Ctihodní otcovia biskupi. Už dlhšiu dobu vo mne rezonuje a myšlienky sa schádzajú a rozširujú tému, s ktorou by som Vás rád oslovil, ako najvyšších cirkevných predstaviteľov na Slovensku.
Nazvime to ako vox populi, hlas človeka vo veku 84 rokov, ktorý je súčasťou spoločenstva, národa slovenského a kresťanského. Slovenský národ sa od nepamäti, alebo lepšie od doby sv. Cyrila a Metoda hlásil ku kresťanskej viere, s rodným listom, ja mám takýto rodný list, v rubrike, náboženstvo rímsko – katolícke, miesto narodenia Vráble.
Bol som vychovaný v chudobnej rodine, otec nádenník i matka, boli sme traja bratia, v náboženskej rodine. V žiackych rokoch miništrant, vo vyšších ročníkoch člen žiackeho cirkevného spevokolu, ktorý účinkoval v nedeľu na Malej omši a spevokol dospelých na Veľkej omši. Pri veľkých sviatkoch, Veľká noc oba spevokoly – 100 členov spievali Pašie, na Bielu Sobotu na Vzkriesenie procesia po meste, dychovka a spevokoly, to isté na Božie telo a Srdce Ježišovo.
Roky pribúdali, spevokol stratil dirigenta, prestal pôsobiť ako teleso. Na Kvetnú nedeľu a Veľký Piatok už nemal kto spievať Pašie, tak som ich spieval sám. Celé Pašie.
Vráble v roku 1939 pripadli do Maďarska. V roku 1942 som nastúpil do školy, slovenskej jednotriedky 1-8 ročník, najstarší brat ako 18 ročný dostal povolávací rozkaz do maďarskej armády, padol do zajatia, odkiaľ sa vrátil v októbri 1945. My doma sme vojnu prežili.
Prišli 50. roky, na fare bol pán dekan a kaplán. Vyučovali náboženstvo, kaplán sa venoval mládeži, bol veľmi obľúbený. Prišla tá strašná noc, pána dekana zobrali, kaplán ostal sám. Mal takú starú predvojnovú motorku, keď sme vychádzali z Malej omši pred farou sadal na motorku, i v zime, i teraz ho vidím pred sebou, a išiel súžiť omšu na filiálku vzdialenú 8 km. O pol 11 už bol doma, slúžil Veľkú omšu, odpoludnia litánie, učil v škole, krstil, pochovával, každý deň zádušná omša.
Prečo toto píšem? Táto doba vyniesla národných hrdinov, kňaza, utekal na západ, chytili ho, podľa zákona zatvorili. Dnes sa mu stavajú pomníky. A takýchto hrdinov bolo viacej, ktorí dnes zožali veľkú slávu i ako vysokí cirkevní hodnostári.
Keby boli všetci kňazi utekali na západ a rozutekali sa do sveta, kto by tu bol slúžil bohoslužby, veď boli plné kostoly, dovolím si tvrdiť že viacej ako dnes.
Nie raz som si kládol otázku kto bol vlastne hrdina. Ten, ktorý utekal do zasľúbenej zeme na západ a cirkev a veriacich tu doma opustil, alebo i tí, ktorí z dôvodu nesúhlasu s politickým režimom pracovali ako robotníci a táto doba ich vyniesla na cirkevný piedestál alebo tí, ktorí tu ostali ako náš kaplán a plnili úlohy duchovných a ich poslanie, slúžiť Bohu a veriacim.
Ja som sa presťahoval na susednú dedinu, patrila do inej farnosti, my sme boli filiálka. Každú nedeľu a sviatok sme farára vozili 8 km na omšu. V dedine bolo málo aut, ale vždy sa niekto podujal na dopravu. Nie raz, cez týždeň, prišiel pešo 2 km cez polia. Auto predsa nemal. Pred omšou spovedal, mal čas na rozhovor pred kostolom s veriacimi, na krátko sa stretol i po omši.
Dnes príde farár na aute, niektorí majú i luxusné autá, príde neskoro, rýchlo sa obliecť, odslúžiť omšu a po omši rýchlo do auta. S nikým ani slovo. Veriaci akoby nikoho nezaujímali. Je tam vývesná tabuľa, číslo mobilu, kto niečo potrebuje, nech zavolá. Fara má úradné hodiny.
Kňaz, duchovný, sa odlišuje od veriacich. Jeho odev je reverenda. V „ našich“ časoch kňaz na ulici bol vždy v reverende, ľudia už zďaleka sa klaňali, chlapi dvíhali klobúky. To bola významná osobnosť.
Náš pán farár, u nás bol 35 rokov, na konci pri pastoračnej činnosti dekan, a nakoniec monsignor v nedeľu na sv. omšu prišiel vždy v reverende.
Prečo o tom píšem? Dnes kňaza v reverende takmer ani nevidieť, ani v nedeľu na omšu nepríde v reverende, nehovoriac na verejnosti. My staroveriaci v nedeľu ideme do kostola sviatočne oblečení.
Do kostola chodia väčšinou starší ľudia, už majú problém so sluchom. Vo Vrábľoch je veľký kostol a keď ešte nebol rozhlas kázeň počul každý i na konci kostola. A na Veľkú omšu z kazateľnici, pol hodinu kázeň. Kostoly majú vynikajúcu akustiku neboli stavané na rozhlasy. Prišla iná doba, je to lepšie, ale v seminári sa určite neučia správnej výslovnosti a artikulácie, v kostole hovoriť hlasnejšie i do mikrofónu a hlavne artikulovať aby i starší ľudia počuli a rozumeli. Starí ľudia sú vraj hluchí, ale nie je to celkom pravda. Pri správnej artikulácii i starí ľudia vnímajú kázeň a Slovo Božie.
Každú nedeľu idem do kostola, „zachovaj dedičstvo svojich predkov“, na chórus, spievam piesne, ktoré viem ešte z mladých čias zo spevokolu i naspamäť, pripomína mi to moje spevácke časy. Dva krát sa modlieva, kto zbožne zaspieva. Homíliu nepočujem. Vedľa mňa stoja oveľa mladší chlapi, pýtam sa rozumiete? Veľmi málo, niekedy vôbec. A keď sa odvráti kňaz od mikrofónu, pri adorácii, tak už nerozumie modlitbe takmer nikto.
Keď mi toto všetko prechádza mysľou, vidím, čo sa dnes deje na tejto mojej rodnej Slovači i v cirkvi, som z toho veľmi smutný a to je slabý výraz. Cirkev akoby strácala pôdu pod nohami. Kňazi na farnostiach to akoby išlo všetko nasilu, bez záujmu. Chceš dať dieťa na prvé sv. prijímanie? Dieťa dostane knižôčku, tam má termíny sv. omší, farár alebo v meste katechétka na omši podpisuje účasť. Deti sa cez omšu hrajú pred kostolom a na konci utekajú do kostola podpísať knižku o účasti.
Cirkev je odtrhnutá od veriaceho, fetiš peňazí ovládol všetky oblasti nášho i duchovného života. Začína to v rodine, pokračuje na ulici, v škole.
Ja mám stále na zreteli zachovať pamiatku našich predkov, mojich rodičov, hlavne moju mamu. Nie raz mi pripomenuli (my sme rodičom vykali): syn môj, toto je najlepší režim, aký kedy tu bol (mala na mysli roky 1945 – 1990), je to režim pre obyčajného človeka, len keby nám tú vieru nebránili. Pre človeka, to je hlboká myšlienka. Nie pre peniaze, nie honba za prepychom, majetkoch, nehľadiac na morálku, ľudskosť, ale pre človeka, obyčajného človeka.
V nedeľu ráno mama nás vychystali do kostola, vo sviatočnom sme boli celý deň. Pomni, aby si deň sviatočný svätil!!
Ako sme sa tešili, keď boli voľné soboty, v pracovný deň z fabriky o pol tretej domov, do záhrady, na vinice, na odpočinok, na rekreáciu. A dnes? Soboty, nedele, na štyri zmeny za minimálnu mzdu, ženy, matky v noci do roboty, v nedeľu do roboty, kto sa stará v nedeľu o rodinu. Kde je rodina a výchova detí v rodine, veď tam to všetko začína.
Ľudia sa na ulici zdravili Pochválený buď Ježiš Kristus, pri práci Pomôž Pán Boh. Kde sa podeli tieto krásne kresťanské pozdravy? Dnes ani kňaz sa tak nezdraví. Asi som nemoderný a starý. Ale tie pozdravy prežili stáročia. Deťom na ulici sa ja pozdravím, neviem, čo ich učia v škole. Nás učili starších na ulici pozdraviť!
Pýtam sa sám seba. A kde je cirkev, cirkevní hodnostári, vedenie cirkvi. Kňazi, duchovní. Cirkev má najlepšiu, trojstupňovú organizáciu: Pápež, biskup, farár. To sú obrovské právomoci tu dole i povinnosti a zodpovednosť. Sme si toho vedomí? A keď áno prečo nekonáme!! Prečo, prečo. Takých prečo je veľmi veľa a odpovedi nenachádzam. A pritom máme v histórii veľké vzory- Hlinka a ďalší duchovní národovci, i u nás vo Vrábľoch, dekan Buček, dekan Žák.
Nehlásime sa k nášmu prvému prezidentovi Dr. Tisovi. Čo je to za národ, ktorý nechá obesiť svojho prvého prezidenta!!
