Nosiť vlajky s náboženskými symbolmi na náboženské procesie či púte na Slovensku je už roky dosť nebezpečné. Preberajú niektorí usporiadatelia o. i. aj z radov Maltézskych rytierov praktiky ŠTB?

V nedeľu 11. júna 2023 sa konala v Bratislave vonkajšia verejná Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Začala pontifikálnou svätou omšou na Primaciálnom námestí, ktorej hlavný celebrant bol apoštolský nuncius arcibiskup Nicola Girasoli.

Po svätej omši nasledovala eucharistická procesia k farskému kostolu sv. Jána z Mathy (Trojička) na Župnom námestí.
Veľmi dobre si pamätám, ako sme v kostole v Brodskom (v mojej rodnej dedine) na Záhorí slávili Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi a následnú procesiu aj počas komunistického režimu. Už ako chlapec – miništrant som pomáhal nášmu pánovi kostolníkovi prichystať baldachýn, sviece a vlajky s obrazmi Božského Srdca Ježišovho, Panny Márie, Svätého Jozefa, sv. Antona a ďalšie, ktoré sa vždy počas procesií nosili. Často bola priam „bitka“ o to, kto čo na procesii ponesie. Niesť vlajku nejakého svätca sa považovalo za veľkú poctu nie len pre jednotlivca, čo ju niesol, ale aj pre celú rodinu. Kňazi nám často pripomínali, že ak človek vyzná Boha na verejnosti, tak za to získa zvláštne Božie milosti.

Niesť náboženský symbol na verejnej slávnosti si vyžadovalo počas komunistického režimu aj veľkú odvahu. Napriek tomu sa mnoho veriacich nebálo aj týmto spôsobom vyznať svoju vieru. Koľkokrát som počul od niektorých ľudí, čo veľmi do kostola nechodili, uštipačnú poznámku, že ak budem chodiť miništrovať, tak sa nedostanem na žiadnu strednú školu.

Niektoré vlajky so svätými bývali stabilne umiestnené v dierach, ktoré boli na tento účel vyvŕtané v kostolných laviciach. Procesie sa konali podľa okolností. Ak pršalo, tak boli iba v kostole, ak bolo lepšie počasie, tak boli oltáre vonku v okolí kostola, alebo sa chodilo aj okolo kostola a fary. Podobne sa postupovalo aj počas procesie na Veľkonočnú vigíliu.

Pravidelne sa v Bratislave zúčastňujem procesie na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi s vlajkou Sedembolestnej Panny Márie s Ježišom v náručí a s vlajkou Božieho Milosrdenstva. Už sa stáva takmer pravidlom, že za mnou prichádzajú usporiadatelia a rôznymi klamstvami sa ma snažia zosmiešniť, zastrašiť, alebo odradiť slovami, že na tejto verejnej slávnosti nie je dovolené používať žiadne náboženské symboly, alebo že týmito náboženskými symbolmi dehonestujem túto slávnosť, alebo znevažujem, či znižujem jej význam. Dnes som znovu zažil podobný incident. Keď som prišiel na Primaciálne námestie, tak som sa postavil hneď vzadu naľavo od studne. Stál som tam sám a v okruhu niekoľkých metrov odo mňa v tom čase ešte nebol nikto.

Rozvinul som si vlajky a o niekoľko minút, krátko po začiatku svätej omše prišiel za mnou muž v červenej mikine a šiltovke (pozri foto), s logom Maltézskej pomoci. Vôbec mu neprekážalo, že už sa začala svätá omša a hneď, bez toho, aby aspoň pozdravom prejavil nejakú úctu k staršiemu, sa ma dosť arogantným spôsobom opýtal: „Čo tu provokujete?“ A hneď začal poukazovať na vlajku Božieho Milosrdenstva, ktorá vraj znižuje význam sviatku Božieho Tela. Tak som sa ho hneď opýtal, aký je rozdiel medzi Ježišom Kristom v Eucharistii a Božím Milosrdenstvom? Nie je to snáď ten istý Ježiš Kristus, ktorý ustanovil aj Sviatosť Oltárnu? Keď som videl, že mu prekáža aj Sedembolestná Panna Mária, Patrónka Slovenska, tak som pochopil, že debata s takýmto náboženským analfabetom nemá žiaden význam, a požiadal som ho, aby si uvedomil, že už začala sv. omša a prestal vyrušovať nielen mňa, ale aj ľudí naokolo, ktorí tiež prišli na svätú omšu.

Našťastie v tom čase prišiel ku mne Mirko Vetrík od Slovenských katolíkov, ktorý tiež nechápal, prečo by náboženské symboly na verejnej náboženskej slávnosti mali byť provokáciou. Keď tento maltézsky dobrovoľník videl, že už sme dvaja, tak na rozlúčku mi povedal, že „ty odroň“ a pobral sa preč. Hľa aký prejav „dobrovoľníctva“ v službe Cirkvi, liberálnej lásky k blížnemu a pochopenia. Maltézski rytieri musia mať z takéhoto dobrovoľníka „radosť“… Alebo, žeby ich azda k takémuto správaniu sa k veriacim s náboženskými, či štátnymi symbolmi Maltézski rytieri vychovávali?

Z archívu: ROK 2013 Otvorený list organizátorom pochodu Bratislava za život. Organizátori pochodu Bratislava za život sa ospravedlnili za incident s obrazom Božieho Milosrdenstva

Ja si myslím práve naopak, že absencia náboženských symbolov na náboženských verejných slávnostiach je dôkazom o tom, že naša viera upadá. K návratu nosenia náboženských symbolov a štátnej vlajky Slovenskej republiky na verejných slávnostiach, či púťach by mali začať vyzývať aj naši kňazi a hierarchia. Ľahostajnosť k prihláseniu sa ku Kristovej Cirkvi aj nosením náboženských symbolov na verejnosti, nás asi k žiadnej duchovnej obrode slovenského národa, či novej evanjelizácii neprivedie.

Nevidím dôvod, prečo by štátne vlajky spolu aj s vlajkou Vatikánu nemohli byť aj v našich kostoloch, alebo aspoň pred nimi, tak, ako je to napríklad na budove kláštora v Marianke. Štátne vlajky v kostoloch sú zaužívané v mnohých štátoch sveta. Považujem za absurdné a neprijateľné, aby “kresťanskí aktivisti” na verejných slávnostiach a pútiach útočili na veriacich preto, že majú pri sebe vlajku Slovenskej republiky, alebo obrazy s náboženskou tematikou.

Svedčí to žiaľ o dekristianizácii slovenského národa, či už nevedome zo strany aktívnych, ale žiaľ náboženských analfabetov, alebo cielene, a to zo strany vzbúrencov proti Bohu (VZPB), infiltrovaných v kresťanských organizáciách, za účelom eliminovať vplyv Cirkvi a aktívnych laikov v spoločnosti. Naša viera sa aj tu musí začať prejavovať v skutkoch, ak to ešte s vierou v Ježiša Krista tu na Slovensku myslíme aspoň trochu vážne.

Boh žehnaj Slovensko!
Anton Čulen