Medzi osmičkové – v istom zmysle magické roky v našich dejinách – parí ako prvý rok 868. Čo sa vtedy, pred 1150 rokmi, stalo?
Rímsky pápež Hadrián II. slávnostne a „s celým Rímom“ vyšiel v ústrety bratom Konštantínovi a Metodovi, ktorí na sklonku roku 867 prichádzali do Ríma a niesli so sebou ostatky sv. Klimenta, štvrtého rímskeho pápeža, ktorý zomrel vo vyhnanstve na Kryme. A na prelome februára a marca 868 schválil liturgické knihy v staroslovenčine tak, že ich položil na oltár, čo nadobro ovplyvnilo slovenské generácie, ktoré prišli po tom. Veď to bolo čosi, čo zaiste nesmierne nadchýnalo Slovákov a – čo zároveň rovnako intenzívne hnevalo ostatných, najmä západných susedov.
Odteraz už natrvalo… Predchodkyňa našej slovenčiny sa stala štvrtým liturgickým jazykom popri latinčine, gréčtine a hebrejčine a nasledovali nekonečné boje a zápasy o ňu.
Nahnevaní Nemci uväznili Metoda v Švábsku, v kláštore v Ellwangene. A keď ho museli na pápežov zákrok prepustiť, vopchal sa do Svätoplukovej priazne intrigán Wiching, ktorého Jonáš Záborský ocenil ako „ošemetníka“. A ten zásadne ovplyvnil ďalšie naše dejiny. V Ríme zariadil po Metodovej smrti zákaz staroslovenskej liturgie a Metodových žiakov po tom, čo ich týrali a trýznili, predal do otroctva židovským obchodníkom. Tí ich odvliekli na trh do Benátok, kde ich našťastie kúpili ľudia z Carihradu.
A Wiching, keď dokonal, čo mal, teda podkopal slovenčinu, opúšťa Nitru, zrádza Svätopluka a stáva sa Arnulfovým kancelárom.
Prečo naši veľkí, predovšetkým veľký Svätopluk, prehliadal jeho diabolské kúsky? Veď kde by bola Nitra, keby Metodovi žiaci mohli pokračovať vo svojom diele? Ako by sa vyvíjali naše dejiny, keby Svätoplukovi synovia udržali vládu nad veľkou ríšou, ktorá im ostala po otcovi?
Aj po tisícročí varujme sa wichingovcov, intrigánov a falošníkov, prekrúcačov pravdy, akokoľvek sú ich slová sladké.