Blíži sa hlasovanie o ústavnom zakotvení toho, že človek je bytosť ako muž a žena. Ukážeme jednotu?
Existencia neznamená iba zápornú udalosť, existencia znamená možnosť. Veľká vzdialenosť k možnostiam bola často súčasťou existencionálnej skúsenosti Slovákov. Neraz demotivovala. Nedostupnosť možnosti, môže byť zárodkom pre rozličné kliky. Aj s tými sú na Slovensku zlé skúsenosti. Sú prekážkou k potrebnej jednote. Jednote pomáha ak sa porozumie vývoju. A poznanie svojho vývoja pomáha k jednote. Aj pri dnešnej nejednote na Slovensku, môžeme pozorovať ako nerozumieme potrebám nášho vývoja. Vývoj sa dosahuje aj ochotou podstúpiť isté osobné riziko uskutočnením niečoho čo je správne.
Súčasťou slovenskej skúseností je taká skutočnosť, že čím vyššie sa človek dostane, tým je pravdepodobnejšie, že tak nebude konať. Tým spoločnosť upadá a taký človek ktorý prijal isté postavenie a pestuje alibizmus, zrádza tých ktorí vo svojom vývoji potrebujú kladné vzory. Najmä mladých, mládež, ale aj ľudí rozkolísaných v hodnotách. Ale aj tých ktorí dali takémuto človeku mandát.
Tragická je aj tá skutočnosť, že osobnosti v postavení, ktoré obstáli takúto skúšku a prijali dokonca prípadné negatívne dôsledky, sú spochybňované. Jedným z mnohých príkladov je napríklad biskup Vojtaššák. Alebo tí, ktorí museli emigrovať pre svoj zásadový postoj, ako napríklad J. Cíger Hronský, neskôr, posmrtne, sú prevezení na Národný cintorín v Martine. Nevieme sa v zásadných veciach zjednotiť.
Stanislav Hvozdík: Slovenská existencia -problém minulosti a súčasnosti
Neviem sa zastať pamiatky tých, ktorí sa za nás obetovali. Viem, že „po vojne“ je každý generál. Ale predsa, jeden príklad z minulosti, kedy KDH hlasovalo proti zvrchovanosti a samostatnosti SR. To čo sa malo vtedy stať, malo vyzerať ako prehlásenie, že hlasovanie o slovenskej zvrchovanosti má u niektorých hlasujúcich aj postranný motív, zakryť svoju komunistickú minulosť. KDH taký postranný motív nemá.
Keď dvaja robia to isté, nie je to isté. Treba ale dodať, že malé národy boli vždy často vystavené chybám počtom veľkých národov a bolo treba aj takých, ktorí sa obetovali. Je veľa príkladov, kedy straníci chránili nestraníkov. Sami prišli na to, že socialisticko-ateistický program je o človeku bez duše. Obetovaného hmote. Sabotovali totalitu kde sa dalo. Rozlíšiť tých ktorí kolaborovali od tých ktorí sa obetovali je potrebné. V tomto zmysle sú Česi ďalej ako sme my na Slovensku. Blíži sa hlasovanie o ústavnom zakotvení toho, že človek je bytosť ako muž a žena. Ukážeme jednotu?
Problémom v postmodernom svete sú potrebné centrá kultúry, náboženstva a vedy. Každý nemôže vedieť všetko čo môže dobrému vývoju spoločnosti poslúžiť. Každý národ preto potrebuje centrá náboženského, kultúrneho, historického a vedeckého života. Základom pre vznik takýchto centier je tvorivosť, mravné vedomie vlastného bytostného určenia. Bytie sa prejavuje ľudskou osobou. V tej sú zavinuté možnosti. Stávajú sa zrejmými tým, že človek sa stáva osobnosťou-alebo sa nestáva osobnosťou a jeho možnosti prepadnú v čase. Iba mravne založené osobnosti kultúry, vedy, náboženstva sú nápomocné pri tvorení náboženského, historického, kultúrneho a vedeckého povedomia. Ale aj každý človek tým, že má nároky na to ako sa, a čím sa prejavuje kultúra, veda, kresťanstvo, alebo neprejavujú, a malo by sa prejaviť. Svojim postojom a názorom prispieva k tomu, že také centrá sa pociťujú ako potrebné. Takéto strediska kultúry majú aj decentralizačnú úlohu. Majú sa tým stať dôležité pre pluralitu názorov. Ale každá pluralita potrebuje elementárnu jednotu.
