať ich a chrániť pred reakcionárskymi živlami, proti ktorým treba prísne postupovať.
Koncom novembra bude treba zaviesť útočnejšie metódy do Katolíckych novín proti hierarchii. Túto očierniť z vykorisťovania nižšieho kléru a nebrať ohľad na to, či prijme plat alebo nie. Ide o uvedomelého triedneho nepriateľa. S ním nie je možné mať zľutovanie. V tomto smere nech pôsobí tlač strany a rozhlas. Proti hierarchii a Vatikánu sa musí vyvinúť aj knižná akcia. Toto všetko je taktika strany.
Zaktivizujme súťaž v tejto činnosti a odmeníme duchovných i laikov. Vieme, že náboženstvo ostane ópiom ľudstva, ale netreba hovoriť o tom, že sa to týkalo náboženstva v čase, keď žil veľký Lenin. Vieme, a je nám samozrejmé, že v beztriednej komunistickej spoločnosti hierarchia nemá miesto. Práve tak, ako v nej nie je miesto pre Boha a pre sedliakov.
Preto naším bezprostredným cieľom je zlikvidovať Cirkev a sedliakov. Komunistická strana musí dosiahnuť, aby ľud klérom opovrhoval. Dnes ide pevne za ním, zvlášť za tými, ktorí idú s Vatikánom a s hierarchiou. Preto musíme uprednostňovať tých, ktorými budú veriaci opovrhovať. Tých dáme na fary a do škôl.
Strana dobre vie, že ľud prestane posielať deti na náboženstvo a do kostola, pretože bude takými duchovnými, ktorých dosadíme, opovrhovať. Vláda potom nariadi školským úradom a polícii zistiť počet detí, ktoré chodia na náboženskú výchovu a veriacich, ktorí chodia do kostola. Strana k tomu vypracuje smernice. Akciou hlásenia dosiahneme dve veci: nastrašenie a príslušné údaje, podľa ktorých sa stanoví, koľko duchovných treba vo farnosti a aké náklady na kostoly.
Dá sa predpokladať, že väčšina kňazov platy neprijme, takže ich bude jedna tretina. Tam, kde bude počet veriacich navštevujúcich kostol veľký, musí nastať zmena duchovného, pretože nesplnil svoje poslanie a je pre stranu nespoľahlivý. Ten bude poslaný do prevýchovného ústavu a prirodzene bude vymenený iným duchovným z inej diecézy, respektíve zo seminára, toho času už súdruhom. Pripravujú sa kádre spoľahlivých straníkov pre vedenie tejto agendy. Po príchode súdruha nami vychovaného iste dá polícia hlásenie, že počet veriacich chodiacich na náboženstvo a do kostola sa zmenil. Vláda potom vyzve veriacich, aby chodili do kostola. Propaganda bude vyzdvihovať tento zjav malého chodenia do kostola a na náboženstvo a strana pozve i návštevníkov zo zahraničia.
Ľud bude posielať telegramy, že treba zavrieť stánky s ópiom a prežitkom. Vláda vynaloží naoko všetko úsilie, aby prehovorila ľud, ale bude sa stretávať s odporom u pokrokovej väčšiny obyvateľstva, ktorá začne žiadať vládu, aby dala kostoly k dispozícii pre klub, kino a podobne. Pretože nikto nechce chodiť do kostola, bolo by škoda nechať budovu nevyužitú.
