Obmedzenia vlády sú prenasledovaním Cirkvi. Biskupi sa majú odvážne vyjadrovať a hlásať práva Boha aspoň vlastným veriacim! Prečo tak nerobia?
USA, 17.11.2020 (LifeSiteNews – S.D. Wright) 028 951 – Slávime slávnosť Krista Kráľa.
Význam aj dátum slávnosti sa po koncile zmenili a významne sa tak zmenilo aj to, čo predstavitelia Cirkvi učia o viere. Prispelo to k podriaďovaniu sa Cirkvi občianskym autoritám ako napríklad v dobe pandémie.
Slávnosť ustanovil pápež Pius XI. v r. 1925, aby sa pripomínalo kraľovanie Krista nad srdcami veriacich, no aj nad všetkými ľuďmi a nad každým štátom, národom a spoločnosťou. Kraľovanie Krista nad spoločnosťou sa však dnes už zabúda.
Tiché prijatie reštrikcií na Cirkev odňalo Kristovi korunu
Dôsledkom Kristovho kraľovania spoločnosti je: „Cirkev založená Kristom ako dokonalá spoločnosť, má prirodzené a neodňateľné právo na dokonalú slobodu a nezávislosť od moci štátu,“ (Pius XI, Quas Primas, 31). No ticho okolo tejto náuky je ohlušujúce …
Toto ticho vzhľadom na nesmierne zasahovanie štátu ako pri zatváraní kostolov a zakazovaní prijímania sviatostí – je zradou Krista Kráľa takmer všetkými, ktorí si hovoria pastieri a biskupi.
Ježiš Kristus kráľ Slovenska obrázok na stiahnutie A4
Jedna vec je poslúchať nespravodlivý zákon – iná vec je s ním súhlasiť! No ešte nežijeme v komunistickom štáte, kde nesúhlas znamená smrť a tresty. Jedna vec je, ak Cirkev zruší verejné slúženie omší – iná vec je ak tak urobí štát! A ešte iná vec je, ak Cirkev prijme zásahy štátu s mlčaním, či s neúčinným protestom. Cirkev tak prijíma princípy, ktoré protirečia kraľovaniu Krista. … Je to akoby si ľudia mysleli, že Boh je tak vysoko nad nami, že sa nemusíme starať o jeho uctievanie a ochranu jeho práv!
Ježiš Kristus kráľ Slovenska plagátik na stiahnutie
Lev XIII. v encyklike Tametsi uvádza: „Svet počul už dosť o tzv. ‘právach človeka.’ Počúvajme niečo aj o právach Boha (13)”. Práve toto mlčanie o právach Boha je zradou Krista Kráľa. Hovorme aspoň medzi sebou o právach Boha. …
Obmedzenia vlády sú prenasledovaním Cirkvi
V čase pandémie anglický biskup Mark Davies zo Shrewsbury, hovoril o „vitálnej úlohe, ktorú má verejné uctievanie Boha na blaho státisícov ľudí! Zdôraznil, že je to „prameň podpory aj najzraniteľnejších a nespočetných charitatívnych aktivít v prospech verejného blaha“. „Nesmie sa zanedbať spájanie Najsvätejšej obety Krista Kráľa s vierou komunít v celom národe.“ …
Nesmieme byť bojazliví v oboznamovaní veriacich s právami Krista ako Kráľa.
Obmedzenia vlády sú prenasledovaním Cirkvi. Biskupi sa majú odvážne vyjadrovať a hlásať práva Boha aspoň vlastným veriacim! Prečo tak nerobia?
Mlčanie značiace súhlas, odňalo Kristovi korunu
Každý biskup, ktorý mlčí o právach Krista Kráľa, súhlasí s predstieraným právom vlády zatvárať kostoly, či zakazovať svätú omšu a sviatosti atď. Človek pochopí pastierov, keď použijú prirodzené argumenty na presvedčenie sekulárneho štátu – ale nie u katolíkov – tí potrebujú byť poučení o pravde Kristovho kraľovania! Dokonca aj keď biskup použije také argumenty, musí verejne potvrdiť a veriaci to musia počuť – tieto tri pravdy o svojom Kráľovi:
Kristus je Kráľ. Teda Cirkev je nezávislá a štát nemôže zasahovať do jej verejného slávenia a sviatostí. Ani zrušenie zákazov a návrat k verejnej svätej omši nenapraví to zlyhanie pastierov. Vyžaduje si to od každého biskupa verejné vyznanie o vláde Krista v spoločnosti a sľub, že takého nelegitímne obmedzenia sa budú prijímať iba pod nátlakom a hrozbami.
Podriadenie sa Cirkvi štátu odňalo Kristovi korunu
Prijatie obmedzení bez protestu a hlásania práv Krista je podriadením Krista a jeho Cirkvi občianskej autorite! Pius XI. učí, že Cirkev „má prirodzené a neodňateľné právo na dokonalú slobodu a nezávislosť od moci štátu a nemôže podliehať nijakej vonkajšej moci v náuke, v spravovaní sa a posväcovaní.“ (31).
„Nielen jednotlivci, ale aj vládcovia a kniežatá majú povinnosť vzdávať verejne česť a prejavovať poslušnosť Kristovi, čo sa najdokonalejšie prejavuje v Najsvätejšej obete. Pri Poslednom súde Kristus, ktorý bol vyhodený z verejného života, ktorým sa pohŕda a ktorého sa zanedbáva a ignoruje, čo najprísnejšie potrestá tieto urážky,“ (QP 32).
V histórii vidíme, že napr. sv. Tomáš Becket bol umučený za obranu slobody Cirkvi proti občianskej moci. Vidíme, že Pius IX. odsúdil ideu, že „občianska autorita môže zasahovať do náboženstva, do jeho morálnej a duchovnej oblasti. Vidíme, že anglické zákony uznali slobodu Cirkvi a uvádzajú to ako prvý princíp dokumentu Magna Carta.
Ak opustíme náuku o Kristovej vláde nad spoločnosťami, nemôže nás prekvapiť, že štát zneužije to vákuum moci. Ak biskupi nebránia nezávislosť a slobodu Cirkvi, nemôže nás prekvapiť, že štát si ju podriadi, bude zasahovať do jej života a dokonca ju utláčať! …
Prečo sa ustanovila slávnosť Krista Kráľa v r. 1925?
Keď bolo promulgované Quas Primas svet si pamätal prvú svetovú vojnu a bývalé katolícke krajiny upadali do sekularizmu. Mexická revolučná vláda prenasledovala Cirkev. … A niekoľko rokov predtým slobodomurárska vláda v Portugalsku prenasledovala fatimské deti!
Pápež videl, že tieto zlá spôsobili, že „ľudia vyhodili Krista a jeho svätý zákon zo svojho súkromného aj politického života“. A ustanovil slávnosť ako liek na pohromu anti-klerikalizmu s jeho omylmi a bezbožnými aktivitami. Bolo to odmietanie Kristovho kraľovania – Kristovho kráľovstva vo všetkých národoch, odmietanie slobody Cirkvi a jej práv, ktoré dostala od samotného Krista – učiť ľudstvo, robiť zákony, vládnuť národom, aby dospeli k večnej spáse. Bolo to zavedenie náboženskej slobody a ľahostajnosti, čím sa Kristova Cirkev mala pripodobniť falošným náboženstvám a dostať sa s nimi na jednu úroveň. A bolo to aj podriadenie Cirkvi moci štátu. Ale aj podpora prirodzeného náboženstva – inštinktívnej empatie srdca – čo viedlo k ateistickému štátu …
Pius XI. učí, že jedinou nádejou pre trvalý pokoj bolo „podriadiť sa vláde nášho Spasiteľa“ (QP 1). Táto náuka sa zanedbala a ignorovala a ako Pius XI. predpovedal, Cirkev strácala nezávislosť a upadala na úroveň falošných náboženstiev a tak sa jej poslanie, život a liturgia podriadili štátu …
Jedinou nádejou je znovu plne uznať Krista ako Kráľa. To sa však nestane bez vedenia Cirkvou.
Kristus je Kráľ svojou božskou podstatou aj cenou svojej prevzácnej krvi.
S tými dvomi „titulmi“ má právo byť uznaný za Kráľa. On je Kráľ každého jednotlivca a preto aj každého zhromaždenia ľudí ako celku. Kristus je Kráľ rodín, organizácií a špeciálne našich národov. Národy, ktoré nie sú ničím viac ako zhromaždením jednotlivcov, majú povinnosť uznať jeho vládu a on má právo na ich vzdávanie úcty. Toto a nie jeho vláda nad našimi srdcami – ktorá je každému zrejmá – je pravá podstata slávnosti Krista Kráľa a jeho učenia.
Ako Kráľa národa „si Kristova kráľovská dôstojnosť vyžaduje, aby štát bral do úvahy Desatoro Božích prikázaní a kresťanské princípy pri schvaľovaní zákonov aj v justícii a vo vzdelávaní“ (QP 32).
Štát má svoju sféru, ale je povinný pôsobiť v hraniciach Kristovho kraľovania. Toto nie je stredoveká náuka cirkevného štátu. Hoci platí od začiatkov Cirkvi, slávnosť a jej náuka boli ustanovené vo svete rebelujúcom proti Kristovi Kráľovi. …„Národy urážajú milované meno nášho Vykupiteľa potláčaním každého jeho spomenutia v parlamentoch a tak musíme hlasno hlásať jeho kráľovskú dôstojnosť i moc a univerzálne potvrdzovať jeho práva,“ (QP 25.)
Preloženie slávnosti odňalo Kristovi korunu
Slávnosť sa pôvodne slávila poslednú nedeľu v októbri. Ale slávnosť Pia XI. a pokoncilová slávnosť kladú veľmi odlišný dôraz. Pôvodne sa hovorilo, že Kristus teraz vládne ako „Hlava tela – Cirkvi“ a že „vo všetkých veciach má mať prvé miesto“, a že „má všetky veci zmieriť s Bohom, či na zemi alebo v nebi“. Evanjelium vidí nášho Pána korunovaného tŕňovou korunou a potvrdzujúceho svoj kráľovský majestát pred Ponciom Pilátom a vyhlasujúceho, že sa narodil pre toto kraľovanie. On je teraz Kráľ!
Nové čítania hovoria o Pánovi hľadajúcom svoje ovce v budúcnosti, o vzkriesení v posledný deň a o Poslednom súde. Nový dátum slávnosti potvrdzuje posun – náš Pán nie je Kráľom teraz, ale Kráľom na konci časov. …
Nemôžeme nazývať Krista naším Kráľom, ak chceme zasahovať do rozsahu jeho práv nad nami. To by ho urobilo bábkovým kráľom a pravú vládu by sme premiestnili inam – v našom prípade by bol podriadený sekulárnemu štátu. …
No Kristus musí a bude vládnuť!