Podobne ako na lúke je množstvo rozličných kvetov, ale jednotné sú v tom, že majú korene. Aj človek má byť zakorenený. Túžba po večnosti, večnom živote, je takýmto koreňom, pretože umožňuje odvážiť skutočnú hodnotu veci a javov dôležitých pre tento svet.
Oddeliť, tak povediac, zrno od pliev. Usporiadať javy do potrebnej hierarchie, podľa ich hodnôt. To by malo byť existencionálnou skúsenosťou Slovákov, ale aj národnosti, ktoré tu žijú. K týmto sme prajný, na rozdiel od našich severných a južných susedov, ktorý tu majú rezervy. Večnosť sprostredkovaná kresťanstvom, vďaka radovým duchovným, ktorí sú v prvej línii, má podobu racionálnosti, tá nás potom povzbudzuje k potrebným pohybom.
Sme neraz skrehnutý nepochopením a neprajnosťou. Túžba nestačí, neraz ostáva ako mýtus. Ten síce poukazuje na niečo čo je stále, ale odďaľuje potrebnú reflexiu a uvedomenie si seba samého a potrebného. Treba nám prekonať záporné skúsenosti z neprajnej minulosti správnym konaním.
Existencionálnou skúsenosťou Slovákov je, že sa im kládli prekážky odnárodňovaním, aby si vytvorili kultúrno historické centra v ich histórii. Ale aj totalitami v dvadsiatom storočí, ale aj súčasnou diktatúrou relativizmu. Aj preto nám to ide ťažšie. Aj v súčasnosti prebieha zápas o obsah národného, historického a kultúrneho centra. Hlasovanie o takej elementárnej skutočnosti ako tá, že človek je ako muž a žena, je skúškou pre nás.
Ako to bolo v minulosti, prehľad o tomto úsilí prináša F. Rupeldt v knihe „Koncentračné snahy slovenské do roku 1918“ (1928). Trnavská univerzita (1634-1777) bola prenesená do Budína. Nestala sa kultúrno vedeckým centrom Slovákov. Podľa F. Rupeldta prvá slovenský písaná kniha bola vydaná v roku 1691, pod názvom „Prvá katolícka ručná knižka“, autora Tomášiho na Trnavskej univerzite. V Trnave sa ustaľuje Bernolákovo učené tovarišstvo a prvý variant spisovného jazyka. Univerzita zanechala pripravených ľudí. V spojitosti s Trnavou sú spisovatelia: Bajza, Gavlovič, Fándly, Rešetka, Hollý.
Slovensku sa v stredoveku hovorilo „divadlo Európy“ pre časté vojny. Hraničné situácie sú súčasťou existencionálnej skúsenosti Slovákov. Mnoho toho čo začalo slovenskými rukami, končí v rukách cudzích. Ako dôsledok absencie, či oslabenia historicko – kultúrneho centra národa. Slováci si ťažko vytvárali kultúrne politické centrum národného života. Sídlom Matice slovenskej malo byť Brezno, píše J. Škultéty v roku 1926. Mestská rada toto schválila. Potom prišiel splnomocnenec centrálnej Uhorskej vlády, vymenil mestskú radu a tá nová Maticu slovenskú už odmietla.
Ale existenciálna skúsenosť Slovákov nemôže byť iba o negácii negatívneho, ako to dokumentuje filozofia personalizmu. Príležitosti sa opakujú. Stačí sa správne rozhodnúť a trvať na svojom postoji k zásadným javom. V opačnom prípade povzbudzujeme našich neprajníkov. Hlasovanie o ústavných zmenách je toho príkladom.
Spôsob života ako súlad medzi zážitkovým a racionálnym, ako harmónia. Dobrý život sa chce merať dobrými zážitkami. Kultúrno historické centrá s rešpektom ku kresťanstvu by mali k tomu pomáhať. Mali by agregovať kultúrny, ľudský, humánny vývoj a aj v spojitosti s kresťanstvom. Negatívne javy kapitalizmu môžu oživovať už raz zalíhajúci socialistický a ateistický program. Potreba vteliť kresťanstvo do života nemá alternatívu ak chápeme život ako večný a dostupný iba cez vykúpenie človeka, ako nám to napovedá súčasný veľkonočný čas.