Vláda sa ohradí proti žiadosti a vyzve v novinách a rozhlase miestne organizácie komunistickej strany, aby prehovorili pokrokovú väčšinu, aby upustila od úmyslu, pretože ide o vážnu vec, o kostol, či už sa naň hľadí ako na pamiatku historickej alebo umeleckej povahy a vyzve miestnu organizáciu, aby umožnila veriacim vykonávanie bohoslužieb, aby dala možnosť ľuďom chodiť do kostola a postarala sa o vhodného duchovného (rozumie sa nášho súdruha), ktorý nebude mať nič spoločné s Vatikánom a hierarchiou, ktorá bude izolovaná a časom vymrie. Ľud však i napriek tomuto úsiliu vlády nebude chodiť na bohoslužby a to potvrdí i miestny duchovný, ktorý sa bude žiadať na inú faru, prípadne do zaradenia na inú, produktívnu prácu. Pod vplyvom tohto svedectva a postoja ľudu vláda po ďalšom miernom zdráhaní vyhovie vôli ľudu, pretože je vládou ľudu.
P r a k t i c k y : treba vrážať klin medzi Sv. Stolicu a biskupský zbor, medzi biskupský zbor a kňazov obmedzovaním styku biskupov so Svätou Stolicou a kňazov s biskupmi. Kňazov oddaných Cirkvi postupne zdehonestovať, a prípadne aj znemravniť pomocou žien. To platí najmä pre kňazov nábožensky veľmi zaangažovaných. Tak sa pripraví pôda pre národnú Cirkev a postupne aj tá sa bude likvidovať.“
Podľa toho satanského plánu bolo načim najprv získať kňazov, to sa podarilo. Našli sa kňazi labilní vo viere aj v mravoch, takí, ktorí nikdy nemali kladný vzťah k Cirkvi a k svojej vlasti. Vždy sa pripájali k tým, ktorí im mohli dobre platiť za ich služby. Za prvej republiky napr. Jeden bol z nich tôňou Hlinkovou, denne i sto ráz bozkával mu ruky, zbieral na národ, ale nikdy nevyúčtoval, kde dával nazbierané peniaze. Za Slovenského štátu obdivoval Hitlera a vyhlasoval ho za spasiteľa. Iní z nich zase boli členmi buržoáznej agrárnej strany. Nechybovali ani takí, ktorí, strachujúc sa väzenia pre svoju činnosť v garde a v Hlinkovej mládeži za Slovenského štátu, hľadali ochranu v mútnych vodách spolupráce s ateizmom…
Tí a im podobní podľahli zvodom bojových ateistov a dňa 10. júna 1949 pod kepienkom ochrany mieru založili „Mierové združenie katolíckeho duchovenstva“. Satan sa tešil z vynikajúceho úlovku. Neustal však v snovaní ďalších a ďalších svojich dobre premyslených plánov. Podnietil toto novopečené Mierové združenie, aby koncipovalo a katolíckej verejnosti predložilo „Ohlas“ schizmatickej katolíckej akcie.
Schizmatickej preto, lebo nemala ona nič spoločného s katolíckou akciou bl. pam. pápeža Pia XI. Jej úlohou malo byť, aby presviedčala z kroka na krok katolícku verejnosť, ako to chceli karlovarské body, že sme sebestační i bez pápeža, aj bez hierarchie. A zase podľa toho karlovarského plánu toto „Mierové združenie“ podelilo kňazov na vlasteneckých, nemastných a neslaných, a kňazov Cirkvi i roduverných. Tých prvých ateistická vrchnosť mala podporovať hmotne i mocensky. Druhú skupinu mala získavať pre spoluprácu s ateizmom skupina prvá, nie však zdarma. Za každú získanú dušu mal dostať náborník 16.000 Kčs.
Tretiu skupinu bolo treba vylúčiť zo spoločenstva kňazov a veriacich sústreďovaním v táboroch a vo väzeniach. Nie je to výmysel. Pisateľ týchto riadkov videl na vlastné oči popísané hárky kňazov, v ktorých bolo toto roztriedenie a ten úmysel.
Žiaľ, pri zavretí mu eštebáci zhabali s písomnosťami aj toto tlačivo. Tieto plány sa aj uskutočňovali za existencie „Mierového združenia katolíckeho duchovenstva“. Nepohodlní kňazi boli postupne pozatváraní. Otcovia biskupi najprv intervenovaní vo svojich rezidenciách, a napokon tí najnepohodlnejší, väznení: Neboli zriedkaví udavači z radov mierovákov, ba nechýbali ani priame výzvy súdov, aby príkladne potrestali otcov biskupov a kňazov.
V dôsledku tohto karlovarského plánu bol vydaný proticirkevný zákon 218 a 219/49. Ním sa Cirkev dostala do úplného otroctva ateistického štátu. Pod rúškom hospodárskej starostlivosti o Cirkev štát zhabal všetky jej majetnosti, začal „veľkodušne“ vyplácať kňazom spočiatku dosť veľké platy. Kto z kňazov ich neprijal, išiel do väzenia. A potom si tento ateistický štát osvojil, avšak vo zvýšenej miere, všetky práva patronátov, pravda bez plnenia patronátnych povinností a záväzkov, teda právo ustanovovať kňazov, premiestňovať ich, dozerať na ich činnosť, upravovať bohoslužby…
Pod patronáciou „Mierového združenia katolíckeho duchovenstva“ boli zlikvidované všetky diecézne semináre a zriadený seminár centrálny s profesormi z Mierového združenia katolíckeho duchovenstva (MZKD) a pod úplným dozorom, ba vedením komunistickej strany.
Na uprázdnené biskupské stolce, po zavretí kňazov biskupov, boli dosadení za asistencie štátnej bezpečnosti a mierových kňazov čelní členovia Mierové hnutie kňazského duchovenstva. Mieroví kňazi učili ateistickú vrchnosť, ako to hladko vykonať. Tí sa stali aj poradcami novovymenovaných tzv. cirkevných tajomníkov, štátnych zmocnencov na biskupských úradoch.
Za istej asistencie mierových kňazov bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev, sústredení rehoľníci a rehoľné sestry…, slovom, všetko, čo sa proti Cirkvi u nás podnikalo, malo svojich pomocníkov v Mierovovom združení kňazského duchovenstva. Ťažko vyčísliť škody, ktoré spôsobilo svätej Cirkvi Mierové hnutie kňazského duchovenstva. Veľmi dobre to vyjadril pán kardinál Dr. František Tomášek, keď ako biskup povedal na zjazde DKO na Velehrade: „Prosím hneď na začiatku, aby v duchu vzájomnej lásky a spravodlivosti a trpezlivosti, že mnohí z Vás, tak ako aj ja, pocítili sme na vlastných bedrách následky neblahej práce mierového Hnutia… (Katolícke noviny, 26. mája 1968).
Veď preto bolo založené. Zaujímavé a, myslím, dosť jasné svedectvo toho tvrdenia je skutočnosť, že nijaký stav, nijaká spoločnosť, len práve kňazi, ľudia mimo zákona, ktorým ateistická vrchnosť nevie prísť na meno, musela založiť mierové združenie. Vieme pritom, aké záludné je všetko, čo naši i ostatní ateisti rázu materialistického podnikajú v záujme tzv. mieru. Je to len kepienok obalamutiť ľudí a národy. Cieľom materializmu bolo, je a bude ovládať svet či „mierom“ či svetovou revolúciou.
Podľa toho, čo v daných oblastiach je a bude výhodnejšie. Pravdou totiž ostáva Leninovo vyhlásenie: „Vojna nie je náhoda, nie je „hriech“, ako sa nazdávajú kresťanskí kňazi (ktorí hlásajú vlastenectvo, humánnosť a mier o nič horšie, ako oportunisti), ale nevyhnutný stupeň kapitalizmu, tak isto zákonitá forma kapitalistického života, ako aj mier… Preč s klerikálno – sentimentálnym a naivným vzdychaním o „mieri stoj čo stoj“! Vztýčme zástavu občianskej vojny! Bájka o „poslednej vojne“ je planá škodlivá bájka, malomeštiacka „mytológia“ (V. I. Lenin: Spisy 21 , Bratislava 1956).
