Milan S. Ďurica o Mons. Jozefovi Tisovi. 18. 4. 1947 boľševici zaútočili na Cirkev a veriacich a v zinscenovanom procese popravili prvého prezidenta Slovenskej republiky

Vyzývame kňazov k slúženiu svätých omší a modlitbám za prezidenta Mons. Jozefa Tisu, tak, ako to schválila vo svojom stanovisku aj Stála rada KBS dňa 14. mája 1996 ktoré podpísal Mons. Peter Dubovský, generálny sekretár KBS.

Aká omša, taký kňaz

Najväčší úkon katolíckeho kňaza je práve obnovenie Eucharistického tajomstva, ktorým Kristus chcel byť po všetky časy svojim Telom a Krvou sprítomňovaný uprostred tých, čo uverili jeho radostnej zvesti. Veriaci, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na svätej omši, nadobudnú určitý inštinkt, ktorým práve podľa spôsobu, akým ten-ktorý kňaz slúži svätú omšu, vedia vycítiť hĺbku jeho viery a intenzitu jeho duchovného spojenia s Kristom. Považujem preto za veľmi dôležité svedectvá, ktoré pod prísahou vydali niekoľkí niekdajší farníci z Bánoviec o tom, čo videli a zažili počas svätých omší ich farára – dekana Jozefa Tisu.

Nie všetci mali odvahu odsúhlasiť, aby som použil aj ich mená. „Keď mal slúžiť svätú omšu, šiel vždy vopred do kostola, lebo počítal s časom na prípravu. Svätú omšu a iné pobožnosti odbavoval vrúcne a dôstojne. Nerobil to, ako sa niekedy hovorí, „remeselne“. Takto to videl vzdelaný laik, ktorý bol jeho farníkom počas celého obdobia Tisovho účinkovania v Bánovciach. Iný bánovský farník miestoprísažne vyhlásil: „Veľmi zbožne slúžieval svätú omšu a bol hlboko duchovný v kázňach.“

Celkom súhlasne s predošlými napísal vo svojom Memorande učiteľ Juraj Brcko, niekdajší riaditeľ školy v Prusách, ktoré boli filiálkou bánovskej fary: „Ja som bol za 20 rokov farníkom Mons. Tisu… Každú nedeľu som bol účastný na svätej omši, ktorú veľmi zbožne slúžil.“ Spomenutý inštinkt hodnotiť hĺbku duchovnej osobnosti kňaza podľa toho, ako slúži svätú omšu, je, pochopiteľne, ešte vyvinutejší u iných kňazov. Nie vždy totiž starší kňaz, u ktorého sa nezriedka stane, že antické quotidiana vilescunt (každodennosť znehodnocuje) sa odrazí aj pri oltári, nadchne svojim slúžením svätej omše najmä mladších, ešte prvotným zanietením blčiacich kňazov. Keď prišiel mladý kaplán Augustín Záň do Bánoviec nad Bebravou, farár – dekan Tiso bol už takmer tridsať rokov kňazom. A predsa jeho vtedy mladučký kaplán si na celý život zachoval taký povzbudzujúci dojem o Tisovom slúžení svätej omše, že napísal: „Bohoslužby odbavoval tak sväto, že veriaci boli ako vo vytržení.“

Či zbabelý prezident Beneš by si za postoj k Tisovi a Háchovi nezaslúžil dereš?

Podobne jezuitský kňaz Pavol Bajan, neskorší misionár v Afrike, ktorý denne miništroval Tisovi počas jeho pobytu v jezuitskom kláštore v Bratislave od novembra 1938 do 10. marca 1939, spomína: „Povzbudzoval som sa na jeho zbožnosti, spokojnosti a odvahe.“ Ale aj deti, najmä v kritických rokoch dospievania, vedia byť často až tvrdo prísnymi sudcami starších. Pisateľ týchto riadkov bol práve v takomto veku, keď zhodou okolností mohol zblízka pozorovať kňaza Jozefa Tisu, ako slúžil svätú omšu 5. júla 1942 v Michalovciach. „Sedel som v bezprostrednej blízkosti, po evanjeliovej strane oltára, a pozoroval som jeho dôstojné, spontánne, vierou prežiarené liturgické úkony,“ zaznamenal som pred časom svoje dojmy. Dnes môžem k tomu pridať iba to, že onen zážitok Tisovej svätej omše bol jedným z tých, ktoré citeľne prispeli k definitívnej orientácii môjho života ku Kristovmu kňazstvu v službe Bohu, Cirkvi a národu, menovite mládeži po stopách svätého Jána Bosca.

