O Pánovom hrobe bolo predpovedané, že „slávne bude miesto, kde on spočinie“. (Iz 11, 10). A toto proroctvo sa splnilo: Telo Pánovo položili do nového hrobu, v krásnej záhrade medzi palmami v jarnom rozkvete.
Sväté telo leží ako najkrajšia mramorová socha v hrobe. Sú na ňom, pravda, rany, ale sú už čisté a nehnisajú. Vzduch je plný nádhernej vône drahých olejov. Božstvo, ktoré tak dušu, ako i telo Pánovo ani na chvíľu nezanechalo, obklopilo ho nádhernou gloriolou. Sú tu iste i anjeli a spievajú, ako kedysi v Betleheme.
Slávny je tento hrob i preto, že ho Panna Mária i pobožné duše obklopujú toľkou starostlivosťou. Kameň na hrobe je nie iba pečaťou synagógy, ale bozkami Panny Márie spečatený. A nábožné myšlienky a city verných duší ho obletujú, ako motýle voňavý kvet. Tie duchovné návštevy sú predzvesťou pútí budúcich kresťanov do Svätej zeme, ktoré nikdy neprestanú. Sú to predvoje krížových výprav kresťanského Západu na znovuzískanie Svätej zeme.
Sú však i symbolom častých návštev Oltárnej sviatosti, ktoré ju vo dne i v noci obklopujú ako kadidlo. Božie hroby v kostoloch ani doteraz nestratili príťažlivosť: i ľahostajné a chladné duše padajú tu na kolená.
Slávny je Ježišov hrob i pre strach a opatrnosť nepriateľa. Stojí tam čestná stráž rímskeho vojska. Tak to chcela Prozreteľnosť, aby bolo nepochybné, že hrob nebol porušený a že Kristu naozaj vstal z mŕtvych.
Duša Spasiteľa, len čo opustila telo, zostúpila do predpeklia, aby potešila a vyslobodila duše spravodlivých, čakajúcich na vykúpenie celé tisícročia. Predstavím si predpeklie, limbus. Je ako nejaká ohromná krypta a v nej sa vznášajú duše spravodlivých. Sú tam patriarchovia, mučeníci a svätí vybraného národa. Sú tam i pohania, ako Jób. A akým tam žijú životom? Životom túžby a očakávania. Čakajú spokojne i túžobne, ale s istotou. Predpeklie bolo miestom nádeje, tej nádeje, ktorú apoštol charakterizuje slovami: „v nádeji sa radujte“ (Rim 12, 12).
Túžia teda s láskou, a čakajú s istotou, modlia sa s dôverou. Taký je život predpeklia. Sú takí, nad ktorými prešli už tisícročia. Zo zeme prichádzali občas potešiteľné zvesti, prichádzali proroci. S akou túžbou ich asi počúvali! Prichádza sv. Jozef a nakoniec sv. Ján, ktorý oznamuje: „Uzrel som Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na ňom…. Ja som videl a dosvedčujem, že on je Syn Boží“ (Jn 1, 33-34). S akou radosťou asi bola prijatá táto zvesť? A keď sa Mojžiš a Eliáš, ktorí nakrátko opustili predpeklie, vrátili z hory Tábor, kde videli osláveného Krista, s ním sa rozprávali a dozvedeli sa, že vykúpenie už prichádza! S akou radosťou bola privítaná duša pravého lotra, keď oznamovala, že vykúpenie je už otázkou iba niekoľkých hodín. Až konečne na Veľký piatok o tretej hodine popoludní slabé svetlo predpeklia sa náhle rozžiari ako v nebi, kde „netreba ani slnka, ani mesiaca, lebo Baránok je jeho svetlom“ (Zjav 21, 23). To duša Spasiteľova sa zjavila.
Aké nadšenie, aké vytrženie a volanie na slávu! Tu náhle všetko utíchlo. Veď prišiel, na meno ktorého sa „skláňalo každé koleno v nebi, na zemi a v podsvetí“ (Fil 2, 10). Prišiel, aby potešil: „Pax vobis! Pokoj vám! Ja som to, nebojte sa!“ (Lk 24, 36).
A tu sa predpeklie zmenilo v nádhernú audienčnú sieň, kde božský Kráľ prijíma svojich poddaných a svoje vojsko. S akou láskavosťou prijíma prarodičov, potom Ábela, Dávida, hrdinských Machabejcov atď. Kto by mohol opísať jeho radosť, keď mohol privinúť svätého Jozefa. Audiencia sa skončila a Pán sa ozval: „A teraz vstanete, poďme odtiaľto!“ (Jn 14, 31). „A všetci nasledujúc Baránka všade, kam ide,“ idú ku hrobu, aby boli svedkami slávneho a radostného vzkriesenia.
Rozhovor s Pánom a s blaženými dušami, ku ktorým sa tiež pripájam, aby som sa spolu s nimi tešil a sviatkoval, lebo „ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 5).
L. Müller S.J., Škola kríža, vytlačila Petra Prešov 1947
Pripravil: Anton Čulen