„Ja len chcem podotknúť z mojej vlastnej praxe. Koľkokrát som videl, že ľudia, ktorí prijímali na jazyk pokľačiačky, prijímali s veľkou pokorou, s veľkou láskou, a často so slzami v očiach, s veľkým dojatím a s veľkým duchovným ovocím svätého prijímania. Veľa krát!“ (O. M. Marcin)
My sme už viac krát mali v relácii o prijímaní na ruku, ako by malo vlastne byť prijímanie Eucharistie úctivé, ale možnože doplň…
O. Matúš Marcin: No je to taká, stále ostrá problematika za a proti, každý má svoje argumenty, každý sa odvoláva na nejaké cirkevné autority. Čo k tomu povedať? Pokiaľ tento stav bol schválený Katolíckou cirkvou, to prijímanie na ruku, tak neostáva nič iné, len to akceptovať, po prvé.
Po druhé, stále môžme zmeniť, tak ako pani hovorí, že čo môžme robiť? Nuž, treba robiť katechizáciu. Mal by to robiť kňaz, ale ako ste spomínali, kňaz akosi žiaľ Bohu nereaguje, alebo nie je o tom hlboko presvedčený, alebo nevie, čo má robiť.
Aj my však vieme, že aj laici môžu katechizovať, môžu vysvetľovať, alebo sú aktívne vyzývaní Katolíckou cirkvou, aby sa aj laici zapájali v katechizáciách. Máme množstvo laikov, ktorí študovali také isté vysoké školy ako kňazi. Majú katolícku teológiu, majú doktoráty z Katolíckej teológie a preto sú oprávnení a môžu hovoriť a môžu vystupovať, a my vieme, že keď dostali dekrét od biskupa, aby učili náboženstvo, alebo, žeby mohli učiť na nejakej vysokej škole, tak sú práve takými učiteľmi náboženstva a katolíckej teológie, ako samotní kňazi.
Takže tu platí, že aj laici môžu katechizovať, môžu vysvetľovať, hlavne teda ak majú aj teologické vzdelanie.
Tiež by som povedal, že zbytočne tu budeme diskutovať za i proti, pretože každá strana má svoje argumenty, za i proti. Určite túto problematiku si treba hlbšie naštudovať a ísť až ku koreňom veci, že prečo vlastne vzniklo to prijímanie na ruku, kde, v ktorých krajinách vzniklo a dnes môžeme vidieť aj ovocie toho všetkého, že ako to vzniklo.
Ja si napríklad pamätám, jedno veľké zdesenie našej pani, ktorá robila opatrovateľku v Rakúsku, neďaleko hraníc, teda v susednom Rakúsku, a hovorí že bola vo farnosti, kde rakúsky kňaz v snahe byť výnimočný, kúpil normálny chlieb, ktorý bežne dostať v obchode, taký veľký kvasený chlieb, bochník, kúpil na svätú omšu a ten počas svätej omše „premenil“ a keďže chcel byť akože originálny a tak ako prijímali v tej prvotnej Cirkvi, tak vlastne ten chlieb pred všetkými lámal, a dával na sväté prijímanie.
Lenže, zrejme tomu chýbala akási príprava, alebo katechéza a tá pani hovorí, že tí ľudia proste neboli zvyknutí na takéto veľké kúsky chleba a už vôbec nie, že by mali jesť chlieb samotný a suchý, veď predsa doma keď jeme chlieb, tak si ho aspoň pomastíme maslom, alebo nejakou nátierkou, paštétou, alebo si dáme k tomu nejakú šunku, syr, alebo niečo iné..
A tak vlastne väčšina tých Rakúšanov ani zrejme nechápala, čo sa tam udialo, tak vlastne si len z toho kúsku veľkého chleba, ktorý dostali, tak si len trošku ad… a všetko potom hádzali na zem. A hovorí, celá ta cesta, bola lemovaná k tomu kňazovi, alebo teda od toho svätého prijímania bola lemovaná veľkými kúskami toho chleba, ktorý doslova že hádzali na zem a nevedeli čo s tým.
Bol tam jeden poľský kňaz, ktorý bol na návšteve v tej farnosti, a ten zo zdesením pozeral, že čo sa deje – chudá, ani nechcel prejsť cez stred chrámu, ale išiel okolo múra, okolo tých stien, aby nemusel kráčať po „Eucharistii“, ktorej bolo plno na zemi.
