Ak by som mal na otázku o slovenských biskupoch odpovedať v ankete, stačila by jediná možnosť: keby mali viac odvahy a charakteru.
Keď na jar roku 2020 na Slovensku prepukla prvá vlna pandémie COVID-19, rozhodujúcou emóciou, ktorá prepukla v srdciach ľudí, bol strach. Začali sme sa báť o svoj život i o svojich blízkych, pretože s novým vírusom spoločnosť ešte nemala skúsenosti.
Prežívajúc týždne bez možnosti osobnej účasti na svätých omšiach sme sa začali báť aj o svoju vieru a duchovný život našich spoločenstiev. Zľakli sme sa aj negatívnych následkov, ktoré pandémia môže zanechať na cirkvi.
O pol roka neskôr, keď narastala druhá vlna pandémie a boli sme už obohatení o skúsenosti z tej prvej, narastala čoraz viac v našich srdciach ďalšia emócia. Už nie strach, ale zmätok. Ktorému politikovi máme veriť? Ktorý vedec dokáže najpresnejšie posúdiť súčasný stav a ponúka najsprávnejšie cesty k riešeniu? Ktorý novinár, ktorý článok, ktorý komentár, ktoré svedectvo… Čo je dôveryhodné a čo propaganda?
Do tejto záplavy informácií, protichodných, drsných i zbytočných, ani cirkev vždy nevnášala pokoj, keďže jej predstavitelia sú nositeľmi tiež rôznorodých postojov.
Emócia znechutenia
Dnes, na prahu tretej vlny, už ľudí negniavi strach ani zmätok. Zavládla emócia znechutenia. Ľudia sú presýtení tlačovými konferenciami našich premiérov, ministrov, hygienikov a epidemiológov i všetkých alternatívnych odborníkov na všetko. Už nás nebaví zo dňa na deň študovať nové opatrenia o rozlohe miestností a ich maximálnej kapacite či o téme rúška verzus respirátory.
Z čísel a percent nám je už na zvracanie, hlavne ak hovoria o úspešnostiach vakcín, prvej či druhej dávky, toho či onoho výrobcu, v susednom štáte či v Izraeli, či neviem kde. A znechutení sme z týchto tém na kázňach či farských oznamoch a nástenkách. Lebo k tomuto všeobecnému znechuteniu neraz prispieva aj cirkev.
Vážení otcovia biskupi, len vy viete, aká náročná je úloha biskupa na súčasnom odkresťančujúcom sa Slovensku, ktorého hlavnými zdrojmi informovania a formovania ľudu sú liberálne mainstreamové médiá, bulvár, konšpiračné články, nenávistné komentáre, ba dokonca ideologické manipulatívne kampane na sociálnych sieťach.
Ste nástupcami apoštolov v preťažkých časoch (vlastne, boli pre biskupov niekedy v histórii aj ľahké časy?). Sú momenty, keď ste v posledných mesiacoch povzbudili i prekvapili, no sú i také, keď ste akoby všeobecné znechutenie ľudí aj sami podporili. Mám na mysli zvlášť dva.
Strach z blamáže
V hyperintenzívnych letných týždňoch pred príchodom Svätého Otca, ktoré možno patrili k najnáročnejším týždňom vášho biskupského pôsobenia za dlhé roky, keď ste museli v krátkom čase koordinovať prípravné práce na mnohých frontoch, za čo vám patrí obdiv i vďačnosť, ste zároveň smutne podľahli mediálnemu diskurzu o nízkom počte prihlásených na slávenia s pápežom.
V júli ste pastierskym listom povzbudzovali: „Prijmite ho s radosťou!“ V počiatočných prognózach sa pretriasali státisíce účastníkov, až akoby bolo potrebné možných záujemcov brzdiť.
Z naivity nás vyviedli prvé dni registrácie na jednotlivé podujatia. Ďalší pastiersky list už pôsobil naliehavejšie:
„Jedným z prejavov duchovne vnímavého srdca je aj osobná prítomnosť na stretnutiach so Svätým Otcom. (…) Pozývame vás a povzbudzujeme: prineste nutnosť registrácie ako obetu za Cirkev aj spásu nesmrteľných duší – a príďte osobne (…) Nezostaňte doma, drahí bratia a sestry. Príďte! Bratislava, Prešov, Košice aj Šaštín vás s radosťou očakávajú!“ Jednotliví biskupi vo svojich diecézach pridávali svoje posolstvá. U nás v Košiciach sme týždeň po pastierskom liste KBS a týždeň pred príchodom námestníka Krista na Slovensko čítali veriacim príhovor arcibiskupa: „Aj v tejto bezprostrednej chvíli pred návštevou Svätého Otca chcem zopakovať svoje pozvanie: Príďte do Košíc na stretnutie s pápežom Františkom.“
Ten strach z možnej medzinárodnej blamáže, ak by kamery mali ukázať celému svetu poloprázdny štadión či pusté šaštínske pole – nenaznačuje toto všetko, že nám príliš záleží len na vonkajšom imidži našej cirkvi? Že ju vnímame v prvom rade politicko-sociologicko-ekonomicky a až potom v kategóriách viery, morálky a duchovnosti?
Vážne nevidíme, že takouto pastoračnou povrchnosťou môžeme kresťanstvu na Slovensku ublížiť? Naozaj by bol nahnaný dav pre budúcnosť cirkvi viac než hŕstka úprimných a presvedčených? Vôbec to nepripomína časy spred tridsiatich rokov, keď svoju slabnúcu moc komunistická strana chcela proklamovať prvomájovými sprievodmi v uliciach a spartakiádami na štadiónoch?
Či ste sa len báli, že vám váš najvyšší predstavený nedostatočnú účasť v sektoroch nedajbože vytkne? Alebo vás len trápilo možné nerentabilné využitie finančných nákladov na organizáciu?
Snívam o tom, že namiesto tohto verbovania stačilo jasné, pokojné, jednotné a krátke stanovisko: „Koľkí prídu, toľkí prídu, ľudia nech sa rozhodnú. Pápeža privítame rovnako vrúcne s desiatkami tisíc ako aj s pár stovkami. Hlavne nech to je autentické, vtedy to má zmysel vždy (a kamery nech ukazujú, čo chcú).“
Najbližšiu šancu postaviť sa k počtom ináč než svet bude mať cirkev na Slovensku už čoskoro – pri hodnotení a komentovaní štatistických výsledkov tohtoročného sčítania ľudu.
Zbierka pre Kubu? Smutná výhybka
Druhým spôsobom, ktorý napomáha všeobecné znechutenie, je popápežovské žonglovanie so slovíčkami o zasiatych semenách, úrodnej pôde, ovocí, „je na každom z nás“…
V súvislosti s témou gender Svätý Otec pri debate s jezuitmi podotkol, že táto ideológia je nebezpečná, pretože je „abstraktná vzhľadom na konkrétny život človeka (…) s takouto abstrakciou mám vždy problém“.
Podobnou abstrakciou sa stáva všemožné slovičkárenie o odkaze pápežových slov, ak ich neprejavíte v skutkoch, nezakoreníte do reality.
A prvé slová, ktoré od vás počujeme hneď po poďakovaní, sympatickom a zaiste vhodnom, sú: „Povzbudení návštevou a podnetmi Svätého Otca rozhodli sa slovenskí biskupi vyhlásiť na budúcu nedeľu – 26. septembra 2021 – vo všetkých slovenských kostoloch zbierku na pomoc pre núdznych na Kube.“
Trochu kontextu: bežná farnosť má počas kalendárneho roka predpísaných 12 zbierok, ktoré odvádza biskupskému úradu. Okrem toho je zvykom raz do mesiaca robiť zbierku na farské potreby. Rôzne príležitostné zbierky môžeme pokojne nechať bokom – po haváriách či prírodných katastrofách a podobne.
Matematika je jednoduchá – v priemere každý druhý týždeň je v kostoloch zbierka. Netreba zabudnúť, že v mnohých farnostiach prebiehajú rôzne stavby a rekonštrukcie, iné splácajú úvery (neraz spôsobené aj platobnou neschopnosťou z dôvodu lockdownu a zníženého príjmu zo „zvončeka“) a mnohé menšie žijú systémom „z ruky do úst“, teda ledva-ledva dokážu uhrádzať účty za energie.
Mnohí farári v súčasnosti s obavou hľadia na nadchádzajúce mesiace. Doplním ešte, že v súčasnosti kňazi chtiac-nechtiac predlžujú omše rozsiahlymi farskými oznamami, keďže sa začal školský rok, prípravy na sviatosti a mnohé aktivity (s čím taktiež súvisia mnohé výdavky), rovnako je potrebné trpezlivo vysvetľovať covid automat (nezabúdajúc, že veriacim stále leží v žalúdku nedostatočná intervencia KBS voči nariadeniam) a tak ďalej.
A do tejto situácie príde facka: prečítať vo farských oznamoch a do farského kalendára si na tento rok pridať dvadsiatu piatu zbierku. Vysvetlenie: ako ovocie návštevy Svätého Otca na Slovensku treba prispieť na Kubu. Celá Európa sa čuduje nad zábermi o nadmiere chudoby v jej srdci, na „slovenskej Kube“ v Košiciach, ale my riešime tú karibskú.
Celá Európa sa čuduje nad zábermi o nadmiere chudoby v jej srdci, na „slovenskej Kube“ v Košiciach, ale my riešime tú karibskú.
Priznám sa, nedokázal som tento oznam vo Farnosti Božieho milosrdenstva v Snine na nedeľných omšiach hneď prečítať, presunul som to o týždeň neskôr. Vyše 20-tisíc eur potrebujeme splatiť a ďalších ani radšej nehovorím koľko potrebujeme, aby sme zveľadili chrám i farské priestory a dožili sa dokončenia rekonštrukcie (ktorá prebieha od roku 2001!), vysnívanej kolaudácie a prepisu v liste vlastníctva z „kinosála“ na „kostol“. A jestvujú farnosti s omnoho náročnejšími výzvami.
Áno, máme sa deliť, áno, stále máme veľa, áno, veriaci na Slovensku sú na svoje možnosti vždy ohromne štedrí v zbierkach na misie, áno, Kuba veľmi potrebuje, aj Haiti, aj Keňa, aj Afganistan, všetko áno.
No dávať do súvislosti túto zbierku s odkazom pápeža pre slovenskú cirkev je len smutná výhybka: domáce problémy nemáme guráž riešiť, preto radšej rozprávame o kubánskych.
Považovanie Kuby za oblasť, odkiaľ pochádza Argentínčan, nie je tiež najšťastnejšie. Keď sa Kubánci dopočujú, že Slováci im posielajú peniaze, lebo ich považujú za oblasť, odkiaľ pochádza pápež, spustia taký smiech, že ho bude počuť až sem. A keď sa to dozvedia Argentínčania, len sa urazia a krajinu v srdci Európy budú považovať za totálnych analfabetov. Pripomeňme si našu vlastnú národnú precitlivenosť, ak si niekto v zahraničí pomýli Slovensko so Slovinskom.
Ovocím môžu byť aj potrebné personálne výmeny
Namiesto toho by sa našli mnohoraké iné spôsoby, nástojčivejšie a prospešnejšie pre našich veriacich, ako zveľaďovať „ovocie návštevy Svätého Otca na Slovensku“.
Dvanástim biskupom (osem rímskokatolíckych diecéz, tri gréckokatolícke a jeden spoločný vojenský ordinariát) je viazaných sľubom poslušnosti približne dva a pol tisíc kňazov. Okrem toho, do kompetencií biskupov patria mnohí laickí zamestnanci biskupských úradov, katolíckeho školstva, charity, masmédií a príbuzných inštitúcií.
Sú to práve biskupi, ktorí odvolávajú, prekladajú, hodnotia nových kandidátov a obsadzujú mnohé posty. Z tohto hľadiska je ich vplyv na vývoj cirkvi na Slovensku zásadný, aj v zmysle „prípravy pôdy“ pre výber ich nástupcov.
A práve tu sa nachádza jedna konkrétna príležitosť, ako reagovať na návštevu pápeža Františka na Slovensku – uskutočniť užitočné personálne zmeny na biskupských úradoch, významnejších kňazských postoch i v problematicky obsadených laických funkciách. Lebo jedni, i nekompetentní a morálne nie bezúhonní, sú roky rokúce prilepení na čalúnených stoličkách a iní, i s podceňovaným ľudským či pastoračným potenciálom, sú zabetónovaní na odľahlých dedinských farách.
Všetko kvôli metódam a dôvodom prekladania niekedy pripomínajúcim skôr zgrupovanie „našich ľudí“ vo vyhradení sa voči konkurencii, a nie otcovské, čestné a spravodlivé vodcovstvo.
Nebudeme sa raz hanbiť za praktiky voči podriadeným, za vyhýbanie sa úprimnej a slušnej komunikácii, za mlčanlivé tolerovanie našich interných neprávostí zakrývané poslušnosťou k predstaveným či láskou k cirkvi?
Nemali by sme slová Svätého Otca v Šaštíne aplikovať práve do tejto oblasti? „Keď sa cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud.“
Zmierenie s Bezákom
Nápad druhý: Kiežby ste si sadli s arcibiskupom Bezákom za stôl a vydali spoločné stanovisko. Dlhé roky sa pred spoločnosťou tvárite, akoby on už neexistoval, akoby sa vás „kauza Bezák“ netýkala. Priazeň, ktorú jeho rodine venoval pápež, je pohladením jeho rán a zdvihnutým ukazovákom voči vám. Ľudia sú znechutení dookola ako na tenise hľadieť raz na jeho vyjadrenia, raz na vaše, a prienik žiaden, len samé protirečenia a rozpory.
Potrebujeme počuť, že ste sa zmierili a v rámci cirkevnoprávnych možností dohodli na ďalšom modus vivendi et cooperandi. Jednoducho potrebujeme počuť z jeho úst i z vašich tie isté slová. Takéto gesto by ďaleko presiahlo všetky kázne a rozjímania a rozhovory v rádiu Lumen a posolstvá o jednote, milosrdenstve či o nezištnej láske k cirkvi na úkor vlastného ega.
Nie sladké slovíčka do mikrofónov alebo vízie a plány, ktoré zostanú len na papieri – cirkev na Slovensku zúfalo potrebuje vaše skutky. Váš chlapský príklad.
Podobné úsilia o zmierenie by ste mohli iniciovať voči kňazom, s ktorými ste si z rôznych dôvodov pokazili vzťahy a považujete ich za nepohodlných či problematických. Nehovoriac o kňazoch so zdravotnými problémami, v kríze či na križovatke medzi zotrvaním v povolaní alebo jeho zanechaním… I tu sú naše vzťahy mnohokrát redukované na vymieňanie si poštovej korešpondencie.
Zrušenie mnohých aktivít kvôli protiepidemickým opatreniam dáva každému z nás viac priestoru pre reflexiu a zameranie sa na veci, ktoré bežne kvôli preplnenému kalendáru nestíhame.
Nie sladké slovíčka do mikrofónov alebo vízie a plány, ktoré zostanú len na papieri – cirkev na Slovensku zúfalo potrebuje vaše skutky. Váš chlapský príklad.
Cesta prevládajúcich emócií v spoločnosti – od paralyzujúceho strachu cez zmätočnú neistotu a znechutenie – napokon môže vyústiť do dvoch krajných reakcií.
Prvou je hnev, realizujúci sa vo všetkohejtujúcich komentároch na internete alebo vo vulgárnych štrajkoch na uliciach. Naši známejší renomovaní vedci by o tom dokázali rozprávať donekonečna, ale už aj cirkev má aké-také skúsenosti, hoci skôr len vo svete virtuálnom.
Na druhej strane je to postoj rezignácie, strata záujmu a vyhýbanie sa akémukoľvek kontaktu. Nejeden Slovák v posledných mesiacoch prestal pozerať politicko-spoločenské správy v televízii, vyhýba sa spravodajským internetovým stránkam a snaží sa jednoducho „žiť si svoj príbeh“, bez zbytočných vzruchov, ktoré by len zvyšovali mieru jeho nepohody a iritácie.
Pre všeobecnú kultúru národa či pre budúce voľby do všetkých inštitúcií je takáto občianska rezignácia doslova katastrofou a vodou na mlyn pre politických populistov a fanatikov.
Podobne zrezignovaní veriaci pribúdajú každým dňom v našej cirkvi, mladí aj starí, laici, kňazi aj rehoľníčky, a ťažko sa mnohokrát ubrániť dojmu, že do tejto kategórie patria aj biskupi.
Len jeden postreh v tomto smere: 84-ročný Argentínčan má v sebe viac šťavy, humoru a autentickosti než niektorí z vás, ktorí ste aj o desiatky rokov mladší (o mnohých kňazoch ani nehovoriac, už medzi tridsiatnikmi máme vyhorených i zápasiacich s rôznymi závislosťami).
Veriaci sú znechutení, ale ešte sú, ešte s nimi možno komunikovať. So zrezignovanými už nepohneme, pre tých už cirkev jednoducho prestane existovať.
Kardinál Pell vo svojom väzenskom denníku 20. marca 2019 konštatuje, že „mnohí, dokonca biskupi, sa príliš zmierili s úpadkom a niektorí ani nemajú potuchu, kde sa bojisko nachádza“.
Ak by som mal na otázku o obnove cirkvi či o biskupoch na Slovensku odpovedať v ankete, stačila by jediná možnosť: keby mali viac odvahy a charakteru, nič viac.
Len vtedy budete nachádzať pravé „bojisko“ a umožníte ostatným na cirkev nerezignovať a nestať sa nábožensky ľahostajnými.
Peter Fogaš