Pripisujú sa mu nepravdy, židovský holokaust, teraz dokonca i rómsky. V rozsudku nad Dr.Tisom ani zmienka o odsune Židov do koncentrákov. Za to nebol odsúdení. Dnes sa mu dáva vina za odsun 70 000 Židov. V Dunajskej Strede bola spomienková slávnosť, pripomínajúca odsun 1000 Židov do koncentráku. Hlavnú reč mal Chmelár, potom kandidát na prezidenta. Aj toto sa pripisuje Dr. Tisovi? Týchto Židov dal predsa vyviezť Horthy!
Dr. Tiso nebol na zozname vojnových zločincov a bol odsúdený a popravený. Tu doma, a nie na Norimberskom súde. Horthy dal vyviesť Židov i z okupovaného územia Slovenska i z Vrábľov, veľmi dobre to mám v pamäti. Horthy bol vojnový zločinec, z Norimbergu ho doslova vytiahli Američani, ušiel do Portugalska, tam i zomrel a nedávno ho Maďari slávnostne preniesli do Budapešti, veľkou slávou pochovali a denne má na hrobe čerstvé kvetiny. Kde sú naši historici i cirkevní, že tieto historické udalosti neovládajú alebo sa ich boja otvoriť.
Mám toho ešte veľa, dostal sa mi do rúk dokument Spomienky – Kronika okresného veliteľa Hlinkovej gardy. Bol odsúdený na 8 rokov, dva týždne pred Dr.Tisom. Bol ako dôstojník veliteľ prezidentovej ochrany Dr.Tisa. Je tam celý proces s Dr. Tisom, vyvracia obvinenia. Tam sú pravdy i okolo Štefánika, i o Povstaní. V Kronike sa uvádza, smrť Dr. Tisa bola vražda a treba ho rehabilitovať. Prečo sa to bojíme urobiť. Toto je demokracia a spravodlivosť?
Nakoniec som si nechal veľmi čerstvú udalosť. Dňa 2. Augusta 2020 v Dóme sv. Martina metropolita Zvolenský slúžil slávnostnú sv. omšu za rómsky holokaust, odvlečených Rómov do koncentračných táborov zo Slovenského štátu. Kázeň mal kňaz, ktorý hovoril o tom, že i jeho príbuzný z Vrábľov bol odvlečený do koncentráku. Keď sa ho po omši spýtali, koľko Rómov bolo odvlečených za Slovenského štátu? Odpoveď: NIKTO. A prečo ste to v kázni nepovedali? Ja som to chcel povedať ale bolo mi povedané, aby som politiku z kázni vynechal.
Vráble pred vojnou boli Maďarsko a vrábeľských vtedy Cigánov odvliekol do Dachau nie Slovenský štát a Dr. Tiso, ale Maďari a Horthy!! Kde sa berie toľká zloba a nenávisť medzi nami, komu slúži Cirkev, Bohu a veriacim?
Tak za koho vlastne slúžil biskup omšu. Za aký holokaust, však zo Slovenska nebol nikto, žiadny Róm v koncentráku. Kto tu seje vietor!
Tak som si to vo Vrábľoch zistil. V roku 2015 vyšla vo Vrábľoch publikácia Zbierka príspevkov. I ja tam mám dva príspevky a náš miestny historik tam uverejnil príspevok o vrábeľských Cigánoch, dnes premenovaných na Rómov a je tam zoznam odvlečených do koncentráku, i zoznam, ktorí sa vrátili. Zistil som i meno toho kňaza, Róma, ktorý mal v Dóme kázeň. Žiadne také meno v tom zozname nie je. To meno ktoré nosí tento kňaz sa vo Vrábľoch vyskytuje až po vojne. Z Vrábľov jeho strýko odvlečený nebol. A takéto klamstvo sa povie v homílii v Dóme pri sv. omši, ktorú celebruje metropolita biskup!
Ctihodní otcovia biskupi.
Nie som presvedčení, že tento môj list, tieto moje úvahy niekto prečíta a keď, tak asi nebude predmetom záujmu kompetentných. I napriek tomu som sa rozhodol napísať, niekto to možno prečíta a možno to i niekoho i zaujme.
Pán Boh ma obdaril dlhovekosťou, som mu za to nesmierne povďačný. Život nie je to, čo sme prežili, ale to, na čo sa pamätáme, na čo spomíname, aby sme to mohli napísať.
V roku 2009 mi vyšla publikácia Vráble – Urbi et populi. Mestu a jeho obyvateľom. Latinčina bola mojím obľúbeným predmetom na gymnáziu.
Laudetur Jesus Kristus.
Adresát: Konferencia biskupov Slovenska
Ján Trungel