Cítil som, že som tu z vôle Božej, že som Božím nástrojom. Chcel som byť takým, ako ma chce mať Boh, podľa jeho vôle, podľa jeho milosti.
Potom som ešte niekoľkokrát opakoval modlitbu zasvätenia, lebo sa mi zdalo, že som ju ešte nevyjadril dosť vnútorne, dosť srdečne, dosť nábožne. Už som sa nepozeral na ikony, na nádherné veci, lebo som bol v inom svete, uprostred inej skutočnosti.
Potom sme sa pomodlili spolu aj s Leom a tou milou dievčinou Máriou, ktorá nás sprevádzala. Pripomenul som im Ježišove slová, že kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Jeho mene, tam je On uprostred nich. Vo vedomí tejto Božej prítomnosti sme prednášali k nemu naše prosby.
Z kostola som odchádzal so srdcom preplnenou neopisateľnými dojmami, akoby naozaj zo svojho vlastného chrámu. Pred odchodom som ešte nechal pod hlavným oltárom zázračnú medailu Panny Márie, jednu z mnohých, ktoré mi dala Matka Tereza s príkazom, aby som ich rozdával a rozosieval, kdekoľvek v Rusku pôjdem.
Historik František Vnuk: Zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie (1. časť)
Svätú omšu som sa rozhodol odslúžiť v hlavnej katedrále Kremľa, do ktorej sme prešli po návšteve chrámu sv. Michala. Je zasvätená Nanebovzatiu Matky Božej. Hneď pri vstupe nás uvítal pohľad na nádhernú ikonu zobrazujúcu Pannu Máriu. Aj tu som najprv recitoval modlitbu zasvätenia a podobne ako v kostole sv. Michala pod hlavný oltár som položil zázračnú medailu.
V strede pred hlavným oltárom bol trón patriarchu, napravo od neho trón cárovnej a naľavo trón cárov. Chrbtom som sa oprel o trón patriarchu, aby ma zozadu nikto nepozoroval a nerušil, opäť som vybral komunistickou Pravdou zamaskovaný výstrižok z Osservatore Romano a znova som odriekal modlitbu zasvätenia v spojení so Svätým Otcom, so všetkými biskupmi, všetkými svätými na nebi i so všetkými veriacimi na zemi.
Potom som slúžil svätú omšu. V aktovke som mal všetko pripravené – v malej plechovej trubičke od liekov víno s kvapkou vody a v malom plátennom sáčku hostie. V latinčine som mal tiež pripravenú fotokópiu textov modlitieb a čítaní na sviatok Zvestovania Pána, ktorú Leo pre tento účel pripravil ešte na nunciatúre v Bangladéši. Tieto texty sme používali s Leom na koncelebráciu sv. omše v hoteli každý deň nášho pobytu v Moskve v zamknutej izbe nášho hotela.
Teraz som to chcel zopakovať slávnostnejším spôsobom a vo vhodnejšom prostredí tu, v tomto chráme Matky Božej. Cítil som vnútornú nezadržateľnú silu, že to mám urobiť, že je to moja povinnosť. Neuvažoval som nad tým, že je to zakázané a nebezpečné, bolo to pre mňa samozrejmé. Koniec-koncov, táto situácia nebola pre mňa celkom nová, takto v tajnosti som slúžieval sv. omšu celý čas, kým som ešte žil v Česko-Slovensku.
Neviem, či to bolo vzrušenie alebo nadšenie, ale necítil som nijaký strach. Na nič iné som nemyslel, iba na to, že zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sa uskutočňuje na želanie Svätého Otca a ja mám privilégium vykonať to tu v Moskve. Podarilo sa prekonať mnohé a rozličné prekážky ohľadne aktu zasvätenia a splniť výslovnú žiadosť Panny Márie i samotného Pána Ježiša.
Nedal som sa vyrušovať prúdom prechádzajúcich turistov, pozeral som do textu vloženého do novín a potom zas na ikonu Matky Božej, akoby som bol zahĺbený v meditácii. Zvonka to vyzeralo, že čítam komunistické noviny alebo že sledujem detaily obrazu podľa nejakého odborného popisu. Ja som si však vôbec nevšímal svoje okolie. Možno ani moja prvá sv. omša nebola vrúcnejšia, pohnutejšia a duchovnejšia ako táto. Boli to neopísateľné chvíle, ktoré sa dajú zažiť len v takýchto mimoriadnych okolnostiach.
