Slovenský národ nikdy v dejinách, ani v marcových dňoch nebol postavený pred takú štátnickú skúšku, pred akú ho postavila Tisova poprava.
Vláda niekoľko dní napriek katastrofálnemu nedostatku vagónov vo väčších staniciach na Slovensku sústreďovala vagóny. Nikto nevedel k čomu. Len neskôr prenikla správa o pravej príčine. Národná bezpečnosť mala prichystaný zoznam asi 50 – 60 000 ľudí, ktorých v prípade nepokojov by boli bývali pozatvárali a odvliekli za 20 000 Slovákmi živými a či mŕtvymi do otrockých prác v Rusku.
České vojsko na Slovensku bolo v plnej pohotovosti a ďalšie tisíce českých vojakov pri Šaštíne čakali na možnosť zákroku. Boli to najmä komunisti, ktorí by boli bývali radi vyprovokovali nejaké väčšie vzbury, aby mohli potom zakročiť. Na druhej strane Dunaja v Maďarsku stálo pohotove niekoľko tisíc ruských tankov a vojakov. Boli prichystaný na vpochodovanie do Slovenska. Celá jedna divízia špeciálne vycvičených vojakov NKVD bola už na Slovensku.
Či zbabelý prezident Beneš by si za postoj k Tisovi a Háchovi nezaslúžil dereš?
Pozorovateľ týchto príprav sa vyslovil, že toľko príprav český generálny štáb neurobil ani na jeseň 1938, ani v marci 1939, lebo ako sme to počuli v Beranovom procese, českí generáli vtedy spali.
Bola to na prvom mieste zásluha cirkevných kruhov, ktoré svojou autoritou udržali na Slovensku pokoj. Medzi študentstvom bolo k tomu treba veľa autority.
V celých dejinách slovenských nebolo dohromady toľko zatvorených ľudí, ako za jeden deň, v ktorom Česi nechali Tisu popraviť. Maďarské štatistiky v sume posledných sto rokov stali sa nepodareným politickým žartom v porovnaní s tým, čo česká brachiálna moc vystrájala v týždni Tisovej popravy. V samotnej Bratislave pri razii v noci v deň popravy zatvorili viac ľudí, než Maďari za 100 posledných rokov. Zdalo sa, že Beneš by najradšej v jedno väzenie chcel premeniť celé Slovensko.
Ale je istá hranica, kam Benešova moc nesiaha. Beneš môže popravovať, môže zatvárať, môže nariaďovať vojenským muzikám, aby vyhrávali po Slovensku na schodoch pútnických kostolov české pochody, ale do sŕdc slovenských nemôže zasiahnuť, nemôže zmeniť cit lásky k Tisovi.
Sotva zaznela správa o Tisovej smrti, rozozvučali sa zvony po celom Slovensku. Tri dni sa zvonilo. Pre toto zvonenie, pre tento posledný prejav úcty bolo na Slovensku viac ľudí zatvorených, ako za Maďarska pre všetky politické prejavy. A predsa tomu nemohli zabrániť. V Bánovciach sa striedali ženy a zvonili. V Ustí N. O. dvaja mladí chlapci, ktorých Národná bezpečnosť zatvorila a zbila a tak chcela, aby povedali, že im k zvoneniu dal rozkaz farár. Chlapci sa držali statočne. I po bitke vždy rovnako svedčili, že išli z vlastného popudu. V Tvrdošíne zhodili chlapci na hlavu žandára padacie dvere, keď im išiel prekážať vo zvonení.
V Ružomberku na Čebrate vztýčili čiernu zástavu s dvojkrížom. Vyše tridsať ľudí zatvorili len pre toto.
A toto sa odohrávalo po celom Slovensku. Tu a tam, kde vedenie žandárstva bolo v rukách komunistov, tam sa zatváralo, zatváraní sa mučili. Policajné autobusy zvážali po desiatkach ľudí z dedín do okresných miest a odtiaľ do koncentračných táborov do Čiech, lebo takto Česi získali stovky najlacnejších pracovných síl. Je to nový spôsob českého otrokárstva, zatvárať ľudí a posielať si ich na otrocké práce do českých baní a českým sedliakom za bírešov.
Na mnohých miestach sa však robilo toto s tichým súhlasom bezpečnostných úradov. Četníci nič nevideli, zvoniť nepočuli a najmä tí, ktorí boli prijatí v Slovenskej republike si uvedomovali, že nebyť Tisu, neboli by Slováci ani v roku 1947, ale ešte vždy len Česi, ako to bolo pred rokom 1939.
Ale s týmto strašným smútkom stiahol sa národ tam, kde to Beneš nemohol rušiť – do kostolov. S výnimkou vari troch – štyroch katolíckych kňazov, všetci ostatní slúžili omše za Tisu. Kostoly boli preplnené. V čiernom prišli všetci. V čiernom bolo poobliekané vari do 85% národa. V katolíckych kostoloch sa denne modlili za popraveného Dr. Jozefa Tisu.
Keby celú československú vládu obesili – hovoril mi priateľ, nebolo by v celej SSR toľko omší, toľko modlenia, ale najmä toľko úprimného smútku a to nie na oficiálnych miestach, ale v malých chalúpkach, v dedinách, lazoch, ako je teraz na Slovensku za Tisu.
Skoro vo všetkých slovenských kostoloch v Amerike odohrávalo sa to isté, čo doma. Hľa, aká krásna jednota národa v smútku pred Bohom. Česi boli veľmi nemile prekvapení týmto disciplinovaným odporom, touto spontánnou manifestáciou v kostoloch. Ani chceli mať bitky a potom zakročovať a likvidovať.
A toto sa im nedarilo. Slovenský národ zložil skvele skúšku politickej zrelosti. Zaťal zuby, stisol päste, mlčí s výrazom smútku na tvári, ale s túžbou po odplate v srdci. Keď nemohol verejne povedať živé slovo a svojej bolesti v srdci, povedal ho Bohu a požaloval sa len pred oltárom.
Modlil sa za dušu zomrelého Tisu. Modlil sa k Bohu, aby nedal zahynúť dielu, za ktoré Tiso umieral, aby prijal najväčšiu obetu Tisovu a pomáhal národu v zápase o obnovu štátnej samostatnosti. Vari nikdy nebol slovenský národ tak skalopevne presvedčený o tom, že terajšia ČSR je len prechodným zjavom, vari nikdy neveril tak mocne, že Slovenská republika bude zase obnovená, ako v týchto smutných dňoch slovenského života.
Z bolesti a utrpenia rodila sa mocná viera, viera v samostatnú Slovenskú republiku, ktorú už vďaka Bohu máme.
Konštantín Čulen
Z knihy: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, uverejnené v knihe Zamlčaná pravda o Slovensku II. diel
Pripravil: A. Čulen