Čo by sa malo na Slovensku stať, aby Antikristova vláda SR čo najskôr dokázala odvolať nespravodlivý zákaz slávenia verejných bohoslužieb? Čo v tejto veci môžu urobiť biskupi a čo jednoduchí veriaci?

Nie je tomu tak dávno, keď sme pomerne často z úst biskupov a kňazov v kázňach na pútnických miestach či v Božích chrámoch počúvali, ako Cirkev žije z pokrmu Eucharistie.

Dnes drvivá väčšina veriacich už niekoľko týždňov na Slovensku nemá možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia ani prijímať pokrm pre svoju dušu – Eucharistiu.
Po jedenapolročných skúsenostiach je naivné si myslieť, že sa to v dohľadnej dobe nejako zmení. Na rozhodnutí vzbúrencov proti Bohu o zatvorení kostolov na neurčito sa nič nezmenilo ani po proteste KBS a obraňovaní práv veriacich zo strany niekoľkých statočných kňazov. Ak by KBS takto viac ostro vystúpila proti zatváraniu kostolov už na jar v roku 2020, celkom iste by teror týchto neoboľševikov proti Cirkvi dnes nebol tak zúrivý a razantný.

Na mnohých kostoloch na Slovensku si dnes môžete prečítať takýto oznam:
Do odvolania sa nesmú na území Slovenska sláviť verejné bohoslužby. Napĺňajú sa slová proroka Daniela? (Dan 12, 11)


To, čo sa na Slovensku nepodarilo komunistom do roku 1989, tak to sa dnešným neokomunistom (a bez odporu predstaviteľov Cirkvi!) darí na Slovensku realizovať už druhý rok po sebe. Už dvakrát sa im podarilo zatvoriť kostoly na Veľkú noc – najväčšie kresťanské sviatky umučenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. Už druhýkrát po sebe (dnes to vyzerá tak) nebudeme môcť osláviť ani druhé najväčšie kresťanské sviatky Vianoce – Narodenie Mesiáša, Božieho Syna, Ježiša Krista. Tam „hore“ v Bruseli sa vládnucej triede nepáči už samotné slovo Vianoce a mená členov Svätej rodiny Panny Márie, Jozefa, a Božieho Syna Ježiša Krista…

Namiesto toho, aby sa veriaci počas Adventu pokojne pripravovali na blížiace sa sviatky narodenia Pána Ježiša Krista prijatím sviatosti zmierenia a Eucharistie, musia z obavou obchádzať kostoly a kdesi iba v kútiku srdca dúfať, že sa im predsa len podarí zohnať aspoň dáku duchovnú potravu pre svoju dušu. Rorátne sväté omše sa stali minulosťou a namiesto povzbudzujúcej kázne kňaza počúvame zo všetkých strán iba kázanie „adventných čertov“ o jedinej nádeji pre ľudstvo, ktorou je „vakcína“.

Nečaká Pán Boh viac od nás, laikov, keď naša ctihodná hierarchia takto vážne zlyháva?
„Ak je Kristus „všetko vo všetkom“ a ak je vôľou Božou „v Kristovi zjednotiť všetko, čo je na nebesiach a čo je na zemi“, ako hovorí sv. Pavol (Ef 1, 10), potom celý svet smeruje ku Kristovi, celé dejiny a celé rozvíjanie a budovanie sveta smeruje k Nemu. Potom je i cieľom tých, ktorí ako veriaci na najrozličnejších postoch budujú svet, smerovať ku Kristovi, v stretaní s Ním uskutočňovať plnosť stvorenia s tým napĺňať aj svoju osobnú spásu.

V katolíckych dokumentoch sa o tom hovorí: „V rozličných životných stavoch a zamestnaniach pestujú všetci jedinú svätosť – tí, ktorí sa dajú viesť Duchom Svätým.“ Všetci máme teda ten istý cieľ, ale nejdeme po tej istej ceste. Kňaz sa takmer ustavične zaoberá duchovnými otázkami a Evanjeliom, veriaci laik sa musí zaoberať aj starosťami tohto sveta. Zaoberá sa nimi ako veriaci. Tak to chce Boh, ktorý každému z nás ukazuje jeho osobnú cestu životom.