Komunisticko – socialistické „mesiášstvo“ sme už poznali za totality. Ako jeho zlé ovocie. Ale aj vlažné kresťanstvo škodí. Kultúra by mala byť agregátom hodnotného zážitkového a racionálneho. Priestorom vytváraným tvorivou a mravnou osobnosťou. Nie biznisom a politikou, či špekuláciou. Na Slovensku je priveľa porovnávania sa. To vedie k egoizmu. Aj apoštoli, keď sa hádali kto bude väčší v kráľovstve Božom sa porovnávali. Dôležitejšie je položiť si osobnú otázku: aké mám osobne poslanie v živote, čomu žijem? Aký je zmysel môjho života? Takéto seba opytovanie približuje človeka k človeku. Aj veda chce byť agregátom racionality. Metafyzika má pri poznávaní vedy svoje miesto, aby to nebolo iba o účelovosti, ale aj o duchu človeka. Veď svet tu bol pred vedou, javy sú už určené k cieľu Stvoriteľom, ale cesta k nim bola ponechaná na človeku, aby sa ukázalo ako premýšľa, cíti, čomu sa naučil v živote. Aj to je odkaz ešte sv. Tomáša Aquinského. Aby sa človek nestal iba prostriedkom medzi inými prostriedkami pre ciele, ktoré sú nehumánne.
Technológie a výmena informácii, nie je to isté čím sú dobré vzťahy. Racionalita vyplývajúca zo stvorenia je iná ako racionalita iba kvantifikáciami. Kvantifikácia toho čoho je málo, je spokojná s opakom toho a tým je kvantifikovaná mnohosť. Nadbytok potom ako raj na zemi. To je o sebectve. Taká „racionalita“ nerozpoznáva nedostatok prítomnosti bytia, ľudskej osoby, jej pravej existencie, ktorý spôsobil, že je niečoho málo kritický. Raj nebol nadbytok, ale miera z toho Božieho, ako harmónia v spôsobe života.
Racionalita stvorenia a tvorenia je iná. Filozofia personalizmu toto skúmala. Pozná sa kenózis-zvinutie sa, ústup Stvoriteľa, aby sa stvorené bytie mohlo rozvíjať k tomu čo v ňom je zavinuté ako možnosť od začiatku. Aby sa rozvíjalo to čo je vopred dané. Nájdeme toto u slovenského mysliteľa J. Letza. Má sa rozvinúť k tomu, čím je dané ako potencionalita od začiatku. Človek a jeho bytie sa má stať tým čím je duchovne od začiatku určené. To je človeku dané ako dar, aby sám objavil ako jemu dané bytie. Bez bytia, pravdivej existencii, rozum prepadne ilúzii, že on prehlbuje pravdu. Pravdivé bytie pomáha poznať pravdu a tá prehlbuje rozum. Aby tým poznával viacej a to aj Stvoriteľa. Miery sú v kresťanstve.
J. Letz uvádza, že stať sa osobnosťou znamená tým jasnejšie rozpoznávať seba ako osobu. Prispieva takto k rozvoju svojej duchovnosti. J. Letz uvádza retrospektívnu biografiu, prehodnocovanie významov na svojej životnej ceste. Návraty k tomu čo bolo, aby sme vo svetle nájdeného zmyslu života poopravili naše prípadné omyly. Toto prispieva k rozvoju našej duchovnosti.
Súčasťou toho môže byť nové rozlíšenie posvätného voči profánnemu. Zdôvodnenie sa nehľadá v hmotných statkoch a zákonitostiach ich vecnosti, ale aj v Stvoriteľovi. Svet prežívaný je svet transcedencie. To nie je iba abstraktné. Existencionálna skúsenosťou Slovákov je spojená s rokmi 1948, komunistickému prevratom, s programom raja na zemi.
Ale aj rok 1989 má tieto črty. Vybadal to biskup R. Baláž. V Katolíckych novinách zo 6. X. 1991 konštatuje, že sa opäť popiera možnosť inkarnácie evanjelia do súčasného sveta. Spôsobuje to náboženskú indiferentnosť. Otvárajú sa nové fronty a rozpaky ako im čeliť. Uvádza: alarmujúci konzumný materializmus, sexuálny liberalizmus, ideologický anarchizmus, ateistický laicizmus v rukách amorálnych režisérov a profitujúcich manažérov.