Stalo sa to asi pred dvoma rokmi, ešte pred samotnou pandémiou, hovorila mi to osobne pani, ktorá žije a pracuje v Rakúsku, tu neďaleko Bratislavy.
A ja sa len pýtam, že kedy takéto prvky tej neúcty a bezbožnosti sa dostanú aj na Slovensko, lebo postupne sa dostávajú.
A nech oponenti možno že budú nespokojní, alebo budú možno že protestovať, ale žiaľ Bohu, je to tak. Pretože to isté, to isté sa deje aj pri prijímaní na ruku. A áno, prijímanie na ruku je právoplatný spôsob, ktorý Cirkev schválila, alebo dovolila v čase pandémie. Podotýkam, že pandemické opatrenia už dávno pominuli, tak stále nechápem, že prečo tento dočasný spôsob svätého prijímania v mnohých farnostiach sa preferuje ako niečo riadne, regulárne, keď bol daný len výnimočne na čas pandémie, že sme sa nevrátili k pôvodnému, dôstojnému svätému prijímaniu tak, ako anjel naučil deti vo Fatime pri zjaveniach, keď im dal sväté prijímanie na jazyk. Na jazyk a pokľačiačky.
Tiež som bol počas pandémie v Poľsku a nikde som nevidel, že by ľuďom dávali prijímanie na ruku. Všetkým dávali, väčšinou Poliaci prijímajú pokľačiačky a vždy len do úst. Tam na ruku som tuším, že som ani nevidel, a bol som teda v mnohých poľských chrámoch a nevidel som, že by dávali na ruku, to naozaj len výnimočné, veľmi výnimočné situácie, ale u nás sa to stalo akosi normálnou praxou. Ja nebudem spochybňovať nariadenia našich biskupov, alebo konferencie biskupov, alebo teda samotnej Katolíckej cirkvi, ktorá toto dovolila, len chcem možno že trocha napomenúť kňazov, že kňazi mali urobiť príslušnú katechézu, a tú katechézu majú opakovať dovtedy, dokedy sa ľudia nenaučia dôstojne prijímať aj na ruku.
To znamená už keď sme schválili tento spôsob na ruku, tak sme tých ľudí mali naučiť dôstojne prijímať na tú ruku.
Lenže, možnože to povedali raz, možnože dvakrát, odvtedy to nikto nikdy nehovoril, neopakoval. A ľudia zabúdajú, ľudia nie sú navyknutí a ľudia vôbec nekontrolujú, že či na tej ruke má, alebo nemá omrvinky. Ani žiaden kňaz nehovorí, že á v takej omrvinke, že tam sa ani nenachádza Kristus. Nech si prečíta závery Tridentského koncilu, ktorý jasne učí, a doteraz učenie Katolíckej cirkvi nebolo spochybnené, že v každej jednej omrvinke sa nachádza celý a prítomný Ježiš Kristus. Takže ak sa tam nachádza v omrvinke prítomný Kristus, tak my tú omrvinku nemôžme len tak o seba poutierať, alebo hodiť na zem, alebo sa tváriť, že tam nič nie je.
Všetci to veľmi dobre vedia, aj kňazi aj mimoriadni vysluhovatelia svätého prijímania, že ešte dávno pred pandémiou museli veľmi dôkladne kontrolovať diskos (paténu), aby na ňom neostala ani len najmenšia omrvinka svätého prijímania, alebo Božej krvi, ak sa napríklad dáva pod obojím, že teda kňaz namáča svätú hostiu do kalicha a tak ju podá prijímajúcemu, a ak by náhodou kvapka padla, tak spadne na diskos, tak tú kvapku treba požiť, treba ten diskos očistiť. Nemôžme tú kvapku len tak hodiť na zem a tváriť sa, že tam neexistuje. Takže mi tu máme učenie Katolíckej cirkvi, ktoré je stále platné, právoplatné, ale žiaľ Bohu, stala sa taká vec, že mnohí kňazi sa v tejto situácii stali akýmisi, poviem tak, necitlivými. Prestali vysvetľovať, prestali katechizovať, prestali učiť ľudí, ako správnym spôsobom prijímať.
