Z listu čitateľa: Naši južní susedia diplomatickou cestou požiadali o odstránenie alebo zmenu textu o násilnej deportácii slovenských detí na konci a prelome 19. a 20. storočia na Dolnú zem, t. j. do vtedajšieho Maďarska, lebo
to vraj uráža Maďarov.
Nuž: Keby sa Maďari poriadne začervenali za to, čo vtedy robili, bolo by to primeranejšie ako tento diplomatický protest.
Naše Ministerstvo kultúry požiadalo o stanovisko nášho Historického ústavu SAV o stanovisko a odtiaľto – nič iné sme pri terajšom vedení tohto ústavu nemohli očakávať – malo prísť stanovisko, že Maďari majú pravdu!!!
Našťastie, MK SR sa s týmto neuspokojilo. Pretože očividne nemá priamy
prístup k dokumentom tohto druhu, zháňa vraj príslušné materiály.
Preto upozorňujeme na nasledujúce:
Pán Ján Vrtielka z Austrálie (Adelaide) v texte Osudy slovenských detí
(ďalší údaj nemáme) napísal:
„Rád by som sa vyjadril k prílohe I. Kružliaka Dilema v č. 29/95 SNN.
Slovenské deti neboli adoptované do maďarských rodín, ale boli doslova
unášané; robili sa vojenské nájazdy na dediny v Liptove a v Trenčíne.
Podobne o tom píše pán Rudolf Šándorfi v knihe Buďme hrdí na dejiny
Slovákov (s. 88). Píše doslova toto: “24. februára 1887 maďarskí
vojaci odvliekli 170 detí z Trenčianskej župy a odviezli ich do
maďarských rodín na Dolniakoch. V roku 1888 odvliekli 85 dievčat vo
veku 12-15 rokov z Trenčianskej župy. Tieto nájazdy a krádeže detí sa
skončili len vďaka obrovskej kritike proti týmto praktikám vo
francúzskej tlači.“
Toľko pán Šándorfi. Celá táto akcia trvala 17 rokov. V prvom roku
ukradli 400 detí slovenských rodičov. V poslednom roku tejto akcie,
1892, ukradli rodičom z Nitrianskej župy 174 detí (Slovenský kuriér č.
1/95, s. 20) …naše deti boli neľudsky vykorisťované maďarskými
pánmi, jedli a spávali s dobytkom a mnohé z tohto neľudského otroctva
utekali, mnohé zahynuli cestou, mnohé však prišli domov a
vyrozprávali, aký neľudský osud im pripravil tzv. maďarský
liberalizmus. O týchto deťoch a ich osudoch napísal smutnú báseň aj
Svetozár Hurban-Vajanský.“ (Toto napísal pán Ján Vrtielka.)
V publikácii Augustín Marko, Pavol Martinický, Slovensko-maďarské
vzťahy, Sign um 1996 na str. 9 (podobne je to aj v texte ich knižky v
anglickom vydaní Slovak – Maďar Relationns. History and present day in
figur), sa píše: „V rámci útlaku Slovákov zorganizovali zbieranie
sirôt, ale i násilne odoberali deti slovenským rodičom a odvážali ich
na „Dolnú zem“, kde si ich gazdovia i iní záujemcovia rozoberali na
službu a pomaďarčovanie. To sa dialo na prelome 19. a 20. storočia.
Počet odvlečených detí sa odhaduje na 60 tisíc.“ (Podobne Medvecký K.:
Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku, 1920, s.
80.)
O týchto udalostiach píše aj M. S. Ďurica napr. v diele Dejiny
Slovenska a Slovákov, Bratislava 2003 (napr. na s. 233).
V literatúre sa uvádza aj to, že deti odvážali „aby sa z nich stali
Maďari a kalvíni“.
Tieto údaje uvádzame n a orientáciu príslušných orgánov pri príprave
definitívneho stanoviska k týmto nechutným historickým faktom. Niet
dôvodu na zásah do informácie na stene Bibiany, azda skôr len k tomu,
aby sa na inom vhodnom mieste postavila stena (to je dnes dosť
aktuálne), na ktorej by boli uvedené aj celkom konkrétne údaje. A ak
sa od toho chce dnes náš sused dištancovať, nech sa verejne za tieto
nechutné fakty ospravedlní. Ak je to „urážka“, tak iba urážka
Slovákov. My si to v čase systematických programov s „Felvidékom“, v
čase programov cez most, mostu a jeho milých staviteľov, musíme,
bohužiaľ, pripomínať. Aj to sú slovenské dejiny, ktoré tiež chce
niekto odpratať.
(SKS)