Keď sa dráma skončila s najväčšou bolesťou a s najväčšou radosťou, vracia sa každý ku svojmu zamestnaniu. Syn sa vracia k otcovi, kráľ do svojho kráľovstva, veľkňaz k svojím nádobám krvi, zbor k mlčaniu.
Tie vodou rozmočené siete, natiahnuté na brehu, popretrhávané nezvyčajnou ťarchou, poplátané a prerábané, ktoré prví rybári ľudí zanechali na brehu Kafarnaumského jazera, možno niekto opravil a položil ich nabok s obozretnosťou osôb, ktoré nikdy nevychádzajú z domov, lebo sny sú krátke a hlad trvá cez celý život.
Šimonova žena, otec Jánov a Jakubov, brat Tomášov schovali okrúhle siete ako náradie, ktoré sa niekedy môže zísť, ako pamiatku na odchodiacich, akoby nejaký hlas hovoril zostávajúcim: Vrátia sa aj oni. Kráľovstvo je krásne, ale ešte je ďaleko. Avšak jazero je pekné aj dnes a dobre sa v ňom chytá. Lačnému je milšia ryba na stole ako trón o rok.
Obozretnosť osôb, pozostalých doma a prirastených k domu ako mach ku skale, bola načas odôvodnená. Rybári sa vrátili. Rybári ľudí sa zasa zjavili v Galilei a chopili sa starých sietí. Dostali rozkaz práve od toho, ktorý ich vyvábil, aby sa stali svedkami jeho potupy a jeho slávy. Nezabudli na neho, a ani ho nikdy nezabudnú. Vždy hovorili medzi sebou o ňom. Rozprávali o ňom aj tým, ktorí ich chceli počúvať.
Ale navrátený povedal: Uvidíme sa Galilei. A tak odišli zo zločinnej Judey, nerestnej neviestky, ovládanej svojimi milovníkmi- vrahmi, a vracali sa do milého a krásneho kraja, odkiaľ ich vyviedol sladký zlodej duší. Veď tie staré domy s bielymi zástavami bielizne boli také pekné, na okolí bola svieža tráva, ktorá lemovala okraje múrov, stoly boli ohobľované skromnými rukami starcov a pec každý týždeň chrlila zo začmudeného komína iskierky.
Pekná bola táto skoro prímorská osada s kŕdľom nahých chlapcov, opálených slnkom, ktoré kolmo svietilo na trh, posiaty košmi, odkiaľ vychádzal pach rýb, naplňujúci celé mesto spolu so sladkým vánkom, vanúcim každé ráno od jazera. Najkrajšie však bolo jazero. Za krásneho rána bolo červenkastej farby , za zamračených popoludní malo sinavú farbu škridlice, pri západe slnka vyzeralo ako nádrž tekutého opálu s pásmi a škvrnami hyacintu, vlniaci sa bielo pruhovaný tieň za hviezdnych nocí, strieborný tieň za nocí mesačných.
Na tomto jazere, ktoré sa zdalo ochranným zálivom stratenej a šťastnej zeme, po prvý raz uvideli ich oči krásu svetla vody, ušľachtilejšiu ako ťažká a špinavá zem a bratskejšiu ako oheň. Loďka so svojimi plachtami, vyšúchanými lavicami, s hrdým, červeným kormidlom bola im už od začiatku milšia, ako ten druhý domov, ktorý ich čakal ako obielená a pevná kocka na brehu jazera. Tie nekonečné hodiny nudy a nádeje, keď pozorovali šplechot vody, trhanie sietí, mračenie nebies, vyplnili najväčší úsek ich života, života chudobného a jednoduchého.
Boli tam až do toho dňa, kým ich chudobnejší, ale mocnejší Pán nepovolal k sebe ako robotníkov do nadprirodzenej a nebezpečnej práce. Úbohé duše, vytrhnuté z obyčajného života, sa usilovali, aby sa rozhoreli v tom novom ohni, ale tento nový život ich pošliapal ako hrozná v sude, ako olivy v lise, aby z hrubých sŕdc vyšľahli plamene lásky a súcitu. Bolo treba vztýčiť kríž na Kalvárii, ba zaplakali pravými slzami, bolesť, aby sa ukrižovaný vrátil a aby jedol s nimi chlieb, a tak im dodal nádeje.
Takto sa znova vrátili, prinášajúc so sebou niekoľko zachovaných spomienok, ktoré však stačili na premenu sveta. Skôr ako sa mali vydať na cestu, čakali toho, ktorého milovali, na miestach, ktoré on miloval. Vrátili sa celkom iní, ako odišli, nepokojnejší, smutnejší, cudzí, akoby sa vracali z kraja Lotofagov, akoby videla na vlastné oči novú zem, nerozlučiteľne spätú s nebom. . Ale siete boli tam, povešané na múroch, a priviazané loďky sa hojdali nárazom prílivu. Rybári ľudí začali, možno zo smútku, možno z núdze, znovu chytať ryby.
Šiesti boli spolu jedného večera v kafarnaumskom prístave. Šimon, zvaný Peter, Tomáš Blíženec, Natanael z Kány, Jakub, Ján a dvaja ďalší. Šimon povedal: „Ideme chytať ryba.“ „Ideme aj my s tebou,“ povedali priatelia.
Vošli do loďky a vyplávali. Avšak v ten večer nechytili nič. Na svitaní, trochu nahnevaní, že za celú noc nič nechytili, približovali sa k brehu. Keď už boli blízko, videli v rannom šere pri vode postavu muža, ktorý akoby ich očakával: „…učeníci však nepoznali, že to bol Ježiš.“
„Priatelia, máte niečo na zjedenie?“ hovorí neznámy.
A oni odpovedali: „Nič.“
„Hoďte siete napravo od loďky a nájdete.“
Poslúchli, a o chvíľu bola sieť taká plná, že sa veľa natrápili, kým ju vytiahli. A L. Müller: Pánov hrob. Duša Spasiteľa, len čo opustila telo, zostúpila do predpeklia, aby potešila a vyslobodila duše spravodlivých a vtedy sa všetci zatriasli, lebo tušili, kto ich očakáva. „To je Pán,“ povedal Ján Šimonovi.
Peter nepovedal nič, len si rýchlo obliekol rúcho, lebo bol nahý, a vrhol sa do vody, aby bol prvý pri brehu. Loďka bola sotva na dvesto lakťov od brehu a o chvíľu bolo všetkých šesť pri Pánovi. Nik sa ho neopýtal: Ktosi? Lebo každý poznal.
Na brehu bolo trochu uhlia, na ktorom sa piekli ryby, a šatôčka s chlebom. A Ježiš povedal: „Poďte a jedzte!“
Posledný raz lámal chlieb a rozdeľoval ho a podobne urobil aj s rybou. Keď skončili, Ježiš sa obrátil k Šimonovi a tento nešťastník, ktorý dosiaľ mlčal, strašne zbledol pri tom pohľade: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Zapierateľ pri tejto otázke, ktorá dýchala takou nežnosťou, ale ktorá bola pre neho taká ukrutná, cítil, akoby ho preniesli na iné miesto, k inému ohňu, pri ktorom sa ho iní pýtali, a spomenul si na svoju odpoveď a na pohľad toho, ktorý mal umrieť, na svoj plač v tichej noci. Neopovážil sa odpovedať tak, ako chcel.
Áno by znelo v jeho ústach chvastavo a nehanblivo, nie by zasa bolo cigánstvom a hanbou. „Pane, áno, ty vieš, že ťa mám rád!“. Nepovie, že ho „miluje“: nemá toľko smelosti, aby povedal slovo lásky, ktorú toľko ráz vyhlasoval, a potom zradil. „Mám ťa rád“ je slabšie a znamená menej. A ani to nevyhlasuje on sám: „ty to vieš, ty vieš všetko a vidíš aj do zatvorených sŕdc. Mám ťa rád,“ a nemá už odvahy povedať pred očami tých, ktorí ho poznajú, „väčšmi ako ostatní“.
Kristus mu hovorí: „Pas baránky moje.“
Druhý raz sa ho spýta: „Šimon, syn Jonášov, máš ma naozaj rád?“ A Peter v zmätku nemôže nájsť inú odpoveď, a opakuje: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“
Prečo ma trápiš? Či nevieš aj bez toho, aby som ti to povedal, že ťa mám rád, že ťa milujem väčšmi ako predtým , tak, ako som ťa nikdy nemiloval, a že dám svoj život, aby som viac nezaprel tvoju lásku?
Vtedy povie Ježiš: „Pas moje ovce!“ A po tretí raz sa ho Ježiš spýta: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma naozaj?“
Už nehovoril ani o láske, ale chce, aby po tretí raz vyznal pred všetkými, a tak zmazal tri jeruzalemské zaprenia troma novými sľubmi. „Ale, Pane,„ zvolá takmer plačúc, „ty vieš o každej veci a vieš aj to, že ťa mám rád!“
Strašná skúška sa skončila a Ježiš začne: „Pas ovce moje. Amen, amen vravím ti: keď si bol ešte chlapcom, opásal si sa sám a šiel si, kam si chcel. Keď však budeš starcom, roztiahneš svoje ruky a iný ťa opáše a povedie, kam ty nechceš.“
Na smrť, podobnú smrti, ktorá stihla mňa. Vedz teda, čo to značí mňa milovať. Moja láska je dvojča smrti. Zabili ma, lebo som vás miloval, za vašu lásku ku mne, zabijú aj vás. Zamysli sa, Šimon, syn Jonášov, nad touto zmluvou, ktorú robíš so mnou, a nad osudom, ktorý ťa čaká. Už nebudem nablízku, aby som ti priniesol pokoj odpustenia, ak padneš. Po mojej smrti sú poklesky a zrady tisíc raz väčšie. Ty sa budeš zodpovedať za všetky ovce, ktoré ti dávam do opatery, a ako odmenu nakoniec dostaneš dve brvná a štyri klince ako ja. K tomu večný život. Vyber si: toto je posledný raz, keď si môžeš vybrať. To, čo si vyberieš bude neodvolateľné a z toho budeš skladať účty ako sluha pánovi, ktorý ho určil za svojho zástupcu. A teraz, keď si sa dozvedel a rozhodol, poď so mnou. „Nasleduj ma!“ Peter poslúchne, ale obzrie sa a vidí prichádzať za sebou Jána a spýta sa: „Pane a čo bude s ním?“ „Keď chcem, aby on ostal, pokiaľ neprídem, čo ťa do toho? Ty ma nasleduj!“
Šimonovi sa dostalo prvenstvo a umučenie. Jánovi nesmrteľnosť a očakávanie. Ten, ktorý má to isté meno ako predchodca Pánov, bude oznamovateľom druhého príchodu. Historik konca bude prenasledovaný, uväznený, osamotený, ale bude žiť dlhšie ako všetci a svojimi očami uvidí zrúcaniny kameňov, oddelených od ostatných na prekliatom jeruzalemskom vŕšku. Vo svojej bledej a zvučnej púšti bude trieť a tešiť sa uprostred lesknúceho sa svetla a bezbrehej temnote mora z posledného príchodu.
Peter nasledoval Krista, bol ukrižovaný pre Krista a zanechal za sebou večnú dynastiu Kristových zástupcov. Ján si však nemohol odpočinúť v smrti. Očakáva s nami, ako vrstovník všetkých pokolení, mlčiaci ako láska, večný ako nádej.
Giovanni Papini: Život Krista
Pripravil: Anton Čulen