Po uchvátení politickej moci vo februári 1948 sa kňazi stali predmetom likvidačného záujmu vládnej komunistickej strany, ktorá videla v nich veľmi nebezpečného triedneho nepriateľa.
„Šimon, Šimon, Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu“. (Lk 22,31)
Podľa vatikánskej ročenky Annuario Pontificio 1950 v r. 1949 na Slovensku pôsobilo v pastorácii 1790 svetských, 408 rehoľných a 319 gréckokatolíckych kňazov. Spolu teda Slovensko malo 2517 kňazov. Po uchvátení politickej moci vo februári 1948 sa títo kňazi stali predmetom likvidačného záujmu vládnej komunistickej strany, ktorá videla v nich veľmi nebezpečného triedneho nepriateľa. Komunistom prekážal v prvom rade vplyv kňazstva na pospolitý vidiecky ľud; na ten proletariát, v mene ktorého oni išli pretvoriť zaostalé a v náboženskom tmárstve väznené Slovensko na vyspelú a pokrokovú socialistickú krajinu.
Zákroky a opatrenia sa prevádzali podľa vopred pripraveného plánu schváleného najvyššími orgánmi komunistickej strany. Prvotným cieľom bola úplná izolácia kňazov tak od ich biskupov ako aj od veriaceho ľudu a urobiť z nich poslušných a materiálne závislých zamestnancov štátu.
V máji 1949 boli zriadené pri krajských a okresných národných výboroch (KNV a ONV) cirkevné referáty, ktorých úlohou bolo sledovať, kontrolovať a usmerňovať náboženský život v každej obci a osade. Osobitná pozornosť sa mala venovať činnosti jednotlivých kňazov. Cirkevní tajomníci a miestni stranícki funkcionári mali zisťovať postoje jednotlivých kňazov k režimu, ich osobné vlastnosti a slabosti, ich vplyv v prostredí, v ktorom pôsobia.
Vyhodnocovanie sa konalo na základe postoja kňazov k rozličným občianskym a mierovým iniciatívam, na ktoré bola súčasnosť taká bohatá. Do kádrových posudkov sa usilovne zbierali všetky možné informácie, ale hlavne sa hľadali ich slabé stránky, ako napr. sklon k alkoholizmu, nedodržiavanie celibátu, nedorozumenia s dekanom alebo biskupom, ctižiadosť, a pod.
V konečnej klasifikácii dôležitú úlohu zohralo kňazovo správanie sa v lete 1949 pri zbieraní podpisov na Ohlas tzv. Katolíckej akcie (KA). Smerodajné bolo aj to, či kňaz podľa nariadenia svojho biskupa odoberal, alebo bez otvorenia vracal Vestník katolíckeho duchovenstva, či odporúčal alebo zakazoval veriacim čítať Katolícke noviny (ktoré boli od leta 1949 tlačovým orgánom rozkolníckej Katolíckej akcie) a iné propagačné knihy a tlačivá, ktoré komunistické úradné miesta mu bez objednania posielali, ako sa stavia k zakladaniu jednotných roľníckych družstiev (JRD) v obciach podliehajúcich jeho farnosti, či podpísal tzv. Štokholmskú mierovú rezolúciu, zdravicu k Stalinovej sedemdesiatke (ktorá bola témou neslýchanej propagandy v posledných mesiacoch roka 1948) , atď.
Na tomto podklade boli kňazi postupne rozdelení do štyroch skupín:
1. vlasteneckí kňazi, ochotní spolupracovať s režimom,
2. nevyhranení, ale potenciálni spolupracovníci,
3. politicky neutrálni, ale bez vyhliadky na spoluprácu,
4. vyložene reakční a zaujatí voči režimu.
Súčasne s týmto triedením sa vláda zaoberala otázkou podriadenia každého úseku života slovenskej Katolíckej cirkvi parlamentnou cestou legálnych opatrení.
Na zasadnutí predsedníctva Ústredného výboru KSČ dňa 12. júla 1949 padlo rozhodnutie priviazať Cirkev ku komunistickému štátnemu zriadeniu materiálnymi záväzkami a urobiť z kňazov finančne závislých štátnych zamestnancov. V auguste 1949 dostali všetci na slobode sa nachádzajúci kňazi text návrhu zákona o úprave platových a majetkových pomerov duchovenstva a cirkví (Zákon č. 218/1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom) spolu s dôvodovou správou a so sprievodným listom, kde boli vyzvaní, aby sa k návrhu vyjadrili. Súčasná tlač a oznamovacie prostriedky vykresľovali tento pripravovaný „zákon o kongrue“ ako veľkorysé gesto zo strany štátu, ktorým sa po zásluhe oceňuje a každému rovnakou mierou odmeňuje kňazská práca.
Biskupi včas postrehli potenciálne nebezpečenstvo toho zákona a na svojom stretnutí v Trnave dňa 14. a 15. augusta (kde sa zišli z príležitosti biskupskej vysviacky Ambróza Lazíka a Róberta Pobožného) sa dohodli obrátiť sa na kňazov osobitným obežníkom. V obežníku vyzvali kňazov, aby sa k návrhu postavili kriticky a súčasne im naznačili, v akom zmysle majú odpovedať.
Problém totiž spočíval v tom, že Cirkev nijaké prostriedky na zaistenie životných potrieb svojho kňazstva nemala. Všetky cirkevné nehnuteľnosti – polia, lesy, budovy a iné majetkové hodnoty – ktoré Cirkev pred rokom 1945 vlastnila, boli „poštátnené“, t.j. vyvlastnené bez náhrady. Takto teda boli biskupi okolnosťami prinútení prijať ponuku a súhlasiť, aby štát poskytoval kňazom mesačný plat, aj keď si uvedomovali riziko, ktoré je s touto pseudo-štedrosťou vlády spojené.
Nevyhnutným predpokladom vyplácania tohto pravidelného mesačného platu (kongruy) bol totiž štátny súhlas k výkonu pastoračnej práce a prvou podmienkou súhlasu bolo zloženie sľubu vernosti republike.
Aby aspoň formálne prejavili všeobecný nesúhlas s proticirkevnou politikou vlády, biskupi vyzvali kňazov, aby k sľubu pridali písomné, alebo ústne vyhlásenie: „Sľubujem… dokiaľ to nebude v rozpore so zákonom Božím a s prirodzenými právami človeka.“
Sľuby vernosti sa skladali v januári 1950. Ich výsledky komunistom prekvapili a pokladali ich za mimoriadny úspech. Chválili sa, že sa im podarilo pretrhnúť spojenie kňazov s biskupmi. Ladislav Holdoš hrdo vyhlasoval (v Banskej Bystrici dňa 17. februára 1950): „Vysoká cirkevná hierarchia sa pokúšala terorizovať kňazov, aby nebrali platy a predsa dnes niet na Slovensku ani jediného duchovného, ktorý by plat od štátu odmietol. Viedla tiež kampaň proti skladaniu sľubov vernosti Republike a dnes niet na Slovensku jediného duchovného, ktorý by tento sľub odoprel zložiť.“
Podobne referoval aj Dr. Husák v svojej Správe o niektorých cirkevných otázkach, predloženej predsedníctvu KSS dňa 2. februára 1950. Triumfálne oznamoval, že k zloženiu sľubu bolo vyzvaných 1775 rímsko- a gréckokatolíckych kňazov, z ktorých 1719 zložilo sľub hneď a 56 sa ospravedlnilo a tí potom zložili sľub neskoršie.
Tieto čísla hovoria veľa, ale nehovoria všetko. Podľa vyššie citovanej vatikánskej ročenky Annuario Pontificio v r. 1949 na Slovensku pôsobilo 2517 kňazov.
K skladaniu sľubov vernosti bolo však „pozvaných“ iba 1775, t. j. asi 70 %. Neboli pozvaní rehoľní kňazi, kňazi IV. kategórie (tzv. vyložene reakční) a samozrejme ani kňazi v žalároch a pracovných táboroch.
Rovnobežne so zákonom o kongrue bol dňa 14. októbra 1949 v parlamente odhlasovaný aj zákon o zriadení Úradu pre veci cirkevné.
Týmto zákonom (zákon č. 217/49) sa zriaďoval Státní úřad pro věci církevní (na čele ktorého stál Zdeněk Fierlinger) a jeho odbočka na Slovensku Slovenský úrad pre veci cirkevné (ktorý spočiatku viedol Gustáv Husák a od 3. apríla 1950 Ladislav Holdoš). Cieľom týchto inštitúcií bolo „dohliadať, aby cirkevný a duchovný život sa vyvíjal v súlade s ústavou a zásadami ľudovodemokratického režimu.“
S existenciou tohto úradu sú spojené nariadenia a opatrenia, ktoré ako ťažké rany v rokoch 1949 –1951 dopadali na Cirkev: likvidácia mužských reholí (Akcia K), ženských reholí (Akcia R), násilný prestup gréckokatolíkov na pravoslávie (Akcia P), izolácia biskupov a dosadenie vládnych zmocnencov do biskupských úradov, proces s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom, väznenie a vyradenie z pastorácie režimu nepohodlných kňazov, atď.
V lete 1950 komunistický režim drasticky zasiahol aj do výchovy kňazského dorastu. Všetky diecézne semináre boli zrušené a pre celé Slovensko bol dovolený iba jeden seminár a jedna fakulta (Rímskokatolícka cyrilo-metodská bohoslovecká fakulta, CMBF) v Bratislave. Zmenený bol nielen profesorský zbor, ale zmenil sa aj obsah a rozsah celej kňazskej formácie. Bohoslovecké štúdium bolo skrátené na štyri roky a zavedený bol nový predmet – marx-leninizmus, pod menom „spoločenská náuka“ – ktorý sa prednášal tri hodiny do týždňa v každom ročníku.
Následok tohto zásahu sa prejavil v prudkom poklese poslucháčov CMBF. Kým na začiatku školského roka 1949 – 1950 študovalo na bohosloveckej fakulte, v diecéznych a rehoľných seminároch asi 280-300 bohoslovcov (z toho 162 v Bratislave), na začiatku školského roka 1950 – 1951 študovalo na CMBF už len 42 bohoslovcov z celého Slovenska!
V tejto atmosfére strachu a neistoty, keď už z pastorácie boli násilne vyradení rehoľní kňazi (Akciou K) a gréckokatolícki kňazi (Akciou P), pokračovalo aj triedenie kňazov, ktorí ešte ostali v pastorácii. Na základe informácií, ktoré aparatčíci strany medzitým zhromaždili, sa podarilo nájsť asi 50 kňazov, ktorí splňovali kritérium “pozitívneho vzťahu k socialistickému zriadeniu“ a boli zaradení do I. kategórie. Oni potom tvorili jadro tzv. vlasteneckých kňazov a slúžili ako predvoj pokrokového kléru s pozitívnym vzťahom k budovaniu socializmu.
V marci 1950 Úrad pre veci cirkevné usporiadal na Sliači prvé celoštátne stretnutie (konferenciu) týchto poslušných a manipulovateľných kňazov. Zúčastnilo sa 110 kňazov: 70 z českých krajín a 40 zo Slovenska. Konferencia poslala pozdravné telegramy vládnym predstaviteľom za ich „starostlivosť o kňazstvo a potreby Katolíckej cirkvi“ a za ich podporu mierového úsilia. Zhromaždenie vydalo aj rezolúciu adresovanú ostatným duchovným, „aby sa zapojili do aktívnej práce za udržanie svetového mieru.“
Nasledovali ďalšie konferencie (Trenčianske Teplice, Luhačovice), ako aj stretnutia na dekanskej, prípadne okresnej úrovni. Na každom takomto zhromaždení oslovil zhromaždených slávnostný rečník z radov pokrokových kňazov. Na Slovensku to obyčajne býval Alexander Horák, Jozef Lukačovič, Pavol Macháček, Štefan Záreczký, Ladislav Škoda…
Ako najmohutnejšia celonárodná manifestácia vlasteneckých kňazov mala byť cyrilometodská slávnosť na Devíne a na Velehrade a jej pokračovanie celoštátnou konferenciou na Velehrade v dňoch 4. – 6. júla 1950. Konferencii sa robila veľká publicita a tlač oznamovala, že „účasť prisľúbilo vyše tisíc kňazov a ďalší sa prihlasujú.“ Podľa prezenčnej listiny prítomných bolo iba 453 kňazov, z toho zo Slovenska 108. Ale aj to bolo priveľa, pretože vatikánsky rozhlas varovne vystríhal pred účasťou. V Ríme – po smutných skúsenostiach s veľkým soborom v Prešove v apríli 1950 – mali totiž vážne obavy, že konferencia vlasteneckých kňazov na Velehrade vyhlási na Ríme nezávislú schizmatickú „československú“ Katolícku cirkev.
K otvorenej schizme síce nedošlo, ale na adresu Ríma odzneli výstražné a ostré slová. Hlavný rečník konferencie, predseda Státního úřadu pro věci církevní Zdeněk Fierlinger, sa vyhrážal: „Nedovolíme, aby našim kňazom Rím nanucoval svoje názory, aby ich prenasledoval a exkomunikoval. Budeme vedieť ochrániť našich kňazov pred biskupmi, ktorí slepo poslúchajú rozkazy z Ríma, toho Ríma, ktorý stojí v službách kapitalistického sveta a amerického imperializmu, ktorý pripravuje tretiu svetovú vojnu.“
V podobnom duchu sa niesla aj rezolúcia, v ktorej zhromaždení kňazi vyjadrujú svoju neochvejnú podporu režimu, lebo vraj „nijaký režim v minulosti neposkytol kňazom toľké možnosti na uskutočnenie Kristovho evanjelia ako naša ľudová demokracia.“
Na Velehrade nedošlo síce k vyhláseniu nezávislej „česko-slovenskej“ Katolíckej cirkvi, ale bolo zvolené predsedníctvo i sekretariát vlasteneckých duchovných. Tu bolo zasiate semiačko notorického Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD). Predsedom českej sekcie sa stal J. Plojhar, slovenskej J. Lukačovič.
Pokračovaním velehradského stretnutia boli celoslovenské porady vlasteneckých duchovných na Sliači dňa 7. septembra 1950 za účasti 110 kňazov z celého Slovenska. Opäť odzneli prejavy smutno-známych “mierových kňazov” (Lukačovič, Horák, Záreczký, Belák, Višňovský…), poslali sa pozdravné telegramy vedúcim straníckym a vládnym činiteľom a vydali sa rezolúcie.
Úradná tlač robila vlasteneckým kňazom veľkú propagandu a popri baníkoch a družstevníkoch boli najospevovanejšími hrdinami dňa. K 200. jubileu Juraja Fándlyho (nar. 21. okt. 1750) bola odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome, pri čom z neho urobili prototyp vlasteneckého kňaza. K 80. výročiu založenia Spolku sv. Vojtecha bol na vlasteneckého kňaza pasovaný Andrej Radlinský.
“Vlasteneckí” kňazi za podpory štátnej moci boli dosadení do vedenia Spolku sv. Vojtecha (predseda A. Horák), Katolíckej Charity (J. Lukačovič), do redakcie Katolíckych novín (L. Škoda). Zverila sa im správa biskupských úradov: do Banskej Bystrice bol dosadený Ján Dechet (feb. 1950), do Spišskej Kapituly Andrej Scheffer (v nov. 1950), v Nitre sa stal generálnym vikárom Michal Beňo, v Rožňave Zoltán Belák a v Košiciach Ján Tuleja. Ich prostredníctvom sa prevádzalo rozsiahle premiestňovanie kňazov, menovanie nových kanonikov, pri čom vlasteneckí kňazi boli odmeňovaní bohatými farami, zatiaľ čo kňazi “s negatívnym postojom k socialistickému zriadeniu” boli posielaní na odľahlé fary, ak neputovali do žalárov, alebo do kárneho tábora v Močenku-Mučeníkoch.
