Otvorený list predsedovi KBS a biskupom Slovenska: Situácia svätej Cirkvi, teda Božieho ľudu, u nás je veľmi žalostná. Nemusela by byť takou

LJCH! Najdôstojnejší otec arcibiskup Bernard Bober, predseda KBS, najdôstojnejší otcovia biskupi Slovenska.

Vzhľadom na aktuálnosť a pre vzájomné povzbudenie vo viere v evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, ktoré zvlášť v dnešnej dobe tak potrebujeme, si Vám dovoľujem poslať list Mons. Viktora Trstenského (z 24. januára 1977) ktorý adresoval vtedajšiemu banskobystrickému biskupovi Mons. Jozefovi Ferancovi.

Vzhľadom na aktuálnu nadčasovosť listu  Mons. Viktora Trstenského by bolo dobré, zamyslieť sa nad týmito skutočnosťami:

– Situácia svätej Cirkvi, teda Božieho ľudu, u nás je veľmi žalostná. Nemusela by byť takou. Máme ešte bohaté náboženské rezervy z minulosti. Náš ľud je i teraz aspoň v hĺbke svojej duše veriacim, horšie je to s jeho vonkajším prejavom.

–  Pozri sa láskavo do nich v Tvojom biskupstve a v ostatných. Ako to tam vyzerá s vyučovaním náboženstva? S účasťou, najmä detí a mládeže, na bohoslužbách? S prijímaním svätých sviatostí?

– Čo krsty, manželstvá? Aký je život v rodinách? Koľko strachu, nervového napätia prežívajú tí, čo ako-tak chcú žiť Božím životom, a to i kňazi! Koľkí z nich sú takmer na prahu psychiatrických ústavov?

Istanbulský dohovor napriek snahám Božieho proroka vdp. Mariána Kuffu a odmietnutiu NR SR napreduje. Nemala by KBS poveriť o. M. Kuffu aby znovu začal brániť Boží zákon a kresťanskú vieru slovenského národa?

– A napokon, buďme úprimní a zisťujme, ktorí z tých terajších veľkých „sociálnych“ politických pracovníkov v radoch kňazských zodieral sa v minulosti a neváham povedať i v prítomnosti sa zodiera v službe blížnemu? O sociálnych a iných potrebách len rečnili, ako to robia i teraz, a skutek utek!

– Koľko i z radov laikov, nespomínam desiatky kňazov, trpí pre veci Božie a niet toho, kto by z kompetentných osobností pozdvihol svoj hlas a zastal sa ich.

– No, brániť sa, a to pri všetkej úcte k ozajstnému presvedčeniu druhého, i keď je ateistické, materialistické, nie je a nemôže byť zločinom!

– Prepáč láskavo, že Ti toto píšem. Vieš, všetko ma bolí a často, vidiac, čo sa robí, žiaľ, nielen pre naše viny a hriechy, ale i pre naše bojazlivé mlčanie, vravím so sv. Pavlom apoštolom: Taedet mihi vivere (Už sa mi nechce žiť). Kým mi však Pán dopriava ešte akýsi ten kúsok života, využívam možnosť takej kňazskej činnosti, akú mi on vnuká a povoľuje.
Mons. Viktor Trstenský

Boh Vás žehnaj: Anton Čulen
Celý list je tu:

L. J. Chr.
Najdôstojnejší otče, drahý Jozef,

vrelo Ťa pozdravujúc, želám Ti a od Darcu všetkých darov pokorne Ti vyprosujem plnosť toho jeho otcovského požehnania, ktoré Ťa tak bude viesť po cestách terajšieho Tvojho obťažného života, aby si pri jeho konci spokojne mohol povedať so svätým apoštolom Pavlom: „Dobrý boj som bojoval…“

Ku pozdravu a k žičeniu pripájam týchto pár úprimných riadkov i s prílohami, v ktorých sa možno dočítaš i dačoho povzbudzujúceho. Kratučký rozhovor s Tebou na pohrebe osvp. preláta Tomanócyho v Nižnej, priznám sa, ma dosť rozrušil. Škoda, že ho nebolo možno rozvinúť. Nechcem Ťa poučovať. Máš veľa rozumu, skúseností a teraz aj plnosť svätého kňazstva, nuž vieš, čo máš robiť a ako sa správať v terajších zmätených časoch.

No zdá sa mi, i keď to všetko, čo Ti chcem naznačiť, vieš, veď sa stýkaš s kňazmi, s laickými veriacimi, dostávaš od nich listy, sleduješ život, že také priateľské slovo nebude zbytočné. O čo ide?

Situácia svätej Cirkvi, teda Božieho ľudu, u nás je veľmi žalostná. Nemusela by byť takou. Máme ešte bohaté náboženské rezervy z minulosti. Náš ľud je i teraz aspoň v hĺbke svojej duše veriacim, horšie je to s jeho vonkajším prejavom.

Či takým ostane, závisí to okrem Božej milosti aj od nás kňazov, a to nielen od nášho osobného života, čo je najdôležitejšie, ale i od nášho postoja ku súčasným dianiam, najmä k potrebám a ochrane veriacich. Vždy bolo a ostane pravdou: „Perditio ex te, Izrael!“ (Záhuba z teba, Izrael!) Dejiny i skúsenosť to potvrdzujú a to tak u nás, ako i na Západe.

Nesmie nás uchlácholiť zdanie, že na Západe je to horšie. Nie je to celkom tak. I tam sú kraje Bohu oddané i tie menej ho oslavujúce. Bol som tam v rokoch 1968 – 1969 viac týždňov, pozoroval som život a obdivoval som ho. A ak je tam v nábožensko-mravnej sfére neporiadok, veľa to majú na svedomí kňazi a v dobrote sa topiaci veriaci. A zase, ak u nás je lepší nábožensko-mravný život, nie je to zásluhou kňazov, ktorí nevedia komu patria, ale je darom milosti Božej, vyprosovanej tisíckami kňazov, rehoľných sestričiek i laických veriacich v žalároch, v koncentračných táboroch, na pracoviskách, na nútenej penzii a nie menej aj tými, ktorí po mučeníckom živote v „nápravných ustanovizniach“ oslavujú svojho a nášho Stvoriteľa, prosiac ho, aby bedlil nad nami a chránil dedičstvo Otcov.

Smiem tak písať? Hej! Pozorujem život dosť objektívne. Čo vidím? V takých farnostiach, kde sú kňazi veľmi prízemní alebo uzemnení, zabúdajúci na zlatú radu ctihodného Tomáša Kempenského: „Časné dary užívaj, ale túž po večných“, život nábožensko-mravný ide dolu vodou. Pozri sa láskavo do nich v Tvojom biskupstve i v ostatných. Ako to tam vyzerá s vyučovaním náboženstva? S účasťou, najmä detí a mládeže, na bohoslužbách? S prijímaním
svätých sviatostí?

Nedajme sa klamať zdaním, že kostoly sú plné! Hej, lenže počet obyvateľov miest sa zdesaťnásobil, kostoly sa však nerozmnožili. Ako to vyzerá so životom našej mládeže, pred ktorou varuje bohoslovcov, teda budúcich kňazov, i sama bohoslovecká fakulta? Čo krsty, manželstvá? Aký je život v rodinách? Koľko strachu, nervového napätia prežívajú tí, čo ako-tak chcú žiť Božím životom, a to i kňazi! Koľkí z nich sú takmer na prahu psychiatrických ústavov?

A čo s ich vierou? Nuž a my sa uspávame myšlienkou, že u nás to vyzerá lepšie ako na Západe. Ak susedova chalupa sa pre jeho nedbalosť váľa, nemôže to byť pre nás dôvodom, aby sme sa dívali nečinne na svoj termitmi podžieraný dom. Keď v ňom zahyniem, sám budem vinovatý a nikto iný! Nezaváži, myslím, ani námietka, že kňazi sa aj v minulosti venovali politike a verejnej činnosti. Nego paritatem! (Popieram rovnosť!).

Politika a ideológia sú dva svety! Žiadna politická strana v minulosti nebola zameraná na likvidovanie Boha a vôbec náboženstva, i keď niektorá bola príliš liberálna, alebo aj útočila proti Cirkvi.

A napokon naši kňazi, ktorí boli zaangažovaní v politike HSĽS, riadili sa vo svojich prácach heslom „Za Boha život, za národ slobodu!“, čiže v Bohu učili milovať ľudí, pomáhať im starať sa o ich časné i večné blaho a v ľuďoch zasa sa snažili vidieť a oslavovať Boha i slúžiť mu. Nepodarené výnimky len potvrdzujú pravidlo.

Netvrdím, že netreba sa starať o veci časné, dovoľujem si však poznamenať, že našou hlavnou povinnosťou je tak viesť veriacich po cestách našej planéty, aby raz dosiahli cieľ, pre ktorý sme všetci stvorení a Kristom vykúpení, to je spojenie sa s Otcom v sláve neba. To je možné len tak, keď so všetkým narábame len ako s prostriedkom, najmä teda so zemskými dobrami, a nie ako s cieľom.

A napokon, buďme úprimní a zisťujme, ktorí z tých terajších veľkých „sociálnych“ politických pracovníkov v radoch kňazských zodieral sa v minulosti a neváham povedať i v prítomnosti sa zodiera v službe blížnemu? O sociálnych a iných potrebách len rečnili, ako to robia i teraz, a „skutek utek!“

A ďalej, ak ozaj je potrebný dialóg s tými, čo Pána Boha priamo nenávidia, potupujú ho, ničia tých, čo mu slúžia, nebolo by zle, keby mohol byť rozumný dialóg, malo by sa chlapsky a otvorene povedať, aké sú podmienky takého dialógu a brániť tých, ktorí trpia a nemôžu hovoriť. Robia to tí „dialogisti“?

Jeden sa odvážil na schôdzi pacistov povedať otvorenejšie slovo a musel letieť. Nezastal sa ho nikto z tých, ktorí tvrdia, že sú záujmovou organizáciou kňazstva na obranu jeho práv. Koľko i z radov laikov, nespomínam desiatky kňazov, trpí pre veci Božie a niet, kto by z kompetentných osobností pozdvihol svoj hlas a zastal sa ich. Naopak, vyhlasuje sa, že u nás sa nikomu nerobí krivda, že je rešpektovaná náboženská sloboda, čiže všetko je v poriadku, lebo kde-tu sa opraví kostol, pravda, za peniaze veriacich, dá sa do poriadku farská budova, vysvätí sa pár kňazov, niektorí aj veľmi problematickí, veriaci môžu chodiť ešte do kostola… atď.

Netvrdím, že treba trieskať hlava nehlava, útočiť, provokovať, podrývať základy našej spoločnosti. My nie sme na to. Naša úloha je stavať a nie búrať, ako to robia mnohí z druhých strán. No, brániť sa, a to pri všetkej úcte ku ozajstnému presvedčeniu druhého, i keď je ateistické, materialistické, nie je a nemôže byť zločinom!

A to sa žiada od nás kňazov, najmä od vedúcich, ktorí by len získali i u Pána Boha i u ľudí, i nám protivných! Len tak budeme môcť žiadať od našich veriacich lásku k Bohu, ku svätej Cirkvi, i úctu ľudu ku jeho predstaviteľom.

Pre takú prácu je dosť príležitostí i možností a ešte viac Božej pomoci a ochrany, a to už i preto, že len ona zachová našich veriacich v jeho náručí a privedie aj poblúdených do prístavu časnej i večnej blaženosti. Ináč? Jasne píše prorok Ezechiel v kapitole 3, 17-21.

K nej nás častejšie ako kedykoľvek vyzýva aj Svätý Otec Pavol VI. a z plnosti srdca verného Kristovho apoštola ju požehnáva. Prepáč láskavo, že Ti toto píšem. Vieš, všetko ma bolí a často, vidiac, čo sa robí, žiaľ, nielen pre naše viny a hriechy, ale i pre naše bojazlivé mlčanie, vravím so sv. Pavlom apoštolom: „Taedet mihi vivere“ (Už sa mi nechce žiť). Kým mi však Pán dopriava akýsi ten kúsok života, využívam možnosť takej kňazskej činnosti, akú mi on vnuká a povoľuje.

Myslím si totiž, že kňaz nikdy nemôže byť nečinným „dôchodcom“, či „penzistom“, ale do ostatného svojho dychu musí ostávať apoštolom Pravdy, Dobra a Krásy, a to tým viac, že takú prácu dovoľuje aj naša Ústava, jej prejav zaručuje našou republikou prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv, tiež i našou republikou schválený Záverečný akt konferencie v Helsinkách, tucty prejavov o slobode, ba i o ochrane vyznávania náboženskej viery, prednesené Leninom i našimi štátnymi a straníckymi predstaviteľmi, najmä však žiada ju Duch Svätý! Pozri (2 Tim 4, 1-8).

V láske nášho Pána a jeho i našej drahej Matky oddaný
Viktor Trstenský, v. r.
 
Najdôstojnejší pán
Msgr. Jozef Feranec
biskup banskobystrický
predseda Zboru ordinárov Slovenska
BANSKÁ BYSTRICA
Trstená 24. januára 1977

———- Forwarded message ———
Od: Anton Culen <uskutocnujte.slovo@gmail.com>
Date: po 23. 1. 2023 o 22:36
Subject: Otvorený list predsedovi KBS a biskupom Slovenska: Situácia svätej Cirkvi, teda Božieho ľudu, u nás je veľmi žalostná. Nemusela by byť takou
To: <predseda@kbs.sk>
Cc: <sekretar@kbs.sk>, J.E. Mons. Bernard Bober <podpredseda@kbs.sk>, <arcibiskup@grkatke.sk>, <kancelar@burv.sk>, Sekretariát trnavského arcibiskupa <sekretariat@abu.sk>, <nitra@kbs.sk>, <hovorca@nrb.sk>, <kuria@dcza.sk>, <sekretariat@dcza.sk>, Sekretariát biskupa <sekretariat.bb@rcc.sk>, <kancelaria@burv.sk>, <biskupstvo@kapitula.sk>, <spis@kbs.sk>, <moderator@abuke.sk>

 

0
0

Podpíšte list biskupom:

X

Vážení priatelia a čitatelia,

        tvorba stránky AZN si vyžaduje veľa práce, času a námahy. Vzrastajú výdavky aj na zabezpečenie správneho chodu web stránky AZN a zabezpečenia pred útokmi hackerov (aj na osobné počítače členov AZN), čo sa prejavuje o.i. aj s problémami spojenými s načítavaním článkov, ktoré nám avizujete.

       Aby sme mohli lepšie zabezpečiť chod web stránky AZN a bezproblémový prístup čitateľov AZN k správnemu otváraniu článkov, potrebujem aj vašu podporu. Podporiť nás môžete zaslaním ľubovoľného príspevku na číslo účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056

       Za pochopenie ďakujeme.

      Boh Vás žehnaj,

      Anton Čulen