Dňa 5. júla sa u nás slávi sviatok sv. Cyrila a Metoda našich vierozvestov a spolupatrónov Európy.
V ostatnom katolíckom svete sa ich pamiatka slávi 14. februára, na výročie smrti sv. Konštantína-Cyrila, ktorý zomrel v Ríme v tento deň, v roku 869.
V roku 1969 Slováci a ostatné slovanské národy, ako aj celý kresťanský svet pripomínali 1100. výročie smrti sv. Cyrila. V úzkom kruhu slovenskej katolíckej emigrácie v Ríme sa postupne vykryštalizovala myšlienka dôstojne osláviť toto jedinečné výročie. S prípravami sa začalo už v prvých mesiacoch 1968. Do obdobia príprav pozitívne prispel politický odmäk (známy pod menom „Dubčekovská jar“), ktorý v tom istom čase prebiehal v socialistickom Česko-Slovensku.
V uvoľnenej politickej atmosfére prichádzali do Ríma celé zástupy pútnikov a turistov zo Slovenska. Keď sa im rímski krajania zdôverili so svojím plánom, s nadšením privítali túto iniciatívu. Medzitým aj vládne kruhy v Česko-Slovensku znateľne zmiernili svoj postoj k náboženským aktivitám. Keď sa poslovia slovenských a českých biskupov veľmi nesmelo obrátili patričné úrady, dostali uistenie, že zo strany vlády nebudú nijaké administratívne prekážky. Dokonca dovolili, aby sa do akcie zapojila aj Katolícka cirkev v Česko-Slovensku.
Do tohto plánovania rušivo zasiahol tragický vstup vojsk Varšavského paktu do Česko-Slovenska v auguste 1968. Invázia signalizovala postupné potlačenie „socializmu s ľudskou tvárou“ a nástup „normalizácie“. Na prekvapenie mnohých nové politické vedenie Č-SSR plánované oslavy nezrušilo. Vyšlo však s návrhom, aby púť organizovalo oživené (hoci oficiálne ešte stále z vlastnej vôle rozpustené) Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva a aby sa celá púť odbavila vyslaním 140-člennej delegácie.
Keď sa o tom dozvedel biskup Pavol Hnilica, oznámil vec Sv. Otcovi. Pápež nechcel veriť, že by režim bol v stave zdegradovať plánovanú národnú púť na bezvýznamný zájazd svojich vybraných a spoľahlivých prisluhovačov. Povedal Pavlovi: „Povedzte Slovákom, nech prídu v čo najväčšom počte. Ja ich povolávam!“
Biskup Hnilica s radosťou plnil toto želanie Svätého Otca. Zariadil stretnutie so slovenskými a českými biskupmi u kardinála Franza Königa vo Viedni a tlmočil im postoj Sv. Otca. Zároveň rozprúdil prípravné akcie a povolávajúcu kampaň. Boli ustanovené dva výbory špeciálne pre pútnikov z Č-SSR; takzvaný čestný výbor – Comitato d’onore – na čele ktorého boli kardináli Angelo Dell’Acqua a Josef Beran, a v ktorom boli aj traja Slováci: Pavol Hnilica, Michal Lacko a Jozef Tomko a ďalej dvanásťčlenný pracovný výbor – Comitato organizativo – ktorý viedol biskup P. Hnilica a v ktorom boli štyria Slováci: Jozef Tomko, Štefan Náhalka, Dominik Hrušovský a Felix Litva.
Výbor sa postaral nielen o pekný program, ale rozhodol poslať pozvánky (podpísané A. Dussim, OP, priorom Baziliky sv. Klimenta, v ktorej bol pochovaný svätý Cyril), aby sa do osláv zapojila čím širšia verejnosť. Pozvaní boli nielen kňazi a veriaci, ale osobitne boli oslovení predstavitelia kultúrneho, vedeckého i politického života na Slovensku i v českých zemiach. Išlo hlavne o jednotlivcov, o ktorých sa vedelo, že ostali verní svojmu náboženskému presvedčeniu aj napriek nátlaku ateistickej propagandy.
Biskup Hnilica ďalej navrhol, aby na oslavy boli pozvané aj reprezentácie všetkých slovanských národov. Organizačný výbor prijal jeho návrh a osobitným listom adresovaným veľvyslancom Č-SSR, Sovietskeho zväzu, Poľska, Bulharska a Juhoslávie vyzval ich k účasti. Tento krok spôsobil na menovaných veľvyslanectvách rozruch a na vatikánskom Štátnom sekretariáte znepokojenie. Takéto kroky sú totiž výhradou diplomacie Štátneho sekretariátu. Na pozvanie promptne a kladne reagovali Bulhari. Ich krok bol veľmi významný v tom ohľade, že vytvoril pozitívny precedens aj pre česko-slovenské veľvyslanectvo, aby sa aj oni zúčastnili.