Na obetovanie som prečítal text zasvätenia a vložil som doňho celé svoje srdce i dušu. Keď prišiel moment premenenia, pokojne som pootvoril tašku, ktorá som mal pred sebou prevesenú cez rameno, hostie som vzal do rúk, vyriekol nad nimi slová premenenia. Rovnako i malú ampulku s vínom. Hlavou mi prebehla myšlienka, že pravdepodobne od revolúcie v roku 1917, keď vyhnali patriarchu, sa v tomto chráme nekonala nekrvavá obnova Kristovej obety za nás na kríži. Mal som hrejivý pocit aj z toho, že v ten deň som nebol tam sám, ale som bol spojený s celou Cirkvou ako Kristus v Petrovi a apoštoloch.
Pred sv. prijímaním, keď už bol Pán Ježiš prítomný sviatostne a skutočne, znova som zopakoval modlitbu zasvätenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Urobil som toto zasvätenie so sv. prijímaním tak, ako sme kedysi robili prvé i večné sľuby. Takmer fyzicky som cítil veľkosť a silu Božiu a blízky koniec kráľovstva Satana, ktorý tu medzi múrmi Kremľu vládne a odtiaľto šíri svoje bludy.
Hádam nikdy som tak úpenlivo a naliehavo neprosil a nevzýval Pannu Máriu: „Dosť, dosť už… týmto bohorúhaniam, prenasledovaniam tvojich detí od synov sveta, tomuto odboju proti Bohu a jeho ľudu. Ty si predsa bola predurčená zvíťaziť nad hadom, pošliapať jeho hlavu, Tvoje je víťazstvo. Ty musíš zverbovať do tohto zápasu všetkých anjelov a svätých“.
Celý obrad mi trval asi trištvrte hodiny a nezabudnuteľne sa mi vpísal do pamäti. Pokladám ho za jeden z najhlbších a najvýznamnejších zážitkov môjho života. Priam fyzicky som preciťoval, že stojíme na začiatku toho triumfu, ktorý Panna Mária sľúbila, keď hovorila fatimským deťom: Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí. Cítil som sa celkom maličkým. Takým, ako keď cítime veľkosť Božiu alebo keď prežívame udalosti a veci, ktoré nás unášajú ako prúd veľkej, silnej vody alebo vetra. Poďakovanie po sv. omši nebolo obyčajným poďakovaním, to ktosi iný vo mne ďakoval, ktosi iný vo mne žil. Niekto iný vo mne sa zmocnil môjho celého ja, mysle, duše i srdca, a preto moje srdce spievalo. Spievalo Bohu hymny vďaky.
Mal som živý pocit Božej moci a slabosti komunistického systému. Ozaj, čo sú všetky sily pekla proti všemocnému Bohu a Márii, Božej Matke? Cítil som, že tento boj vrcholí práve teraz, teraz sa blíži k svojmu vyvrcholeniu a zakončeniu – k šťastlivému koncu. Chápal som to ako Božie víťazstvo skrze Pannu Máriu, skrze jej ctiteľov, jej nasledovníkov, jej mariánskych dietok. Celou dušou som prosil Pannu Máriu a s veľkou dôverou som jej adresoval svoju naliehavú žiadosť: „Urob, Matka, čo najskôr, aby sa na toto miesto, sem do Tvojej svätyne v Kremli z poverenia Božieho navrátil právoplatný patriarcha, Tvoj patriarcha, pretože tento národ je Tebe zasvätený, Ty si jeho Kráľovná.“
Kým som slúžil svätú omšu Leo a Maria N. stáli vedľa mňa, alebo sa prechádzali ako zvedaví turisti. Jedným okom pozerali na mňa a druhým obdivovali obrazy, mozaiky a všetku tú krásu okolo nás. Leo nekoncelebroval, ale bol duchovne spojený so mnou a popri tom ostražito sledoval návštevníkov i dozorcov – teda policajtov a vojakov – aby ma upozornil, ak by bolo treba. Ale to viem iba z jeho rozprávania, ja som nič takého nevnímal, ani som sa neobával, že by ma mohol niekto vyrušiť. Keď bolo po všetkom, až potom mi Leo povedal: „Teraz som pochopil, prečo sme sem prišli.“ Hovoril, že si plne uvedomuje, čo robíme a je nesmierne rád, že môže byť pri tom.
Po odslúžení sv. omše som vyzval Lea i Máriu, aby sme sa ešte raz pomodlili modlitbu zasvätenia. Potom som s vďačnou dušou opúšťal tento velebný chrám Matky Božej, ktorý mi tak prirástol k srdcu, že má v ňom trvalé miesto a od tej chvíle často tam mysľou zalietam.
