List Msgr. Viktora Trstenského Dr. Šujanovi : Kňazi Hlinka, Vojtaššák, Dr. Jozef Tiso a mnohí iní, ktorí v časoch všeobecného zmätku i násilia sa postavili za práva slovenského národa a chránili jeho záujmy, sú teraz prezývaní klérofašistami

Na vysvetlenie, prečo píšem tento list!

18. februára 1987 som dostal od JUDr. Juraja Šujana list, napísaný dňa 22. 12. 1986, Sokolíkova 19, 841 01 Bratislava. V ňom po predstavení sa, mi napísal, že sa mu dostal do rúk môj list, ktorý som poslal 5. augusta 1986 Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Žiadal ma, aby som mu napísal, aké krivdy sa mi stali, že sa pokúsi, aby sa mi odčinili, ak boli a aby sa mi zhabané veci vrátili, ak mi ich neprávom zhabali.

Ďalej poznamenal, aby som mal k nemu takú dôveru, akú prejavil arcibiskup Dr. Karol Kmeťko, keď ho navštívil ako svedka obhajoby a obžaloby Dr. Jozefa Tisu. K tomu pridal, aby som si prečítal článok a jeho autobiografiu, ktoré uverejnila Pravda v dec. 1986. Tam ho lepšie spoznám.


V ďalšom odstavci pokračoval akoby v obrane marxleninistov, ktorí nie sú takí zlí, za akých ich ja považujem. Ani ateisti nemajú v sebe zlobu. Aj prezident Husák vyhlásil, že u nás môže každý vyznávať vieru, akú chce. Pritom  poznamenal, že klerikalizmus je tisícráz horší. O tom sa však nechce so mnou hádať.

Na konci listu mi prial pekné sviatky. V rohu listu pripísal, že dlho rozmýšľal, či mi má list poslať, posiela ho a ťažko čaká na moju odpoveď.

Trstená 23. februára 1987
V á ž e n ý  p á n  d o k t o r ,
Vás list z 22. decembra 1986 došiel 18. februára 1987, ma prekvapil. Neviem, čo má znamenať táto Vaša návšteva. Odpovedám nezvykle a dlhšie, akoby sa patrilo. Ak u nás tuho niekto rozmýšľa o nejakých problémoch a príde na súci
nápad, zvykneme vravieť: „Prvá myšlienka je od Pána Boha, druhá od ľudí a tretia…? Môžete si domyslieť.

Váš list je obrazom toho úslovia. Viaceré jeho prvé riadky by sa mohli považovať za Božie vnuknutie. Ostatné, najmä tie koncové myšlienky,
možno zadeliť do druhej a tretej časti úslovia. Ďakujem Vám za ochotu pomôcť odstraňovať krivdy, popáchané na mne v minulosti a páchané i teraz. Je to ozaj myšlienka od Pána Boha. „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2).

Veľa krívd museli znášať a nie sú bez nich ani teraz, mnohé osoby a  spoločenstvá. Moje krivdy tiež nie sú zanedbateľné… To všetko a veľa iného ma už nebolí. Prebolelo ma to. A keď aj píšem vo svojich listoch a tiež i teraz o tých svojich trampotách, robím to len preto, aby som na svojom príklade ukázal, ako sa pracovalo a sa pracuje i teraz na „konsolidácii“ pomerov a na „spokojnosti“ občanov. Viac, ba teraz skoro výlučne, ma trápia krivdy popáchané a páchané dosiaľ na svätej Cirkvi, na nevinných ľuďoch a na celom našom národe.  Pripomínam ich v ďalších riadkoch, hoci ich dobre poznáte, vo vedomí, že „Bis repetite placent“ [Dva razy opakované sa pamätá.]

Cirkev už na počiatku nového štátneho zriadenia bola takmer donaha vyzlečená zo svojich sviatočných i pracovných šiat, čiže tak sputnaná
všelijakými nemožnými trestnými a inými zákonmi, akým je napr. „Marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami“, že sa málokedy môže ukazovať na verejnosti a bráni sa jej rozvíjať svoju činnosť aj v ústraní. Tými „humánnymi“ opatreniami je zbavovaná skoro všetkých práv a možností plniť tú úlohu, ktorú jej zveril jej Zakladateľ Pán Ježiš Kristus. A toto jej sputnanie, pre ňu veľmi bolestné, nielen dosiaľ trvá, lež sa ešte často priťahuje.

Cirkev si pre to sputnanie nemôže dovoliť pestovať rehoľný život, krv svojho bytia. Nesmie podľa svojej ľubovôle vychovávať dostačujúci počet kvalifikovaných, svätosťou a vedou obrnených kňazov a rozmiestňovať ich podľa potreby. Hatená je v hlásaní evanjelia najmä deťom a dospelej mládeži a styk s ňou je trestuhodný. No ani starším mimo kostola nemôže venovať takú pozornosť, akú by si želali a aká by im bola prospešná pre duchovný rast. Zarazená je jej každá charitatívna činnosť.

Znemožňuje sa jej kňazom vstup do nemocníc. Musela sa rozlúčiť s náboženskou tlačou. Ostali jej len jalové Katolícke noviny a nie vždy
„duchovný“ pastier. Olúpená bola o hmotnú základňu úspešnej pastoračnej práce. A tá bola dosť objemná… Všetko to nám bolo zhabané s prísľubom,
že štát sa bude starať o hmotné zabezpečenie Cirkvi, teda o platy kňazov, opravy a výstavbu kostolov, farských budov a vôbec cirkevných
objektov, o charitu… Čo je však pravdou? Omrvinku z toho dostávajú kňazi v mesačných výplatách, kde tu sa uštedrí nejaká tá podpora, o
výstavbe kostolov však a farských budov ani reči, a ak s ťažkou biedou veriaci dostanú povolenie opraviť, či vystaviť kostol, čo je veľmi zriedkavé,
alebo fary, robia to svojpomocne prácou a financiami.

Ak k tým príkoriam pripočítame tie premnohé roky, ktoré strávili po krutých, neľudských vyšetrovaniach otcovia biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľnice, laickí veriaci každého veku, stavu, povolania i terajšie vyšetrovania, domové  prehliadky, habanie náboženskej literatúry, dlhé vyšetrovania; väzenia mnohých veriacich a obrancov ľudských práv len preto, že nevedeli a nechcú zradiť Pána Boha, Cirkev, človeka, musíme potvrdiť, že u nás ťažko rozprávať o spravodlivosti, o slobode Cirkvi a vôbec o rešpektovaní a uplatňovaní zákonom chránených ľudských práv.

Výpočet krívd, páchaných na Cirkvi, by nebol úplný, keby sa nespomenuli mnohé prázdne fary, pusté biskupské sídla, prázdne kostoly, mravne
upadajúce periférie miest, ba už aj veľa obcí, lebo nemajú kňazov, ktorí by ich duchovne formovali, lebo naša štátna vrchnosť nedovoľuje prijímať
do seminára všetkých hlásiacich sa súcich uchádzačov.

Aby miera bolestí, ktoré cíti Cirkev a jej veriaci, bola plnšia, načim do nej pridať premnohé obludné ateistické útoky na ňu, na Svätého Otca, na kňazstvo, ba i na samého Pána Boha, výsmech z neho a z veriacich, ktorí v neho veria, a to bez toho, žeby sa ich pôvodcom skrivil čo len vlas na hlave, hoci sa na nich vzťahuje trestný zákon 236, 198 a iné.

To je len štipka toho, čo všetko sa urobilo a robí, aby sa Cirkev udusila, prestala konať svoju šľachetnú, úprimnú prácu a úlohu zošľachtiť ľudí po každej stránke, a to i napriek tomu, že naša Ústava zaručuje náboženskú slobodu a mnohé medzinárodné a našou vládou prijaté a do nášho zákonodarstva včlenené dokumenty a dohovory chránia ľudské práva, vrátane náboženskej všestrannej slobody.

Nuž, možno tu mlčať? Kto mlčí, ten svedčí, a ak sa aj považuje za veriaceho, nie je ním. Prerušiť to mlčanie, ohlásiť sa za rešpektovanie ľudských práv a slobody, brániť česť Božiu a Cirkev proti útokom, šíriť Dobro, Krásu, Spravodlivosť, Lásku, Slobodu a upevňovať v ľuďoch už i tak schátralú morálku, pomáhať sa rozvíjať v nábožensko-mravnom živote, v poctivosti, vo vzájomnom porozumení, starať sa aj o ich hmotné dobro, nie je nijakým klerikalizmom, ako Vy to vo Vašom liste nadhadzujete, ale povinnosťou kňaza a každého občana tej či onej spoločenskej vrstvy a toho či onoho politického zriadenia.

No, nič nového pod slnkom. Tak to bolo skoro vždy. Kto za toho či onoho  politického režimu sa postavil za ľud, bol biľagovaný za nebezpečného
zradcu. Ako taký bol preháňaný, vyšetrovaný, väznený. Viacerí naši kňazi za divej maďarizácie, ako napr. Hlinka, Kačka, otec biskup Vojtaššák a iní, pocítili na svojej koži krutosť vládnej moci, a to len preto, že sa primkli k ľudu a spolu s ním bojovali za jeho práva. Vyhlásili ich za nebezpečných panslávov, nepriateľov vlasti.

Nebolo to ináč ani za prvej Československej republiky. Kňazi zase ako Hlinka, Vojtaššák, Dr. Jozef Tiso a mnohí iní, ktorí v časoch všeobecného zmätku i násilia sa postavili za práva slovenského národa a ako sa dalo, chránili jeho záujmy, sú teraz prezývaní klérofašistami, napáchnutí klerikalizmom, teda túžbou dostať pod vládu reverendy národ. Pri všetkých prácach pamätali na slová Pána Ježiša, ktoré povedal súdiacemu ho Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto“ (Jn 18, 36).

Ak teda mali aj nejaké verejné funkcie, ktoré sa vymykali z rámca ich čisto duchovnej činnosti, vzali ich na seba len preto, aby slúžili ľudu. Najlepším dôkazom tejto ich služby ľudu bolo vyhlásenie súdu, pred ktorým sa zodpovedali za tzv. protištátne „zločiny“, že finančný trest, ktorý im ho vymeriava, je nedobytný, lebo sú bezmajetní. Mohlo by sa to vyhlásiť o našich mnohých vládnych a straníckych predstaviteľoch?

Bol by už teda čas prestať s osočovaniami, potupovaniami, s upodozrievaním, s vyšetrovniami, súdmi, väzeniami a so všetkým, čo škodí tak jednotlivcom, ako aj celej našej a svetovej spoločnosti. Bolo by načim skôr ďakovať všetkým, čo svoje duševné, telesné sily i svoje majetkové hodnoty venovali a venujú našej národnej i náboženskej a teda ľudskej identite. Nebyť tých, ktorí i seba samých dali do služby Dobra, Spravodlivosti, Lásky, Slobody a ktorých za to  pranierujeme, hanobíme, vešiame, nás by tu nebolo. Veru, bez tých obetí by sme sa nemohli chváliť republikou a všetkým tým, čo v nej užívame pre svoje dobro.

Všetkým nám treba povedať, čo nás spája, nie to, čo rozdeľuje a stavia jedného proti druhému, ako to robia členovia štátnej bezpečnosti pri vyšetrovaniach. Ak nedokážeme národy a svet sceľovať, utonieme v mori nevraživosti a vo vzájomnej nenávisti. Jediná naša nádej v záchranu nás a sveta vôbec je vytváranie spoločenstva lásky, ktorá len vtedy má nádej na sebarealizovanie, keď nastane medzi ľuďmi rozličného presvedčenia, stavu, povolania,
vzájomné porozumenie.

Má byť celkom prirodzené ľudí spájať a nie rozdeľovať. Veď všetci sme ľuďmi, máme teda spoločnú ľudskú prirodzenosť. Nikto z nás nie je menej človekom. Všetci máme právo na život. Všetci sme rovnoprávne bytosti. Všetci máme druhovo rovnakú dušu, ktorá je nesmrteľná, a ako taká má túžiť po večnom živote. Všetci sme synmi Adama a všetci máme ten istý nadprirodzený cieľ: patriť Bohu v jeho sláve. Či bohatý alebo chudobný, zídeme sa raz pred súdnou stolicou Božou, aby sme prijali odplatu za dobré skutky alebo trest za zlé. Preto Kristus zomrel za všetkých na dreve kríža. U Boha sú všetci rovní. To je a ostane vždy pravdou, či už v ňu veríme alebo nie. I sám Marx v tieto pravdy veril po svojej konverzii zo židovstva. Písal básne o Pánu Ježišovi. Tešil sa, že ho našiel.

Prečo opustil tú vieru, nevedieť. Vie sa len toľko, že zanevrel na ňu a znenávidel ju. Vraví sa, že nebol absolútnym ateistom, ale tak sa rozhneval na Pána Boha a najmä na katolícku Cirkev, že i Bohu i Cirkvi vypovedal nezmieriteľnú vojnu. Je zaujímavé, že jeho pôvodní súverci, ktorí ho podporovali v šírení jeho nevereckej náuky a v ZSSR boli jej oporou, teraz utekajú odtiaľ. Hodno sa nad tým zamyslieť.

Pouvažujte o tom vyššie napísanom. Nemusíme sa pritom hádať, lebo by to i tak neviedlo k dobrému koncu, najmä, ak sa budeme držať zásady, že kde je moc, tam je i pravda. Teda, nie hádať sa, ale pestovať rozumný dialóg. To môžu dokázať len ľudia, ktorí hľadajú pravdu. Úfam, že Vy patríte medzi nich.

Nech Vás nestraší akýsi vymyslený klerikalizmus. Ten bol a je ďaleko od nás. A ak ide o zlobu toho domnelého klerikalizmu, nedá sa ani len porovnať so zlobou, ktorá prekvitá a sa rozrastá tam, kde Boh je na bočnej koľaji. Ťažko teda rozprávať a písať o ľudskosti a ešte menej o dobrote mnohých marxleninistov, ako to tvrdíte Vy vo svojom liste. Preto potom taká nedôvera voči všetkým, čo vyznávajú túto marxleninskú „vieru“.

Nuž, ak, vážený pán doktor, chcete pomáhať odčiňovať krivdy, popáchané na mnohých ľuďoch a spoločenstvách, teda i na Cirkvi, začnite s tými, ktoré boli spôsobené jej a mnohým našim občanom. Bolo ich, ako to spomínam vyššie, dosť a dosť! Vplývajte na tých, ktorí sú zodpovední za konsolidáciu života u nás, aby umožnili Cirkvi bez zábran kadejakými zákonnými a inými obmedzeniami, v duchu prijatých medzinárodných dohovorov o ľudských právach, vrátane slobody náboženskej, dôsledne uplatňovaných, voľne dýchať a tak slúžiť Božím a ľudským záujmom, ako jej to nariadil jej Zakladateľ Pán Ježiš Kristus.

To by najlepšie prispelo ku vzájomnému porozumeniu všetkých občanov našej vlasti, k obetavej láske, k poctivosti na pracoviskách, ku súhre života v  rodinách, k mravnému rozvíjaniu sa mládeže a dokazovalo by, že je u nás dobrá vôľa viesť ľudí k spokojnosti. Štátna vrchnosť by mala pamätať aj na právnickú
zásadu „Res clamat ad dominum“ [Vec patrí vlastníkovi], a mala by sa usilovať podľa nej riešiť aj otázky vlastníctva hmotnej základne Cirkvi, tak neľútostne „riešenej“ zhabaním všetkého, čo Cirkev potrebuje k svojmu slobodnému účinkovaniu. Tým všetkým sa krivdy napravia, ako by ste to chceli podľa Vášho listu, urobiť Vy, aj moje, osobitne nech Vám nerobia starosti.

Ďakujúc Vám za Vašu dobrú vôľu, prosím nášho Pána, aby Vás, i keď možno aspoň navonok, s tým nesúhlasíte, v hojnosti uštedril tie dary,
ktoré Vás uschopnia tie krivdy odčiňovať a robiť každému dobre.

V patričnej úcte
Viktor Trstenský
r. k. kňaz m. sl.

Podľa knihy Nemôžem mlčať Pripravil A. Čulen

0
0