Kázne slova i života Pri svätej omši, ktorú farár podľa predpisov vtedajšieho cirkevného práva v nedele a zasvätené sviatky mal povinnosť obetovať za svojich farníkov, Cirkev mu prikazovala tiež kázať Božie slovo a vyučovať mládež i dospelých veriacich o pravdách viery a normách kresťanského života. Farár – dekan Jozef Tiso plnil túto svoju povinnosť s neoblomnou vernosťou aj v tých najbúrlivejších časoch svojej politickej a štátnickej činnosti. Na kázne sa vždy svedomito pripravoval. Pri istej príležitosti v posledných rokoch svojho života vyhlásil: „Stalo sa mi, že som musel improvizovať verejné prejavy i parlamentné reči. Ale nikdy som nekázal slovo Božie bez náležitej prípravy.“ Nečudo, že veriaci ešte žijúci niekdajší farníci Jozefa Tisu vo svojich svedectvách výslovne spomínajú na hlboké dojmy a trvalý účinok jeho kázní v ich vlastnom kresťanskom živote. Už o kaplánovi Tisovi v Bánovciach svedčí vtedajší žiak meštianskej školy Albert Miština: „Nikto nevedel tak jasno vysvetliť v nedeľných kázňach katolícku vierouku a mravouku, ako to vedel pán kaplán Tiso.“

So vzťahom na neskoršie účinkovanie farára – dekana Tisu ten istý dlhoročný farník píše: „V nedeľu vždy kázal asi pol hodiny. Jeho kázne boli hlboko teologické a prezrádzali, že bol hlboko veriacim a svätým kňazom.“ Iný dne sa na Slovensku žijúci Bánovčan primerane svojmu technickému vzdelaniu všímal si popri obsahu aj formálne stránky Tisových kázní. Vo svojich spomienkach napísal: „V kostole v kázňach sa neopakoval. Za tie dlhé roky vždy mával nové myšlienky a nové témy. Mnohí jeho politickí protivníci a jeho nepriatelia tvrdievali, že v kostole v kázňach mieša politiku. Ja som chodil do kostola a počúval som jeho kázne a všímal som si aj toho, avšak ja som – podľa môjho názoru- nikdy nepozoroval, že by bol miešal do náboženských kázní politiku. V rozhovoroch s tými, ktorí tvrdili, že mieša politiku do kázní, som toto vždy zastával. Veľmi dobre vedel rozoznávať funkciu kňaza od funkcie politika vo svojich kázňach.“

Podobne jeden z jeho kaplánov, Augustín Záň (1911- 1999), ktorý iste s osobitnou pozornosťou počúval kázne svojho principála, celkom lapidárne konštatuje: „V jeho kázňach bolo len slovo Božie. Politiku nemiešal do kázní.“ Aj v celkom inom prostredí, počas návštevy u amerických Slovákov ako člen delegácie spolku sv. Vojtecha od 3. septembra do 12. novembra roku 1937, dopisovateľ Slovenskej obrany, ktorý bol prítomný na štyridsaťhodinovej pobožnosti, kázanej dekanom Tisom, s nadšením opisoval svoje dojmy: „Jeho kázne boli hlbokého náboženského významu: keby človek mohol všetko napísať, čo bolo po všetky tri dni povedané…. Človeka by nikdy nezunovali kázne Mons. Tisu… Nikdy nám nevymiznú s pamäti. Nielen prítomní ľud, ale i naši mladí kňazi mohli sa presvedčiť o kráse reči slovenskej. Za morom, pod Tatrami učia sa ľudia tak, aby boli pripravení učiť a viesť. Azda nevedia biť loptu, ale vedia znamenite obíjať útoky nepriateľov Cirkvi. Bolo to veľké dobrodenie Božie, že nám bolo dopriate počuť slová tak hlboko učeného kňaza- štátnika, akým je Mons. Dr. Tiso.“ (2)

