Recenzia publikácie: Arcibiskup Ján Sokol prvý metropolita Slovenska v rozhovore s Petrom Sokolovičom. „ Je čas mlčať a čas hovoriť“.
Recenzovaná kniha má podobu rozhovoru. Pýta sa, Peter Sokolovič. Za otázkami cítiť, že sa pýta aj v mene tej verejnosti, ktorá si je vedomá svojej úlohy, starostlivosti o dušu. Ktorá si kladie otázku, z akého ducha žije človek a spoločnosť.
Z odpovedi a rozprávania arcibiskupa Jána Sokola poznávame, že musel čeliť aj snahám o inú verejnosť, ktorá si chce vystačiť sama, bez Boha a kresťanskej tradície. Ktorá chcela zabrániť, aby sa uskutočnilo to čo Dante, v Božskej komédii, vyjadril vo verši šesťdesiatom štvrtom, kedy pútnikovi, potom čo videl peklo, teraz ukazuje očistec.
Anjel vysvetľuje: Zjavil som mu svet zločinov a špiny a teraz chcem mu zjaviť svet, kde z duší pod tvojou mocou zmývajú sa viny. Dôsledkom verejnosti, ktorá nechce Cirkev, ani Boha je zrejme strata tejto možnosti.
Publikácia je rozdelená do piatich časti. Otázkami sledujú životnú cestu autora. V knihe sú okrem rozhovorov aj svedectvá ľudí o tom ako poznali duchovného otca Jana Sokola. Tiež dokumenty štátnej bezpečnosti. Dokumenty cirkevných inštitúcii. V ich prísnosti, pre starostlivosť o Cirkev a Boží ľud, sa Ján Sokol stáva nakoniec arcibiskupom. Snažil sa o verejnosť s kresťanskou starostlivosťou o dušu človeka. Za jeho pôsobenia bolo postavené v trnavskej diecéze vyše sedemdesiat kostolov. Sú súčasťou prílohy publikácie. V rozprávaní sa objavujú udalosti jeho osobného a kňazského života. Významní ľudia. Momenty stresu, problémov. Svedectva o pravde, ktoré pán arcibiskup vydáva.
Rozprávanie kulminuje nie len tým, že vydal svedectvo o pravde, ale že týmto svedectvom aj tématizuje svoje konanie. Kniha môže byť zdrojom historického poznania doby spred roku 1989 a po roku 1989. Knihu môžeme čítať vo viacerých dejových líniách. Snaha o verejnosť bez Boha, spred roka 1989, sa opierala o inštitucionalizovanú proti kresťanskú moc. Tá sa deklarovala a chcela byť videná. Ale z osudu arcibiskupa Sokola po roku 1989, môžeme rozpoznávať krátke medzi obdobie nádeje. Ale neskôr aj zmenu v podobe moci, ktorá chce verejnosť v ktorej Cirkev bude umlčaná. A Boha, ako to ktosi už napísal, ktorý nebude odpúšťať viny, ale zruší viny. Táto moc už nie je inštitucionalizovaná. Je rozptýlená v inštitúciách spoločnosti. Chce pôsobiť, ale nechce byť videná, kde zastrašuje. Veď ako by ináč mohol proces nespravodlivého obvinenia pána arcibiskupa zo sprenevery diecéznych peňazí trvať jedenásť rokov?
Skúsený advokát Ján Čarnogurský (starší) svedčí, že to bola jednoduchá právna záležitosť, na dve – tri pojednávania. Konštatuje, že okrem ústavného súdu sa tu prejavilo právo ako neprofesionálne a málo statočné. Časopis Týždeň, ktorý poškodil dobré meno arcibiskupa J. Sokola sa musel ospravedlniť. Bolo by chybou vidieť v životnom príbehu pána arcibiskupa túto udalosť ako kľúčovú. V rozprávaní z dlhého života pána arcibiskupa sa ako kľúčové objavujú všetky udalosti, ktoré preverujú osobný charakter rozprávajúceho a v ktorých obstál.
Aj tu môžeme rozdeliť rozprávanie do dvoch dejových línii. Času kedy musel mlčal, ale jeho vnútorná seba reč bola plná viery a snáh o seba obnovu. A obnovu príležitosti pre kresťanstvo. Javí sa ako povaha vitálna, dynamická, hľadajúca skrytú možnosť v systéme ateizácie, kde by mohol niečo obnoviť čo chcelo byť ateizmom zmarené.
Napríklad ako kaplán v Seredi, postrehol, že inštitucionalizovaná proticirkevná moc, zamlčala zámerne informáciu o možnosti rodičov prihlásiť deti na náboženstvo. Kalkulovala s tým, že rodičia deti neprihlásia a toto zinterpretujú tak, že nebol záujem. Kaplán Ján Sokol zorganizoval aj iných kaplánov a o tejto možnosti, akoby mimovoľne, hovorili v rámci kázne. Ako o niečom čo s kázňou súviselo. Rodičia takto dostali informáciu o možnosti prihlásiť deti na náboženstvo. Pri vyšetrovaní kapláni uvádzali, že nič v oznamoch také nebolo a že tým nič neporušili. Bolo to riskantné, ale podarilo sa to. Takýchto príkladov je v knihe veľa.
Diktatúra relativizmu
Pri čítaní knihy som si spomenul na konštatovanie talianskeho filozofa, R. Butiglioniho, ktorí 20. storočie nazval časom podozrievania. Za majstrov podozrievania označil K. Marxa, Z. Freuda a F. Nitzscheho. Nie len to 20. storočie, ale aj nové, 21. storočie, začína v tomto zlom duchu. O čom svedčia aj peripetie, ktorými musel prejsť emeritný arcibiskup J. Sokol. Sám bol v ohnisku permanentného podozrievania. Bol často na výsluchoch ŠtB. Po krátkom medzi období, po roku 1989, kedy, ako uvádza sa verilo, že mravná autorita kresťanstva a Cirkvi bude mať vplyv na verejný život. Nenápadne prichádza nové obdobie, rozptýlenej moci, ktorá chce relativizovať. Organizovať znova verejnosť proti Cirkvi. Je to jav, ktorý Benedikt XVI. nazval diktatúrou relativizmu.
Relativizáciou ustálených pravidiel odovzdávania arcibiskupského úradu utrpela cirkev a Mons. Ján Sokol škody. Do toho zapadá aj ponižovanie emeritného arcibiskupa, jeho nástupcom Mons. R. Bezákom. V liste z 10 marca r. 2010 laici označujú praktiky Mons. R. Bezáka za neetické, ako porušenie základných noriem medziľudských vzťahov. Kniha prináša o tom pravdu a fakty. Ale v povedomí kňazskej a kresťanskej verejnosti ostáva Mons. Ján Sokol vždy ako človek pevný, angažovaný. Preto jeho osoba sa zákonite objavuje v tých, hoci aj drobných príležitostiach, ktoré sa vo vývoji spoločnosti objavili. V období uvoľnenia roku 1968 sa stáva prefektom seminára.
Znova dokáže využiť nepozornosť začínajúcej normalizačnej moci a pričiní sa o prijatie vyše sto bohoslovcov na štúdium. Preventívne dosiahne vysvätenie diakonov už v štvrtom ročníku, aby ich normalizačná moc nevyradila zo štúdia. Ale sám potom, čo odmietol spoluprácu s ŠtB, musí odísť naspäť na kaplánske miesto. Bol štrnásť rokom kaplánom. Vo vzťahu k inštitucionalizovanej proticirkevnej moci nedemobilizuje. Čerpá z viery, že Prozreteľnosť je silnejšia. Angažuje sa aj pri šírení zakázanej náboženskej literatúry. Má dobrý postreh a je dynamický. Často nad nim visí hrozba odňatia štátneho súhlasu. Zachraňuje ho biskup preložením. Blížiacim sa rokom 1989, sa inštitucionalizovaná proticirkevná moc už nejaví tak silná.
Biskup Július Gábriš hľadá možnosť ako predísť aby hnutie „Pacem in terris“ sa nemohlo stať inštitútom s dosahom na život Cirkvi. Napríklad pri výbere biskupa. Volí cestu konzultorov. Konzultori po smrti biskupa navrhujú kandidátov na biskupský úrad, alebo aspoň do funkcie administrátora diecézy. Ján Sokol sa stáva konzultorom. Pripomína, že G. Husák, ako prezident, podporil jednania vo Vatikáne o menovanie biskupov pre slovenskú cirkevnú provinciu. J. Sokol píše, že takáto samostatná provincia podporuje aj slovenské štátne hranice. Preto toto G. Husák podporil. V knihe je aj svedectvo arcibiskupa J. Sokola, že G. Husák si prial na konci života kresťanské zaopatrenie.
Čas mlčania a čas rozprávania
Čas mlčania, nie je čas demobilizácie, ale intenzívnej vnútornej seba reči, nie je to čas v ktorom zlo dostáva príležitosť. Je to príprava na čas rozprávania. Aj táto časť knihy je poučná pre súčasnosť. Kedy niektorí kňazi demobilizujú, slovami „ ber tento svet ako je, nestaraj sa o to“. To sú dva výroky. Nestarať sa znamená nestarať sa o to aké sú miery vývoja spoločnosti, aké sú miery osobného vývinu ľudí. To spolu súvisí. V čase ktorý smeruje k roku 1989 sa inštitucionlizovaná proticirkevná moc nevzdáva, ale pôsobia už aj sily politického odmäku.
