Pápež Ján XXIII. V encyklike Pacem in terris píše, že „občianske vrchnosti môžu viazať ľudí vo svedomí iba vtedy, ak ich autorita je v súlade s Božou autoritou a má na nej účasť“.
Ale „keby štátne vrchnosti vydali zákony alebo nariadenia protiviace sa tomuto poriadku- a teda proti Božej vôli, takéto zákony alebo splnomocnenia nemôžu viazať občanov vo svedomí, pretože treba poslúchať Boha viac ako ľudí“.
Zákony sú nespravodlivé, ak sa nezhodujú s cieľom s cieľom spoločnosti, s prírodou vecí, alebo sa protivia právam Cirkvi. Občania v určitých prípadoch nielenže nesmú poslúchať nespravodlivé štátne zákony, ale sa im môžu postaviť aj činne na odpor.
Keď sú zákony nespravodlivé len preto, že sú vydané vrchnosťami, ktoré nemajú na to oprávnenie alebo ukladajú neznesiteľné ťarchy, treba uvážiť, či neposlušnosť voči takýmto zákonom nezapríčiní občanom väčšiu škodu a ťažkosti než poslušnosť.
Niekedy je potrebné podrobiť sa nespravodlivým zákonom, aby sa vyhlo väčšiemu zlu. Ak však ide o zákony, čo prikazujú veci alebo skutky v ich vnútornej podstate nemravné, občania sú povinní odporovať im aj za cenu života, lebo treba viac poslúchať Boha ako ľudí. Napríklad v Nemecku počas hitlerovského režimu bol nemravný zákon, čo sa vzťahoval na vyvraždenie Židov pre rasovú nenávisť. Podobné nemravné zákony sú tie, ktoré nútia katolíkov vystúpiť z Cirkvi alebo popierať Boha.
Katolíci rozlišujú medzi činným a pasívnym odporom. Pasívny odpor je jednoducho neposlušnosť voči nespravodlivým zákonom. Činný odpor môže byť tiež úplne legálny, ak sa prejavuje naozaj demokratickými prostriedkami, tak napríklad pomocou tlače, rozhlasu , reči, parlamentu atď.
V štátoch, kde legálny odpor nie je možný, môžu sa katolíci domáhať svojich práv iným spôsobom?
Pius XI. V liste mexickým biskupom v roku 1937 sa zaoberal aj touto otázkou. V Mexiku v tom čase boli katolíci prenasledovaní, zvlášť v rokoch 1917- 1926, keď mnohí kňazi aj laici boli zavraždení (medzi inými aj P. Michal Pro, SJ). Podstatné práva občanov boli zneuznávané a šliapané. Pius XI. Určil nasledujúce smernice pre odpor voči nespravodlivým zákonom.
1) Požiadavky a odpor sú len prostriedkami a nie konečným cieľom.
2) Prostriedky, ktorými občania bránia seba a svoju vlasť proti nespravodlivej autorite musia byť mravné, nie je dovolený nijaký prostriedok zo samej povahy nemravný.
3) Nesmú zapríčiniť národu väčšie škody, než proti ktorým občania bojujú.
4) Použitie násilných prostriedkov nie je úlohou kňazov ani katolíckej akcie.
Okrem aktívneho odporu existuje aj násilný odpor vedený pomocou zbraní, teda ozbrojený odpor. Kedy sa stáva ozbrojený odpor dovoleným?
Keďže takýto odpor prináša so sebou veľké prevraty a smutné následky, prakticky je veľmi ťažké určiť, či v danej konkrétnej situácii je dovolené ozbrojené povstanie, alebo nie. Je určite nedovolené a mravne neprípustné zavraždiť z vlastnej iniciatívy nositeľov moci.
Len ľud ako taký má právo povstať proti tyranským štátnym vrchnostiam, ktoré sústavne porušujú najzákladnejšie ľudské práva. Keď niet výhľadu na úspech, tak povstanie sa stáva nerozumným a nedovoleným.
Lev XIII. V encyklike Quod apostolici muneris z roku 1878, v časoch nepokojov a výtržností zapríčinených nespokojnými robotníckymi triedami, píše, že Cirkev neschvaľuje aby jednotlivci povstali proti vrchnostiam. Záleží jej na tom, aby sa vyhlo veľkým nepokojom a aby spoločnosť neutrpela väčšiu škodu, než je zlo zapríčinené nespravodlivou vrchnosťou. Povzbudzuje ďalej ku kresťanskej trpezlivosti a k modlitbe.
Pápež Pavol VI. vo svojej encyklike Populorum progressio hovorí: „Je však isté, že okrem prípadov zrejmej a dlhotrvajúcej tyranie, ktorá by vážne porušovala základné osobné práva a nebezpečne poškodzovala všeobecné dobro krajiny, revolučné povstanie spôsobuje nové nespravodlivosti, zapríčiňuje novú nerovnováhu a vyvoláva nové pustošenie. Proti skutočnému zlu by sa nedalo zvíťaziť za cenu väčšieho nešťastia“.
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991
Pripravil: A. Čulen