Takýto kazateľský štýl a účinok nie je iba výsledok prirodzeného rečníckeho talentu. Iba kňaz, ktorý hlboko a často uvažuje nad zjavenými Božími pravdami, ktorí nikdy neprestane rozširovať a doplňovať svoje základné teologické vzdelanie, dokáže dať svojmu rečníckemu talentu skutočne presvedčivú, dušu strhujúcu náplň. V tomto ohľade dosvedčil jeden z kaplánov Dr. Jozefa Tisu: „Prezident Tiso mal bohatú teologickú knižnicu a nám kaplánom dal do nej voľný prístup. Nuž sme sa kochali v dobrých knihách, ktoré sme inak nikde nevideli. Boli to knihy teologické nielen v slovenčine, ale aj v nemčine, francúzštine a maďarčine. Meditoval obyčajne zavčas ráno. Už okolo piatej hodiny sme ho počuli chodiť po izbe, lebo býval nad nami. Tak sa modlil aj breviár, ktorý by nikdy nebol vynechal.“ (3) Kázne Jozefa Tisu boli teda ovocím intenzívneho duchovného života podľa osvedčenej asketicko- pastorálnej zásady: Meditata aliis tradere (dávať iným ovocie vlastných uvažovaní). Lebo z úst vychádza to, čím prekypuje myseľ. A platilo to aj u neho, ako u nás všetkých, nielen pri oltári.

Hovorilo sa napríklad, že mladý študent Tomáš Masaryk začal pochybovať o viere, keď raz posluhoval pri sviatočnom stole, pri ktorom sedeli kňazi z celého okolia a počúval, ako sa medzi sebou rozprávali. Aj preto pokladám za veľmi dôležité zhodné výpovede obidvoch kaplánov farára- dekana Tisu, ktorý tiež nepohŕdal dobrým pokrmom a pohárikom kvalitného vína. Obaja ma spontánne ubezpečili, že kňaz Tiso pri stole nikdy nehovoril o jedle alebo pití, ale rád sa zaoberal otázkami pastorácie, kultúrnymi témami, literatúrou a pod (4). „O duchovných veciach sme často debatovali, najmä počas obeda a večere. Bol to pôžitok, lebo sme obdivovali jeho teologickú hĺbku a pohotovosť.“ (5)

Milan S. Ďurica, Jozef Tiso 1887 – 1947 Životopisný profil, Lúč, Ústav Dejín kresťanstva Bratislava 2014

Pripravil: Anton Čulen

(1) V archíve autora.

(2) Slovenská obrana, 12. októbra 1937.

(3) Augustín Záň, v súkromnom liste z 21. januára 1987.

(4) Karol Šumichrast, v zaznamenanom rozhovore v roku 1956.

(5) Augustín Záň, v citovanom liste.

Súvisiace články:

František Vnuk: O deportáciách v roku 1942 vo Veľkej Británii, USA a v obnovenej ČSR. Hovorca KBS potvrdil pravosť dokumentu (na stránke AZN) v ktorom stála rada KBS uviedla že „nezabúda na J. Tisa, ktorý bol verným synom nášho národa a vynikajúcim štátnikom“

Z archívu: Košický sídelný biskup A. Tkáč povedal na oslavách výročia smrti A. Hlinku, že by sa „bratia Česi mali ospravedlniť za popravu Dr. J. Tisu, pretože popravu podpísal prezident Čech“

Či zbabelý prezident Beneš by si za postoj k Tisovi a Háchovi nezaslúžil dereš? Sedemdesiate piate výročie popravy prezidenta Dr. Jozefa Tisu: Odmeň jeho vzácny dar, povýš nám ho na oltár

Noc pred popravou s prezidentom Tisom