Aj keď v televízii Lux dali občas nejaké to videjko, ako správne prijímať, ako ruky zložiť na trón, ako správne prijímať ešte pred kňazom a presvedčiť sa, že tam na tej ruke potom naozaj nič nemám. Ale dajme si otázku: A robia to aj kňazi vo farnosti? Naučili sme veriacich správne prijímať? Lebo ja to nevidím! Ja nevidím, aby ľudia pri tomto prijímaní, aby dôstojne a správne prijímali, aby kontrolovali. Každý automaticky príjme a proste ruky spustí na zem a tie omrvinky padajú.
U nás, chvála Bohu, gréckokatolíkov bol tento problém, lebo tiež sa dávalo na ruku a tiež biskupi teda videli, že zostáva veľa omrviniek, pretože máme kvasený chlieb, tento problém sa vyriešil tým, že sa používajú lyžičky, a teda prijíma sa tak, ako predtým, pred pandémiou, to znamená, pod obojím, teda premenené Telo Kristovo aj Presvätú Krv. Kňaz berie lyžičku a tú použitú lyžičku potom dá do osobitnej nádoby a zoberie si znova čistú lyžičku. Samozrejme že sa nenakúpilo 150, 200, alebo 500 pozlátených lyžičiek, ale už len také obyčajné, chrómované, ale vždy je lepšie chrómovaná lyžička, ako dajme tomu dávať sväté prijímanie na ruku. Takže našiel sa takýto trocha iný spôsob, nehovorím, že je dokonalý, ani ten nie je dokonalý ale s tých variantov, ktoré boli k dispozícii, tak asi bol zrejme najlepší. Ale prijímanie na ruku, nie je, poviem tak, že samo osebe to najhoršie, čo môže byť. Najhoršie je to, že sme ľudí nenaučili, nekatechizovali, ako správne prijímať, ako dôstojne prijímať, aby sa ľudia presvedčili, že tam, naozaj niet žiadnej omrvinky.
A to už vôbec nechcem zachádzať do nejakých teologických diskusií a citovať tu sv. Tomáša Akvinského, sv. Matku Terezu, alebo bl. Katarínu Emmerichovú, alebo nejakých iných svätých, alebo exorcistov, ktorí pri exorcizmoch počuli od samotného démona, ako sa vysmial, alebo sám hovoril, že ako sa raduje z toho, že ľudia prijímajú na ruku, že to je jeho vynález. Takže už bez ohľadu na to, čo hovorili svätí, alebo čo bolo povedané pri exorcizmoch, nebudem do toho zachádzať, lebo tí, ktorí chcú pochopiť, pochopia, a ktorí nechcú pochopiť, nepochopia. Ale hovorí, že ak už toto prijímanie na ruku, tak vyzývam kňazov, aby dôsledne vyzývali ľudí, aby správnym spôsobom prijímali, aby si kontrolovali svoje ruky, aby žiadne omrvinky na zem nepadali.
To je jedna vec, a potom samozrejme spôsob svätého prijímania, myslím duchovný spôsob svätého prijímania, lebo tak, ako dbáme úzkostlivo, aby ani omrvinka toho Božieho chleba nepadla na zem, tak máme aj úzkostlivo dbať, a zase kňazi nepripomínajú, alebo len veľmi málo, veľmi zriedkavo, máme dbať, aby sme aj na sväté prijímanie išli bez ťažkého hriechu. Bez toho, aby sme boli poškvrnení nejakým hriechom, pretože nielen správna technika prijímania je dôležitá, ale aj to, že by si mal aj dušu čistú, aby tam nebol ťažký, smrteľný hriech, pretože vtedy by si svätokrádežne pristupoval ku svätému prijímaniu. Je to dôležité, aby si aj dušu mal vyčistenú vo sviatosti zmierenia.
Pokiaľ máš len ľahký, všedný hriech, každodenný hriech, nemusíš sa báť, môžeš ísť na sväté prijímanie, pretože ako hovorí sv. Ján Damascénsky, Eucharistia je ako pálivý oheň, zničí každý jeden hriech. Ale pokiaľ máš ťažký, smrteľný hriech, zase je tu taká prax, že niektorí ľudia sa naučili, že najprv ide na prijímanie a potom ide na spoveď a spovedá sa z ťažkých hriechov. Neprávna prax! Aj keď vám to možnože kňazi dovolili z rôznych príčin, správne učenie Katolíckej cirkvi je, že keď máš ťažký smrteľný hriech, tak najprv máš ísť na sviatosť zmierenia, máš vyznať svoj hriech, máš ho oľutovať a až tak môžeš ísť na sväté prijímanie. Nie opačne.