Oslavy sa vydarili nad očakávanie. Jeden z organizátorov akcie v svojich quasi-denníkových záznamoch takto zachytil ich priebeh:
„Pôvodne bola plánovaná púť 140-člennej oficiálnej delegácie z Česko-Slovenska, z toho malo byť 22 Slovákov. Keď sme sa tu v Ríme dozvedeli o tomto skromnom počte, začali sme organizovať vec tak, aby sem prišlo čím viacej Slovákov. Prvým krokom v tomto smere bola prednáška vo Vatikánskom rozhlase, kde o oslavách a ich význame pre Slovákov doma i vo svete prehovoril Michal Lacko, profesor na Pontificio Istituto Orientale. Spomenul aj pripravované oslavy a vyjadril nádej, že na oslavy prídu do Ríma v hojnom počte aj „drahí slovenskí poslucháči“. Hneď na to sa začali posielať pozvania na Slovensko.
Výsledok bol, že osláv sa zúčastnilo spolu okolo 1250 Slovákov a 90 Čechov a Moravanov. Pútnici prichádzali v skupinách i ojedinele, niektorí lietadlami cez Prahu, iní vlakmi cez Viedeň, alebo vlastnými dopravnými prostriedkami.
Oslavy sa začali v piatok 14. februára o 9. hodine pontifikálnou koncelebrovanou svätou omšou za účasti Sv. Otca, kuriálnych kardinálov a biskupov z Česko-Slovenska. Prítomní boli biskupi z Česko-Slovenska: Ambróz Lazík, Robert Pobožný, František Tomášek, Karel Skoupý, Josef Hlouch, Štěpán Trochta, Karel Otčenášek, Stanislav Zela ako aj slovenskí biskupi v zahraničí: Pavol Hnilica z Ríma, Michal Rusnák z Kanady a Andrej Grutka z USA.
Pri tejto bohoslužbe mal pápež prejav, ktorý prečítal posediačky spred oltára. Omša bola po slovensky a latinsky za sprievodu ľudového spevu. Lekciu prečítal bohoslovec, Slovák, študujúci v Ríme, Šebastián Labo. Evanjelium čítal americký biskup slovenského pôvodu, Andrej G. Grutka. Modlitby veriacich sa recitovali zástupcovia slovanských zúčastnených národov; za Slovákov herec Gustáv Valach a herečka Eva Kristínová.
Po bohoslužbách pápež osobitne pozdravil prítomných bulharských a macedónskych biskupov a ministrov kultúry Bulharska a Macedónska.
Nasledovala osobitná audiencia vo veľkej audienčnej sále, pri ktorej znovu prehovoril pápež Pavol VI. Na to ho pozdravil za česko-slovenský episkopát brnenský biskup K. Skoupý. Potom boli pápežovi predstavení česko-slovenský veľvyslanec v Taliansku Dr. Vladimír Ludvik so sprievodom. Pápež sa s ním rozprával a dal mu medailu. Ďalej mu boli predstavení viacerí slovenskí pútnici, medzi inými aj národní umelci Vincent Hložník, Ľudovít Fulla, akad. sochár Alexander Trizuljak. Pápež sa správal veľmi srdečne a zhováral sa s mnohými kňazmi a veriacimi v audienčnej sále.
Slovákov potešilo najmä to, že pápež pobozkal súsošie sv. Cyrila a Metoda a pri pontifikálnej omši zaintonoval po slovensky Sláva na výsostiach Bohu, Verím v jedného Boha a pri prejavoch privítal Slovákov a poďakoval sa im po slovensky. Každý účastník dostal pamätnú medailu.
V sobotu 15. februára popoludní o 17. hodine bola v Bazilike Sv. Klimenta prednáška o živote a diele sv. Cyrila, ktorú predniesol dominikán Dr. Jiří Veselý, profesor na Gregoriánskej univerzite, a jezuita Michal Lacko, profesor na pápežskom Orientálnom inštitúte. Nato všetci účastníci navštívili podzemné priestory baziliky, kde bol pôvodne hrob sv. Cyrila. V tejto bazilike sú aj pozostatky sv. Cyrila v bočnej kaplnke.
„Vitajte, milovaní Slováci.“
V nedeľu 16. februára o 12. hodine z okna svojej pracovne pápež po štvrtýkrát prehovoril o osobnosti sv. Cyrila, privítal slovenských pútnikov po slovensky slovami „Vitajte, milovaní Slováci.“ Po skončení prejavu, po modlitbe Anjel Pána po latinsky a udelení požehnania odchádzal od okna, ale v tom začali Slováci pod obeliskom na Svätopeterskom námestí spievať slovenské piesne a mávať česko-slovenskou zástavou. Pápež ostal stáť mlčky pri okne a vyčkal, pokým sa piesne nedospievali a potom po slovensky zvolal: „Dovidenia, milovaní Slováci.“ Na námestí boli pútnici z rozličných krajín sveta.