Toto všetko dalo vzrast podmienkam zastrašovania, hrozieb a neistoty, ktorým podľahli nielen mnohí kňazi, ale aj niektorí biskupi. Prestrašené a pokorené kňazstvo bolo potom doslova vohnané do kňazských “mierových” organizácií. V júli 1951 bol vytvorený tzv. Celoštátny mierový výbor rímsko-katolíckych duchovných a v auguste 1951 boli zvolené Diecézne mierové výbory (DMV).
Dňa 27. septembra 1951 sa konal v pražskej Lucerne zakladajúci zjazd novej kňazskej organizácie – Mierový výbor katolíckeho duchovenstva – za účasti asi 1650 kňazov (zo Slovenska 531), troch biskupov (Štěpán Trochta, Ambróz Lazík a Antonín Eltschkner), predstaviteľov strany, vlády, parlamentu a delegácií z Poľska, Maďarska a Francúzska. Hlavné prejavy odzneli z úst Z, Fierlingra, J. Plojhara a A. Horáka. V rezolúcii sa odsudzovalo „zneužívanie náboženského cítenia veriacich na podporu podpaľačov vojny. Zarmucuje nás – vyhlasujú zhromaždení kňazi – že Vatikánska politika nielen že neodsudzuje túto činnosť, ale o nej mlčí, alebo ju dokonca aj podporuje.
Staviame sa bezvýhradne za Svetovú radu obrancov mieru a jeho požiadavky, ktoré vyjadrujú vôľu mierumilovných národov na celom svete a sú v úplnom súlade s kresťanskými princípmi.“ (Pozn.: Mierový výbor katolíckeho duchovenstva bol od r. 1967 známy pod menom Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva, MHKD).
Po pražskej konferencii sa zvolávali dekanátske porady, aby k rezolúcii a uzneseniam Pražskej konferencie sa pridali aj ďalší kňazi. Krátko na to došlo k územnej reorganizácii dekanátov (aby hranice dekanátov boli zhodné s hranicami politických okresov) a vymenovaniu nových dekanov „z radov vlasteneckých duchovných“. V správe, ktorú predložil dňa 15. februára 1952 Ústrednému výboru KSS prednosta Slovenského úradu pre veci cirkevné, sa s uspokojením konštatovalo: „Biskupi… sú ochotní rešpektovať aj tú skutočnosť, že porady kňazov okresu/dekanátu budú do určitej miery nahradzovať rekolekcie kňazov…
Diecézne mierové výbory a dekanské porady majú sa stať nástrojom demokratizácie cirkvi v tom smere, aby ordinári riešili cirkevno – politické otázky tak, ako to vyhovuje záujmom pracujúceho ľudu. Takto organizované porady ich odvádzajú od práce zameranej čisto na náboženské otázky.“
Takýmto spôsobom sa podarilo komunistickému režimu ovládnuť a kontrolovať značnú časť katolíckeho kňazstva a súčasne vyradiť z pastorácie tých najobetavejších a najhorlivejších kňazov. Od r. 1950 sa zo slovenskej duchovnej scény úplne vytratila postava kňaza – rehoľníka, oficiálne prestali existovať gréckokatolícki kňazi.
Rozsah tejto devastácie sa v suchých čísliciach dá vyjadriť takto: V roku 1949 pôsobilo v pastorácii 2517 kňazov. Dňa 9. februára 1952 Slovenský úrad pre veci cirkevné predložil úradný zoznam kňazov, ktorí mali v tom čase štátny súhlas k pastorácii. Bolo ich dohromady 1337; inými slovami: Slovensko bolo v priebehu troch rokov ochudobnené o 47 % svojich kňazov! V jednotlivých diecézach situácia vyzerala nasledovne:
Diecéza – Počet kňazov
Nitra 220
Spiš 210
Banská Bystrica 146
Košice 196
Rožňava 128
Trnava 437
Spolu 1337
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra