Ak sa už v liturgii viac nenachádza prijímanie viery, všeobecná jednota Cirkvi a jej dejín a tajomstva živého Krista, kde inde Cirkev prejavuje svoju duchovnú podstatu?
Druhou veľkou udalosťou na začiatku môjho pôsobenia v Regensburgu bola publikácia misála Pavla VI., ktorý po uplynutí prechodného obdobia zhruba šiestich mesiacov takmer úplne zakazoval predchádzajúci spôsob slúženia omše.
To, že po období experimentovania, ktoré so sebou často prinášalo deformované podoby omše, nastal návrat k záväznému textu omše, bolo určite pozitívne. Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo. Budilo to dojem, že je to úplne normálne. Predchádzajúci misál vydal Pius V. v roku 1570 po Tridentskom koncile. Bolo teda pochopiteľné, že po štyroch storočiach pápež vydá po novom koncile misál.
Ale historická skúsenosť je iná. Pius V. dal iba prepracovať vtedy používaný rímsky misál, ako sa to bežne dialo počas storočí. Tak ako on, aj mnohí jeho nasledovníci tento misál nanovo prepracovali, ale bez toho, aby ho nahradili iným.
Bol to stále prebiehajúci proces vývinu a očisťovania, v ktorom však nikdy nedošlo k porušeniu kontinuity. Misál Pia X., ktorý by sám vytvoril neexistuje. Existuje iba prepracovanie, ktoré nariadil v rámci jednej etapy dlhého procesu historického vývinu. Nový misál po Tridentskom koncile bol iného charakteru. Vpád protestantskej reformy sa prejavil hlavne v znení liturgických „reforiem“.
Nebolo to tak, že by Katolícka cirkev a Protestantská cirkev boli postavené vedľa seba. Rozdelenie Cirkvi prebehlo takmer nečujne a najviditeľnejšie a historicky najvýraznejšie sa odrazilo v zmene liturgie, ktorá sa na lokálnej úrovni často dosť líšila, keďže hranice medzi tým, čo bolo katolícke a čo už nie, sa neraz dali určiť len ťažko. V tejto zmätenej situácii, ktorá mala na svedomí nejestvujúca spoločná liturgická norma a liturgický pluralizmus, dedičstvo z čias stredoveku, sa pápež rozhodol, že Missale Rimanum, liturgický text Ríma, ktorý bol nepochybne katolícky, sa musí zaviesť všade tam, kde história liturgie nesiaha aspoň dvesto rokov dozadu. Kde sa pôvod dokázal, smela sa ponechať pôvodná liturgia, pretože jej katolícky charakter sa mohol považovať za istý. Nemožno teda vôbec hovoriť o predchádzajúcom zákaze misálov, ktoré boli dovtedy riadne schválené.
Zákaz misálu, čo sa vyvíjal po stáročia od čias sviatostných obradov starej Cirkvi, však spôsobil pretrhnutie dejín liturgie a dôsledky mohli byť jedine vážne. Bolo úplne oprávnené a plne v súlade s povahou koncilu, že sa v minulosti pristúpilo z revízií misálu, najmä keď vezmeme do úvahy zavedenie národných jazykov. Ale teraz sa udialo čosi viac. Teraz starú budovu rozobrali na kúsky a postavili z nej novú, hoci to aj bolo podľa plánov a z materiálu starej budovy.
Niet pochýb, že nový misál vo viacerých svojich častiach priniesol nepopierateľné zlepšenie a obohatenie. Ale skutočnosť, že ho vydávali za novú budovu postavenú namiesto tej, čo sa tvarovala po stáročia, že tú starú budovu zakázali a liturgia už nebola živým procesom, ale produktom učenosti a právnickej zručnosti, spôsobila obrovské škody. Takýmto prístupom v skutočnosti vznikol dojem, že liturgia je „vytvorená“, že to nie je niečo, čo tu bolo pred nami, niečo „darované“, ale niečo, čo závisí od našich rozhodnutí. Z toho ďalej vyplýva, že schopnosť rozhodovať už neprislúcha iba odborníkom a hlavnej autorite, ale každá „komunita“ si nakoniec bude môcť vytvoriť vlastnú liturgiu. Ale keď si každý urobí liturgiu podľa seba, nebude nám už môcť dať to, čo je jej skutočným poslaním- stretnutie s tajomstvom, ktoré nie je naším výtvorom, ale naším pôvodom a prameňom nášho života.
Pre Cirkev je životne dôležité, aby čo najskôr obnovila liturgické vedomie a vrátila jednotu dejinám liturgie, aby Druhý vatikánsky koncil nepredstavoval ich prerušenie, ale fázu vývinu.
Som presvedčený, že cirkevnú krízu, v ktorej sa dnes nachádzame, do veľkej miery ovplyvnil pád liturgie, ktorá sa občas poníma priam „etsi Deus non daretur“ (akoby Boh nejestvoval). Ako keby už nezáležalo na tom, či je nej Boh, či k nám prehovára a či nás počúva.
Ak sa už v liturgii viac nenachádza prijímanie viery, všeobecná jednota Cirkvi a jej dejín a tajomstva živého Krista, kde inde Cirkev prejavuje svoju duchovnú podstatu?
Takéto spoločenstvo oslavuje iba samo seba bez toho, aby toho bolo hodné. A keďže spoločenstvo samo osebe nemá podstatu bytia, ale ako celok má svoj pôvod vo viere danej od Pána, dôjde nevyhnutne k jeho rozdeleniu na všemožné strany, ktoré budú stáť proti sebe, až kým Cirkev nezničí samu seba. Preto potrebujeme nové liturgické hnutie, ktoré oživí skutočné dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu.
Podľa Autobiografie Benedikta XVI.
Pripravil: Anton Čulen