Cítil som sa nesmierne šťastný a s tým pocitom blaženosti som sa chcel podeliť. Keď som po návrate rozprával Svätému Otcovi o mojom nadšení, videl som, že aj on prežíva pocit šťastia, lebo videl v tom znak, že Pán Boh chcel mať počas zasvätenia Ruska Panne Márii v Moskve katolíckeho biskupa. Povedal mi: „Pavol, v ten deň Ťa tam Matka Božia doviedla za ruku.“ A ja mu hovorím: „Oj, nie, Svätý Otče, ona ma tam nedoviedla za ruku, ona ma ta zaniesla vo svojom náručí a tak ma tam držala.“ A toto vedomie mi dávalo pocit istoty, že som sa ničoho nebál. Ešte aj teraz, keď na to spomínam alebo keď o tom rozprávam veriacim v kázni, znovu prežívam, ako keby som bol v Kremli. A veru občas sa mi od dojatia tlačia slzy do očú. To by sa ozaj bez Božej Prozreteľnosti nebolo dalo uskutočniť.
Kremeľ som opúšťal s neopísateľnými pocitmi. Potom sme sa prechádzali po Červenom námestí a prišli sme k Leninovmu mauzóleu. Tam som sa zastavil asi štyri kroky pred strážou, ktorá tam neprestajne paráduje. Znovu som otvoril Pravdu, kde som mal vo vnútri nalepenú modlitbu zasvätenia a tam som ju zbožne čítal. Pozeral som sa na vojakov, ktorí predvádzali predpísaný rituál a na kvety položené pri vchode do mauzólea a v duchu volal: „Matka Božia, tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu bola dnes zasvätená táto zem. Aj títo strážcovia sú Tvoje deti, aj tieto kvety sú tu pre Teba, a nie pre tú múmiu vo vnútri tejto hranatej hrobky.“ Potom som odišiel a prechádzajúc sa, modlil som sa ruženec, ktorý som mal stále v rukách a po ruženci som sa modlitbami vďaky i prosby obracal k Duchu Svätému, Veni Creator Spiritus… imple superna gratia, quae tu creasti pectora – Príď Duchu svätý a naplň toto miesto a srdcia všetkých, ktorí sem prichádzajú, svojou milosťou, silou, pravdou a svetlom….“
Podľa vyhlásenia sekretára pre náuku viery, arcibiskupa Tarcisia Bertoneho, akt zasvätenie z roku 1984 svojím obsahom a štýlom zodpovedal požiadavkám Panny Márie. Takto sa k udalosti vyjadrila sestra Lucia v liste z roku 1989.
Udalosti, ktoré nasledovali, akoby potvrdzovali nadprirodzený ráz fatimského posolstva. Rok po zasvätení Ruska v Ríme a v Moskve, sa začali v Sovietskom zväze veľké politicko-spoločenské zmeny. V marci 1985 sa stal generálnym tajomníkom komunistickej strany Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý začal zavádzať „perestrojku i glasnosť“. Tieto „reformy“ napokon viedli k pádu komunistického režimu vo východnej Európe i v Rusku. Boží zásah do svetových dejín…
———–
Záverom sa ešte žiada aspoň v krátkosti spomenúť zasvätenie Ruska i celého sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v októbri 2000, krátko pred zakončením Svätého roka. Ako spomína biskup Hnilica, Svätý Otec chcel týmto zasvätením slávnostne zavŕšiť Svätý rok. Viedla ho myšlienka, aby sa to urobilo manifestačne a za účasti celého kolégia biskupov, alebo aspoň veľkého počtu z nich. Bol totiž sklamaný, že jeho akt zasvätenia v roku 1984 sa nestretol s takou účasťou biskupov sveta, akú očakával. Uvedomoval si, že k zasväteniu nestačí len slávnostný liturgický úkon v Ríme, ale že sa k nemu musia aktívne pripojiť všetci veriaci vo svete. Každý biskup by mal zasvätiť svoju diecézu, každý kňaz svoju farnosť, každá hlava rodiny svoju domácnosť.
Dúfal však, že počas Svätého roka sa mu podarí zhromaždiť biskupov z celého sveta a uskutočniť túto žiadosť Panny Márie a jej Božského Syna v plnej miere. Žiaľ, tých biskupov, čo sa zhromaždili v Ríme a zúčastnili sa aktu zasvätenia v nedeľu 8. októbra 2000, nebolo 3 500, ako sa očakávalo, ale len asi 1 500. Okrem španielskeho episkopátu, ktorý tam bol takmer celý, európski biskupi boli početne málo zastúpení.