Keď teda táto strana podporovala Mierové hnutie kňazského duchovenstva a podporuje novoutvorené Pacem in terris, nemôže mať iných želaní ako pomocou kňazov rozvrátiť Cirkev. To je hlavný cieľ strany. Výrazne to naznačil Dr. Karel Hrúza vo svojom článku „Socialistický stat a náboženství“ v Rudom práve roku 1972, kde bolo povedané, že socialistický človek, aktívny, uvedomelý, tvorca novej spoločnosti, musí byť oslobodený od predsudkov a tmárstva. Patrí k nim náboženstvo, ktoré, po stáročia spojené so sociálnym útlakom, je založené na slepej viere, tiež strachu, spútava sily človeka, obmedzuje jeho schopnosti, možnosti jeho všestranného rozvoja a duchovne deptá mravnými zásadami, ktoré nemajú nič spoločného so skutočným ľudským šťastím. Oslobodenie človeka od náboženských predsudkov sa nevyrieši behom jednej generácie, lebo ide o dlhodobý zložitý proces. Z toho vyplývajú vysoké nároky na ateistickú propagandu a výchovu, ktorých zmyslom je vymaniť veriacich z duchovného útlaku a prehĺbiť v nich vedomie vlastnej sily, schopnosti, rozumu…“
Schválne necitujem Lenina, lebo by sa mohlo povedať, že terajší zmysel jeho výrokov treba chápať ináč ako za jeho života. Uvádzam preto najnovší výrok z pera jeho „experta“ O. Dányiho: „V komunizme nemá náboženstvo nádej na úspech, ba ani na existenciu. Modernizačnými tendenciami sa môže Cirkev len čiastočne oslabiť, ale nie definitívne odvrátiť zákonitý úpadok náboženstva, ktoré je v súčasnom svete archaickým prežitkom.“ ( Politici v sutanách str. 35).
Bolo by možné citovať celé stovky, ba tisícky strán podobných výrokov, no nemá to zmyslu. Stačia i tie na dôkaz, aké ciele má komunizmus s náboženstvom, najmä katolíckym. V tomto podporovaní likvidácie Cirkvi pokračuje aj novoobnovené mierové združenie Pacem in terris. A nemôže zmeniť tento svoj „zaužívaný“ smer. Veď nato bolo obnovené. Treba obmedzovať a zunovať na Orave činnosť katolíckej Cirkvi a tomu má dopomáhať aj obnovené mierové združenie katolíckeho duchovenstva „Pacem in terris“, napísali v straníckom dôvernom obežníku OV KSS v Dolnom Kubíne r. 1975.
V inom obežníku z roku 1977 sa schválilo, koľko kňazov získali pre tieto ciele, ako sa im táto práca darí a aké majú ďalšie plány. Ešte jasnejšie to vyjadrili „Documentations catholiques“ , keď napísali: „Podnetom hnutia bol „normalizačný“ plán, vypracovaný na jeseň roku 1969. Navzdory nesporným nedostatkom bolo pre režim skutočnou oporou, lebo viedlo otvorený boj proti cirkevnej hierarchii a Vatikánu.
Domnievame sa,“ konštatuje normalizačný plán, „že ak máme prekaziť úsilie Vatikánu, ktorý chce politický i ideologický zjednotiť klérus a zároveň i vplyvy katolíckej emigrácie v zahraničí, a ak máme sa konečne oprieť i proti nevhodným iniciatívam biskupov a kňazov, treba podporovať formáciu nového hnutia katolíckeho kňazstva. Jeho funkcia je, na jednej strane prenášať na vrchol mocenskej pyramídy odraz činnosti v prospech socializmu. Odtiaľ pochádza aj ich mŕtvy jazyk, z ktorého cítiť bezvýznamnosť a ktorý navyše svojím nabubreným tónom odporuje skutočnosti.
