Kostol dona Pabla vyzeral úplne inak, ako si predstavujem kostol. Keď som vystúpil z Vocha, pomyslel som si, že som prišiel na nesprávnu adresu.
Predo mnou bol akýsi druh garáže s tehlovou strechou, ktorá vyzerala ako nie celkom hotová. Voľakde pripevnili aj kríž. Kostol mal kovové vráta ako na maštali. Vyzeral na zrútenie, hoci bol ešte vo výstavbe. Vnútri však bolo všetko žiarivo čisté, betónová podlaha bola čisto zametená, chrámové lavice stáli v rade, kostolník práve pripravoval oltár na ďalšiu omšu. V bočnej kaplnke pred obrazom Matky Božej Guadalupskej kľačal kňaz. Sadol som si do lavice a čakal som. V jednej chvíli sa domodlil a vstal.
Šiel som k nemu a potichu som sa ho spýtal: „Ste don Pablo?“
Prikývol; povedal som mu, kto ma poslal. Bol to guľatý malý muž s hlavou červenou ako rak a s malými ľstivými očkami. Potriasol hlavou a povedal: „Nemôžem vám, žiaľ nič povedať, aj keď vás poslal don Pedro. Už viete, že páni vo Vatikáne nechcú, aby sa o tom referovalo.“
„Okej, okej, legionár usúdil, že by sme si mali vypočuť čo ste videli; aj môj priateľ Arturo Mari mi môže porozprávať o tom, čo sa vtedy stalo.“
„Ach áno, Arturo. Ten bol tiež pritom. Pozdravujte ho, prosím. Samozrejme, on vám môže presne povedať, čo vtedy fotografoval; ale ja vám môžem povedať, čo som cítil, ak mi sľúbite…“
„Viem, viem, nikomu ani slovo. Viem, že pokiaľ pápež žije, nenapíšem ani slovo.“
Sadol si do chrámovej lavice, ja som sa posadil vedľa neho. „Viete, čo bolo na tom dni také neuveriteľné?“
„Myslíte na 12. máj 1990?“
„Áno, samozrejme, návšteva pápeža v Zacatecas. Vystúpil z toho lietadla a prvé, čo som si pomyslel, keď som ho uvidel, bolo: Čože tu hľadá? Schádzal po schodoch z lietadla za jasotu neuveriteľného množstva ľudí. Zdravil a žehnal ľudí okolo seba, no ja som mal pocit, že v dave vyzeral kohosi celkom určitého. Biskup a kňazi, ktorí na neho čakali, to všetko ho v skutočnosti nezaujímalo; bol milý, podával ruky, ale neprišiel kvôli tomu. To som cítil celkom zreteľne. Stále sa okolo seba rozhliadal a aj som sa opätovne spytoval: Čože vlastne chce?
Predsa sú tu všetci, kňazi i politici- koho vyzerá? Bol som mu celkom blízko. Robil síce , čo sa od neho vyžadovalo, ale ponad hlavy hľadel kamsi do davu. Mal som pocit, že je z niekým dohovorený, že kdesi tu v dave čaká naňho starý priateľ, kňaz, či spolupútnik a že vyzerá jeho. No stále nenachádzal, čo čo hľadal. Práve prebiehal privítací ceremoniál, keď Ján Pavol II. odrazu odkráčal, akoby ho ťahal povraz, krížom cez dav. Polícia bola celá bez seba, pretože on prosto takto odpochodoval. Oči mu neprestajne krúžili po masách, akoby síce vedel, že tu musí byť čosi, čo naňho čaká, no nevie presne, čo to je. Viem, že toto znie ako úplná streštenosť, no verte mi, že v jeho blízkosti je čosi celkom zvláštne, čo nedokážem vysvetliť.“
„Viem,“ povedal som.
„Doposiaľ som nikdy nikomu neprezradil. Čo som cítil v ten deň v Zacatecas, ale zdalo sa mi, akoby mu nejaký hlas vravel: Choď ďalej, to dieťa musíš nájsť! Veď poznáte tie situácie. Tisíce sa naňho tlačili, chceli sa ho dotknúť, len najsilnejší muži získavali miesto pri zátarasách, popri ktorých prechádzal Ján Pavol II. No pápež hľadal dieťa. Dieťa však už bolo také choré, že matka ktorá ho niesla na rukách, sa jednoducho neodvážila pretlačiť sa dopredu; stála ďaleko od pápeža. Prísahám vám, že som nemohol vidieť ani matku, ani dieťa, videl som len masy ľudí.
Lenže Karol Wojtyla kráčal prosto ďalej, stále ďalej, dôkladne sa rozhliadal- a odrazu ho zbadal. Uprostred davu, zakliesnená vo vzdialenej zátarase stála žena, a pápež sa vrhol priamo smerom k dieťaťu. Neskôr sme sa dozvedeli, že chlapec sa volal Herón Badillo a bol nevyliečiteľne chorý na leukémiu: lekári mu dávali len niekoľko týždňov života. Pápež požehnal dieťa, pohladkal ho a pobozkal jeho holú hlavu. Vedľa dieťaťa ktosi držal holubicu. Pápež urobil k dieťaťu gesto akože: „Neboj sa, choroba uletí spolu s holubicou.“ A holubica sa skutočne zniesla k nebu. Pápež si privinul dieťa k srdcu, zdalo sa mi, že sa mu uľahčilo a rozveselil sa. Ako keď urobil niečo, čo musel urobiť.“
„Čo si myslíte? Bol to zázrak?“
„Nuž, Cirkev zápasí so zázrakmi, ktoré ľudia ľudia vykonali už zaživa. To predsa viete. Veríte v zázraky?“
„Nie, vlastne nie. Odkiaľ pochádza tá rodina?“
„Z Rio Grande.“
„Ako je to ďaleko?“
„Hodinu-dve zo Zacatecas.“
„Je to príliš ďaleko. Potom sa už asi nikdy nespýtam ženy a dieťaťa, čo sa vtedy skutočne stalo,“ dodal som ešte- a predsa som sa mal mýliť.
Podľa knihy: Pápež zázrakov Ján Pavol II., autor: Andreas Englisch 2011
Preklad: Spoločnosť Božieho Slova
Pripravil: Anton Čulen