Profesor a kňaz Nicola Bux, bývalý konzultant Kongregácie pre náuku viery a vynikajúci liturgický odborník, poskytol rozhovor známemu vatikanistovi Edwardovi Pentinovi, v ktorom sa vyjadril k otázke budúceho pápeža a k niektorým problémom súčasnej Cirkvi.
Na Pentinovu otázku ohľadom toho, aká je v súčasnosti „nálada“ vo Vatikáne, odpovedal, že situácia je čoraz vážnejšia: „Nespokojnosť je veľmi veľká a časť z nej je prirodzene skrytá, verejne neprehovorí a čaká na koniec tohto pontifikátu.“
Podľa prof. Buxa „pre skutočných znalcov Vatikánu je výsledok Františkovho pontifikátu, od doktrinálneho až po morálny, znížením štandardu v porovnaní s jeho predchodcami – o financiách ani nehovoriac. Pomohol prehĺbiť sekularizáciu Západu, pretože sa angažoval na sociálnej a politickej úrovni a podporil spiritualitu bez identity. Vynára sa preto otázka: V čom vlastne spočíva Petrova služba?“
K tejto zásadnej otázke prináša prof. Bux dôležitý postreh, ktorý odhaľuje odlišnosť nášho vnímania pápežstva, od toho ako vnímali túto funkciu v Cirkvi minulé storočia:
„Zažívame emotívny pápežský kult, teologické zveličenie, ako to bolo už od Pia IX. a teraz aj posilnený médiami. Ľudia v stredoveku odlišovali úrad pápeža od osoby, ktorá ho stelesňovala, rovnako ako odlišovali Cirkev od jednotlivých cirkevníkov, ľudské a pozemské od božského. Preto mohol Dante poslať pápežov do Pekla.“
Na otázku, aký by mal byť budúci pápež, odpovedá:
„Ako každý kresťan, aj pápež podlieha zjavenému Božiemu zákonu, pred prirodzeným právom a kánonickému právu, ktoré ho zaväzuje k základnej doktríne a konštitúcii Cirkvi, ktorá nie je synodálna, ale hierarchická. Zdá sa, že memorandum toto všetko pripomína. Za týchto podmienok má Petrova služba slúžiť na budovanie a nie na ničenie (por. 2Kor 13,10). To je kľúčové pre tvorbu zákonov a výkon spravodlivosti. Nemožno vydávať motu proprio za motu proprio, meniť články katechizmu a robiť nezmyselné výzvy na (apoštolskú) signatúru. Existujú práva nadobudnuté tretími stranami, ktoré pápež nemôže porušiť, pretože je najvyšším strážcom zákona.“
„Podľa názoru popredných laikov a cirkevníkov musí nasledujúce konkláve zvoliť pápeža, ktorý si je vedomý svojho apoštolského poverenia, svojich záväzkov a svojej povinnosti zachovať status generalis Ecclesiae. Pôjde o voľbu pápeža, ktorý presadzuje katolícku vieru, aby zastavil úpadok kňazov a veriacich na Západe spôsobený sekularizáciou, ktorá prenikla do Cirkvi (Peguy obvinil klerikov z odkresťančovania), sekularizáciou, podľa ktorej najdôležitejšie hodnoty, ktoré tvoria základ spoločnosti, nie sú náboženské. (…)
Prioritou konkláve je teda katolícky pápež, pretože inak bude strata viery nielen dôsledkom, ale aj príčinou sekularizácie kresťanstva, ktorému v konečnom dôsledku hrozí, že sa stane irelevantným. Nasledujúce konkláve bude musieť objasniť, čo je to ono „pastoračné“: nikto to stále ešte nevie a tento výraz sa používa ako otvárač dverí v Cirkvi na vítanie všetkého. (…)
Budúci pápež musí vo svojom programe uprednostniť posilnenie viery, aby kresťanské rodiny a kňazské a rehoľné povolania mohli prekvitať. Musí dôjsť k návratu Magistéria, ktoré neomylne rozhoduje o otázkach rodinnej morálky a menuje biskupov, ktorí akceptujú apoštolskú tradíciu. (…)
Katolícka Cirkev musí mať pápeža, ktorý hovorí a robí to, čo je morálne, doktrinálne a liturgicky katolícke.“
BM