Starosť o etický konsenzus v spoločnosti však nie je výlučná, ba ani nie prednostná úloha štátu. Delí sa o ňu so všetkými silami slobodnej spoločnosti, ako napríklad s médiami, spolkami, stranami, odbormi a cirkvami.
Cirkvi nemajú monopolnú povinnosť starostlivosti o základné hodnoty. Ani sa nesmú dať zatlačiť do roly jediného garanta morality v sekularizovanej spoločnosti. Poverenia a možnosti a možnosti cirkví poskytovať duchovnú a morálnu orientáciu sa nesmú ostatnými spoločenskými skupinami a štátom využívať na to, aby sa sami vyhýbali podpore základných hodnôt a degradovali cirkvi na etických stabilizátorov spoločnosti, ba dokonca na prisluhovačov štátu.
Cirkvi sa nemajú pravdaže ani na spôsob geta uchyľovať do svojho vnútra, ani do teplého hniezdočka cirkevnej obce. Nesmú prenechať sekulárny svet cudzím mocnostiam. Naopak, musia získavať väčšiu „vnútornú“ blízkosť práve aj k samej citlivej a zraniteľnej svojskej štruktúre štátu. Musia spoluniesť trvalú starosť o „život“ a „fungovanie“ základných hodnôt.
Kto vo svojom vnútri povedal naozaj áno k demokracii a k liberálne právnej štruktúre štátu, nesmie sa práve tu veľkoryso alebo ticho dištancovať, ale musí dobre pozorovať a sledovať vytváranie konsenzu a výmeny názorov v štáte a v spoločnosti.
Z toho nijako nevyplýva – ako sa často obávame- priveľká blízkosť cirkvi k štátu a k spoločnosti. Lebo cirkvi sú aj kritickými sprievodcami a strážcami, aby sa mravné meradlá a základné hodnoty ľudského spolunažívania neponičili. V tomto zmysle bude cirkev jednostaj sledovať programy strán a ich konkrétne chovanie, ale aj vládne vyhlásenia a prípravu zákonov.
Meradlami na to sú predovšetkým a na prvom mieste ľudské práva. Ich použitie sa sprostredkúva najmä katolíckou sociálnou náukou, ktorá je svojim spôsobom najdôležitejším prostriedkom, aby sa zásadnými výpoveďami cirkvi o človeku a o štruktúrach ľudského spolunažívania mohol viesť dialóg.
Podľa knihy Politika a morálka, Karl Lehmann, Verbum spol. s.r.o. Košice 1994
Pripravil: Anton Čulen