Popoludní o 17. hodine v Pápežskom orientálnom inštitúte na Piazza Santa Maria Maggiore bola slávnostná akadémia za účasti 11 kuriálnych kardinálov, medzi ktorými boli kardinál Josef Beran, Angelo Dell’ Acqua, Paolo Marella, Jozef Slipyj, Eugene Tisserant, všetci zúčastnení slovenskí a českí biskupi a pozvaní hostia, ktorých privítal a úvodný prejav mal kardinál Dell’Acqua, prednášku na tému sv. Cyril v Ríme mal profesor Michal Lacko a epilóg rektor Pápežského orientálneho inštitútu Dr. Ivan Žužek.
V stredu 19. februára ráno pricestovalo osobitným vlakom ďalších asi 400 pútnikov z Košíc. Zúčastnili sa na spoločnej všeobecnej audiencii v Bazilike sv. Petra. Táto pravidelná stredajšia audiencia bola znovu poznačená oslavami sv. Cyrila, pretože pápež sa vo svojom prejave venoval z veľkej časti tomuto jubileu. Na začiatku ako prvých pozdravil Slovákov a biskupa Ambróza Lazíka, ktorý ich viedol. V chráme sa ozýval slovenský spev. Potom pápež privítal rôzne iné delegácie prítomných národov. Pri tejto audiencii biskup Ambróz Lazík, cez ktorého pápež ďakoval Slovákom za vykonanú púť, predstavil Sv. Otcovi Hložníka, Fullu, Trizuljaka. Najdlhšie hovoril s Dr. Stanislavom Šmatlákom. Nato pozval biskupa Lazíka k pápežskému stolcu a udelil požehnanie zúčastneným pútnikom.
Vatikánsky rozhlas vysielal celý priebeh osláv, takže veriaci na Slovensku sa mohli duchovne zúčastniť tejto veľkolepej národnej púte“.
Takto opísal priebeh osláv ich priamy účastník.
Hlavný organizátor osláv, biskup Pavol Hnilica, však musel za tento úspech draho platiť. V piatok 14. februára, asi hodinu a pol pred začiatkom pontifikálnej sv. omše, ktorú mal koncelebrovať so Svätým Otcom a ďalšími kardinálmi a biskupmi, mu telefonoval zo Štátneho sekretariátu Mons. Agostino Casaroli. Bol veľmi milý, hovoril mu o pokore a obetách, a nakoniec dodal, že sa práve rozprával s česko-slovenským veľvyslancom Vladimírom Ludvikom. Veľvyslanec ho vraj informoval, že príde na oslavy len pod tou podmienkou, keď sa biskup Hnilica neobjaví ani pri pontifikálnej sv. omši, ani na osobitnej audiencii, ktorá bude nasledovať po sv. omši. Pavol sa najprv nemohol zmôcť na odpoveď, ale potom poznamenal: „No dobre, nech ide veľvyslanec. On to iste potrebuje viacej než ja.“ A tak Pavol Hnilica, jeden z hlavných osnovateľov a organizátorov celého podujatia, musel iba sedieť pri telefóne v svojej kancelárii, kde ho priatelia striedavo informovali o priebehu osláv.
Jedným z účastníkov týchto jubilejných osláv bol Vilo Kovár, kedysi známy novinár, ale po roku 1945 najprv utečenec, potom väzeň a po prepustení z väzenia zamestnanec družstva Avana v Trnave. Svoje dojmy a zážitky opisuje v liste, ktorý posiela svojmu priateľovi, spisovateľovi trpiteľovi za národ Mikulášovi Gacekovi. List veľmi výrazne a realisticky zachycuje atmosféru oných pamätných dní a má hodnotu historického dokumentu. Zaslúži si, aby sa tu odcitoval v celosti:
—————
Drahý môj Mikuláš,
Nesmieš sa na mňa hnevať, že sa Ti ozývam len teraz. Po návrate z krásnej cesty čakalo ma na každom kroku toľko roboty, že som nevládal nič svojho urobiť. Práca v zamestnaní pri konci mesiaca a na začiatku nového mesiaca si žiada celého človeka a tak som sa naháňal z jednej veci na druhú.
Odkiaľ mám začať, aby som na nič nezabudol, čo by Ťa mohlo zaujímať? Nuž, začnem od Adama… Po veľkých trampotách s rozličnými povoleniami odišli sme pondelok, 10. februára popoludním na hranicu v Petržalke. Bez najmenších ťažkostí, bez otvorenia zavazadiel prešli sme so ženou a s Ľubicinou krstnou mamou tých niekoľko krokov na rakúsku hranicu, kde nás čakal najstarší syn Rudka Vávru /Rudolf Vávra bol v rokoch 1939-1945 generálnym konzulom Slovenskej republiky vo Viedni. – FV/ a zaviezol nás do Viedne, kde sa nám venoval až do večera. Potom prišiel aj mladší jeho brat a boli s nami až do odchodu vlaku o 23. hod. Mali sme na šťastie lôžkové lístky, nuž spokojne sme prespali noc z pondelka na utorok a prebudili sme sa až v blízkosti Benátok okolo 9. hod.
Tam sme prestupovali na priamy vlak do Ríma okolo 10.15 sme sa pohli a po jednej zastávke v Mestre sme o 18 minút zastali v Padove, kde nás čakala Ľubica. /Ľubica je dcérou Vila Kolára. V r. 1969 bola študentkou na univerzite v Padove – FV/ Bolo to zvítanie i sĺz. Na stanicu prišli aj ďalšie dievčence Slovenky a jeden mládenec z Ružomberka, Jozef Rydlo. Dokonca aj profesor Milan S. Ďurica, známy a uznávaný historik, ktorý prednáša v Padove históriu a je vedúcim katedry českého a slovenského jazyka a literatúry. Zvítali sme sa so všetkými a Ľubica si prisadla k nám a pokračovali sme v ceste cez Florenciu do Ríma.
Do Ríma sme prišli o 17.30 hod. a vítali nás tam nám neznámi Slováci-Rimania. Ani ich veľmi nezaujímali naše mená, len počet, koľko nás je. Nasadli sme do auta a šli sme priamo do penziónu, kde sme boli po celý čas ubytovaní, Casa tra noi na Via Monte del Gallo 113, celkom nad Vatikánom – pešo k nemu sa dalo zájsť za 11-12 minút. Ubytovanie bolo prekrásne: izby dvojposteľové s ústredným kúrením, všetko na chodbách z mramoru, čisté, krásne. Tam sme sa aj stravovali. Ľubica už hovorí celkom dobre po taliansky, nuž robila celej našej skupine (cestovali sme s primárom trnavskej pôrodnice Dr. Veverčákom a jeho paňou, rodičmi 10 detí) dobrú tlmočníčku, bez ktorej by sa nám dosť ťažko bolo pohybovalo.
Pri príchode bol prekrásny večer, teplo, nuž sme sa po večeri vybrali na Svätopeterské námestie a obdivovali krásy tohto zázračného mesta. V maličkom okienku, známom z televíznych prameňov, bolo vidieť svetlo.
Aké bolo naše prekvapenie, keď sme stredu ráno (12. feb.) vstávali a padal sneh! Po piatich rokoch deti nemali vyučovanie a malí černoščatá, čo boli v našom penzióne bosé behali po dvore a chytali zázračné snehové vločky, aby sa im mohli radovať.
I napriek tomuto nečasu vybrali sme sa do Mesta. Zmokli sme poriadne a po prehliadke baziliky sv. Petra vonku už lialo ako z krhle. Tí, čo mali horšie topánky, zažili si veľký krst, z ktorého mnohí z nich prechladli… Bola streda, obvyklý deň audiencií u Sv. Otca. Usilovali sme sa aspoň ho zhliadnuť a tak sme čakali na dlhú audienciu akýchsi zahraničných hostí vyše hodiny. No dočkali sme sa, videli sme Pavla VI. v plnej nádhere, ako ho odnášali na kresle z audiencie do jeho komnát. Vracali sme sa do penziónu celkom premočení, no v dobrej nálade z veľkého zážitku.
Popoludní nám pristavili veľký autobus a šlo sa na obchádzku mesta, alebo lepšie povedané: len jeho niektorých zaujímavejších objektov. Ťažko by mi bolo teraz reprodukovať, čo bolo vidieť kedy, lebo návštevy sa potom striedali každý deň a zážitkov bolo priveľa.
Hostia zo Slovenska sa schádzali. V našom penzióne býval celý spevácky zbor z Gombáša-Hubovej. Bolo to veľmi dobre cvičené teleso, bez ktorého si pobyt v Ríme ani nevieme predstaviť. Diriguje ich salezián P. Olos a venuje sa im už dlhé roky. Vidieť to z istoty i z bohatého repertoáru ako cirkevných tak i národných piesní.
Vo štvrtok, 13. feb. stretol som vo Vatikánskom múzeu už ďalšie skupiny krajanov ubytovaných v iných penziónoch. Bol medzi nimi Ľ. Fulla, V. Hložník s manželkou a synom, Gusto Valach so synom, Eva Kristínová s otcom a iní. Nemali sme však sprievodcu a tak som si spomenul, že vo vatikánskej knižnici pracuje môj starý priateľ zo študentských čias v Skalici Ignác Zelenka, o ktorom svojho času, cca pred dvomi rokmi, čítali k jeho päťdesiatke, celú knihu od E. Žatka. Básnické meno Eugen Vesnin. Pomocou Ľubice som sa s ním spojil telefonicky.
Náco prišiel a ako autor kedysi dávno vydanej slovenskej knihy o Vatikáne, vodil nás a vysvetľoval, aby sme videli aspoň tie najslávnejšie a najzaujímavejšie veci, včítane prekrásnej Sixtínskej kaplnky. Dohovorili sme si na večer schôdzku pred obeliskom a potom, v spoločnosti Dr. Zola Sýkoru, kedysi lektora slovenčiny v Ríme a ešte jedného Slováka žijúceho v Ríme od prevratu, strávili sme pekný večer v Nácovom staromládeneckom byte. Spomínali a spresňovali sme si rozličné dáta a zážitky. Sýkora má za ženu Kavcovu dcéru /Matúš Kavec (1898-1980), rodák z Rajca, slovenský spisovateľ – FV/.
A už tu bol piatok, 14. februára, hlavný deň osláv 1100 rokov od smrti sv. Cyrila. Vyčistilo sa, aj slniečko zasvietilo a všetky cesty slovenských pútnikov viedli teraz do baziliky sv. Petra, ktorú Sv. Otec na tento deň zveril do opatery Slovákom. Tak doslovne to povedal biskupovi Hnilicovi, ktorú vlastne celú vec organizoval a ktorý práve v tento deň musel ochorieť, pretože česko-slovenský vyslanec Dr. Ludvik podmienil svoju prítomnosť pri sv. omši a pri audiencii podmienkou, že biskup Hnilica nesmie byť prítomný. Len tak si možno vysvetliť, že takmer ani jeden zo zahraničných Slovákov do Ríma neprišiel… našiel som tam len Imra Kružliaka, čo robil Tidovi /Tido J. Gašpar (1893-1972) – slovenský politik a spisovateľ – FV/ šéfa tlače a ktorý teraz pôsobí v Mníchove a mal svojho času veľkú štúdiu o sv. Cyrilovi a Metodovi v Moste. Ten sa mi potom ponúkol, že veľmi vďačne odošle všetky darované pozornosti Tvojim adresátom.
Pre oslavu sa v bazilike zariadila kratšia časť loďového krídla za oltárom sv. Petra, kde sa odohrávajú najväčšie slávnosti a najdôležitejšie cirkevné udalosti. Podľa môjho odhadu nás tam mohlo byť okolo 700 – 800 a len veľmi malá časť – vari menej ako 100 – mohlo byť Čechov. Sv. Otcovi asistoval celý biskupský zbor: brnenský Skoupý, litoměřický Trochta, trnavský Lazík, rožňavský Pobožný, pražský kardinál Beran, Sv. Otec, záhrebský kardinál Šeper, grécko-katolícky slovenský biskup Rusnák z Kanady, katolícky biskup Grutka z USA, pražský Tomášek, českobudějovický Hlouch. Spievali sme cyrilo-metodský chorál, vždy českú a slovenskú sloku striedavo. Aj modlitby, pokiaľ sa neodbavovali po latinsky, sa modlili po česky a nasledujúco po slovensky. Epištolu čítal krásnym jasným hlasom mladý teológ Šebastián Labo, rodák z Oravy /Š. Labo nebol rodák z Oravy, ale z Valašskej Belej – FV/, ktorý len teraz, 2. marca, dostal kňazské svätenie.
Potom si zasadol pred oltár Sv. Otec a čítal pamätný list o sv. Cyrilovi, ako ho priniesli aj naše noviny, denník Ľud dokonca v doslovnom znení. Po Kréde sa teraz čítajú modlitby veriacich na nejaký úmysel, ktoré sa končia spoločným zvolaním: „Prosíme Ťa, vyslyš nás!“ Prvú modlitbu čítal český kňaz, druhú poľský kňaz, tretiu chorvátsky kňaz a vtedy nastal medzi nami všetkými šum: k mikrofónu pristúpil Gusto Valach a barytónovým hlasom prečítal príslušnú modlitbu po slovensky. Nasledovala Eva Kristínová a po nej ešte jedna vysokoškoláčka z bratislavského súboru Technik, ktorá bola v krásnom slovenskom kroji. Práve táto dievčina sa potom objavila v najväčšom talianskom žurnále Il Messaggero vo veľkej fotokópii. Boli to také dojímavé chvíle, že neostalo ani jedno oko suché. Veď iste po prvý raz v histórii tejto slávnej baziliky zaznel slovenský hlas v takej kráse a sláve, ako v tejto chvíli. V omši sa pokračovalo v striedavom speve po slovensky a po česky a zakončilo sa pápežským požehnaním.
Pri východe z baziliky som sa stretol s Lacom Hanusom a Dr. Andrášom, ktorý tu zastupoval Zväz slovenských spisovateľov. Prechádzali sme do veľkej audienčnej sály, pripravenej len pre nás. Súbor z Gombáša vyplnil chvíle čakania rázovitými slovenskými piesňami, ktoré iste v tejto sále odzneli po prvý raz.
„Vy si nežiadate výsady, vy chcete len zákonom zaručené práva“
Prišiel Sv. Otec nesený na kresle. Všetko stíchlo, keď ho pozdravil brnenský biskup Skoupý, ako najstarší z biskupov. Potom sa prihovoril k nám Sv. Otec pozdravom: „Vítejte drazí Čechové – Vítajte milovaní Slováci“! a zástupe prepukol neutíchajúci potlesk a volanie: „Nech žije Sv. Otec!“ Pavol VI. potom čítal svoj prejav, v ktorom hodnotil prácu sv. Cyrila, ale dotýkal sa aj našich pomerov. Po niekoľkých úsekoch talianskeho prejavu nasledoval krátky obsah 2x po česky a 4x po slovensky. Čítal to Dr. Dančo, jezuita zo slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Keď čítal „Vy si nežiadate výsady, vy chcete len zákonom zaručené práva“, jasot vybuchol v dlhotrvajúce volanie na slávu.
Prejav s prekladom trval asi hodinu, Sv. Otec potom v sprievode Dr. Jozefa Tomku – Slováka, jediného čo pracuje vo vatikánskej diplomacii /Mons. Jozef Tomko v tom čase nepracoval vo vatikánskej diplomacii, ale na Kongregácii pre náuku viery – FV/, reprezentatívna postava, uznávaný historik a vedec – sa potom pozdravil s česko-slovenským vyslancom, ktorý si mohol vziať aspoň slušnejšie oblečenie a obuv.
A potom sa už Sv. Otec vítal rad radom so všetkými, dokonca aj so mnou. Mám o tom krásny záver na veľkej fotografii urobenej akousi úradnou foto-agenciou… Priblížili sa znova s kreslom k trónu, z ktorého Sv. Otec hovoril, ale odmietol to, a vychádzal, vítajúc sa a ruky podávajúc na všetky strany. Mal som so sebou malý japonský magnetofón a tak som si zaredaktorčil. Vyspovedal som Evu Kristínovú, Trizuljaka, Hložníka, Fullu, jezuitu pátra Lacka, s ktorým som sa vlani zoznámil na Jadrane a ktorý je profesorom na Orientálnom ústave, biskupa Grutku z USA a napokon aj Laca Hanusa z dojmov po tejto audiencii. Až raz prídeš do našich končín, prehrám Ti ich a uvidíš, čo to boli za dojmy, ktoré takého Trizuljaka vohnali do sĺz.
Večer o 17. hod. bola slávnosť v bazilike sv. Klimenta, ktorého pozostatky priniesol sv. Cyril a Metod do Ríma pri svojej prvej návšteve od príchodu na Veľkú Moravu. Páter Lacko a český dominikán Veselý striedavo hovorili celú históriu sv. Cyrila aj okolnosti okolo jeho smrti a pohrebu. Zišli sme potom o niekoľko metrov hlbšie pod baziliku a boli sme pri hrobe sv. Cyrila. Tým sa program piatku vyčerpal.
V sobotu, 15, februára, bola pred poludním obchádzka Ríma autobusmi a popoludní bola slávnostná Liturgia Slova v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metóda za Rímom. Privítal nás riaditeľ Ústavu páter Náhalka, Kútnikov /Jozef Kútnik-Šmálov (1912-1982) – kňaz, spisovateľ, historik – FV/ spolužiak a začala sa milá slávnosť, na ktorej bol prítomný už aj p. biskup Hnilica. Pri pobožnosti znovu striedavo predriekavali modlitby, spočiatku po česky a potom už len Valach a Kristínová sa striedali po slovensky. V jedálni bolo malé pohostenie obloženými chlebíčkami a oranžádou, citronádou a coca-colou. Súbor spieval slovenské piesne a medzi spievajúcich zavítali aj biskupi Grutka, Rusnák a Hnilica. Potom Valach s Kristínovou recitovali z Rúfusa a Hviezdoslava.
Keď Valach vysvetľoval Hnilicovi, že Rúfus je veľkým žiakom a ctiteľom Valentína Beniaka, Hnilica zvýšeným hlasom zvolal: „Majster Beniak bude mať teraz, 19. februára, 75 rokov. Mohli by sme mu poslať blahoprajný telegram. Súhlasíte?“ Ozvalo sa hromové ´Hej!´ a Hnilica sa pýtal: „Kto vie jeho adresu?“ Nuž, tu som si mohol z plného hrdla zvolať aj ja: „Povraznícka 6!“
Keď sa potom začali spievať piesne vážne i veselé, prehovoril biskup Grutka o krásnych slovenských piesňach a biskup Hnilica sa citlivo rozhovoril o mamičke a vlasti. Spomenul aj to, že sa rozprával s pápežovým ceremoniárom, ktorý mu vravel, že je v tejto funkcii už 40 rokov, ale toľkú prípravu zo strany Sv. Otca voči jednej púti ešte nezažil. Vyzval potom všetkých, aby prišli v nedeľu, 16. februára, do baziliky sv. Petra, kde bude na hrobe sv. Petra svätú omšu celebrovať biskup Rusnák a on (biskup Hnilica) bude mať omšu po boku hlavného oltára aby tam zaspievali slovenské piesne.
