Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu (Dignitatis humane – Deklarácia o náboženskej slobode).
Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia majú právo na ochranu proti donucovaniu zo strany jednotlivcov, alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci, aby v náboženskej oblasti neboli nútení konať proti svojmu svedomiu a aby sa im nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, pravdaže v patričných medziach.
Právo na náboženskú slobodu musí byť uznávané ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti.
Pod náboženskou slobodou Druhý vatikánsky koncil nemieni teda slobodu vyznávať hocijaké náboženstvo; ani tým nechce tvrdiť, že hocijaké náboženstvo je dobré.
Druhý vatikánsky koncil verí, že jediným pravým náboženstvom je to, čo vyznáva katolícka a apoštolská Cirkev. Všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a poznanú vieru sú povinní prijať a zachovávať.
Náboženská sloboda pozostáva v tom, že ľudia musia byť chránení pred donucovaním najmä zo strany štátu. V náboženskej oblasti každý má byť slobodný konať podľa svojho svedomia súkromne a verejne.
Táto náuka Cirkvi o náboženskej slobode nie je odklon od tradicionálnej náuky, ale je jej vývinom. K rozvitiu tejto náuky prispelo rozvinutie sociálnej náuky Cirkvi v nasledujúcich bodoch:
1) Dôstojnosť ľudskej osoby spočíva v tom, že je obdarená rozumom a slobodnou vôľou. Všetky ostatné stvorenia poslúchajú Boha z nutnosti; človek je schopný podriaďovať sa Božím zákonom slobodne. Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a dožadujú sa, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti.
2) Ľudská osoba je základ, cieľ a zmysel spoločnosti. (To sme už v predošlích kapitolách obšírne vysvetlili).
3) Všeobecné dobro spoločnosti – t.j. súhrn spoločenských podmienok v ktorých môžu ľudia plnšie a nehatanejšie dosiahnuť svoju dokonalosť- spočíva predovšetkým v zachovávaní práv a povinností ľudskej osoby. Človeku načim priznať tú najväčšiu slobodu a neslobodno ju obmedziť, iba ak je to potrebné a v miere, v akej je to potrebné.
4) Rovnoprávnosť občanov – o ktorej už bola reč- je tiež spoločným dobrom spoločnosti a je uznávaná v právnom poriadku demokratických spoločností. Táto rovnoprávnosť vyžaduje, aby sa všetkým občanom a všetkým náboženstvám teoreticky a prakticky priznalo právo na slobodu v náboženskej oblasti.
5) Chrániť a zveľaďovať neodňateľné ľudské práva patrí medzi základné povinnosti každej občianskej moci. Občianska moc musí teda účinne chrániť náboženskú slobodu všetkých občanov spravodlivými zákonmi.
Súhrn týchto piatich prvkov sociálnej náuky Cirkvi osvetľuje a potvrdzuje pravdivosť náuky Druhého vatikánskeho koncilu a náboženskej slobode.
Ľudská osoba má právo konať slobodne na náboženskom poli; tomuto právu ľudskej osoby zodpovedá zo strany štátu povinnosť rešpektovať ho. Štát nemá predpoklady na to, aby určil, ktoré z náboženstiev je pravé, ale má rešpektovať právo ľudí na ochranu proti donucovaniu prijať alebo odmietnuť nejaké náboženstvo. Štát nie je ani povinný rozvíjať alebo uložiť niektoré z náboženstiev, ale sa má zdržiavať donucovania k náboženským úkonom.
Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj prvý základ priam v dôstojnosti ľudskej osoby, ako to vysvitá zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. V stredoveku sa zdôrazňovalo právo pravého náboženstva, dnes sa zdôrazňuje právo ľudskej osoby. Je totiž zrejmé, že konanie náboženských povinností z donútenia, bez vnútornej dobrej dispozície nemá pred Bohom nijakej hodnoty. Na druhej strane zas v moderných spoločnostiach je viacero a rozličných náboženských spoločností. Rovnosť občanov pred štátnymi zákonmi vyžaduje, aby sa zároveň všetkým občanom a všetkým náboženstvám zabezpečilo právo na slobodu v náboženskej oblasti.
Medze náboženskej slobody
Právo na náboženskú slobodu sa uplatňuje v ľudskej spoločnosti, a preto jeho používanie podlieha určitým normatívnym úpravám.
Občianska spoločnosť má právo na ochranu proti prechmatom, ktoré by sa mohli vyskytnúť pod zámienkou náboženskej slobody. To sa však nesmie diať svojvoľne a ani neslobodno, skrivodlivo uprednostňovať určitú skupinu; treba postupovať podľa právnych noriem, ktoré sú v zhode s objektívnym mravným poriadkom a ktorý má svoj základ v Bohu.
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991
Pripravil: A. Čulen