S veľkým sklamaním treba povedať, že chýbala pri tom nielen ochota spolupráce zo strany biskupov, ale relatívne chladný postoj zo strany vatikánskych úradných miest. Pôvodne bolo vyhlásené, že 8. októbra bude spoločný akt zasvätenia Panne Márii. Potom to naraz zmizlo z programu a písalo sa už len o stretnutí biskupov. Ako vyšlo najavo skoršie, niektorí biskupi a kuriálni byrokrati mali obavu, že keby dali spolu zasvätenie s masívnou účasťou svetového episkopátu, mariánske hnutia by si to boli privlastnili. Bol by prišiel do Ríma miliónový zástup mariánskych ctiteľov a taký mohutný manifestačný prejav mariánskej úcty si niektorí preláti jednoducho neželali.
Text aktu zasvätenia (Atto di Affidamento a Maria Santissima), ktorý biskupi spoločne so Svätým Otcom recitovali 8. októbra 2000, je málo známy, a preto ho chcem na tomto mieste uviesť v slovenskom preklade:
„Žena, hľa, tvoj Syn“
Ty, Matka, nám stále znova ukazuješ Ježiša, blahoslavený plod tvojho čistého lona, vtelené Slovo, Vykupiteľa sveta. Tieto jeho slová v nás vzbudzujú zvláštne dojatie, pretože zameriavajú našu pozornosť na teba, Mária, a robia ťa našou Matkou.
„Žena, hľa, tvoj Syn“
Keď ti Kristus zveril apoštola Jána a spolu s ním synov a dcéry Cirkvi, ba i všetkých ľudí, neumenšil, ale skôr potvrdil svoju úlohu jediného Vykupiteľa sveta. Ty si jas, ktorý nezacláňa Kristovo svetlo, pretože žiješ v ňom a skrze neho. Celou svojou bytosťou hovoríš „Fiat – staň sa.“ Ty si Nepoškvrnená, v tebe je plnosť a jas milosti.
Hľa, tvoje deti zhromaždené okolo teba na úsvite nového tisícročia.
Chceme ti zveriť budúcnosť, ktorá nás čaká, s prosbou, aby si nás sprevádzala na ceste. Sme mužmi a ženami, čo žijú v mimoriadne ťažkej dobe, ktorá je súčasne sľubná i ťažká. Ľudstvo dnes disponuje neslýchane silnými prostriedkami, ktorými môže zmeniť svet v kvitnúcu záhradu, alebo ho obrátiť v ruiny. Ľudstvo dosiahlo mimoriadne možnosti, vplyv na samotné pramene života: môže ich využívať na dobro, v rámci morálneho zákona, ale môže ísť za hlasom krátkozrakej pýchy, ktorá káže vede odmietnuť akékoľvek hranice a vedie ju dokonca k pošliapaniu úcty patriacej každej ľudskej bytosti. Dnes – viac než inokedy v minulosti – sa ľudstvo nachádza na rázcestí. Aj teraz, opätovne, Najsvätejšia Panna, je spása jedine a výlučne v tvojom Synovi, Ježišovi Kristovi.
Preto, Matka, túžime ťa prijať k sebe ako apoštol Ján, aby sme sa od teba učili, ako sa pripodobňovať tvojmu Synovi.
„Žena, hľa, tvoje deti!“
Stojíme tu pred tebou, aby sme zverili tvojej materinskej ochrane samých seba, Cirkev i celý svet.
Pros za nás svojho milovaného Syna, aby nám hojne udelil Svätého Ducha, Ducha Pravdy, ktorý je prameňom života.
Prijmi ho pre nás i s nami, tak ako v prvotnom jeruzalemskom spoločenstve, zhromaždenom okolo teba, v deň Turíc. Nech Duch otvorí srdcia spravodlivosti a láske, nech vedie ľudí i národy ku vzájomnému porozumeniu a vzbudzuje v nich rozhodnú vôľu k pokoju.
Zasväcujeme ti všetkých ľudí, počnúc od najslabších: deti, ktoré ešte neprišli na svet, ako aj tie, čo sa narodili v chudobe a v utrpení, mladých, ktorí hľadajú zmysel života, ľudí bez práce, i tých, ktorí trpia hladom a chorobami.
Zasväcujeme ti rozbité rodiny, starých ľudí, ktorí sú bez pomoci i všetkých, čo sú osamotení a nemajú nádej.
Matka, ty poznáš utrpenia i nádeje Cirkvi a sveta. Pomáhaj svojim deťom v každodenných skúškach, ktoré prináša život každému človekovi, a daj, aby vďaka spoločnému úsiliu všetkých temnoty nepremohli svetlo.
Tebe, Zornica vykúpenia, zasväcujeme našu cestu do nového tisícročia, aby pod tvojím vedením všetci ľudia našli Krista, Svetlo sveta a jediného Spasiteľa, ktorý kraľuje s Otcom i s Duchom Svätým na veky vekov. Amen.
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra