Čas má roky Pána. Ale aj iné roky. Nie sú rokmi Pána. Tie prvé pôjdu vpravo, druhé vľavo. Či čas je kapitalizmus?
Ako komunizmus hrá sa na večnosť. Ale už znosil šaty nádeje, ktoré odcudzil. Kto seje vietor, zožne búrku. Tá mu vzala široký klobúk, čo zakrýval jeho nečestnú tvár. Už mu vidieť do tváre, ktorá je bez oči. Nevidí, ale iba cíti. Jediný pach. Pach peňazí. Zavrite oči, volá ešte v nádeji, že to platí. Cvičte sa na pach peňazí. Vy obyčajní ľudia. Persóny. Persóna, tak sa volala v antickej dráme maska. Svet drámy už od dávna potrebuje masky. Bez tých nebude hra.
Principál, ktorí prišiel zo Západu, už rozdelil roly. Čo na tom, že ste iba žili a nič nehrali? Ešte treba nainštalovať smiech a potlesk. Aby ste nič nezbadali. Široké ulice novembra, končili rampami a plagátmi s osobnosťami, ktorými neboli. Iba hrali. Pred nami je nová hra. Tisícoch uličiek. Ktorá z nich nebude slepá? Nebuďte zúfali. Aj takí musia byť, čo si zle vybrali. Tí čo prešli budú oslavovaní. Kto by myslel na tých čo si nechtiac slepú uličku vybrali?
Kapitalizmus pribalili k novembru, ako prísľub zimy, ktorá už nebude poznať ducha Vianoc. Ducha svätej rodiny, iba jej núdzu, bez jej nádeje a viery v Boha. Hučia koledy, aj keď by mali, v Advente mlčať. Svietia obchody do oči, priamo, aby ľudia nevideli, tie ceny.
Kapitalizmus je tu, ako nezvládnutý kôň, ktorého nezapriahli. Tak priahajú ľudí. Šijú im uniformy, rovnošaty v tréningoch firemných zvykov, aby sa už nerozpoznávali. Negácia, negácie. To je ten kľúč, ktorým sa odomyká. Čo si nikto nepýta. Sily náhody. Kapitalizmus je ako nevypočítateľnosť sama. Nikto a nemôže ustáliť. Musí sa stále hýbať, či mladí, alebo starí, či muž, alebo žena, aby ho netrafila guľa náhody. Ale azda šťastná chvíľa nejakých menších peňazí. Minimálna mzda? Alebo množstvo peňazí z náhody. Improvizácia je života štýlom. Preto sa nemôže nikto na nikoho spoľahnúť. Z dôvodov ľudskosti. Iba z dôvodov, že sa to oplatí. Hľadajú sa ľudia, ale majú zlými médiami zaviazané oči. Hrajú hru slepej baby. Keď nebudete ako deti, a neprijmete túto hru, tréner medziľudskej komunikácie kričí, nevojdete. Ale nepovedal kam.
Osedlali cirkvi mlčaním. A oni nosia mlčanie, ako ľudia texasky. Tie háby, obyčajných ľudí. A osobnosti, ktorá ťaží. Kým ju máš nebudeš zapojení, do hry slepej baby. Budeš vylúčený. Kapitalizmus miluje zlomených ľudí. Tak ako komunizmus miloval zlomených ľudí. Sľubuje že to čo príde bude svet nových ľudí. Na mladých zasadol tmou, aby nevideli, kto už kričí na tých starých, ešte ste tu? Bránite tej nádeji, že sa zrodíme my. Noví. Aby sme vás už nepamätali. Zbytočne kričíte, že ste boli našimi rodičmi. My sme už rovnakí. A ten, kto je rovnakí, už nemá rodiny. Márnosť to bola, načo niečo, z čoho sme povyrastali? Nikto už nepozná nikoho, ani seba. Načo by aj. Už nemáme tvár, dá nám ju nová doba. Štruktúra. Ty nie si osoba. Iba funkcia štruktúry. Bez Boha. Nebude viny, ani hriechu. Iba pohanská kaplnka. Bude ako bufet, ako trafika. Iba pamäť, čo si už nič nepamätá. Pamätať bude štruktúra.
Kapitalizmus, ktorí sme nezbadali, aký nám ho dali. To sú železné vráta, mediálnej opony. Ktosi na tie vráta búcha, kričí, to sme my, čo sme za komunizmu trpeli. Doba nie je hodna našich obetí. Akých to obetí, hlas počujeme, pýtajú sa mladí. Akýchsi komunizmu obeti, odpovie maska. Na vyprázdnené ulice ľudskej ľahostajnosti vypochodovali tie obete s transparentami. Podchytili vás médiami, klamstvami a zdeformovali. Darmo ti dali masku, povie ktorási zabudnutá matka, poznám ťa, lebo som láska. Ja nie som maskou. Ja som tvárou, ktorú nezničia koronou. Kríza ma heslo, hocijako, len preži. Aj bez tváre. Prišla som ti povedať, že ja stále poznám tvoju tvár. Pozri sa do mojej lásky a zbadáš, že už nie si maska. Mlčali, kde mali hovoriť. A hovorili, kde mali mlčať. Preto ľudia nezbadali, že sú znova iba funkciami. Štruktúry. Totality novej masky. Aby sa ľudia nepoznali. Nesolidarizovali, iba sa báli.
Osedlali cirkvi mlčaním a neosedlaní kôň sa preháňa v cirkusovej manéži. Klaun hovorí pravdu, ale nikto mu neverí, pretože nosí smiešnu masku. Nemôže byť prezident. Nemá dobrý haló efekt, nebol na tréningu komunikácii, či na ondulácii, aby dobre vyzeral na poštovej známke. List ti prišiel. Píšu ti tí čo boli. Nechci byť maskou na známke, ale listom na ktorom je slovo, láska. Zapriahni koňa kapitalizmu do postroja encyklík, a nenechaj sa priahať. Nemlč ako niektorí preláti a demokrati. Svoj talent nezakop, nenechaj sa zlomiť.
Do modlitby sa pozri, kam ideš. Či ideš niekam, alebo k nikam. Nechci byť poštová známka, ktorú pošlú kam chcú, ako zlého politika, ale adresa, aby ťa našla dobrá správa. Aj keď ju bude písať trasľavou rukou tvoja mama, že si bol, si a budeš. To je odkaz väčšieho sviatku ako bol november roku Pána 1989. Sviatku všetkých svätých. Sviatku Vianoc, budúceho Vzkriesenia, lebo veľký piatok nie je večnosť. Je štartovacia rampa kríža. Pán zostúpil do nepriedušnej kabíny hrobu, aby vystúpil na novej planéte spaseného človeka. Počuješ čo sa stalo?
Stanislav Hvozdík