Na poludnie potom sme všetci prišli k obelisku pred sv. Petrom, aby zaspievali Sv. Otcovi a aspoň takto sa poďakovali za všetku tú pozornosť a lásku, ktorú Slovákom venoval a prejavil.
Všetko sa stalo, ako sa hovorilo; my sme boli na gréckokatolíckej sv. omši priamo na hrobe sv. Petra, Hnilica slúžil sv. omšu vo vedľajšej lodi – a za spevu slovenských piesní. V krátkej kázni medzi iným povedal: „Mnohí nás nemajú radi, pretože nás nepoznajú. Keby nás poznali, nemohli by nás nemať radi!“ Tlieskalo sa, ako by to ani v kostole nebolo.
Šaňo /Alexander Mach (1902-1980), slovenský novinár a politik – FV/ mi svojho času vravel, že keď mal s Novomeským schôdzku v byte u Stanislava Šmatláka, jeho otec sa mu sťažoval, že syn je laxný vo viere a prosil ho, aby mu to nejako dohovoril. Teraz som videl, ako Stano Šmatlák bol prvý prijímať pod obojím na gréckokatolíckej sv. omši, ako sa v Ústave sv. Cyrila a Metoda prihovoril k mladým seminaristom krátkym prívetom o Hviezdoslavovi a ako som neskôr počul, zostal ešte niekoľko dní v Ríme a priatelia mu vymohli osobitnú audienciu u Sv. Otca, s ktorým si vraj veľmi pekne pohovoril.
Večer, v nedeľu 16. februára, sme strávili v Orientálnom ústave. V knižnici usporiadali peknú slovenskú akadémiu. Rektor Ústavu, Poliak Žužek, privítal všetkých aj po česky aj po slovensky. Kardinál, ktorý spravuje celú rímsku diecézu, mal veľmi podrobný prejav o význame sv. Cyrila. Prítomných bolo 7 kardinálov a 14 biskupov. Záhrebský kardinál Šeper prekladal do francúzštiny texty slovenských ľudových piesní svojmu susedovi kardinálovi. Vystúpil tam aj ukrajinský súbor i ruský, ktorú spieval jednu Čajkovského pieseň, chorvátsky súbor, no najväčší úspech sme mali predsa len my Slováci. Spievalo trio Technika z Bratislavy naše trávnice a potom vystúpil súbor Liptov z Gombáša. Páter Lacko mal taliansku prednášku, ktorú potom v novinách vysoko hodnotili. Rozchádzali sme sa až neskoro večer. Bolo to v blízkosti Kolosea a tak sme mali krásny zážitok z nočnej iluminácie Kolosea.
V pondelok som si dohovoril schôdzu s p. biskupom Grutkom z USA a cestou do Ústavu sv. Cyrila a Metoda, ktorý je 14,5 kilometra za Rímom, som si nahral rozhovor s ním. Hovoril mi aj o Jožovi Cincíkovi, ako sa s ním zoznámil. Ak stihnem, urobím z toho rozhovor do novín.
V Ústave už boli Fulla, Hložník, Trizuliak, Kristínová, Šmatlák, Siracký, nejakí redaktori zo Smeny, nejakí reštautéri a pracovníci televízie. Žiaľ, ušiel mi prejav riaditeľa Ústavu Náhalku a Siráckeho odpoveď, pretože som práve vtedy hovoril telefonicky s dcérou, no potom prejavy pp. biskupov Hnilicu a Grutku mám na páse. Po obede nás zaviedli do tmavej miestnosti a premietli nám tam 6-minútový zvukový film z jednej návštevy krojovaných Slovákov z minulého roku aj s prejavom Sv. Otca.
Potom vystúpila Kristínová a recitovala – ako vravela – prierez Hájnikovej ženy. Šmatlák potom hovoril o Hviezdoslavovi a napokon, za piesní mladých seminaristov, sme sa všetci rozchádzali.
Ja som ešte ostal, pretože som si chcel vypýtať niektoré veci z ich vydaní a stal som sa dodatočne svedkom vystúpenia Kristínovej v triede mladých seminaristov. Bola tam s nimi celkom sama bez ostatných návštevníkov z vlasti, len ja som prišiel na záver. Práve začala rozprávať, ako prežila 21. august, ako sa strachovala o svojho 17-ročného syna Ľuba, ktorého potom rýchlo poslala za hranice, kde teraz študuje v Clevelande. Ako na znak protestu toho, čo sa stalo, oznámila že vystupuje z Dubčekovej strany, ako jej potom veľmi neskoro doručili prihlášku do strany a ona potom vyhlásila, že „páni, ja vám už do tejto strany nepôjdem“, ako mala doteraz veľkú lásku Alexandra Dubčeka a len v Ríme si uvedomila a zistila, že sa musí o ňu podeliť s láskou k p. biskupovi Hnilicovi. „Vtedy som ešte nevedela, že p. biskup Hnilica sa nemôže vrátiť do vlasti. Do tej chvíli som žila myšlienke, aké by to bolo krásne a ohromné pre celé Slovensko, keby Dubček bol vedúcim strany a Hnilica slovenským arcibiskupom.“
Cestoval som s ňou potom autom do Ríma. Bola nadšená oslavami a sľubovala, že sa sem aj so synom ešte vráti. Teraz som čítal v Smene, že odchádza na turné do USA a Kanady – no myslím si, že ju tam ťahá predovšetkým syn v Clevelande.
V utorok, 18. februára, sme si ešte pozreli fontánu di Trevi, chrám vestálok, Panteon a zbalili sme sa; spolu s rímskymi kňazmi sme sa spevmi rozlúčili s fašiangami a na Škaredú stredu /Popolcová streda, prvý deň 40-denného pôstu – FV/ sme ráno odchádzali z Ríma o 7.37 hod. a o 11.27 hod. sme zastali vo Florencii. Čakali nás tam talianski priatelia, ktorých nám zorganizoval dobrý biskup Hnilica. Tí nás ubytovali, povodili po Florencii, po krásnych kostoloch i po celkom novom areáli medzi autostrádami za Florenciou.
Vo štvrtok na poludnie sme odchádzali do Padovy. Tam sme navštívili domácu paniu našej Ľubice, priniesli sme jej konečne ten krásny piešťanský kroj a pobesedovali sme s prof. Ďuricom. Je veľmi aktívny, vydal niekoľko kníh po taliansky aj po nemecky o slovenských veciach okolo Slovenského štátu. Jednu z nich Ti posielam – dúfam, že sa s nemčinou nejako pomoríš, aby si jej porozumel.
A už tu bol piatok. Odišli sme do Benátok. Počasie bol sychravé, na poludnie sa však vyjasnilo, tak že sme si užili aj krásu Benátok. No žili sme už pod dojmom nutného rozchodu s Ľubicou. O 20. hodine nám odchádzal vlak do Viedne. Nastalo lúčenie. Dlho do tmy sme si kývali, aj keď sme videli už len siluetu. Ráno sme sa prebúdzali pred Viedňou. Čakal nás tam starý známy z privítania na hranici, zaviezol nás k svojej tete na raňajky. Ženy potom chodili po obchodoch a my sme sa rozprávali až do poludnia. Pozreli sme si dóm sv. Štefana, navštívili sme s ním ešte brata s sestru mimo Viedne a potom nás už on sám zaviezol až celkom na slovenskú stranu hraníc. Bola sobota, 18.00 hodín. Vyčkali sme na auto, čo malo prísť po nás a okolo 20.30 hod. sme už boli medzi svojimi v Trnave. To vieš, že sme išli spať až neskoro po polnoci, aby sme potom ráno vstávali do všedných dní, plných starostí…
Dňa 27. februára bolo Alexandra a deň predtým sa mi ozval Šaňo /Mach – FV/ z Bratislavy. Dohovorili sme si schôdzku u jeho dcéry Marty a strávili sme krásne popoludnie, keď som im prehrával z magnetofónu niektoré partie zo slávnosti a z rozhovorov. Aj tam bolo dosť sĺz dojatia.
A tak som tu znova v každodennej lopote. Zberám sa niekedy do Bratislavy za Valentom /Beniakom – FV/, aby som mu zagratuloval a zreferoval o zážitkoch v Ríme.
Nenahneváš sa, keď Ťa poprosím o jeden exemplár tých Tvojich filozofických zápiskov /“zápisky“ sú osobným denníkom M. Gaceka z obdobia november 1943-jún 1944. – FV /, pretože môj exemplár som venoval prof. Ďuricovi v Padove, keď som videl, aký veľký záujem prejavuje o takýto druh literatúry.
Posielam Ti aj niečo zo zbierok, ktoré som dostal – prirodzene, že tieto si môžeš ponechať. Strmeňovi /Karol Strmeň (1921-1994) – slovenský emigrant básnik, Gacekov priateľ, žijúci v Clevelande – FV) som všetko poslal po príchode do Ríma.
Ak som na niečo, o čom si písal, zabudol, prepáč. Všetko dodatočne vynahradím a zatiaľ Ti pekne ďakujem aj za posledný list i za kópiu listu adresovaného Tidovi.
Trnava, 7. marca 1969
Objíma si Ťa synovsky Tvoj Vilo.
František Vnuk
(Príspevok k sviatku sv. Cyrila a Metoda)