Na druhej strane uskutočňuje rozkazy zhora, a pritom používa ešte obojetnejší tón, pravda, plný horlivosti a autoritárskej rozhodnosti viac, ako je to žiadané. Je to hnutie servilné a zapredané, otrocké a pritom dychtivé po moci…“
Pravdivosť tejto charakteristiky Pacem in terris najvhodnejšie a najlepšie ozrejmuje obrana tohto združenia straníckou tlačou KSS, aká bola uverejnená v Pravde dňa 20. – 29. decembra 1980: „Útoky proti Pacem in terris sú súčasne útoky proti nášmu spoločenskému systému, proti nášmu socialistickému štátu, ktorý, ako zdôraznila správa Predsedníctva ÚV KSČ, si váži „duchovných všetkých legálne pôsobiacich cirkví, ktoré sú späté s ľudom, a majú pozitívny vzťah k politike nášho štátu, k jeho úsiliu o rozkvet vlasti a zabezpečenie svetového mieru.“
Prejavilo sa to najnovšie i pri prepustení bohoslovcov zo seminára preto, že sa postavili proti núteniu vstupovať do tohoto združenia. V novodobých dejinách Cirkvi na Slovensku je to jeden z najbolestnejších úderov, ktorý ona dostala zase od tých, čo by mali všetko podnikať, aby sa Cirkev mohla slobodne uplatňovať a rozvíjať. Lenže hrniec tým zapácha, čím je naplnený. Celé toto ozaj servilné hnutie klesá čoraz hlbšie do otrockej služby ateizmu. Na jednej strane, čo je nehorázna lož, obviňuje cirkevných predstaviteľov najmä z rokov povojnových zo zlého stavu, ktorý vo vzťahu k Cirkvi a štátu (pozri Horákove články v KN a DP) a na druhej strane vo svojich vyhláseniach, citovať ich všetky bolo by nosiť vodu do mora, nekonečne dokazujúc svoju vernosť svätej Cirkvi, Svätému Otcovi, ktorého prácu, púte málo lepšie komentujú ako „Pravda“, a otcom biskupom, ospevuje ideálnu zhodu medzi Cirkvou a štátom a dáva svetu za vzor slobodného rozvoja Cirkvi v našom zriadení a ani slovom sa nezmieňuje o šliapaní všetkých náboženských a ľudských práv! Pozri napr. aspoň tieto vyhlásenia: „Ako katolícki kňazi sa z takéhoto vývoja pomerov v našej vlasti úprimne radujeme.
Presvedčili sme sa, že socialistické spoločenské zriadenie oveľa lepšie spĺňa etické požiadavky našej viery a rešpektuje dôstojnosť človeka i jeho práva, ako tomu bolo, a doteraz je, v kapitalistickom systéme…“ (Katolícke noviny z 15. júna 1975 – I. zjazd Pacem in terris v Brne). „… je príkladný súlad medzi životom Cirkvi a štátu…: riešili sme situáciu, ktorá u nás nemá príkladu, a dnes môžeme povedať, že sme túto situáciu riešili dobre, môžeme s pokojným svedomím vyhlásiť, že sme podstatne prispeli ku konsolidácii katolíckeho života v našich zemiach a k vyjasneniu a upevneniu pomeru medzi Cirkvou a štátom v duchu novej československej myšlienky…“ (Dr. Jozef Beneš, Katolícke noviny 10/1978).
Treba k tomu niečo ešte dodať? Múdremu stačí!!!
O otrockej službe Pacem in terris bojovému ateizmu výrazne svedčí potlesk dvesto pacistov na prejav podpredsedu ÚV NF ČSSR prof. Dr. Tomáša Trávnička, CSc., na rozšírenom federálnom výbore Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris 28. 10. 1975 v Olomouci. „Cirkvi majú teda zabezpečiť náboženské vyžitie veriacich a súčasne majú zákonitú povinnosť dbať, aby sa náboženské presvedčenie veriacich nezneužívalo na ideologický a politický nepriateľstvu voči socialistickému zriadeniu. Preto teda môžu cirkvi konať také len v cirkevných objektoch, ktoré majú na ten účel k dispozícii. A činnosť kňazov a duchovných môžu vykonávať len občania na to kvalifikovaní a majúci na to príslušné štátne oprávnenie…“
Aká je teda skutočnosť? Nič sa nezmenilo od vypovedania boja proti Cirkvi r. 1948, ba je to čoraz horší boj a ťažší. Aspoň niečo na ukážku toho boja: Seminár vedený Pacem in terris môžu posúdiť tí, ktorí ho pozorujú zbližšia. Nemôžu ho, žiaľ, ani ďalší pozorovatelia chváliť nielen pre obmedzený počet jeho chovancov, ale aj pre výchovu. Súci kňazi, čo vychádzajú z neho, vravia, že ak sú kňazmi cirkevnými, môžu ďakovať milosti Božej a svojej húževnatej vôli.
Kňazstva, pretriedeného zbavovaním súhlasu, je už o polovicu menej, ako bolo pred prevzatím vlády „robotníckou triedou“. Z tej zvyšnej polovice zase vyše polovice je nad šesťdesiat rokov. Mnohí sú už 70- roční a vyše. Pritom je umelé rozdeľovanie podľa hesla: „Rozdeľ a panuj!“
O rehoľnom živote niet ani reči. Staršie, prácou zodraté sestričky živoria v ústavoch pre duševne postihnuté dietky, v domoch dôchodcov a v charitných domoch, ktoré si musia samy stavať a udržiavať, zatiaľ čo Pacem in terris sa chváli, že štátna vrchnosť a ono sa starajú o tieto sestričky.
Rehoľných kňazov vlastne už niet. Tí, čo sú, hynú, kde ktorí môžu. Náboženská tlač nejestvuje. Chvála Pacem in terris, že máme Misál, lekcionáre a niektoré liturgické knihy, je veľmi zarážajúca, keďže oni nemajú na ich vydaní nijakej zásluhy. Prečo sa nepochvália aspoň nejakými periodickými náboženskými tlačivami, modlitebnými knižočkami, modlitbovými knihami, katechizmami?
Katolícke noviny a Duchovný pastier sú ozaj veľmi málo katolícke…!
Zákon 218 a 219/49 sa dôsledne uplatňuje. Ten ničí Cirkev vo všetkej jej činnosti. Otcovia biskupi nemajú nijakého práva nad svojimi kňazmi. Nemôžu sami uskutočňovať, prekladať, prípadne potrestať nikoho z kňazov. Kňazi okrem kontrolovanej činnosti vo svojich farnostiach nemôžu nikde účinkovať bez štátneho súhlasu. Ochrannú ruku nad všetkými majú krajskí a okresní tajomníci a navyše ešte Ministerstvo kultúry, ktoré znemožňuje správu a stavbu cirkevných objektov a vôbec celý náboženský život veriacich, navštevujúcich bohoslužby a chcejúcich žiť nábožensky.
Náboženská výchova dietok v školách v mnohých mestách v spádových obciach je úplne znemožnená. (Pozri Banská Bystrica, Nitra, Košice, Žiar n/Hronom, Liptovský Mikuláš, Prešov, Poprad, atď.). A kde je dovolená, je rozličnými represáliami riaditeľov a učiteľov škôl a činiteľov ONV zredukovaná na minimum.
Nie je to nič lepšie s krstami, so sobášmi, s pohrebmi, ba i s návštevnosťou kostolov. Rozhlas, televízia, periodická i knižná tlač chrlí ohovárky, útoky proti Cirkvi bez jej možnosti brániť sa. V dôsledku toho mravný život nielen mládeže, ale i starších upadá, potraty, rozvodovosť, alkoholizmus, nepoctivosť… atď., najmä tam, kde sú vyložení pacisti. Na zaplakanie!!
A toto všetko Pacem in terris nevidí! Chváli a oslavuje náboženskú u nás staroslitvosť štátu o nás (pozri článok pacistu Valentína Smudu v Katolíckych novinách z 22. februára 1981) a dáva ho za vzor Západu. Smelo možno vyhlásiť, že najväčším škodcom života náboženského a vzťahu štátu k Cirkvi je Pacem in terris, ktorý svojimi vyhláseniami vedome klame vedúcich štátu, akoby všetko, čo robia, bolo dobre, šliape po našej ústave, zaručujúcej náboženskú slobodu, po Všeobecnej deklarácii ľudských práv, po vyhláseniach OSN o ľudských právach, po Helsinskej dohode, a veriacich učičikáva, že všetko je v poriadku, ba lepšie, ako si to mohli sami želať a robí to všetko v duchu karlovarských bodov, súc odnožou komunistickej strany.
I štruktúra Pacem in terris je svedectvom jeho servilnosti strane. Jeho orgány sú zostavené celkom na spôsob strany KSČ. Vyzerajú takto: Predsedníctvo ÚV ZKD Pacem in terris:
Členovia predsedníctva:
Kandidáti predsedníctva:
Ústredný výbor:
Náhradníci.
Právom sa pacisti môžu nazývať klérokomunizmom. Obdobná je aj jeho funkcia. Tak ako strana je vedúcou zložkou v štáte, teda nie je vo vláde, tak aj Pacem in terris chce byť vedúcou zložkou v Cirkvi. Pacem in terris uvádza biskupský zbor pri každej návšteve vládnych činiteľov. Je ako komunistická strana v Národnom fronte, ktorý síce združuje „slobodné politické strany“, ale ona je vedúcou stranou, ostatné musia mlčky prijať všetky jej úpravy, i v Cirkvi a v jej tzv. záujmových organizáciách ako Spolok sv. Vojtecha, Charita a, žiaľ, i biskupský zbor. Vedúcu úlohu má Pacem in terris. Bez neho sa nemôžu obsadzovať farnosti. V dôsledku toho v mestách správcami fár a spoludekanmi sú členovia Pacem in terris.
Tzv. doktorát sa môže prideliť, len ak súhlasí Pacem in terris. SSV, Charita podlieha Pacem in terris. KN a PD sú časopismi Pacem in terris… atď. Všetky vedúce miesta v Cirkvi musia byť v rukách Pacem in terris ako v štáte v rukách strany. Čo tu robiť? Zalamovať rukami? Plakať? Ani jedno, ani druhé. Dôsledne zachovávať Dekrét o zakázaných kňazských združeniach z 8. 3. 1982.
Jeho platnosť, záväznosť v posudzovaní kňazského združenia Pacem in terris potvrdil kardinál Oddi, ako napísal kardinál František Tomášek: „Aby to bylo zcela jasné, dal jsem prefektu této kongregace kardinálu Silvio Oddimu dva dotazy:
1) Je třeba počítať sdružení „Pacem in terris“, ktoré je nyní v ČSSR, mezi ony spolky a sdružení, o nichž jedná prohlášení…?
2) Povinnost pod bodem 5. téhož „Prohlášení“, uložená cirkevní autoritě, vztahuje se stejnou závazností, jakou váže biskupy, i na jiné ordináře, jako na apoštolské administrátory, kapitulní vikáře a generální vikáře?“
Odpoveď prefekta Kardinála Silvia Oddiho:
Ad 1) Ano.