Ján Sokol sa stáva administrátorom trnavskej diecézy. O krátky čas biskupom a po osobných stretnutiach s pápežom Jánom Pavlom II. aj arcibiskupom. Druhou hlavou samostatnej slovenskej cirkevnej provincie po sv. Metodovi. Je pripravený na čas rozprávania. Mlčanie , seba reč boli v dynamike seba obnovy. Toto sa mu stáva aj biskupským heslom „ Duchovná obnova skrze Máriu“. Nastoľuje problém obnovy spoločnosti po roku 1989. Ale jeho snaha o obnovu spoločnosti sa dostáva do konfliktu so zredukovanou predstavou, že by malo ísť iba o transformáciu zmeny majetkových vzťahov. Vždy tvrdil, že majetok treba zveľaďovať, nie predávať.
Obáva sa že nová proticirkevná moc dosiahne odluku štátu od cirkvi. Z čoho potom bude cirkev žiť? A toto prekáža rozptýlenej moci. Transformácia majetkových vzťahov je často bez ohľadu na morálku. Varovným príkladom je Banskobystrické biskupstvo. Prišlo o veľkú časť svojho majetku. Arcibiskup Sokol vydáva svedectvo na prahu spoločenských zmien v roku 1989. Uvádza, že kresťanstvo chráni pravdivý pohľad na človeka, keď ho neodvodzuje ani od neho samého, ani od spoločnosti, ale od hlbšej duchovnej skutočnosti- Boha. Odmietnuť Boha znamená odmietnuť aj človeka.
Ako metropolita, v mene Cirkvi, víta štátnu samostatnosť Slovenska
Prvého prezidenta M. Kováča, nazýva treťou hlavou štátu po Svätoplukovi. Myslí tým aj na prezidenta prvej slovenskej republiky. Vníma udalosti diferencovane. Nie iba z pohľadu momentálneho víťaza, ako to chce konštituovať rozptýlená moc. Nová totalita rozptýlenej protikresťanskej moci chce zmeniť aj obraz Boha. Na spôsob boha pohanov. Taký „boh“ s vinou pracuje mimo morálky. Arcibiskup konštatuje, teraz bojujú proti Cirkvi, aby ju zmenili. Na svoj obraz.
To je otázka z akého ducha žije človek a spoločnosť. Všetci sme hriešni, ale to neznamená, že táto štatistická veličina, je dôvod na zmenu desatora Božích prikázaní. Na zmenu obsahu, náplne starostlivosti o dušu človeka v Evanjeliovom duchu. Starostlivosť to je aj jav generativity. Odovzdávania hodnôt, teda aj viery, cirkevného učenia z generácie na generáciu. K tomu je potrebné poznať pravdu. Nepravda rozdeľuje, pravda spája generácie.
Podozrievanie na arcibiskupa padá, keď odmieta istými médiami vyfabulované šablóny o slovenskej minulosti, akoby bola tá najhoršia na svete. Preto aj v živote arcibiskupa J. Sokola je taký útok na jeho osobu. On je svedok pravdivého obrazu Boha. Pravdivého obrazu o histórii. Arcibiskup Sokol je silnou generatívnou osobnosťou.
Generatívne silná osobnosť a jej zdroje
Prvý zdroj je v osobnosti človeka. Ľudia sa chcú zúčastňovať niečoho čo je dlhšie ako ľudský život. Možno hovoriť o túžbe po večnosti, ako tento jav popísala filozofia personalizmu. Na túto túžbu najlepšie odpovedá Cirkev, kresťanstvo. Druhý zdroj je v kultúre, v ktorej by mala byť zakotvená mravná starostlivosť o druhého človeka. Aj tu ma kresťanstvo svoje poslanie. Ak to v kultúre chýba, nie zriedka svoju túžbu byť v súlade s tým čo pretrváva ako zmysel, hodnoty, ako kresťanstvo, musí človek vyvzdorovať, obetovať aj vytrpieť. Recenzovaná publikácia Mons. Jána Sokola, emeritného arcibiskupa, vydáva o tom svedectvo.
Druhé vydanie týchto pamäti, svedčí o potrebe mosta medzi generáciami. Svedectvom pravdy. Tak ako sa na život pána arcibiskupa hrnuli podozrenia, keď sa prejavil generatívne, prejavil starostlivosť o to z akého ducha žije človek a spoločnosť, tak aj na každého jedného občana padá také podozrenie. Nanucuje mlčanie. Publikácie tohto druhu sú aj spoločenskou objednávkou, ktorá vzniká nanúteným mlčaním o významných javoch života. Často pritom ide o devastáciu kresťanstva .
Napriek tomu arcibiskup J. Sokol svoje pamäti charakterizuje, že nie sú písané z pozície hnevu, ale z pohľadu lásky k pravde. Kresťanstvo má všetky predpoklady založiť súlad medzi využívaním duševného života pre potreby tohto sveta a nevyhnutnosťou starostlivosti o život večnej duše, kresťanstvom. Bez kresťanstva to bude iba využívanie a zneužívanie duševného života človeka.
Druhé vydanie pamäti arcibiskupa Sokola sú pripomienkou jeho slov, že odmietnutím Boha sa odmieta aj človek.
Košice, 28. IX. 2021
doc. PhDr. Stanislav Hvozdík, CSc.