Po dvojročnej prestávke spôsobenej nepríjemným vírusom COVOD-19 sa život pomaly vracia do svojho normálneho behu.
Aj tohoročné púte, slávnosti a spomienky na našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda v prvom týždni júla sa konali za početnej účasti vďačného veriaceho a národne prebudeného ľudu.
Bohužiaľ, nechýbali ani štipľavé poznámky zo strany profesionálnych skeptikov a komplexom menejcennosti postihnutých publicistov, ktorí neprestávajú tými istými námietkami rok čo rok opakovať svoje „moderné“ názory a mudrlantské pochybnosti a tak zmalicherňovať hodnotu a význam cyrilometodskej tradície v našej národnej minulosti i súčasnosti.
Vraj dedičstvo otcov a celý cyrilometodský kult je iba romantický výmysel posledných dvoch storočí. Vraj keby bola pravda, čo sa o týchto udalostiach tvrdí a verí, boli by sme pravoslávni a nie rímsko-katolíci, písali by sme cyrilikou alebo azbukou a nie latinkou. A ich najpresvedčivejším dôkazom má byť to, že na Slovensku až do nedávna sa nestavali pomníky a nezasväcovali kaplnky a kostoly sv. Cyrilovi a Metodovi, rodičia nedávali svojich chlapcom pri krste mená Cyril, alebo Metod, neboli po nich pomenované ulice, námestia, usadlosti…
K týmto námietkam, najmä k tej poslednej námietke by som rád povedal pár slov. Je síce pravda, že nemáme veľa dôkazov o pretrvávajúcej úcte svätých solúnskych bratov od 9. do 17. storočia, ale to je iba preto, že mnohé materiálne pamiatky sa stratili a mnohé sa dosiaľ neobjavili, lebo nám chýbajú skúmatelia, čo by ich hľadali. Máme však pamiatku zo 17. storočia, ktorá naznačuje, že cyrilo-metodská úcta medzi katolíckymi Slovákmi sa prechovávala a pestovala od nepamäti. Implicitne to zaznamenal zostavovateľ kancionálu Cantus Catholici, Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávné, jezuita Benedikt Szőllősi, rodák z Rybníka nad Hronom /1609-1656/, ktorý v úvode tohto spevníka píše: „Národ náš panónsky preslávený je mnohými chválorečami a pamätnosťami dávnych pokolení, keď za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Velehrade, hlásaním Kristovej viery apoštolskými mužmi Cyrilom a Metodom primkol sa ku Kristovi.“
K oživeniu cyrilo-metodskej úcty v masách ľudu dochádza na prelome 18/19. storočia. Výrazne do popredia sa to dostáva v roku 1863, keď slovanské národy oslavovali tisícročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy: do Nitry, na Devín, na Velehrad. Na Slovensku hybnou silou týchto osláv bol banskobystrický biskup Štefan Moyses. Všetkým kňazom svojej diecézy poslal obežník, v ktorom im prikazuje, “aby vo všetkých chrámoch odbavovali sa slávnostné služby Božie v sobotu dňa 14. a v nedeľu dňa 15. marca na pamiatku blahozvestov Cyrila a Metoda. Dňa 15. marca prikazuje kázať vo všetkých chrámoch o živote a účinkovaní apoštolov slavianskych. Spievať sa má ambroziánske Te Deum a pod svätou omšou modliť sa modlitbu k sv. Cyrilovi a Metodovi… Moyses vynaložil celú svoju arcipastiersku starosť, aby slávnosť tisícročnej pamiatky pokresťančenia slovenského národa bola dôstojne zasvätená…
On chcel, aby tento jubilárny rok bol svätený jednomyseľne a jednočasne na celom Slovensku! Najdôležitejší moment, ktorý má celý národ upomenúť na jeho organickú jednotu a duchovnú jednoliatosť, a spolu pripomenúť mu, že nenie sám, ale má spoločný duchovný interess s miliónami jednokrevných bratov. Veľká duša, veľká hlava, v ktorej mohla zarodiť sa taká myšlienka! Keby Moyses nebol nič iného urobil, ako priviedol národ na túto blahú myseľ, jeho meno zostalo by nesmrteľné nielen v slovenskom národe ale i v celom slavianstve,” píše Svetozár H. Vajanský (Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa, T. Sv. Martin 1897, s. 96-98).
V tomto čase boli na Slovensku zasvätené sv. Cyrilovi dva kostoly, jeden v Mojtíne a druhý v Selciach. V Selciach bol farárom vynikajúci rodoľub Juraj Slota, ktorý dal nad hlavný oltár vymaľovať veľký obraz našich vierozvestov. Obraz slávnostne vysvätil biskup Štefan Moyses 30. mája 1863.
Ale už tieto prvé sľubné kroky boli tŕňom v oku našim nežičlivcom. Ako píše Svetozár Hurban-Vajanský, proti cyrilometodským aktivitám Štefana Moysesa sa veľmi rozhorčene stavali maďarské a maďarónske kruhy. Maďarské noviny a časopisy sa naňho vrhli a obviňovali ho zo všelijakých podvratných a nevlasteneckých úmyslov. Dokonca mu vyčítali, že “si vymyslel nových svätých“!
V nasledujúcich rokoch, najmä po rakúsko-maďarskom vyrovnaní („Ausgleich“) v roku 1867 sa stavali neprekonateľné prekážky každému pokusu prejaviť túto úctu navonok. Keď kňaz-patriot Juraj Holček chcel vo svojej farnosti v Húle (Tekovská stolica) postaviť kaplnku zasvätenú ich pamiatke, ostrihomský arcibiskupský úrad mu to zakázal. Podobný zákaz prekazil aj úmysel Andreja Kmeťa, ktorý chcel postaviť kaplnku zasvätenú solúnskym bratov v rodných Bzenciach.
Keď prišiel do Považskej Bystrice nový farár Pálfy (ktorého pôvodné slovenské priezvisko bolo Havlíček) jedným z jeho prvých opatrení bolo, že dal z kostola odstrániť obraz sv. Cyrila a Metoda. V spišskom Podhradí farár Zemančík odmietol pokrstiť chlapčeka menom Cyril: to bol vraj pansláv a nie svätec. Časopis v maďarskej reči pre katolícke duchovenstvo v Uhorsku Katholicus Szemle v roku 1895 uverejnil článok pod názvom „Slovanské kresťanstvo na území našej vlasti“, kde cyrilometodská úcta a sv. Cyril a Metod sú vystavené nekresťanskej potupe. A tak ďalej.
Za takýchto okolností sa nemohli stavať kostoly, ani svätyne, nemohli sa organizovať púte ani slávnosti, pretože to boli v očiach našich utláčateľov priestupky a trestné činy.
V posledných desaťročiach 19. storočia sa však začína obdobie slovenského vysťahovalectva do Ameriky. Tu na slobodnej pôde svojej novej vlasti, kde neplatili uhorské zákony ani hrozba násilnej maďarizácie, slovenskí vysťahovalci mohli beztrestne prejaviť svoje národné a náboženské cítenie. Tu vychádzali modlitbové knižky s textami modlitieb a piesní k našim svätým patrónom, tu vznikali náboženské a kultúrne spolky pod ich menom a tu sa stavali kaplnky a kostoly k ich úcte.
Spisovateľ Konštantín Čulen vo svojom dvojzväzkovom veľdiele Slováci v Amerike zostavil tento katalóg kostolov, ktoré si slovenskí vysťahovalci postavili, aby mohli svoje náboženské city prejaviť tak, ako im to ich rodné svedomie diktovalo.
Z množstva kostolov, ktoré si slovenskí vysťahovalci postavili na americkej pôde, vyše 30 bolo zasvätených pamiatke sv. Cyrila a Metoda. Tu sa predkladajú v chronologickom poriadku tak, ako ich uvádza K. Čulen:
V roku 1890: Minneapolis (Minnesota), Bethlehem (Pennsylvania);
V roku 1893: Reading (Pennsylvania);
V roku 1895: Brookside (Alabama);
V roku 1898: Haverstraw (New York);
V roku 1900: Slovaktown (Arkansas), Youngstown (Ohio), Kingston (Pennsylvania), Jolliet (Illinois);
V roku 1902: Charleroi (Pennsylvania);
V roku 1903: Binghampton (New York), Lakewood (Ohio);
V roku 1904: Winburne (Pennsylvania);
V roku 1905: Lebanon (Pennsylvania);
V roku 1906: Kansas City (Kansas), Windber (Pennsylvania), Barbeton (Ohio), Boonton (New Jersey);
V roku 1907: Bridgeport (Connecticut);
V roku 1911: East St. Louis (Illinois), Fairchance (Pennsylvania);
V roku 1912: Rock Soring (Wyoming);
V roku 1913: Clifton (New Jersey);
V roku 1914: Chicago (Illinois);
V roku 1916: New Brighton (Pennsylvania);
V roku 1918: Detroit (Michigan);
V roku 1920: Coaldale (Pennsylvania);
V roku 1923: Lisbon Falls (Maine), Rossford (Ohio);
V roku 1928: Warren (Ohio).
Kostoly zasvätené sv. Cyrilovi a Metodovi postavili naši krajania aj v Kanade: Toronto (Ontario), Montréal (Quebec), Hamilton (Ontario), New Westminster (British Columbia). A netreba spomínať, že po roku 1918 sa začali stavať cyrilometodské kostoly a svätyne aj na Slovensku!
Hľa, materiálny dôkaz živej cyrilometodskej úcty v našom národe!
Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra
Foto zdroj: Internet