Takže dbajme aj na tieto výzvy, učme jedni druhých, samozrejme s láskou. S láskou učme, môžme jeden druhého povzbudzovať vo viere, môžme čítať výroky svätých, ktorých si nájdeme na internete. Myslím, že tak isto za tie dva roky pandémie si môžete na internete, keď si tam dáte výraz sväté prijímanie na ruku, tak vám vyjde množstvo diskusií, množstvo argumentov za i proti, každý diskutuje, takže si osvojte túto problematiku. A potom môžete aj niekoho poučovať, potom môžete vstúpiť do diskusie, potom môžete povedať, čo hovoria svätí a sami si z toho vyvodiť dôsledky pre seba.
Ja len chcem podotknúť z mojej vlastnej praxe. Koľkokrát som videl, že ľudia, ktorí prijímali na jazyk pokľačiačky, prijímali s veľkou pokorou, s veľkou láskou, a často so slzami v očiach, s veľkým dojatím a s veľkým duchovným ovocím svätého prijímania. Veľa krát! Nehovorím, že všetci, ale u mnohých z tých, ktorí takýmto spôsobom prijímali, som videl takéto veľké duchovné ovocie. A nechcem sa ani vyjadrovať o tých, ktorí arogantne na ruku chceli, že ani keď kňaz im nechcel dať na ruku, ale do úst, tak tú ruku vytŕčali, a úplne zlostne, pomaly by toho kňaza zbili, alebo zabili, nastavovali ruku, že len do ruky, pritom kňaz má právo rozhodnúť, či na ruku, alebo do úst.
Dokonca má kňaz právo rozhodnúť, že či to svätá prijímanie dá, alebo nedá. A dokonca sv. Bazil Veľký, alebo sv. Ján Zlatoústy, nepamätám si ktorý z tých dvoch cirkevných učiteľov hovorí, že beda by bolo kňazovi, ak by vedel, že ten hriešnik má na duši nejaký ťažký hriech, aby mu podal sväté prijímanie. Nemá mu podať!
Aj Svätý Otec Ján Pavol II. Vo svojej encyklike Cirkev žije z Eucharistie hovorí, že kňaz má byť strážcom týchto duchovných tajomstiev, týchto sviatostí a keď vidí, že tam je nejaký zatvrdilý hriešnik, alebo verejný hriešnik, tak mu nemá podať sväté prijímanie. To napríklad môžme vidieť takúto diskusiu v Spojených štátoch amerických, často aj na Slovensku, podávať, alebo nepodávať sväté prijímanie tým senátorom, politikom, poslancom, prezidentom, ktorí napríklad schvaľujú potraty, hlasujú v parlamente za schvaľovanie potratov, za zabíjanie nenarodeného života? Nie, nemôže im kňaz podať sväté prijímanie. Aj keby to bol americký prezident, nemôže dostať sväté prijímanie. Takže aj k tomu sa už Vatikán veľakrát vyjadril.
Takže ja vás len prosím, zbytočne nekritizujte, zbytočne nemoralizujte, nesúďte, aby ste neboli súdení, ale sami sa snažte čo najlepšie, čo najdôstojnejšie, najhodnejšie sa pripraviť na sväté prijímanie a pokiaľ je to možné aj prijímať tak, ako nás to naučil Boží anjel vo Fatime, pokľačiačky a do úst. Ako to povedal Svätý Otec Benedikt XVI., je to najlepší, a najregulárnejší spôsob, ako katolík môže prijať sväté prijímanie.
Takže zase, nezľahčujme si, nehľadajme výnimky, experiment, pandémie a neviem čo všetko, ale robme to tak, ako sa to patrí najlepšie, najkrajšie, najdôstojnejšie. To je otázka jógy, to je otázka hudby, to je otázka oblečenia, to je otázka kozmetiky a všetkých ostatných oblastí ľudského života. Nehľadajme len to minimum, že pokiaľ, čo ešte môžem urobiť, aby som nezhrešil a nebol to hriech? Aj by sme zhrešili, aj by sme chceli byť na strane Pána Boha. A toto nie je láska voči Bohu, toto nie je viera. Ak miluješ, nemáš čo riešiť. Ježiš hovorí, kto ma miluje, zachováva moje prikázania a nešpekuluje, nechodí po tenkom ľade, nechodí tak, že jednou nohou som v hriechu, druhou nohou – akože neviem, čo robím.