Ad 2) Ano.“
V Ríme, 18. března 1982
„Tento dokument veľmi prospel celej Cirkvi, keď sme celkom jasne vysvetlili, že nie je možné uviesť do súladu povinnosti s kňazstvom nerozlučne spojené s akoukoľvek inou činnosťou, ktorá priamo alebo nepriamo sa zameriava na svetské ciele. Cirkev preto vyžaduje, aby všetci kňazi dávali príklad úplného súladu, ktorý sa má zračiť hlavne v týchto dvoch veciach: v povinnosti, ktorú z Božieho poverenia na seba vzali, totiž posilňovať bratov vo viere Kristovej – a vo výkone posvätného úradu, ktorý sa koná hlavne vtedy, keďsa ohlasuje Božie slovo ústne alebo písomne.
Je naozaj nevyhnutné, aby Božie stádo bolo poučované a vyučované podľa náuky Cirkvi pod vedením ctihodných pastierov, ktorých Kristus ustanovil za strážcov a ochrancov: Poklad viery je zverený biskupom, a preto na nich predovšetkým spočíva opravdivá a vlastná (osobná) zodpovednosť za apoštolskú činnosť, ktorá sa vykonáva prostredníctvom Učiteľského úradu. Tomuto Učiteľskému úradu kňazi spoločnými salami poskytujú pomoc, a to aj použitím spoločenských oznamovacích prostriedkov.
Nech sa teda nikto a nikdy neopováži myslieť si, že sa môže zákonite postaviť na miesto biskupov, keď ide o výkon úloh, ktoré sú zverené biskupom. Táto posvätná Kongregácia dúfa, že bude uvedomená, že kňazi Vášho kraja i na tomto poli ani najmenej neustúpia od spôsobu konania, ako sme vyššie uviedli. Veď v tom je zakorenený základ viery. A iste by bolo čudné, keby sa takto nepokračovalo.“ (Z listu pána kardinála Oddiho J. E. kardinálovi Františkovi Tomáškovi zo 7. decembra 1985.)
Spoločne aktivizovať nábožensko -mravný ž i v o t v sebe a v spoločenstvách okolo nás, najmä v rodinách, v kňazských komunitách a vo všetkých zložkách našej národnej pospolitosti. Pripájať k tomu, alebo podporovať toto snaženie modlitbou a pôstom, lebo: „Tento druh (satana) nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou“ (Mk 9, 29).
„Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Amen“ (1 Tim 1, 17). S prosbou o dary Ducha Svätého, aby Vás naplnil tými svojimi darmi, ktoré Vás uschopnia šíriť Pravdu, uplatňovať všestrannú spravodlivosť, bojovať za slobodu Božích dietok v Cirkvi a v národe ostávam s pozdravom
Mons. Viktor Trstenský
rk. kňaz m. sl. 37 rokov
Na vedomie:
Redakcia Katolíckych novín
Najdôst. otcovia biskupi a ordinári ČSSR
Nemôžem mlčať, Vydavateľstvo Nové Mesto sro. 1995
———- Forwarded message ——— Od: Anton Culen <uskutocnujte.slovo@gmail.com> Date: ne 8. 8. 2021 o 21:23
Subject: Dôstojný pán Martin Kramara, hovorca KBS To: <hovorca@kbs.sk>
Cc: <predseda@kbs.sk>, TKKBS <tkkbs@tkkbs.sk>, <tvlux@tvlux.sk>, Rádio Lumen <lumen@lumen.sk>, Sekretariát trnavského arcibiskupa <abu@abu.sk>, <nitra@kbs.sk>, <hovorca@nrb.sk>, <abu@grkatpo.sk>, <sekretariat@dcza.sk>, Sekretariát biskupa <sekretariat.bb@rcc.sk>, <kancelaria@burv.sk>, <biskupstvo@kapitula.sk>, <spis@kbs.sk>, <moderator@abuke.sk>, <abukosice@abuke.sk>, <arcibiskup@jansokol.sk> <arcibiskup@jansokol.sk>, kuria <kuria@dcza.sk>, <hovorca@greckokat.sk>