Cirkev je viditeľné spoločenstvo veriacich v Kristovi. Je znamením Božím vo svete. Zahrňuje cirkevnú hierarchiu i Boží ľud. Ak je Cirkev znamením medzi národmi, je týmto znamením nielen hierarchia, lež celé spoločenstvo veriacich. A tak z ustanovenia Kristovo sa milosť stáva viditeľnou nielen vo sviatostiach, lež celá Cirkev zjavuje a má zjavovať svetu, že Boh je v nej prítomný. Božia sila a milosť sa preto zjavujú viditeľne i cez veriacich, ktorí sú spojení s Kristom a z neho žijú. Hierarchia má naozaj moc od samého Krista. Na základe tejto moci zväzuje a rozväzuje, učí a posväcuje cez sviatosti.

Napriek tomu si však veci neslobodno predstavovať ako absolutizmus, v ktorom by veriaci iba vykonávali príkazy. Cirkev je svätý Boží ľud. Duch Kristov, ktorý oživuje celú Cirkev, vedie ju nielen cez hierarchiu a teda zhora. Duch Kristov pôsobí aj vo veriacich, v každom z nás – a to znamená aj zdola. Hierarchia má z moci Kristovej práva, povinnosti, úrad… Ale aj veriaci dostávajú od jeho Ducha dary – charizmy pre dobro sveta.

Úrad a charizma sú pre celú Cirkev podstatné a obidve usmerňuje Kristus – Pánov dar. Úrad i charizma sú cirkevné. Ak je Cirkev znamením medzi národmi, a svedčí o víťazstve Kristovom, neplynie to len z činnosti učiteľského úradu Cirkvi, lež aj z kresťanského života samotných veriacich – z ich vernosti a dobrotivosti, ktorá zabúda na seba, z pokory a oddanosti viere, v znášaní protivenstiev, v kresťanskom spôsobe života matiek a otcov, v čistote ich srdca a zmýšľania, vo viere mužov i žien, ktorí sa zasvätili Kristovi“ – napísal dávno za totality biskup Ján Chryzostom Korec (1)

Žiaľ, ako dnes vidíme, prvoradým cieľom vzbúrencov proti Bohu a extrémistických bojových ateistov (ktorí dnes majú moc), je zrušiť sviatosti, predovšetkým ustavičnú obetu svätej omše, kde sa Ježiš Kristus dáva veriacim za pokrm v Najsvätejšej sviatosti Oltárnej. Takto chcú zbaviť ľudí potrebných Božích milostí.

„Duch však vanie kde chce. Tvorba kresťanských mysliteľov a umelcov, ktorí žijú z eucharistického spoločenstva, všetko, čo v nich vyrastá z ducha a zmýšľania viery, a všetko čo v nich takto dozrieva, je tiež prejav Cirkvi, je tiež viditeľné pôsobenie milosti medzi nami. Ba stáva sa, že kresťanskí myslitelia a spisovatelia prebúdzajú niekedy k životu a dávajú do pohybu v istých okolnostiach v Cirkvi hnutia, ktoré môžu prevyšovať i činnosť pastierskeho úradu Cirkvi“. (2)

Antikristova vláda Slovenskej republiky sa opakovane snaží, už niekoľkýkrát po sebe zrušiť Boží kult na Slovensku a odopiera veriacim Eucharistického Krista, ktorý je pokrmom, z ktorého kresťan musí čerpať a žiť. Takéto bezprecedentné porušovanie ľudských práv a náboženskej slobody a útoky voči Bohu a Cirkvi sa v súčasnosti nedejú nikde v EÚ, iba na Slovensku… Deje sa tak napriek tomu, že v kostoloch sa prísne dodržiavajú hygienické predpisy.

KBS vo svojej reakcii na plošný zákaz verejných bohoslužieb síce vyslala veriacim na Slovensku signál, že antikristova vláda SR s tými útokmi na Boha a Cirkev prekročila pomyselnú čiaru, ale veľký efekt to nemalo. Páni biskupi sú síce roztrpčení, hovoria o veľkom sklamaní a porušení sľubu, že verejné slávenie bohoslužieb už nebude zakázané. Čo takto, milé excelencie, týchto mocných tohto sveta v našom priestore Slovenskej republiky exkomunikovať? Taký biskup Baláž, ako sme ho poznali, by sa na takýto krok odvážil! Aj vás, excelencie, sa budú „tam hore“ pýtať, ako ste použili autoritu, ktorú ste dostali… „Kto mnoho dostal, o toho sa bude mnoho žiadať“ (Lk 12, 48).

„Eucharistické tajomstvo – obeta, prítomnosť, hostina – nepripúšťa redukcie a manipulácie. Je potrebné žiť ho v jeho integrite: aj ako liturgickú udalosť, aj v intímnom rozhovore s Ježišom hneď po prijatí Eucharistie, aj vo chvíľach modlitieb eucharistickej adorácie mimo omše. Vtedy sa pevne buduje Cirkev a vyjadruje sa to, čím skutočne je: jedna, svätá, katolícka a apoštolská; Boží ľud, chrám a rodina; Kristovo telo a nevesta oživovaná Duchom Svätým; všeobecná sviatosť spásy a hierarchicky usporiadané spoločenstvo…

Prisudzujúc Eucharistii vážnosť, ktorú si zasluhuje, a pozorne sa snažiac dodržať všetky požiadavky, dávame najavo, že sme si skutočne vedomí veľkosti tohto daru. K tomu nás vyzýva tradícia, ktorú už od prvých storočí zachovávala kresťanská komunita, bdelá v uchovávaní tohto pokladu. Podnecovaná láskou, Cirkev sa usiluje odovzdať nasledujúcim kresťanským generáciám vieru a náuku o eucharistickom tajomstve bez toho, aby z nej stratila čo len čiastku. Nehrozí, že by sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali, lebo „v tejto sviatosti je zahrnuté celé tajomstvo našej spásy“ – odkazuje nám sv. Ján Pavol II. (Ecclesia de Eucharistia, 61).

Boží ľud očakáva od vás, milí otcovi biskupi, pastiersky list, kde nám a antikristovej vláde oznámite, že kostoly sa otvárajú, lebo slobodu Cirkvi zaručuje nielen Ústava SR a medzinárodná zmluva zo Svätou stolicou, ale aj ďalšie medzinárodné dohovory o ľudských právach a náboženskej slobode.

Čo takto ospravedlniť sa za teror niektorých kňazov voči veriacim, ktorí nútili prijímať Najsvätejšiu Eucharistiu do rúk? Čo keby sa vrátila do kostolov svätená voda? Čo keby ste sa najdôstojnejšie excelencie inšpirovali vašimi slávnymi predchodcami v úradoch, ktoré vyhlasovali pôsty pokánia a konali procesie s Eucharistiou i zázračnými obrazmi Panny Márie za všetky urážky Boha a znesvätenia? To je naša história. Je ešte „magistra vitae“?

Boh žehnaj Slovensko.

Anton Čulen

(1) J. G. W. (Ján Chryzostom Korec): Cirkev v rozvoji. K situácii Cirkvi dnes. (Písané v montérkach). Slovenská duchovná služba, 1987.

(2) J. G. W. (Ján Chryzostom Korec): Cirkev v rozvoji. K situácii Cirkvi dnes. (Písané v montérkach). Slovenská duchovná služba, 1987.

Prosba o podporu AZN

Tvorba stránky AZN si vyžaduje veľa práce a času. Ak sa vám naše články páčia, môžete nás podporiť na čísle účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056

4
0