Takže buďme, čo sa týka viery, čo sa týka svätého prijímania sviatostí, buďme naozaj radikálni, buďme katolícki, buďme konzervatívni, buďme tradiční a nehanbime sa za to. Pretože toto ti raz môže zachrániť život. Všetko, čo tvoju vieru zľahčuje, čo ju relativizuje, čo sa ju snaží nejakým spôsobom poškodiť, alebo rozriediť, určite nie je dobré. Takže učme sa od svätých, od tých, ktorí milovali Eucharistiu, ktorí by dali za ňu svoj život, a tak sa snažme milovať Eucharistiu a sa ju snažme takto aj prijímať, adorovať a uctievať a snažiť sa, aby ani omrvinka z toho Božieho Tela nepadla na zem. Toľko ku Najsvätejšej Eucharistii.
Erik Zbíňovský
Ja ak môžem, otec Matúš, tak vlastne len trochu doplním. Ja vnímam túto situáciu počas pandémie tak, ako to veľmi presne pomenoval otec Dominik Chmielowski tuto v Karmeli za útok práve na Eucharistiu, čiže ten útok bol smerovaný na eucharistickú úctu a môžme teraz zbierať tie plody toho útoku. Naozaj, aj otec Maroš Kuffa sa toho v piatok dotkol, tam bez toho, aby sme ťahali nejaké argumenty zo zadného vrecka, ale reálne sa treba opýtať, keď pri prijímaní do úst sa používa paténa, čiže sa tam dáva tá miska, paténa, prečo sa to, ak je to potrebné pri prijímaní do úst, ako sa to potom rieši pri prijímaní na ruku, keď tam tá paténa nie je. Tam už to nie je potrebné? Čiže sme sa dovtedy hrali na niečo a teraz už sa nehráme, už sme to nechali tak? Čiže vtedy sa používala paténa, purifikovala sa paténa, čistila sa a teraz už nie je nič také, čiže zrazu už ju netreba? Či dovtedy to bolo, o čom to bolo všetko? Čiže ako klesli tie nároky na tú eucharistickú úctu.
Takisto keď si hovoril o svätých, ja sa trocha vrátim k tomu, lebo je veľká polemika ako to bolo na Poslednej večeri, či to bolo do úst, či to bolo do rúk, či čo sa dialo, tak ja už vlastne, nech si nájdu tí, ktorí sa o tom bavia, máme k tomu svedectvo blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej, ktorá hovorí že áno, to prijímanie bolo do úst, Ježiš Kristus dal apoštolom do úst.
Čo sa týka tej eucharistickej úcty, alebo ako ty si hovoril, že kňaz je povinný zabrániť tomu, aby bola Eucharistia zneuctená, tak zase o tom hovorí ctihodná Mária z Agredy, že Judáš, ktorý prijal na Poslednej večeri, anjeli mu vyňali Eucharistiu z úst bez toho, aby on o tom vedel. Čiže akým spôsobom sa tu pozerá, tam je, treba si to naštudovať, aké je tá eucharistická úcta, alebo vlastne to potvrdenie tej eucharistickej úcty a toho prijímania úctivého je práve tak, ako si spomínal otec Matúš, to prijímanie deťom vo Fatime, kde anjel dal deťom sväté prijímanie pokľačiačky a do úst. Čiže toto sú také tie veci, ktoré sa dajú dohľadať, ktoré sa dajú nájsť, a tak isto moja otázka znie, pozrime sa na tie štáty, kde bolo povolené už oveľa skôr prijímanie na ruku, pomohlo im to? Sú tam svätejší ľudia? Cirkev je tam prosperujúcejšia?
Pozrime sa štart po štarte a môžme konštatovať, že nie, naopak, eucharistická úcta tam klesla, podstatne klesla a tá Cirkev je tam naozaj v úpadku, čiže toto sú tie také priame dôsledky toho a naozaj, netreba sa báť, treba pomenovať, samozrejme, prijímanie na ruku je dovolené na Slovensku, ľudia môžu takýmto spôsobom prijímať, ale treba povedať aj “B”, tá eucharistická úcta nech aj pri tom prijímaní na ruku je dodržaná a ľudia nech sú poučovaní, nech sú edukovaní, že čo je potrebné pri tom prijímaní robiť, že naozaj prijímajú Ježiša Krista.
Ďakujem pekne.
Pripravil: Anton Čulen