Povedomie vlastného duchovného života bolo súčasťou étosu ktorým bežný človek čelil totalite. Aj toto je súčasťou existencionálnej skúsenosti na Slovensku. So zámerným oslabovaním kresťanstva slabne aj schopnosť ľudí čeliť iracionalite diktatúry relativizmu. J. Maritain uvádza, že v čase sociálnej nespravodlivosti bol socializmus nádejou, ale o to viacej boli trpké sklamania z jeho zlyhaní, napríklad vo vzťahu k slobode. Keby bol dal slobodu, bolo by to iné, ale bol by to ešte socializmus? Obrodiť sa áno ale iba ako komunista, ináč budeš vylúčený. Aj gender v súčasnosti je podobný, obrodiť sa môžeš, ale iba ako gender ideológiou, ináč budeš vylúčený. Nová diktatúra relativizmu. Aj toto je súčasťou existencionálnej skúsenosti Slovenska.
Pýtanie sa a svet racionálne prežívaný. Klásť si otázky, aj seba otázky, pýtanie sa je potrebné. V tomto nám treba pridať.
Racionalita pýtania môže byť videná v sokratovských otázkach, ale aj v inom type pýtania sa, ktorými sú sv. Tomášom naformulované otázky pýtania sa. Sokrates predpokladal pravdu a predpokladal, že človek sa môže učiť a nie je dobre ak je iba súčasťou mýtu. A to sa týka aj moderných mýtov akými bol komunizmus a v súčasnosti extrémny gender. Napríklad v Platónskych dialógoch sa Sokrates pýta, je niečo ak je krásne, aj dobre? Veľa ľudí by aj dnes odpovedalo, kladne. Hypias, spolubesedník, odpovedá áno Sokrates problematizuje hotové tvrdenia pýtaním sa. A čo deti, sú pekné, ale koľko robia aj zlého, ako to potom je s krásou? Rozhovor končí Hypias tak, že krása iba ak je spojená s dobrom je skutočnou krásou. Sv. Tomáš už poznal pravdu. Kým Sokratovské pýtanie sa má podobu dialektickú, pretože pravda sa nepozná, tomášovské otázky sú už pýtaním sa analektickým.
V rozdieloch pozná predom určenú vzdialenosť. Napríklad pýta sa: Spočíva blaženosť v moci? Na jednej strane odpovedá, áno aj Boh je mocný a človek ho chce napodobiť, ale na druhej strane konštatuje, že moc sa môže mať tak k dobrému ako aj k zlému a blaženosť iba k dobrému. Prvá odpoveď je o horizontále tohto sveta, druhá odpoveď je o vertikále, v pomere k Bohu.
Jeho otázky sú stále životné. Napríklad otázka: je trúfalosť zlá? Odpovedá, nie je, veď aj pri Sodome a Gomore prosil človek silnej viery za mestá pre ich mravný úpadok. Ale dodáva, mal veľkú pokoru pred Bohom. Trúfalosť je dobrá, ale len tá ktorá je spojená s pokorou voči Bohu, uzatvára Aquinský.
Sv. Tomáš Aquinský rozlišuje rozum bádaví, ktorý sa zaoberá večnými pravdami a rozum činný v praktickom svete, ktorý sa zaoberá dočasným poznaním. Závisí od nás, náš osud, viacej ako si myslíme. Existencionálnou skúsenosťou Slovákov sú vzory ľudí, ktorí toto vedeli. Nedovoľme aby v našom vnútri, duševnom živote o nich, zvíťazila lož, ktorá sa šíri od našich neprajníkov. Poznávať pravdu je v možnosti každého z nás, nedajme si tu možnosť zobrať. Také elementárne skutočnosti ako to, že človek je ako bytosť stvorený ako muž a žena, ktoré spochybnil progresivizmus sú varovaním.
A tvrdenie, že nás nezaujíma minulosť iba budúcnosť je znakom, že veľkonočný čas, ktorý vykupuje zo zlej minulosti pre lepšiu budúcnosť, chce byť zase nahradený neosocialistko ateistickými sviatkami jari. Nedajme sa obrať o dielo vykúpenia.
Stanislav Hvozdík